Dedo zo Sardínie

Túžba po dlhom živote bez chorôb je zrejme podvedome zakotvená v každom z nás. Na svete jestvuje pritom viacero ľudských spoločenstiev, kde sa jednotlivcom častejšie darí dosahovať vysoký vek bez toho, aby boli pripútaní k posteli a trpeli chorobami. Čo majú tieto spoločenstvá spoločné a ako sa od nich môžeme poučiť?

Sardínia

V hornatom prostredí provincie Nuoro na Sardínii (Taliansko) jestvuje izolovaná pastierska kultúra, ktorej počiatky siahajú do doby bronzovej. Ohrozovaní vonkajšími nepriateľmi sa jej predstavitelia stiahli hlbšie do hôr, kde sa uzavreli pred okolitým svetom. Výsledkom toho, že medzi seba neprijímali cudzincov, je, že si zachovali svoju kultúru až do dnešných dní a z genetického hľadiska sa príliš nelíšia od prvých obyvateľov Sardínie. Navyše sa pravdepodobne vďaka tomu lepšie prispôsobili prostrediu, ktoré obývali po mnohé generácie a posilnili vlastnosti umožňujúce im žiť v danom prostredí lepší a dlhší život.

Ako pastieri sú každý deň v pohybe, čo je pre ľudské telo prirodzené a pre zachovanie zdravia aj veľmi dôležité. Ich jedálniček pozostáva predovšetkým z rastlinnej potravy, ktorú si sami pestujú. Mäsitá strava je sviatočná záležitosť. Zvieratá nevykrmujú obilím, vďaka čomu má aj mäso, ktoré jedia, lepšie vlastnosti.

Na prvom mieste stojí u nich rodina a spoločenské postavenie starých ľudí je veľmi vysoké. Nie sú vytláčaní na okraj spoločnosti, ale naopak, sú jej stredobodom. Jednotlivé generácie žijú pohromade, pričom prítomnosť starých rodičov má priaznivý dopad na zdravotný a duševný vývoj detí. Muži sa venujú práci a ženy sa starajú o domácnosť a deti. Okrem rodiny sa pravidelne stretávajú s ostatnými obyvateľmi svojich obcí.

Ikaria

Podobne na tom je ďalší hornatý ostrov v Stredozemnom mori – Ikaria (Grécko). Aj tu sa v minulosti obyvateľstvo utiahlo pred nepriateľmi viac do vnútrozemia, kde si udržiavalo vlastnú kultúru prispôsobenú daným prírodným podmienkam.

Okrem dlhodobej izolovanosti zdieľajú so Sardíniou aj ďalšie vlastnosti. Ide najmä o pravidelný pohyb, jedálniček založený na rastlinnej strave, pravidelné popíjanie čaju, kozieho mlieka a vína, no predovšetkým spoločenský a rodinný život. Vzájomné návštevy, zábava a pohoda sú pre Ikariu typické. Ľudia sa nikam neponáhľajú a čas nezohráva veľkú úlohu.

Pravdepodobnosť, že sa muž dožije 90 rokov, je tam štyrikrát vyššia ako v Spojených štátoch. Príznačný je aj celkovo nižší výskyt chorôb a takmer úplná neprítomnosť stareckej demencie.

Okinava

Na severe ostrova Okinava (Japonsko) žije ľudské spoločenstvo s predpokladom dožiť sa najvyššieho bezchorobného veku na svete. S predošlými spoločenstvami zdieľajú jedálniček založený na rastlinnej strave a s tým spojené záhradkárčenie. To opätovne vedie k pravidelnej telesnej činnosti a pobytu na slnku.

Špecifické pre nich je, že sa neprejedajú a nepoznajú dôchodok. Snažia sa dať každému dňu zmysel a žijú v spoločenstvách, v rámci ktorých si pomáhajú pri ťažkých životných situáciách. Prevláda u nich kladné myslenie a v ich spoločnosti sa často pohybujú mladí ľudia.

