Havel sa 23. septembra 1997 bol opätovne pokloniť Šelme zo Zjavenia sv. Jána: múru nárekov v Jeruzaleme.Dňa 18. decembra 2011 zomrel posledný prezident Československej socialistickej republiky, prvý český prezident, Václav Havel (*1936 - † 2011), znalými veci nazývaný pre svoj ťah porovnateľný s Radičovou – tiež – Václav Láhev. Česká vláda následne rozhodla o extrémne dlhom, až trojdňovom (21. - 23. 12. 2011), štátnom smútku vyhlásenom za túto pitoresknú postavičku našich spoločných dejín s Čechmi. A keďže naši politickí bábkoherci sa nemohli nechať zahanbiť v ronení krokodílích sĺz v porovnaní so západnými a českými médiami, slávime dnes (23. 12. 2011), len pár hodím pred štedrou večerou, oficiálne Havlovu smrť aj na Slovensku. Ak sa nevyznáte v dejinách, chcem Vás ubezpečiť, že môžete zostať pokojní. Nejestvuje totiž žiaden dôvod, prečo by ste si mali nechať pokaziť chuť ku slávnostnej kapustnici zafajčeným a už beztak studeným alkoholikom na Vašich televíznych obrazovkách.

Ohľadom nebývalého mediálneho rozruchu okolo Havlovej smrti by mohol nezainteresovaný pozorovateľ skonštatovať: „Chválabohu, že ten Václav Láhev ‚nepoložil pohárik‘ a ‚neľahol pod drno‘ neskôr o pár dní. Inak by sme tisícom detí na Slovensku a v Čechách museli vysvetľovať, že americký Santa Claus príde na červenom barandovskom kamióne s čerstvou Coca-Colou až v pondelok, lebo v tieto dni pije s Havlom, Dášou a Ivetou...“.

Zo strany médií, ale i z krokov oboch vlád totiž cítiť aroganciu, ktorá je taká mohutná, že si dokonca nárokuje zatieniť sviatky pokoja a lásky pohrebom komunistického posluhovača. Aby sme teda nepodľahli tomuto verejnému tlaku a nevsugerovali si zbytočne nedajbože nejaké Havlove predsmrtné zásluhy za ten „blahobyt“, ktorý nám „priniesla“ Charta 77 po roku 1989 do našich prázdnych špájz, je dôležité, aby sme si zrekapitulovali, kto to vlastne Havel bol a čo pre nás svojimi skutkami znamenal:

Obsah:


Havel, Charta 77, Dolejší a Kryl...

Havel so sebe blízkym spisovateľom, rabínom Karlom Sidonom, hebrejským menom Efraim ben Alexander...Havel sa stal známym najmä ako jeden z popredných hovorcov Charty 77, z ktorých „prvých 217 signatárov k 1. januáru 1977 bolo 156 bývalých komunistov, medzi ktorými sa nachádzajú aj mená osôb, výrazne skompromitovaných priamou alebo nepriamou účasťou na terore komunistov v päťdesiatych rokoch, ako napríklad: František Krígel, Ladislav Lis, Ľudmila Jankovcová, Gertruda Sekaninová-Čakrtová, Jiŕí Hájek, Oldřich Hromádka, Karel Šiktanc, Ludvík Vaculík, Pavel Kohout, Jarmila Taussigová, Jaroslav Šabata, Luděk Fachman a ďalší,“ uvádza sa v Dolejšího správe Analýza 17. listopadu a změn ve východní Evropě v roce 1989. Ozajstný disident Dolejší pokračuje:

„Charta bola od začiatku financovaná Nadáciou Charty 77, ktorú vo Švédsku založil František Janouch. Financovali ju zahraničné organizácie ako Jewish Agency, PEN-klub, Rotary-klub, Guggenheimova nadácia, Masarykova nadácia pri Masarykovom múzeu v Izraeli a iné.“


Prevrat 1989 alebo História sa opakuje?


