Palestínsky mandátV roku 1890 sa historické územie Palestíny stalo súčasťou Osmanskej ríše, a to až do konca prvej svetovej vojny. Výsledkom tajných rozhovorov medzi Veľkou Britániou a Francúzskom bola Sykes-Picotova dohoda podpísaná 16.5.1916. Dedičstvo po Osmanskej ríši malo byť rozdelené medzi nimi. Podľa tejto dohody malo Francúzsko získať Sýriu, Libanon a severoafrickú časť arabských zemí mimo Egypta. Na druhej strane Veľká Británia mala dostať južnú africkú časť arabských zemí, Egypt a Mezopotámiu. O Palestíne sa nedokázali dohodnúť. V roku 1922 sa oficiálne dostala pod Britský mandát.

Historické dokumenty potvrdzujú, že židia napriek tomu, že mali možnosť, sa do Palestíny nenasťahovali, a aj keď tam cestovali, tak sa vrátili do pôvodných krajín. V roku 1820, boli v Palestíne dve židovské rodiny, v roku 1897, keď sionistický kongres mal stretnutie v Bazileji v Švajčiarsku, Arabi tvorili 95 % palestínskej populácie, a vlastnili 99 % palestínskych území. V roku 1922, keď sa Palestína dostala pod britský mandát, žilo v Palestíne 700 000 obyvateľov, 93 % celej populácie tvorili Arabi. Oficiálne dokumenty ukázali, že židov bolo len 83 790. V roku 1919 sa nasťahovalo do Palestíny len 1080 židov, v roku 1926 3034 židov, v roku 1928 2175 židov.

Britské zdroje uvádzajú, že podľa sčítania obyvateľov z roku 1919 žilo na území Palestíny 568 000 Palestínskych moslimov, 74 000 Palestínskych kresťanov a 58 000 židovských vysťahovalcov. Briti pri prezentovaní výsledkov sčítania zámerne klamali v duchu vtedajšej sionistickej propagandy hlásili. „V Palestíne nie je konkrétny arabský národ, ale iba zopár arabských moslimov a kresťanov. Je to krajina bez národa.“ Tým popierali existenciu palestínskeho ľudu a takto to prezentovali celému svetu.

Britskí okupanti zámerne používali pri Palestínčanoch a Araboch podvodnú nečestnú politiku. Sľubovali Palestínčanom postupnú nezávislosť Palestíny, ale v tom istom čase sľubovali vedeniu sionistického hnutia vytvorenie židovského štátu na území Palestíny podľa neoprávnenej a nezákonnej deklarácie, resp. prísľubu britského Lorda Balfoura z roku 1917 adresovaného Lordovi Rothschildovi, ktorý bol zároveň popredným britským sionistom a aj bankárom. Významným faktorom mohla byť pre Britov aj domnienka, že prostredníctvom židov by si kráľovstvo Veľkej Británie upevnilo svoju pozíciu v blízkovýchodnej oblasti.

Balfourova deklarácia z 2. novembra 1917 znela takto:

Drahý Lord Rothschild,
s veľkou radosťou Vám zasielam v mene vlády Jeho Veličenstva nasledujúce vyhlásenie sympatií k židovským sionistickým ašpiráciám, ktoré bolo predložené kabinetu a ním schválené.

Vláda Jeho Veličenstva prihliada priaznivo na zriadenie národnej domoviny pre židovský ľud v Palestíne a čo najviac sa pričiní, aby uľahčila dosiahnutie tohto cieľa, pričom sa jasne rozumie, že nebude vykonané nič, čo by mohlo porušiť občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských spoločenstiev v Palestíne, či práva a politický štatút židov v akejkoľvek inej krajine.

Bol by som vďačný, keby ste mohli predať toto vyhlásenie na vedomie Sionistickej federácii.