Loma Linda

V Spojených štátoch sa najviac ľudí dožívajúcich sa sto rokov nachádza v oblasti, kde žije komunita adventistov siedmeho dňa – Loma Linda (Kalifornia). Ich špecifikom je, že striktne dodržiavajú životosprávu založenú na Biblii, čo taktiež znamená jedálniček zložený najmä z rastlinnej potravy. Zároveň nefajčia a nezvyknú konzumovať alkohol.

Dôležitejší je však rozvinutý spoločenský život, ktorému sa intenzívne venujú vždy počas svojho sabatu. Vtedy sa sústreďujú na duchovné záležitosti, rodinu a svoje náboženské spoločenstvo. To zahŕňa aj pravidelné prechádzky v prírode, spolčovanie s rovnako ladenými ľuďmi a vykonávanie dobrovoľníckej činnosti.

Ako sa z toho môže poučiť Slovensko?

Z vyššie menovaného vyplýva, že všetky spoločenstvá, kde je predpoklad dožiť sa naozaj vysokého a predovšetkým chorobami nepostihnutého veku, zdieľajú vlastnosti, o ktorých dlho vieme, že sú zdraviu prospešné, no voľajako ich zo svojich životov vylučujeme.

Ide predovšetkým o každodenný prirodzený pohyb v prírode a vo vlastnej záhrade, ktorý je spojený s pobytom na čerstvom vzduchu a slnku. Všetci dobre vieme, že ide o veci, ktoré zdraviu prospievajú, no napriek tomu prevláda u nás snaha nahradiť telesnú činnosť a pohyb rôznymi spotrebičmi a dopravnými prostriedkami. Nedostatok pohybu sa pritom na našom zdraví skôr či neskôr odzrkadlí a potom sa ho pokúšame dohnať nárazovou telesnou záťažou v posilňovniach, ak vôbec.

Sedavý a telesne nečinný život nás navyše nechráni pred zhonom a stresom. Napriek všetkým technickým vymoženostiam, ktoré nám uľahčujú život a umožňujú nám stráviť čas niečím iným, sa stále niekam ponáhľame, nič nestíhame a stále nám niečo chýba. Všetky vymenované spoločenstvá pritom kládli dôraz na pohodu a pokojný život, čo bolo u nich na vyššom hodnotovom rebríčku ako hmotný majetok.

Stres je dobre známy tichý zabijak, ktorý títo ľudia prekonávajú pravidelným oddychom a duševnou očistou, kedy idú pracovné povinnosti bokom. Vtedy sa sústreďujú na seba, svoje rodiny a spoločenstvo, v ktorom žijú. Veľkú úlohu v tomto zohráva zrejme aj viera.

Rozvinutý zmysel pre rodinu a spoločenstvo je pritom ďalší z kľúčových prvkov vedúci k dlhovekosti. V týchto spoločenstvách žijú viaceré generácie blízko pri sebe a starí ľudia nie sú odsúvaní do starobincov a podobných zariadení, pretože je to považované za niečo ponižujúce pre celú rodinu. Prítomnosť širšej rodiny má pritom viaceré výhody. Starší ľudia netrpia depresiami zo samoty a môžu navyše vypomôcť v domácnosti (môžu sa napríklad starať o vnúčatá), čo ich opäť chráni pred chradnutím a predčasnou smrťou.

Okrem silných rodinných väzieb prevláda v týchto komunitách aj čulá vzájomná interakcia. Bežné sú návštevy susedov, pravidelné komunitné stretnutia, zábavy alebo obyčajné posedenia v hostincoch, kde ľudia komunikujú a zabávajú sa. Dôležité je najmä to, že ide a spoločenstvá, ktoré zdieľajú rovnaké (pozitívne) hodnoty a kultúru.

S vyššie spomínanou prácou v záhrade je spojená aj ďalšia výhoda týchto komunít – potravinová sebestačnosť. Značná časť týchto ľudí žije v skromných pomeroch a nemá stále zamestnanie, no napriek tomu nemá existenčné problémy, keďže je schopná zabezpečiť svoje základné potreby.

Toto sú pozitíva, ktoré nám hovoria, že by bolo zrejme vhodné opustiť betónové mestá, ako aj hon za majetkom a vrátiť sa na pokojný vidiek. Späť k pôde a rodine – hodnotám, bez ktorých pre ľudí nemôže jestvovať budúcnosť.

Zábava