Editorka slovenského vydania Dolejšího znenia správy, Eva Petrášová, dokladá: „Po vyjdení skrátenej verzie analýzy M. Dolejšího v denníku Stredočeský expres sme sa obaja /Eva Petrášová a Martin Šavel – pozn. redakcie/ stali fašistami (tuším najväčšími na svete a na okolí). Pán prezident Havel je z nás zhnusený...“

Karel Kryl, básnik s gitarou a pesničkár slobody, ktorý bol na rozdiel od Havla u ľudí obľúbený a známy sa po Havlovej inaugurácii za prezidenta ihneď hlásil do služieb „vecí verejných“. Havel mu odkázal, nech „beží spievať“, pritom už v tej dobe zamestnával cez 400 poradcov, z ktorých minimálne polovica bola bývalými príslušníkmi ŠtB – pochopiteľne sa poradcovská stolička v takejto spoločnosti človeku ako Kryl ujsť nemohla... Kryl sa tak obrátil ku kritike nových „demokratických“ pomerov havlovskej éry a Havlovy vyčítal množstvo jeho politických prechmatov.

A že tých prechmatov nebolo málo a že boli kardinálne, pokračuje Dolejší:

„Ihneď po svojom zvolení za prezidenta republiky, na čo bol predurčený od mája 1989, vzal pod ochranu KSČS a jej členov a skôr, ako sa mohla občianska verejnosť spamätať, nechal v parlamente odhlasovať zákon č. 15/1990 Zb. zák. z 23. januára o politických stranách, ktorým bola zaistená legalita existencie KSČS pre budúcnosť a právo na účasť vo voľbách a podiel na legitímnej moci v štáte. Svoj postoj odôvodnil tézami politiky národného porozumenia, humanitou, ľudskými právami, odpustením a láskou k blížnemu...“

^ hore na obsah ^


Havel: slopem, smrdím, teda som!

Počas Havlovho prezidentovania bolo verejným tajomstvom, že pár zapálených rozviedčíkov bývalej ŠtB disponovalo fotografiami ožratého a zgrcaného chartistu-Havla v objatí svojich havloidných „intelektuálov“. A nešlo pritom o ojedinelé excesy. Existencia týchto materiálov sa však po prezlečení kabátov, teda po zbrataní sa havloidných demokratov s komunistami, záhadne ututlala, podobne ako trestno-právna zodpovednosť komunistov za stav republiky a práva u nás.

Dolejšího správa uvádza: „Prezident Havel nechal vládou vymenovať Jana Rumla za námestníka federálneho ministra vnútra. Po šiestich týždňoch jeho pôsobenia na FMV (Federálne Ministerstvo vnútra) sa stratilo viac ako 15.000 OS (osobných zväzkov). Osobné materiály občanov, ktorí boli z akéhokoľvek dôvodu predmetom záujmu ŠtB. Prezident si súčasne vynútil odovzdanie niektorých osobných materiálov, ktoré boli z FMV odovzdané Charte (Uhl, Urban).“ – azda šlo o výhodný výmenný obchod svojich kompromitujúcich fotografií za cudzie?

O sline a morálnej úrovni havloidných intelektuálov, ktorú sa Havel spočiatku snažil maskovať, svedčia zábery z osláv Václavových 75. narodenín z 3. októbra 2011. Havlov kamoš a „spoludisident“, Vratislav Brabenec (68), saxofonista skupiny Plastic People of the Universe, sa na oslave natoľko ožral, že z nej odchádzal „zošťaný-zgrcaný“.

Pozrite viac:




Čo poviete teraz na antický výrok – „Si tým, čím sa obklopuješ“ – ?

Zdroj: http://hedvicek.blog.cz/1111/narozeniny-starickeho-mocnare

^ hore na obsah ^


Havel bol tragikomický epigón

Epigónom sa označuje ten, kto sa silou-mocou snaží kohosi pre nedostatok originality napodobňovať. Práve preto môžeme za zásluhy „opičenia sa“ označiť Václav Havla za malého epigóna Samuela Becketta a Geogra Orwella. Zatiaľ čo Becketta Havel napodobňoval vo svojej „umeleckej“ tvorbe absurdnej drámy a experimentálnej poézie, Orwella kopíroval vo svojej „politickej“ tvorbe pranierujúcej totalitné praktiky.