Úprimne Váš
Arthur James Balfour

O sedem dní neskôr bol list uverejnený v londýnskom denníku The Times. Balfourova deklarácia v podstate vyjadrovala britskú podporu vytvorenia akéhosi národného domova pre židov v Palestíne. Veľká Británia si prisvojila právo rozdávať územia iných národov cudzím ľudom, ako by jej tieto zeme patrili. Situáciu výstižne charakterizoval americký publicista Arthur Koestler: „V Balfourovej deklarácii jeden národ druhému slávnostne prisľúbil vlasť tretieho národa.“ Od roku 1917, v dôsledku Balfourovej deklarácie a pod britským okupačným dohľadom, sa začala nezákonná migrácia židov z celého sveta do Palestíny. Migrácia bola spočiatku malá a limitovaná „bielym papierom“, ktorý stanovoval ekonomickú únosnosť migrácie, ale po nástupe Hitlera k moci v Nemecku migrácia rapídne rástla.

Palestínčania proti anglickej okupácii a jej migračnej politike povstali a v roku 1936 vystúpili do generálneho štrajku, ktorý trval 6 mesiacov. Požadovali ukončenie imigrácie, zastavenie predaja pôdy židom a okamžité zrušenie Balfourovej deklarácie, ktorá bola pre nich od jej samotného vzniku neprijateľná.

V roku 1939 Briti vydali „bielu knihu“, v ktorej navrhujú rozdelenie Palestíny. Nový plán vyvolal šok v radoch sionistov a považovali ho za porušenie Balfourskej dohody. Chceli celú Palestínu pre seba. Palestínčania a Arabi vôbec taktiež odmietali plán a požadovali okamžité a úplne zastavenie migrácie.

Napätie sa v Palestíne naďalej stupňovalo aj počas vojny. Aktivizovali sa rôzne sionistické teroristické skupiny – doslova gangy. Najmä gangy Haganah, Irgun a Stern Gang šírili strach a podnikali smrteľné teroristické útoky proti domorodým Palestínčanom.

Irgun založil v roku 1937 David Razie, pod názvom Irgun Zvai Leumi (Národná vojenská organizácia). Irgun, známy tiež pod názvom ETZEL, bol ilegálnym židovským teroristickým hnutím. Sionisti chceli vytvoriť židovský štát na oboch brehoch rieky Jordán. Na získanie územia pre nových židovských osadníkov potrebovali vyhnať z domovov pôvodných obyvateľov – palestínskych Arabov. A tak Irgun zahájil teroristické útoky voči Arabom. Od roku 1931 až do jeho rozpustenia v roku 1948, stál v čele Irgunu budúci izraelský premiér Menachem Begin. Stern založil terorista Ishak Šamir, ktorý sa neskoršie stal premiérom. Napísal zaujímavú knihu, v ktorej podrobne popísal zločiny a masakre, ktoré spáchal. K svojím zločinom sa vyjadruje hrdo a je na ne pyšný.

Po konci II. svetovej vojny, ozbrojené holokaustomániou lobovali vplyvné sionistické a slobodomurárske skupiny v USA za samostatný židovský štát v Palestíne. Prezident Truman dokonca požadoval prijatie ďalších 100 000 židovských migrantov.

Od roku 1945 začal neskutočný organizovaný sionistický teror voči Palestínčanom. Sionistické teroristické organizácie počas nej vyvolali prvú väčšiu utečeneckú vlnu, svoje domovy muselo kvôli násiliu opustiť približne 30 000 Palestínčanov.

V roku 1946 odporučila anglo-americká komisia zrušenie limitov na nových prisťahovalcov a prijatie 100 000 ilegálnych židovských prisťahovalcov. Terorizovaní Palestínčania boli vyhnaní a tak je tam pre nich viac miesta, argumentovali.

Veľká Británia nasmerovala celý problém na OSN a vyhlásila svoj mandát v Palestíne za nefunkčný. V tom čase bolo zloženie obyvateľstva Palestíny nasledovné: 1 091 000 moslimov, 614 000 židov a 146 000 kresťanov. Ako vidíte, vďaka podpore Británie a USA sa počet prisťahovaných židov medzi 1922 a 1947 zvýšil z 58 000 až na 614 000, čo je zhruba 11-násobok. Dnes si ani nie sme istí, či prezentované výsledky boli pravdivé a či Briti nefalšovali čísla. Nevylučuje sa možnosť, že Briti falšovali čísla, aby udávali menšie čísla populácie Palestínčanov a väčším počtom židov argumentovali pre založenie budúceho izraelského štátu.

