To, čoho sme dnes na Slovensku svedkami a čo je reakciou na volebný úspech Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS) a na jej vstup do NR SR, pripomína masovú hystériu, akú sme tu od vzniku samostatnej SR nezažili. Najvyšší ústavní činitelia, lídri politických strán, politickí komentátori a analytici, redaktori a novinári a časť tzv. osobností z prostredia bratislavskej intelektuálnej scény komentujú túto udalosť ako tú najväčšiu katastrofu, ktorá postihla našu spoločnosť.

Lídra ĽSNS Mariana Kotlebu a jeho 14 poslancov v parlamente vykresľujú ako to najväčšie ohrozenie povesti SR, bezpečnosti štátu, demokracie, slobody a právneho poriadku, pričom nevidia, resp. nechcú vidieť, že skutočnými príčinami ohrozujúcimi stabilitu štátu a bezpečnosti jeho obyvateľstva je všadeprítomná korupcia, politický klientelizmus, mafiánske praktiky tzv. štandardných politických strán, nárast chudoby, odchod státisícov mladých vzdelaných ľudí do zahraničia, nekontrolovateľný nárast cigánskej populácie a zhoršujúci sa stav tohto etnika, rastúca závislosť Slovenska na rozhodnutiach mocenských orgánov v Bruseli, utečenecká kríza a mnohé ďalšie problémy, ktoré bude musieť SR v najbližších rokoch riešiť. To sú tie životne dôležité, existenčné problémy našej krajiny a nie to, že do parlamentu sa zákonnou cestou (nikto nespochybnil demokratický charakter volebnej súťaže a samotného hlasovania) prebojovalo 14 zástupcov ĽSNS. Neexistuje reálny dôvod na paniku, ktorú tu predvádzajú tzv. ochrancovia demokratických hodnôt, vrátane našich skorumpovaných politických elít. Práve naopak, vstup ĽSNS do parlamentu bude na prospech fungovania parlamentného systému, pretože na rozdiel od minulosti, keď opozícia predstavovala nefunkčný prvok v NR SR, presnejšie povedané, keď hrala úlohu „mŕtveho chrobáka“, predstavitelia ĽSNS budú zárukou skutočne dôslednej, kritickej a nekompromisnej opozičnej činnosti. A práve toho sa predstavitelia tých politických strán, ktoré tu doteraz nekontrolovateľne šafárili a rozkrádali verejné zdroje najviac obávajú.

Machiavellistický prístup našich politikov k demokracii a ochrane demokratických hodnôt

Také množstvo „demokratov“ a ochrancov tohto systému, s akým sa na povolebnom Slovensku stretávame, tu ešte nebolo. Dnes sa každý, resp. skoro každý (zvlášť ak sa prezentuje v médiách či zastáva nejakú verejnú funkciu) snaží vystupovať ako demokrat a zaklínať sa ochranou demokratických hodnôt. Pripomínajú neohrozených bojovníkov za demokraciu, novodobých „rytierov demokracie“, ochotných zúčastniť sa „križiackeho ťaženia“ proti všetkým jej skutočným alebo domnelým nepriateľom, ktorého títo novodobí „švejkovia“ na našej politickej scéne nachádzajú v osobe Mariana Kotlebu a jeho ĽSNS. Bolo by to veľmi pekné a snáď aj hodné uznania, ak by to bola pravda. Ale nie je. Zvlášť, ak sa do postavenia bojovníkov za demokraciu a zachovanie jej hodnôt, súčasťou ktorých je okrem iného aj tolerantný vzťah k politickým oponentom, ako aj právo občanov voliť si svojich reprezentantov do zastupiteľských zborov, pasujú predstavitelia našich politických elít, pre ktorých jedinými hodnotami, ktoré uznávajú a sú ochotní skutočne aj rešpektovať, sú individuálne a stranícke záujmy, peniaze a moc. Najlepším dôkazom tohto tvrdenia je zloženie terajšej vládnej koalície (SMER-SD, SNS, MOST-HID a SIEŤ), v ktorej sa spojili hodnotovo a programovo nekompatibilné politické subjekty.