Tí, ktorí zdieľajú so mnou názor, že moderné umenie nestojí za veľa a je skôr degenerovaným umením, mi dajú rovnako za pravdu, že modernistické veršíky Václava Havla nie sú rovnako žiadnou českou dierou do sveta... Napokon, posúďte sami:

Ukážky sú zo zbierky Antikódy dostupnej on-line na: http://eldar.cz/myf/txt/havel_-_antikody.html



Slibujeme,
že už nebudeme
blbnout
Jan Hus:................
Josef Švejk:............

Disproporce
MÍROVÉ
SOUŽITÍ


Anarchia ducha


Svetozár Hurban Vajanský svojho času o takýchto tragikomických epigónoch napísal vo svojom článku Anarchia ducha nasledovné:

    „Smutný je pohľad na ich epigónov, ktorí čerpali z nich iba nadutosť a svrbľavé štréberstvo, ktorí nemotornými, fušerskými, hanebne zlým štýlom písanými ‚zjaveniami‘ rozsádzajú v národe všetky solídne osnovy národnosti, viery, duchovného a srdcového života, rozrumujú rodinu, zvádzajú mládež k namyslenosti a vetroplachosti.“

^ hore na obsah ^


Havel nikdy nebol skutočným „väzňom totality“

O zaobchádzaní so skutočnými politickými väzňami vypovedá napr. kniha memoárov Mila Komíneka „I pod oblohou je peklo“, v ktorej pán Komínek vykresľuje neľudské podmienky vo väzniciach, v táboroch nútených prác a v styku so sadistickými dozorcami týchto zariadení. Viac než 240 popravených, množstvo zastrelených na hraniciach, tisíce ubitých a umučených v komunistických koncentrákoch a väzniciach, státisíce zničených existencií – všetky tieto fakty vypovedajú o krutosti komunistickej totality. Posúďte sami:

    Nedeľa, 4. apríla 1948: „...a pak se na mně bezeslova vrhá a pažbou pistole mi zasazuje rány do obličeje. Bezmocně padám na skříň u stěny, její stěny ten nápod nevydrží, praskají a já padám dovnitř mezi samopali a munici. Zbůsobeným hlukem přibíhají ostatní a mlátí mne hlava nehlava tím, co kdo má v ruce. Bijí mne tak dlouho, dokud se hýbám, možná ještě déle, ale to už já nevím. Když jsem se probral z bezvědomí, cítím nesnesitelnou bolest v obličeji, skoro nevidím. Ruce mám spoutané a pouta se mi zařezávají do masa. Hmatám kolem sebe poslepu, pokud mi to dovolují spoutané ruce a nahmatávám vedle sebe kaluž lepkavé tekutiny, vlastní krve...“

Zdroj: http://svedectvi.host.sk/svedek/vezeni.html

Rovnako otrasné spomienky na komunistické lágre má aj Karol Vrábel, slovenský disident z podzemného hnutia Biela légia:

    „Najviac si s bolesťou spomínam, mimo iných tyranií, na pobyt v koncentračnom tábore ‚Svornosť‘. Tam z jedného baraku boli urobené malé miestnosti o rozmeroch 1 x 3,5 m. Do takejto väzenskej komôrky nás natlačili až 12. Celé vybavenie cely bolo: 1 vedro na WC. Okná boli zabité plechom. Asi po troch hodinách ľudia pre nedostatok vzduchu začali odpadávať. Jedna polovica väzňov stála a druhá polovica si mohla sadnúť na zem. Cez deň nám nepodávali žiadnu stravu a nebola ani žiadna vychádzka. Keď väzni začali odpadávať, a aby sme tam vôbec mohli prežiť, spoločne s vypätím posledných síl zdvihli sme nad sebou drevený strop a pomocou malých úlomkov z podlahových dosák sme ho podložili, aby sme tam mohli dýchať. So slzami v očiach sme všetci odrazu povedali: ‚Máme vzduch!‘ Asi o polnoci, keď v koncentračnom tábore ‚Svornosť‘ všetko spalo, v pohotovosti boli iba ozbrojené stráže, dostali sme rozkaz nastúpiť so šálkami do kuchyne. V kuchyni sme dostali horkú čiernu kávu, 6 – 9 dkg chleba – a to oblo všetko na deň a noc pre ťažko pracujúcich väzňov v uránových baniach.“


