Milánsky protest proti inváziiPred dvoma dňami sa v Miláne konala mohutná demonštrácia severotalianskeho hnutia Lega Nord namierená proti masovému prisťahovalectvu do krajiny („stop invázii“ bolo jedno z hesiel podujatia). Ako reagovala vláda na tento jednoznačný prejav vôle desaťtisícov účastníkov? V nedeľu, deň po milánskych protestoch, taliansky premiér Matteo Renzi oznámil zámer zjednodušiť nadobúdanie občianstva pre deti cudzincov. Podľa oficiálnych štatistík je v Taliansku osem percent cudzincov, ich reálny podiel môže byť však omnoho vyšší.

Asi netreba zdôrazňovať, že milánsku akciu ignorovali podľa už zabehanej taktiky takmer všetky zahraničné médiá, vrátane, samozrejme, aj našich, opentaných či neopentaných, to je jedno. Čo sa nehodí, to sa ignoruje, znie aj naďalej operačný manuál presstitútov. O čom však svedčí neskonalá arogancia talianskej ľavicovej vlády, s ktorou napľula do tváre desaťtisícom občanov, keď deň po masovom demonštrovaní ich názoru oznámi prípravu celkom opačných opatrení? A to všetko za neustáleho deklarovania demomantry o „pôvode všetkej moci z ľudu“.

Nie je to však ojedinelý prípad. Pred pár týždňami sme informovali o zmarení miestneho referenda o stavbe mešity v centre Mníchova. Na Slovensku bude zrejme podobne (čiastočne alebo úplne) zmarené alebo znemožnené (možno i konaním v nevhodný termín) referendum o ochrane rodiny. Francúzsko za prezidenta Hollandeho si urobilo tradíciu z okázalého ignorovania vôle státisísových demonštrácií.

A každý si iste spomenie na podobný príklad z Chorvátska, kde miestni občania v referende hlasovali za ústavnú ochranu manželstva muža a ženy, vláda reagovala uzákonením registrovaných partnerstiev, obsahovo takmer totožných s manželstvom. Platí jednoducho staré známe pravidlo „demokracie“, ľud je iba niekedy zdrojom moci, presnejšie vtedy, keď „hlasuje“ či „protestuje“ za tú „správnu vec“.

Keď sa ľud mýli (hlasuje za, chce hlasovať alebo požaduje „nesprávnu vec“, napr. zastavenie imigrácie, islamizácie alebo spoločenského rozvratu), vtedy sa na scéne objavia tzv. ľudské práva, medzinárodné zmluvy, ústavy a ďalšie flexibilne vykladané abstrakcie, ktoré sú nadradené nad „vôľu ľudu“, inokedy „zdroj všetkej moci v štáte“ (sic!). Alebo kormidlo „správnym smerom“ otočí nejaký neohrozený politik-pokrokár, ktorý s podporou masmédií zvádza urputný boj so spiatočníckym „ľudom“, respektíve jeho relevantnou čiastkou.

Napriek nepreberným množstvám dôkazov vyššie uvedeného stále iba kriticky nízky počet ľudí si vie položiť otázku, načo je také spoločenské usporiadanie, v ktorom sa nemožno účinne brániť národnému a mravnému rozkladu? Ako si na tom Ty?

Zábava