Takýto ochrancovia a zástancovia na slovenský spôsob „sprivatizovanej, resp. hodnotovo vyprázdnenej demokracie“ uvedený typ organizácie spoločnosti využívajú len ako zásterku, ktorou maskujú svoje koristnícke a hodnotovo indiferentné konanie, čo znamená, že k nej pristupujú z čisto utilitaristických pozícii využívajúc ju ako efektívny prostriedok a taktický inštrument na dosahovanie a presadzovanie svojich záujmov, ktoré ako pravidlo sú veľmi vzdialené záujmom verejným, teda tomu, čo väčšina občanov skutočne chce, čo očakáva a ako si predstavuje ďalší vývoj v tejto krajine. V súlade s vyššie uvedenými názormi korešpondujú aj postoje našich najvyšších ústavných činiteľov – premiéra Roberta Fica ako aj prezidenta SR Andreja Kisku a ďalších lídrov tzv. štandardných politických subjektov, dlhodobo pôsobiacich na našej politickej scéne. Všetci títo „príležitostní demokrati“, aj keď s nevôľou a so škrípajúcimi zubami, museli uznať výsledky volieb a vstup poslancov za ĽSNS do parlamentu. Následne však s masívnou podporou médií spustili veľmi urážlivú, znevažujúcu, klamlivú a otvorene nepriateľskú kampaň proti ĽSNS a jeho lídrovi Marianovi Kotlebovi, označujúc ich za fašistov, neonacistov, radikálnych extrémistov a za bližšie nešpecifikované temné sily, poškodzujúce dobré meno a povesť Slovenska doma a v zahraničí. Osobne si myslím (a som presvedčený, že so mnou aj veľká časť slovenskej verejnosti), že na povesti našej krajiny, ako krajiny poznačenej obrovskou mierou korupcie, rozkrádania, politického klientelizmu, zneužívania moci a silného vplyvu bohatých skupín oligarchov na politické dianie v krajine, čo je zákonitým výsledkom činnosti všetkých doterajších a na demokratov sa hrajúcich vládnych zoskupení, už nie je čo pokaziť.

Odmietnutie stretnutia Andreja Kisku s Marianom Kotlebom je výrazom politického diletantstva prezidenta SR

Názorným príkladom politicky neprijateľného a nekorektného správania sa našich najvyšších predstaviteľov voči svojim politickým a názorovým oponentom bol v nie tak dávnej minulosti postoj premiéra SR Roberta Fica k novozvolenému predsedovi banskobystrického VÚC Marianovi Kotlebovi, ktorého, na rozdiel od ďalších predsedov VÚC, odmietol prijať na Úrade vlády SR. Týmto svojim krokom prejavil absolútnu neúctu voči tým občanom banskobystrického VÚC, ktorí dali svoj hlas svojmu kandidátovi a tým ho, v súlade s pravidlami a princípmi zastupiteľskej demokracie, poverili realizovať ním predložený program, t.j. legitimizovali jeho postavenie predsedu VÚC. Totožný postoj zaujal aj ďalší ústavný predstaviteľ, prezident SR Andrej Kiska, ktorý odmietol pozvať na stretnutie do svojho sídla lídra ĽSNS Mariana Kotlebu, pričom voči ostatným predstaviteľom úspešných politických strán prejavil veľmi ústretový a priateľský vzťah pretavený do ich pozvania a prijatia v Prezidentskom paláci. Týmto činom prezident SR, ktorý vo svojom inauguračnom prejave sa zaviazal byť prezidentom všetkých občanov Slovenska, verejne porušil tento svoj sľub a odignoroval vôľu a volebné rozhodnutie 209 779 voličov, ktorí dali svoj hlas ĽSNS. Lídra tej strany, ktorého náš demokraticky, politicky korektne a hodnotovo sa tváriaci prezident odmietol prijať a z pozície svojej funkcie (nie z pozície súkromnej osoby) aj zablahoželať k volebnému úspechu jeho strany. Nikto, a som presvedčený, že ani samotný Marian Kotleba, neočakával od prezidenta srdečné prijatie, prejav náklonnosti a zotrvanie v dlhšom priateľskom rozhovore. Vzhľadom na nekompatibilitu ich názorov, postojov a pohľadov na riešenie existujúcich problémov a na ďalšie smerovanie Slovenska by to ani nebolo možné. Avšak čo mohol Marian Kotleba právom od hlavy štátu očakávať bolo jeho prijatie nie ako človeka s odlišnou politickou orientáciou, ale ako lídra dnes už parlamentnej strany s nespochybniteľnou legitimitou majúcou hodnotu 209 779 tisíc hlasov občanov Slovenska. To by sa však prezident Andrej Kiska musel správať ako skutočný a autonómny politik, schopný a ochotný sa odosobniť a potlačiť do úzadia existujúce animozity a názorové rozdiely medzi ním a lídrom ĽSNS. Rozhodnutie prezidenta SR neprijať Mariana Kotlebu svedčí skôr o jeho politicky neospravedlniteľnom politickom konaní a nepochopení významu a podstaty výkonu funkcie hlavy štátu, čo môžeme celkom oprávnene považovať za prejav jeho politického diletantstva.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
člen Inštitútu politológie na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove
kandidát na poslanca za ĽSNS v ostatných parlamentných voľbách

Zábava