Väzeň totality (1950-1960). Príbeh Karola Vrábla.


Významným zdrojom informácií o Havlovom väznení je kniha „Dopisy Olze“ nesúca názov po jeho prvej manželke Olge Havlovej, rodenej Šplíchalovej, zložená zo zozbieranej korešpondencie z väzenia. Väčšina dopisov nie je však priamo určená Oľge, je to však ona, ktorá ich ako prvá čítala. Je až prekvapujúce, v ako málo listoch a ako sucho dáva Havel najavo svoju lásku. Názov knihy je tak skôr Havlovým prianím dať celému súboru romantický nádych. Nevieme, ako Oľga reagovala na Havlove listy, nakoľko tie boli údajne zabavené ŠtB a stratili sa. Havel často píše o iných ženách a dokonca o svojich neverách. To však nebolo žiadnym tajomstvom a Oľga o nich dobre vedela, ale nedokázala im zabrániť.

Zdroj: http://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/vaclav-havel/dopisy-olze.html

A teraz sa už pozrime na Havlovo „väzenie“ 1979-1982, tak ako ho opisoval vo svojich „Dopisech Olze“ sám:

    – 1 –
    „Zdravím Vás ze svého dalšího pobytu v Ruzyni. Nemějte o mně ztarosti, já jse neztratím. Vězení jako takové je ovšem děsná otrava. Kdybys mi posílala balík, tak jako obvykle: šťávy v prášku, citrony, plátkový sýr, doutníky, trochu kakaa apod. Budu Ti psát vždycky, jen když budu mít dobrou náladu.“

    – 2 –
    „Vězení beru spíš jaksi fatálně, jako něco, co je mi už dávno souzeno absolvovat.

    – 5 –
    „Absolvoval jsem hostinu z posledních zbytků prvního balíku, vykouřil doutník a usedám, abych Ti začal psát. Dar Ti koupím až budu na svobode, protože dary z vězení (chlebové), pokud si vzpomínám, moc neuznáváš. Pokud jde o mně: obávám se, že tloustnu. Jinak mně vězení nebaví. Občas mívám vzláštní pocit: že se mi vlastne odtuď ani moc nechce. Aspoň teď. Člověk tu strne do jakéhosi „zimního spánku“, nechává se nést stereotypem vězeňského života, upadne do jakési sladké duševní mdloby, trochu se děsí, že by mněl jít zase do toho zlého světa, kterí na něm pořád chce, aby o něčem rozhodoval a něčemu čelil. Viděl jsem v novinách fotku nové nikaragujské vlády – vypadají jako parta veselých studentů filosofie, a tak mají mé sympatie.“

    – 7 –
    „Ten můj ischias je na ústupu – dík masážím. Snažím se tíž víc hýbat a od zítřka začnu opět jógovat...

Zdroj: http://svedectvi.host.sk/svedek/vezeni.html

Čítajte viac:


Hostiny, cigary, citróny, plátkový syr, kakao, noviny a masáže – celkom slušný život väzňa Havla na rozdiel od spomienok Mila Komíneka a Karola Vrábla, čo poviete?

