Veda by mala byť o faktoch a slobodnej diskusii. Nedávno schválená učebnica biológie pre gymnáziá je však ovplyvnená ideológiou rovnostárstva. Tvrdí, že ľudské rasy neexistujú, pričom uvádza argumenty iba z jednej strany.

Dňa 30. júna 2005 bola Ministerstvom školstva Slovenskej republiky schválená učebnica Biológia pre gymnáziá 6: Biológia človeka, evolúcia a vznik života na Zemi, ktorej autormi sú doc. RNDr. Katarína Ušáková, PhD., RNDr. Marta Cvíčelová, CSc, prof. RNDr. Juraj Krajčovič, CSc., prof. RNDr. Milan F. Pospíšil, DrSc. a doc. RNDr. Milan Thurzo, CSc.

Na posledných dvoch stranách učebnice (v časti napísanej doc. RNDr. Milanom Thurzom, CSc.), v kapitole „Ľudská variabilita a rasizmus“ sa otvorene vyhlasuje, že ľudské rasy neexistujú: „Ľudia si najprv všimli rozdiely vo farbe pokožky, čo viedlo k predstavám, že je možné ľudstvo rozdeliť na rasy podľa farby pleti. (...) Vo všetkých znakoch však jestvuje plynulá premenlivosť a nikde nenachádzame ostré hranice, ktoré by umožňovali vyčleniť ohraničené skupiny na základe odlišnosti v používaných charakteristikách. (...) Pojem rasa nemá definovaný obsah, necharakterizuje určitú jednotku ľudskej variability.“

Vyššie uvedené argumenty sú však nedostatočné nato, aby sme tvrdili, že rasy neexistujú.

Na jednej strane je pravda, že pojem „rasa“ sa nedá definovať úplne presne. Na druhej strane, platí to pre mnohé pojmy. Neexistuje presná „definícia“ práva, života či vedomia. Nikto však nebude popierať, že ide o reálne fenomény, aj keď s hmlistými hranicami.

Ani psie plemená sa nedajú presne definovať a môžu byť rôzne pokrížené. Kde je presná hranica medzi nemeckým ovčiakom, československým vlčiakom a slovenským čuvačom, keď všetky tri plemená sa môžu krížiť? Nedá sa definovať presne, napriek tomu má zmysel hovoriť o rôznych rasách psov s rozličnými povahami a predispozíciami.

Skutočnosť, že v znakoch určujúcich rozdielnosť ľudských rás existuje rozsiahle kontinuum, je spôsobená tým, že jestvuje množstvo zmiešaných rás, čo však v žiadnom prípade neznamená, že pôvodné rasy neexistujú. Tvrdiť niečo také je to isté, ako keby ste zmiešali čiernu a bielu farbu do sivej, ľuďom ukazovali len sivú, a potom tvrdili, že farby neexistujú.

Autor ďalej píše: „Všetky znaky, ktoré sa používali na charakteristiku skupín nazývaných rasy, sú výsledkom biologických adaptácií na zmenené podmienky života.“ To je síce pravda, avšak čo je na tom? Autor sa tým ako keby snažil vytvoriť dojem, že rasy sú len čosi „náhodné“, dôsledok pôsobenia prostredia a v inom prostredí by sa jedna rasa poľahky zmenila na druhú. Pomáha si aj tým, že „Indovia z juhu Indického subkontinentu (a tiež Rómovia) sú tmavší ako príslušníci niektorých etiópskych kmeňov...“.

Realita je však taká, že na vznik ľudských rás boli potrebné tisíce až desaťtisíce rokov oddeleného vývoja. Pokiaľ by Nóri imigrovali do Afriky, možno by sa trochu opálili, ale nestali by sa z nich Pygmejovia. Rasa totiž nie je len farba pokožky, ale vypovedá napr. aj o telesnej výške, type vlasov, tvare lebky či kostnej štruktúre (v priemere).

Farba pleti je len najviditeľnejší a najzreteľnejší prejav rozdielnosti rasy, nie však zďaleka jediný! Nikto nepoprie existenciu psích plemien – rás, napriek tomu, že mnohé z nich majú rovnakú farbu kože. To, že niektorí nemeckí ovčiaci sú väčší ako dogy a naopak, neznamená, že psie rasy neexistujú.

Možno neexistenciu ľudských rás označiť za čisto vedecký záver? To sotva. Môže byť názorom niektorých vedcov, je však absurdné, že študenti nie sú študenti konfrontovaní so žiadnym protinázorom. To ťažko označiť ako zdravý prejav demokratickej spoločnosti.

Zábava