Odpočúvanie a al EÚEurópska únia sa rozhodla investovať v najbližších piatich rokoch takmer 11 miliónov eur do projektu „sledovania abnormálneho správania obyvateľstva“. Európska únia chce, aby sa na každej ulici v mestách nachádzali kamery a mikrofóny, ktoré majú za úlohu napr. rozoznať bežný rozhovor od volania o pomoc, dohadovanie sa o umiestnení výbušniny a pod. V praxi to má začať fungovať do 3 rokov.

Do tohto megalomanského projektu sa zapája aj Technická univerzita v Košiciach. Vyčlenenú majú sumu cca 300 tisíc eur. Jednou z oblastí projektu je aj sledovanie internetu. Slovenskí vedci budú pracovať aj na časti, ktorá prehľadáva web-stránky a hľadá v nich „nebezpečné slová“.

„Sledovanie celej populácie namiesto konkrétnych jednotlivcov je nešťastným krokom pre akúkoľvek spoločnosť,“ myslí si Shami Chakrabarti z britskej občianskej skupiny Liberty, ktorá sa zaoberá ľudskými a občianskymi právami. „Nebezpečné je to už aj len na národnej úrovni, na úrovni celej Európy z toho ide až mráz po chrbte,“ povedala pre Daily Telegraph.

Avizované technické aspekty sú utópiou a zbytočnosťou zároveň

Treba si uvedomiť, že v súčasnosti žiadny počítač nie je schopný analyzovať emócie v ľudskom hlase dostatočne precízne, aby ho s istotou správne kategorizoval. V praxi to znamená, že prístroje budú vytvárať mnohé omyly a zároveň im bude reálne nebezpečenstvo často unikať. Na tie omyly budú musieť byť zamestnaní ľudia, aby ich posudzovali. Na 100 000 obyvateľov môže ísť aj o niekoľko desiatok pracovníkov.

Rozoznať v zvukovom spektre výstrel z pištole je minimálny problém. Je však Európska únia divokým západom? Alebo ráta s tým, že o pár rokov bude? Výstrely v mestách sú v súčasnosti viac-menej ojedinelým javom a polícii takýto extrém ani v súčasnosti neuniká.

Volanie o pomoc vedia tiež rozoznať aj v hustejších osídleniach ostatní obyvatelia a na situáciu reagovať. Zo skúseností vyplýva, že pri takýchto incidentoch je oveľa dôležitejšia prítomnosť a odvážna reakcia náhodného okoloidúceho. Polícia často prichádza po dokonaní trestného činu v podobe štatistu.

Nebezpečných delikventov prístroje nezachytia

Prístroje vraj majú reagovať napr. na slová bomba a pod. Keď komunikuje narkoman so svojím dílerom v telefóne, nevraví mu, že chce kokaín, drogu, dávku ap., ale využíva najrôznejšie rýchlo sa meniace zástupné označenia. Rovnako tak teroristi.

Policajné zložky nemajú šancu na niečo takéto adekvátne reagovať a ani nimi naprogramované prístroje.

Sú to práve obyčajní bezúhonní ľudia, ktorí v rozhovore používajú frázy ako: „To je bomba“, „Čo si na drogách?“ apod.

SME namiesto konfrontácie poskytuje PR priestor

Ako sme často svedkami, médiá, ktoré sa považujú za ochrancov ľudských práv a strážcov demokracie, sú voči takýmto trendom apatické, alebo ich dokonca odpropagujú. Príkladom je napr. rozhovor Tomáša Uleja s Ľubomírom Dobošom z TUKE, ktorý na konci rozhovoru položil takéto dve otázky:

    „V súvislosti s projektom sa v tlači hovorilo o Veľkom Bratovi, sledovaní obyvateľstva a podobne. Nie je taký gigantický projekt nebezpečný? Neohrozí bežných ľudí?“

    „Pokiaľ obyvateľ žije normálnym životom, on v databázach nebude vôbec figurovať. Je časť projektu, kde sa budú nachádzať informácie o trestaných ľuďoch za závažnú trestnú činnosť, tá je ale prísne oddelená a pod prísnym informačným embargom. Táto časť slúži len polícii. Bežní ľudia v databázach vôbec nebudú.“

    „Majú sa ľudia podobných projektov báť?“

    „Absolútne nie.“

Ulej sa s takýmito odpoveďami uspokojil, hoci od osoby zaangažovanej v projekte asi ťažko očakávať objektívne stanoviská.

Štát, ktorý má takú silnú kontrolu nad svojím obyvateľstvom, býva označovaný ako policajný či totalitný. EÚ je na dobrej ceste sa niečím takým stať.

Zábava