^ hore na obsah ^


Havel prisahal vernosť socializmu

Potom, čo Havel ako hovorca Charty 77 sľúbil komunistom, že zabezpečí kontinuum ich ekonomického panstva a ich kriminálnu beztrestnosť aj po zmene režimu, bol jednohlasne zvolený komunistickým Federálnym zhromaždením, ktorého členovia „prešli voľbami“ jednotnej kandidátky Národného frontu, za prezidenta ČSSR. Paradoxne teda, socialistickej republike komunistov následne Havel skladal 29. decembra 1989 aj svoju prezidentskú prísahu.

^ hore na obsah ^


Havel udelil prezidentskú amnestiu skutočným kriminálnikom

1. januára 1990 boli rozhodnutím prezidenta republiky č. 150/1989 Sb., Václava Havla z 9. decembra 1989 prepustené zo slovenských a českých väzníc až dve tretiny všetkých väzňov, celkom šlo až o 23 260 osôb. Mnohí Havlovu širokú amnestiu do dvoch rokov pri úmyselných trestných činoch, resp. do troch rokov u nedbalostných trestných činov a v prípade trestov úhrnných a súhrnných obhajujú Havlovou osobnou skúsenosťou s komunistickým žalárom, vraj, „Havel videl, že v base sedí mnoho nevinných, preto to chcel odčiniť, jeho úmysel bol len a len dobrý“.

Tvrdenie, že Havel mienil svojou širokou amnestiou prepustiť neprávom väznených politických väzňov vážne spochybňuje fakt, že iba deň predtým rozhodnutím prezidenta republiky z 8. decembra 1989, č. 150/1989 Sb., ktoré vydal prezident Husák dva dni pred svojou abdikáciou, bola uskutočnená generálna amnestia všetkých politických trestných činov. Šlo okrem iného o trestné činy ako podvracanie republiky, poburovanie, zneužívanie náboženskej funkcie, hanobenie republiky a jej predstaviteľa, hanobenie štátu svetovej socialistickej sústavy a jeho predstaviteľa, opustenie republiky, poškodzovanie záujmov republiky v cudzine, odňatie vecí hospodárskemu určeniu, nedovoleného podnikanie, útok na štátny orgán a orgán spoločenskej organizácie, sťažovanie výkonu právomoci verejného činiteľa, marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami a hanobenie národa, rasy a presvedčenia.

Havel udelením širokej amnestii a prepustením až dvoch tretín všetkých väzňov, z ktorých už po Husákovej generálnej amnestii nezostali temer žiadni politickí väzni, musel jednoznačne sledovať prepustenie kriminálnych živlov na slobodu. O tom, za akým účelom a na čí popud môžeme iba hádať. Nebude to však až také ťažké, keď si uvedomíme, že Havlom amnestovaní kriminálnici pokračovali v páchaní závažnej trestnej činnosti, najmä sa začali organizovať do mafiánskych zoskupení a mafiánskych dynastií fungujúcich v Čechách a na Slovensku až dodnes...

Vďaka Havlovej amnestii sa uskutočnila aj väzenská vzbura v Leopoldove – najväčšia väzenská vzbura v moderných dejinách Česka i Slovenska.

Zdroj: http://iuridictum.pecina.cz/w/Amnestie

^ hore na obsah ^


Havel rozpútal medzi Čechmi a Slovákmi tzv. „Pomlčkovú vojnu“

23. januára 1990 navrhol Havel odstrániť z názvu republiky slovo „socialistická“ a ponechať názov spoločného štátu Čechov a Slovenov v už z roku 1968 prekonanej forme „Československá republika“. Slovenská strana naopak požadovala písanie spojovníka v tvare „Česko-Slovenská republika“, ktorý chápala jednak ako návrat k pôvodnému historickému písaniu názvu štátu, a jednak ako vyjadrenie federatívneho usporiadania štátu. Česká strana zastúpená Havlom, ktorá si spojovník preinterpretovala na pomlčku, ho chápala ako symbol rozdelenia. Havel teda ponímal sebaurčovací zápas Slovenov podobne ako „českí tatíčkovia“ Masaryk či Beneš, ktorí v Slovenoch videli stereotypne iba „rozbíjačov českého štátu“.

