Dobro proti zluAk sa cítite ako pokrokový liberál brániaci demokratické hodnoty a ľudské práva proti bigotným stredovekým fašistickým tmárom a ste rozhodnutí v sobotu neísť voliť, mali by ste zbystrieť. Nasledujúci článok je určený najmä pre vás, ako aj pre všetkých ostatných, ktorí ešte váhajú.

Homopartnerstvá sú len začiatkom niečoho obludnejšieho

V súvislosti s činnosťou rôznych „ľudskoprávnych“ aktivistov sa už internetom niekoľkokrát mihlo slovné spojenie salámová taktika. Tento pojem označuje spôsob, ktorým sa má docieliť niečo prostredníctvom malých krokov. Zvyčajne pritom ide o presadzovanie nepopulárnych zákonov alebo politiky, s ktorou by spoločnosť vo svojom aktuálnom duševnom rozpoložení rozhodne nesúhlasila. Ak sa takýto cieľ rozkúskuje na menšie a stráviteľnejšie dávky, spoločnosť ho ľahšie príjme a ani si neuvedomí, že zožrala tu pomyselnú salámu, ktorú predtým nechcela.

V európskej civilizácii (zahŕňajúc aj Severnú Ameriku) prebieha kultúrna vojna, ktorú vedú neomarxisti proti „stredovekým sociálnym konštruktom“ práve salámovou taktikou. Neblahé dôsledky tejto vojny vidíme a pociťujeme bez toho, aby si značná časť ľudí vôbec uvedomovala, z čoho pramenia.

Rušenie hraníc, masový prílev neeurópskych cudzincov, odbúravanie tradičných hodnôt, deformácia alebo odstraňovanie pojmov (muž, žena, otec, matka, manželstvo, rodina, národ), opúšťanie akýchkoľvek zábran, úpadok výchovy a vzdelania – to všetko sú výsledky práce neomarxistov. Týmto chcú dosiahnuť tú povestnú revolučnú slobodu, rovnosť a bratstvo (aj keď to bratstvo je dženderovo zaujatý pojem, čo súdruhovia vtedy zrejme ešte nevedeli).

Ja len dodám, že sa o to pokúšajú márne, pretože všetky tieto kroky nevedú k rovnostárskej spoločnosti, ale k zániku európskej civilizácie, ktorú, ak sa nič nezmení, rozšliapnu rôzni sandáloví teroristi. Pritom opäť platí príslovie, že revolúcia požiera svoje deti. V tomto prípade neomarxistov, ktorí z času na čas končia s rozstrieľanými hlavami, a to vďaka svojim chránencom, ktorí ich mali pôvodne kultúrne obohatiť a prispieť k „rovnosti“ ľudstva.

Ako som už vyššie spomínal, neomarxisti sa za účelom dosiahnutia rovnosti pokúšajú odstrániť všetko, čo nejakým spôsobom rozdeľuje spoločnosť, a manželstvo ľudí jednoducho rozdeľuje. Keď ste raz sľúbili vernosť jednej osobe, nemali by ste už obcovať s inou. Náš „stredoveký sociálny konštrukt“, zvaný manželstvo a definovaný ako zväzok jedného muža a jednej ženy, je preto potrebné zničiť. Voľné, teda nezáväzné spolužitie a súloženie akéhokoľvek počtu osôb, zvierat a predmetov je to, čo patrí do 21. storočia. Lenže väčšina ľudí ešte stále nie je taká pokroková, preto im je potrebné nakrájať tú pomyselnú salámu.

Najprv okúsime registrované homopartnerstvá a potom homomanželstvá. Keď nám dorastie mladšia generácia liberálov, začneme uvažovať o adopcii detí homomanželmi a načneme povolenie incestu, zoofílie a polygamie – veď čo majú robiť, keď sa všetci ľúbia?

Najtvrdší oriešok bude legalizácie pedofílie. Práve tu zohráva dôležitú úlohu sexuálna výchova. Najprv bude určená pre staršie deti, povedzme okolo 15. roku života, no postupne sa bude veková hranica znižovať, až sa zrazu ocitneme pri škôlkaroch. No a keďže už aj v stredoveku považovali sedemročné deti za schopné rozlíšiť dobro od zla, tak už nemôže nikto namietať, že takéto dieťa s absolvovanou sexuálnou výchovou nevie, do čoho ide. A koniec-koncov, keď už môžu deti v Belgicku požiadať o eutanáziu, prečo by mal byť problém so sexom?

