Odpočúvanie a al EÚEurópska únia sa rozhodla investovať v najbližších piatich rokoch takmer 11 miliónov eur do projektu „sledovania abnormálneho správania obyvateľstva“. Európska únia chce, aby sa na každej ulici v mestách nachádzali kamery a mikrofóny, ktoré majú za úlohu napr. rozoznať bežný rozhovor od volania o pomoc, dohadovanie sa o umiestnení výbušniny a pod. V praxi to má začať fungovať do 3 rokov.

Do tohto megalomanského projektu sa zapája aj Technická univerzita v Košiciach. Vyčlenenú majú sumu cca 300 tisíc eur. Jednou z oblastí projektu je aj sledovanie internetu. Slovenskí vedci budú pracovať aj na časti, ktorá prehľadáva web-stránky a hľadá v nich „nebezpečné slová“.

„Sledovanie celej populácie namiesto konkrétnych jednotlivcov je nešťastným krokom pre akúkoľvek spoločnosť,“ myslí si Shami Chakrabarti z britskej občianskej skupiny Liberty, ktorá sa zaoberá ľudskými a občianskymi právami. „Nebezpečné je to už aj len na národnej úrovni, na úrovni celej Európy z toho ide až mráz po chrbte,“ povedala pre Daily Telegraph.

Avizované technické aspekty sú utópiou a zbytočnosťou zároveň

Treba si uvedomiť, že v súčasnosti žiadny počítač nie je schopný analyzovať emócie v ľudskom hlase dostatočne precízne, aby ho s istotou správne kategorizoval. V praxi to znamená, že prístroje budú vytvárať mnohé omyly a zároveň im bude reálne nebezpečenstvo často unikať. Na tie omyly budú musieť byť zamestnaní ľudia, aby ich posudzovali. Na 100 000 obyvateľov môže ísť aj o niekoľko desiatok pracovníkov.

Rozoznať v zvukovom spektre výstrel z pištole je minimálny problém. Je však Európska únia divokým západom? Alebo ráta s tým, že o pár rokov bude? Výstrely v mestách sú v súčasnosti viac-menej ojedinelým javom a polícii takýto extrém ani v súčasnosti neuniká. Volanie o pomoc vedia tiež rozoznať aj v hustejších osídleniach ostatní obyvatelia a na situáciu reagovať. Zo skúseností vyplýva, že pri takýchto incidentoch je oveľa dôležitejšia prítomnosť a odvážna reakcia náhodného okoloidúceho. Polícia spravidla prichádza po dokonaní trestného činu a rieši len formálne záležitosti.

Zneužitiu sa projekt nevyhne

Pokiaľ prístroje majú upozorniť na výstrel alebo hlasné a zúfalé volanie o pomoc, ide o vyhodené prostriedky európskych ľudí, keďže reakcia na takéto javy je v súčasnosti v takom štádiu, že prístroje ju nemôžu relevantne zlepšiť.

Pokiaľ prístroje sa majú hrať s analýzou emócií v hlase, znamená to, že rozhovory ľudí budú systematicky sledované. Keďže na posudzovanie či ide o chybné vyhodnotenie rizika, bude nutný človek, je celkom logické, že takíto ľudia budú svoju pozíciu zneužívať – odpočúvať diskrétne rozhovory a informácie z nich najrôznejším spôsobom zneužívať.

Tí, čo už sa dopustili nejakého závažného trestného činu, majú figurovať v databázach, a na nich sa budú prístroje, resp. pracovníci zameriavať viac.

Nebezpečných delikventov prístroje nezachytia

Prístroje vraj majú reagovať napr. na slová bomba a pod. Viete si predstaviť dvoch teroristov, plánujúcich bombový útok, ako sa na ulici rozprávajú o „bombe“ – kam ju uložia a pod.? Pokiaľ komunikuje narkoman so svojím dílerom v telefóne, vraví mu, že chce kokaín, drogu, dávku ap.? Samozrejme, takto to nechodí. Na takéto ilegálne činnosti vzniká vnútorný komunikačný kanál, ktorý sa veľmi dynamicky mení a je špecifický pre úzku lokálnu skupinu a zároveň len na veľmi krátky čas.

Policajné zložky nemajú šancu na niečo takéto adekvátne reagovať a teda ani nimi naprogramované prístroje. To isté platí pre plánovačov teroristických útokov apod. Tí sú natoľko inteligentní, aby komunikovali šifrovane.

Sú to práve obyčajní bezúhonní ľudia, ktorí v rozhovore používajú frázy ako: „To je bomba“, „Čo si na drogách?“ apod.