Zdroj: http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/583-deleni-ceskoslovenska-aneb-vztahy-mezi-cechy-a-slovaky-v-letech-1989-az-1992.html

Zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Poml%C4%8Dkov%C3%A1_vojna

^ hore na obsah ^


Havel bojkotoval slovenské záujmy

Havel zastavením zbrojnej výroby na Slovensku vrazil nášmu priemyslu silnú dýku do obnaženého tyla, z tohto jeho kroku sa dodnes ekonomicky ani hospodársky nespamätalo mesto Dubnica nad Váhom, v ktorom sa zo dňa na deň ocitli stovky ľudí bez práce. Havel svoje kroky dôvodil ľúbivými rečičkami pravdolásky o pacifizme na jednej strane, na druhej strane podporoval bombardovanie Juhoslávie.

Havel bol najmä centralista veľkočeského typu, v rovnocennej Snemovni národov dvojkomorového Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky chcel zrušiť princíp parity, teda zákaz majorizácie jedného národa, zastúpenie nemalo byť už ďalej rovnocenné polovicou poslancov volených z Čiech a polovicou zo Slovenska, ale proporčne vztiahnuté k počtu obyvateľov oboch krajín, čím by Slovensko zostalo, samozrejme, znevýhodnené.

Následne pluralitné demokraticky zvolené Federálne zhromaždenie Havlovi na rozdiel od komunistického s jednotnou kandidátkou Národného frontu nepredĺžilo funkčné obdobie a v deň prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky podal demisiu.

Zdroj: http://pospolitost.wordpress.com/2011/12/21/nekrolog-za-vaclavom-havlom/

^ hore na obsah ^


Kráľ ponovembrového cynizmu Havel vynašiel pojem „humanitárneho bombardovania“

Čarujúci Havel: Dokázal z každého ľudského utrpenia vytĺcť politický kapitál.Havlova kamoška, Madeleine Albrightová – pôvodom pražská židovka – Marie Jana Korbelová, držiteľka českého najvyššieho štátneho vyznamenania, Řádu bílého lva, ktorý jej v roku 1997 udelil práve „pravdoláskař“ Václav Havel a ministerka zahraničných vecí USA viedla proti Srbom tzv. „Albrightovej vojnu“: 78 dní tvrajúce beštiálne bombardovanie amerického letectva pripravilo Juhosláviu a Kosovo v rozpore s medzinárodným právom a ľudskými hodnotami o život vyše päťtisíc civilistov a asi päťsto vojakov.

Kráľ ponovembrového cynizmu v strednej Európe – Václav Havel – si zaslúžene získal svoju korunu definitívne až vyznaním svojho morálneho dna, keď vo francúzskom Le Monde na margo zahraničnej intervencie do srbských vnútorných záležitostí vyhlásil:

    „Domnívám se, že existuje za NATO intervencí na Kosovu element, který nikdo nemůže popřít: nálety, bomby, ty nebyly vyvolány ze zištných zájmů. Jejich povaha je výlučně humanitární …“
    (Václav Havel, Le Monde, 29. apríla 1999)


Trojročnú Milicu Rakić „utratil“ humanizmus kazetovou bombou zrejme „z lásky“


Václav Havel, ktorý bol za svoje „zmýšľanie a celoživotné úsilie za dodržiavanie ľudských práv“ viac ráz nominovaný na Nobelovu cenu za mier a za zmienené „zásluhy“ sa dokonca stal laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov, tak prakticky za základnú tézu humanizmu stanovil „dialóg prostredníctvom kazetových bômb“ – ktorých výrobu na Slovensku ako federálny prezident stopol, aby pripravil o prácu Slovenov...

Nenechajme si teda tmou zvanou Havel zatieniť svetlo Vianoc, nech už by bola mediálna masáž akokoľvek mohutná, pred médiami a pomätenými Havlovými zbožňovačmi zvoľme radšej zdravý rozum.

Zábava