V roku 1947 vďaka lobovaniu sionistov, veľkej podpore Veľkej Británie a USA a v atmosfére holokaustománie, OSN odsúhlasila dvojtretinovou väčšinou plán pre Palestínu. Plán rátal so vznikom dvoch separátnych štátov na území Palestíny. Jeruzalemu mal byť priznaný neutrálny štatút pod kontrolou jednotiek OSN. Palestínski a arabskí predstavitelia tento plán odmietali a trvali na svojich oprávnených a principiálnych požiadavkách. Žiadna svetová mocnosť nemá právo uzákoniť odtrhnutie ani čo len jedného metra štvorcového z Palestíny a darovať ho niekomu, aby si na ňom založil svoj štát.

V roku 1948, v dôsledku rezolúcie OSN 181, ukončili Briti svoj mandát v Palestíne. Deň pred koncom Britského mandátu vyhlásili židovskí predstavitelia vznik štátu Izrael.

Najvyšší židovskí politici vyhlásili hneď po vzniku štátu etnické čistky. Za všetkých stačí citovať slová prvého izraelského premiéra Davida Bena Guriona z roku 1948: „Arabi žijúci na izraelskej pôde majú jedinú úlohu, ktorá im ostala – utekať preč.“ Výsledkom genocídnej politiky bolo viac než 700 000 ďalších arabských utečencov. Pre Palestínčanov a Arabov je známy rok 1948 pod názvom „Nakba“, čo znamená pohroma, resp. katastrofa. OSN protiprávne uzákonila vytvorenie cudzieho štátneho útvaru na ich území.

Izrael obsadil ešte ďalšie palestínske územia, viac než mu určil plán OSN. Palestínčania a Arabi boli primitívne ozbrojení, kým židia mali najmodernejšie zbrane, ktoré im pred odchodom zanechala Británia a taktiež dostali obrovské dodávky zbraní od rôznych európskych štátov, vrátane Československa.

Dohoda o ukončení vojny v roku 1949 mala za následok nové usporiadanie Palestíny. Vznikol iba jeden štát a to Izrael, ktorý navyše vojnou získal oproti pôvodnému plánu OSN aj ďalšie percentá územia západne od rieky Jordán a západnú časť Jeruzalemu.

V roku 1950 prijal židovský Kneset Zákon o návrate, ktorý garantoval všetkým židom právo na imigráciu do „zasľúbenej zeme“. V rokoch 1948 až 1958 vzrástol počet obyvateľov Izraela z 800 000 na dva milióny.

V správe OSN z roku 1950 bol stanovený počet Palestínskych utečencov, ktorí boli z Palestíny vyhnaní, na viac ako 700 000 (agentúra UNRW, ktorá palestínskych utečencov registrovala, hlásila až 914 000). Drvivá väčšina sa uchýlila do okolitých arabských krajín (Libanon, Sýria, Jordánsko). Izrael podnikol v roku 1967 prekvapivú agresiu voči okolitým arabským štátom a získal ďalšiu korisť – Pásmo Gazy a egyptský Sinajský polostrov, Západný breh rieky Jordán, východný Jeruzalem a sýrske Golanské výšiny. Tým Izrael získal pod kontrolu územie, na ktorom žili dva milióny Arabov. Nasledovala ďalšia utečenecká vlna, len zo západného brehu Jordánu bolo vyhnaných viac ako 300 000 ľudí do Jordánska.

Napriek všetkému od júna 1967 sa počet Palestínčanov zo Západného brehu zdvojnásobil a v pásme Gazy narástol štvornásobne. V roku 1967 žilo na okupovaných územiach 1,05 milióna Palestínčanov, z toho 654 500 na Západnom brehu a 380 100 v pásme Gazy. Dnes sa odhaduje počet Palestínčanov na 12 miliónov. Z toho je 5 miliónov na Západnom brehu a v pásme Gazy. Zvyšných 7 miliónov žije v diaspóre po celom svete.

Zábava