Čo to bude stáť?

11 miliónov eur má stať len projekt. To znamená, že výsledkom výskumu stoviek vedeckých pracovníkov bude predstavenie jednej kamery, jedného mikrofónu a jedného na hrubo zbúchaného softvéru. Bude popísaná efektivita prístrojov, jeho obmedzenia. A možno bude aj vyčíslené, koľko by stálo vybudovanie takejto siete a ročná prevádzka na istý počet obyvateľov.

V praxi to môže vyzerať tak, že na Slovensku by bolo 100 000 takýchto kamier a mikrofónov. K tomu v každej mestskej časti serverovňa veľká ako 4-izbový byt a budova plná pracovníkov.

A práve vďaka nehorázne megalomanským nákladom je projekt odsúdený na zánik, resp. len na veľmi obmedzené využitie a teda na totálny krach.

Mediálne zlyhanie SME

Ako sme často svedkami, médiá, ktoré sa považujú za ochrancov ľudských práv, nereagujú adekvátne a k tomuto chorému a totalitarizačnému trendu pristupujú apaticky a neraz až diletantsky. Príkladom je napr. rozhovor Tomáša Uleja s Ľubomírom Dobošom z TUKE, ktorý na konci rozhovoru položil takéto 2 otázky:

    V súvislosti s projektom sa v tlači hovorilo o Veľkom Bratovi, sledovaní obyvateľstva a podobne. Nie je taký gigantický projekt nebezpečný? Neohrozí bežných ľudí?

    Pokiaľ obyvateľ žije normálnym životom, on v databázach nebude vôbec figurovať. Je časť projektu, kde sa budú nachádzať informácie o trestaných ľuďoch za závažnú trestnú činnosť, tá je ale prísne oddelená a pod prísnym informačným embargom. Táto časť slúži len polícii. Bežní ľudia v databázach vôbec nebudú.

    Majú sa ľudia podobných projektov báť?

    „Absolútne nie.“

Ulej sa s takouto odpoveďou uspokojil, teda asi aj stotožnil. Pokiaľ by sme sa spýtali Uleja, či má jeho redaktorská práca zmysel, tiež by asi odpovedal, že má. Keby sme sa ho spýtali či vo svojich článkoch Ulej zavádza, používa demagógiu alebo dokonca otvorene klame a falšuje fakty, zaiste by odpovedal: vylúčené! Kde Ulej nechal pluralitu a konfrontáciu s iným názorom? Snáď nečaká od ľudí, ktorí si na danom projekte idú budovať kariéru, že budú zmysel svojej práce verejne spochybňovať a hrýzť tak do ruky, ktorá ich živí.

Ako voči kriminalite bojovať?

To, že sa Európska únia utieka k takýmto nezmyslom, ako je projekt Indect, svedčí o jej zlyhaní a neschopnosti. Kde je prevencia voči kriminalite? Prečo zrazu potrebujeme takéto metódy boja s kriminalitou? A ako voči nej bojovať? Rozumovo zdraví ľudia si dávajú takéto otázky a na ne hľadajú odpovede. Odpoveď spočíva zhruba v 3 bodoch:

  • Multikulturalizmus – zvýšená kriminalita je disproporčne zastúpená u neeurópskych etník – v západnej Európe sú to moslimovia a černosi, u nás sú to Cigáni a Rómovia. Rasovo homogénne štáty takéto problémy nemajú, lebo vedia nastaviť trestný systém tak, aby od kriminality demotivoval napr. 99 % svojich obyvateľov a nielen napr. 70 až 90 percent.
  • Strata autority – najmä mládežnícka delikvencia je výsledkom straty prirodzenej autority, ktorá tu odjakživa bola. Deti a mladí ľudia sa nemajú čoho a koho báť, lebo majú prisúdené také práva, že sú fakticky neohroziteľnou skupinou a preto si dovoľujú stále viac poškodzovať svoje okolie.
  • Relativizmus hodnôt – toto sa tiež týka výchovy. Postmoderna, v ktorej žijeme, sa vyznačuje relativizovaním hodnôt – už nie sú veci dobré/zlé, správne/nesprávne – všetko je akési „diskutabilné“. Spoločnosť tak nemá pevný rámec, v ktorom sa môže pohybovať.

Európska únia je gigantickým priekupníkom všetkých troch spomenutých chorôb: multirasovosti, tzv. humanizácie výchovy či spochybňovania tradičných hodnôt.

Každým dňom naberám presvedčenie, že odmietaním Európskej únie odmietam jedno veľké zlo.

Zábava