Naozaj nejde o žiadne zveličovanie. Tieto javy sú už v plnom prúde na západe, oproti ktorému „zaostávame“ približne o 40 rokov, našťastie. O mnohých nezmysloch sme dokonca už na Priezor.com aj písali. Na základe toho vieme povedať, čo nás čaká. Dokonca aj tí neomarxisti sa cítia už takí sebaistí, že svoje zámery ani veľmi neskrývajú.

Ešte v roku 2006 žiadali na Slovensku iba registrované partnerstvá. Dnes už Hana Fábry tvrdí, že je aj za adopciu detí. Martin Poliačik neskrýva, že by mu neprekážali ani skupinové manželstvá, vidí v nich len technický problém. Zatiaľ sa však musíme venovať len homopárom, keďže sme ešte neurobil tento „základný“ krok. Inak povedané – oni rozhodne neplánujú skončiť pri nejakých registrovaných partnerstvách dvoch homosexuálov.

A čo teda to zahraničie, na ktoré sa stále odvolávam? Vyššie som už uviedol odkazy na články o tom, že sa deti v Belgicku môžu nechať legálne usmrtiť, v Holandsku vyučujú sexuálnu výchovu aj pre štvorročné deti a že prostredníctvom homomanželstiev sa sleduje iba degradácia inštitútu manželstva a jeho konečné odstránenie. Okrem toho sme na Priezor.com v minulosti informovali o mládežníckej organizácii nemeckej politickej strany Die Grünen (vo voľbách v roku 2013 získali 8,4 %), ktorá považuje incest za ľudské právo.

V prospech incestu sa vyjadril aj austrálsky sudca, tvrdiac, že možnosť narodenia geneticky poškodených detí nie je dostatočný dôvod na zakázanie pohlavného styku medzi príbuznými, keďže existuje možnosť antikoncepcie a potratu. Argumentoval dokonca tým, že pred päťdesiatimi rokmi boli aj homosexuálne vzťahy zakázané a teraz sú povolené, a teda je čas na ďalší „krok“. Krásny príklad toho, čo sa stane, keď povolíme.

V Nemecku majú ďalej trampoty so zoofíliou, pričom spor proti sebe vedú dve skupiny milovníkov zvierat. Jedna strana obviňuje tú druhú, že to s tým „milovaním“ preháňa.

Postupne sa už etablujú aj pedofili, a to v Holandsku, v Británii a v Taliansku.

Svoje úspechy dosiahli v USA už aj „transrodoví“ jedinci. V Kalifornii môžu na základných a stredných školách navštevovať záchody nie podľa svojho pohlavia, ale podľa toho, „ako sa cítia“. Rovnako môžu vstupovať do chlapčenských alebo dievčenských športových družstiev. Ďalším krokom bolo úplne zrušenie oddelených záchodov na univerzitách. Americkí psychológovia pripravili aj redefiníciu niektorých pojmov týkajúcich sa duševných porúch a naznačili, že ak ste pohlavím muž a radi sa obliekate do ženských šiat, tak ste v poriadku, pokiaľ pritom nepociťujete úzkosť a cítite sa dobre.

Medzi ďalšie nezmysly neomarxistických pokrokárov patria aj:

Našlo by sa ešte určite množstvo ďalších zvráteností. Všetko je pritom súčasť tej istej agendy, a preto ju treba zastaviť v jej zárodkoch. Ak ste doteraz váhali alebo odmietali ísť na referendum, lebo ste nechceli zasahovať iným ľuďom do života, skúste svoj postoj prehodnotiť, pretože oni vám a vašim deťom do života zasahovať budú. Ak vy povolíte pri homosexuáloch a sexuálnej výchove, ďalšie, liberálnejšie generácie povolia pri inceste, zoofíli, pedofílii, atď. Ak budete potom niečo namietať, označia vás za bigotného spiatočníka a fašistu, teda presne tak isto, ako možno vy označujete teraz ľudí, ktorí chcú ísť na referendum.

Ľudia s chorobami potrebujú liečenie, nie „ľudské práva“

V skratke by som sa chcel ešte dotknúť problému samotného vnímania homosexuality. Homoaktivisti sa nám snažia nahovoriť, že homosexualita nie je žiadna choroba. Pri svojich sebaklamoch zachádzajú do takého extrému, že organizujú pochody hrdosti, kde sa obnažení bozkávajú a prezentujú to ako normálnu vec. V skutočnosti už len to, že sa takýmto spôsobom vystavujú na verejnosti, naznačuje, že majú nejakú diagnózu. A je pritom jedno, či to robia ako homosexuáli, alebo by to robili heterosexuáli.

Ďalším tvrdením homoaktivistov je, že homosexualita je geneticky daná, nemôže byť ňou teda ohrozený žiadny heterosexuál a nedá sa liečiť. Preto by sa nemala vnímať ako choroba. Tieto vlastnosti však zdieľa množstvo iných chorôb a predsa sú chápané ako choroby. Okrem toho dokážete z jednoduchých pozorovaní zistiť, aj keď nie ste vedec, že nie je homosexualita ako homosexualita a určite na ňu nevplýva len genetika.

Na jednej strane máte typ homosexuála, ktorého rozoznáte už zďaleka. Je to presne ten typ, ktorý si na pochodoch hrdosti obtiera v slipoch svoje telo o iného súdruha. Potom máte typ homosexuála, o ktorom ani netušíte, že s ním niečo nie je v poriadku, dokým vám to nepovie. A nakoniec tu máte homosexuálne správanie muža s vysokou hladinou testosterónu a nízkou inteligenciou, ktorý pri nedostatku žien (napríklad vo väzení) alebo ako akt poníženia vykoná sexuálny styk s iným mužom, pričom sa sám ako homosexuál neidentifikuje. Na základe toho možno povedať, že homosexualita alebo homosexuálne správanie môže mať viacero príčin (genetické, hormonálne, duševné).

Aj rôzne vedecké štúdie dokazujú, že homosexualita nebude zrejme len vrodená, ale možno ju získať aj vplyvmi prostredia. Najlepším príkladom toho sú výskumy zamerané na jednovaječné dvojčatá, ktoré majú totožné gény, ale len pri niekoľkých percentách sa vyskytne homosexualita u oboch.

A teraz najzávažnejšia otázka. Je to teda choroba? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Každý živý organizmus sa rozmnožuje alebo sa o to prinajmenšom pokúša. Človek potrebuje na prirodzené rozmnožovanie človeka iného pohlavia. Ak daného človeka priťahuje človek rovnakého pohlavia a opačné ho odpudzuje, jeho rozmnožovacie schopnosti sú výrazne obmedzené. Žiaden rodič by podvedome nechcel, aby jeho deti boli homosexuálne, a to z toho dôvodu, že máme v sebe prirodzený pud zachovať vlastný rod. Preto aj homosexualitu prirodzene vnímame ako chorobu/poruchu.

Položme si aj otázku, čo by sa stalo, ak by boli všetci ľudia heterosexuálmi? Nič, všetko by bolo v poriadku. Čo by sa však stalo, ak by boli všetci homosexuálmi? Nastal by výrazný populačný prepad, ktorý by nezastavili ani rôzne umelé spôsoby rozmnožovania. Už len toto by malo stačiť na to, aby sme označili homosexualitu ako chorobu, ktorá obmedzuje prirodzené funkcie človeka – rozmnožovanie. Prirovnať ju môžeme k neplodnosti.

Samozrejme, že týchto ľudí teraz nebudeme upaľovať, veď to tu ani nikto nechce robiť, ani nerobí, ale netvárme sa, že ide o niečo, na čo netreba hľadať liečbu, alebo že ide o niečo, na čo by mal byť dotyčný dokonca hrdý. Výskum lekárov by mal byť zameraný na predchádzanie genetických porúch a vonkajších vplyvov, ktoré homosexualitu spôsobujú a na liečbu ľudí, ktorí sú touto chorobu postihnutí, aby mohli viesť plnohodnotný život – teda nájsť si trvalého partnera opačného pohlavia a dokázať s ním splodiť deti.

Títo ľudia nepotrebujú práva, ktoré prislúchajú zdravým ľuďom a majú pre spoločnosť určitý význam. Namiesto toho potrebujú nájsť účinný spôsob liečby a nefrflať, že sa to nedá.

Aj preto by ste nemali 7. februára sedieť doma, ale ísť odovzdať svoje trojité áno. Nepozerajte na referendum ako na akt niekoľkých zadubencov, ktorí zbytočne rozhadzujú verejné financie. Namiesto toho rozširujte tento článok a sami prehovárajte tých, ktorým sa nechce, lebo „sú dôležitejšie veci“. Sme v kultúrnej vojne a toto je jedna z bitiek, ktorú by sme nemali prehrať, ak nechceme podporiť postupný zánik našej civilizácie.

Zábava