Ohrozený druh: mnohopočetná rodina?Ako sa dalo predpokladať, s približovaním dátumu konania referenda o ochrane rodiny 7. februára narastá intenzita a tiež napätie v celospoločenskej diskusii. V polovici januára sa najsledovanejšie televízie na Slovensku rozhodli sabotovať kampaň Aliancie za rodinu. Proti referendu sú výrazne negatívne naladené aj tlačené médiá hlavného prúdu ako SME, Pravda či N. Na bojkot referenda otvorene vyzýva aj značná časť politických elít. Tieto mediálne a politické elity sa pri svojich výpadoch dopúšťajú toľkej demagógie a zavádzania, ktorej demaskovanie by si vyžiadalo rozsah hrubej knihy. Pozrime sa radšej na dôležité argumenty v prospech referenda.

Aký je význam tohto referenda?

V kultúrnej vojne má Slovensko všeobecne výhodu, lebo môžeme otvorene poukazovať na to, kam až vedie agenda sexuálnych revolucionárov v krajinách, kde sú už na ceste morálnej degradácie o nejaký ten krok ďalej. Napríklad vieme, že gender ideológia vedie k rušeniu oddelených záchodov pre mužov a ženy, ako sa to stalo v Kalifornii. Alebo že v Holandsku sa po legalizácii tzv. homomanželstiev postupne volá po legalizácií skupinových „manželstiev“.

Platí to však aj naopak. Každý môže ľahko zistiť, na čom stroskotali snahy tých, ktorí chceli zastaviť tento údajný „pokrok“. Podobné referendové súboje má za sebou viacero štátov USA. Do novembra 2012 vo všetkých referendách víťazili pro-rodinné postoje. Avšak obyvatelia Minnesoty 6. novembra 2012 odmietli ústavný dodatok o tom, že manželstvo je exkluzívnym zväzkom jedného muža a jednej ženy.

Dovtedajší argument, že ľudia vždy zahlasujú v prospech rodiny, padol. Homoagenda je posledné roky agresívne a masívne propagovaná masmédiami, zábavným priemyslom, veľkými korporáciami, značnou časťou politických elít atď. Bolo by naivné si myslieť, že väčšina bude voči tomu navždy imúnna. Kultúrny boj sa preto nesmie sústrediť iba na takéto jednorázové politické akcie, ale bojovať sa musí dlhodobo a systematicky na všetkých frontoch.

A tam, kde sa verejnosť nepodarí spracovať dostatočne rýchlo, nastúpia súdy, ktoré „spiatočnícke“ rozhodnutie ľudu (údajného zdroja všetkej moci v štáte) v referende zmätú zo stola, ako sa to stalo v Kalifornii. Preto nech si nikto nenamýšľa, že výsledky slovenského referenda budú dlhodobo rešpektované. Neďaleké Chorvátsko je toho krásnym príkladom.

Napriek tomu všetkému a tomu, že nie som prívržencom náboženstva demokracie, podľa ktorého sa akosi principiálne má ľud väčšinovo rozhodovať správne (?) či nebodaj racionálne (?), som toho názoru, že referenda sa 7. februára 2015 treba zúčastniť z taktických dôvodov. Čím vyššia účasť a čím vyšší podiel kladných hlasov vyšle o to jasnejší signál, aby sa s presadzovaním homoagendy a sexualizácie mládeže aspoň načas prestalo. Potrebujeme nasypať piesok do mašinky sexuálnej revolúcie, získať čas, kým sa vytvoria podmienky na mravnú kontrarevolúciu.

1. otázka: manželstvo len medzi mužom a ženou

Prvá otázka referenda má potvrdiť súčasný stav definovaný v ústave a zákone o rodine. Manželstvo je zväzkom jedného muža a jednej ženy. Kvôli pochybnému nálezu Ústavného súdu nemôžeme hlasovať aj o tom, či má štát uznávať iné zväzky ako manželstvo. Dnes, v čase masmediálneho zavádzania a často nedostačnej argumentácie Aliancie za rodinu, treba poukázať na niektoré dôležité argumenty, prečo by štát nemal v žiadnej forme právne uznať homosexuálne „zväzky“.

Ako som písal už pred takmer dva a pol rokom, na manželstvo možno utilitaristicky nahliadať ako na súbor výhod, ktoré štát prostredníctvom svojej legislatívy manželom poskytuje. Takýmito výhodami sú napríklad bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, prednostné zákonné dedenie po zosnulom manželovi, vzájomné zastupovanie v bežných veciach atď. Štát však tieto výhody neposkytuje bezdôvodne, za hlavný účel manželstva jedného muža a jednej ženy totiž považuje založenie rodiny a riadnu výchovu detí, rodina založená manželstvom je preto základnou bunkou spoločnosti.

Tieto skutočnosti deklaruje aj aktuálny slovenský zákon o rodine. Manželstvo získava výhody od štátu, lebo spoločnosť, ktorú daný štát riadi a spravuje, sa prostredníctvom rodín založených manželstvom reprodukuje, respektíve rodinné prostredie je považované za najlepšie pre plodenie a výchovu detí. Homosexuálne partnerstvá ako také nie sú reprodukcie schopné, preto nie je dôvod, aby im štát priznal akékoľvek, hoci oproti manželstvu zmenšené, výhody.

Ak by však došlo k presadeniu tzv. homomanželstiev (homopartnerstiev), došlo by zároveň k zmene nosného účelu rodinného práva. Tým by už nebolo vyššie opísané quid pro quo, ale tzv. zjednodušenie života – aby homosexuáli nemuseli napísať závet či plnomocenstvá tam, kde manželia nemusia. Osvojením si takejto logiky však už nič nebráni uzákoneniu registrovaných partnerstiev pre polygamistov či iné pochybné formy spolužitia.

Navyše, je všeobecne známe, že medzi homosexuálne aktívnymi ľudmi sú mnohonásobne viac zastúpené smrteľné pohlavné a iné ochorenia. Napríklad v susednom Česku, kde uzákonili registrované partnerstvá v roku 2006, prudko rastie počet nakazených HIV a 84 % mužských pacientov sa nakazilo pri sexe s mužom. Ak štát homosexuálny štýl života uzná vytvorením špeciálneho právneho inštitútu alebo redefiníciou manželstva, viac ľudí s homosexuálnymi sklonmi môže mať tendenciu sa im podvoliť a nakaziť sa tak strašnými chorobami ako AIDS či syfilis.

Tiež pripomeňme, že zavedenie registrovaných partnerstiev bolo všade iba medzizastávkou zavedenia tzv. homomanželstiev a homoadopcií (aj keď homoaktivisti prv sľubovali, že partnerstvami ich požiadavky končia). Takisto ak by sa zaviedli registrované partnerstvá, Európsky súd pre ľudské práva by Slovensko zrejme prinútil uznať aj týmto „partnerom“ právo adopcie detí. S liberálmi sa jednoducho kompromisy robiť nedajú a nielen z týchto dôvodov.

2. otázka: adopcie detí pármi a skupinami osôb rovnakého pohlavia

Žiaľ, existuje už relatívne veľa ľudí, ktorí boli vychovávaní takýmito „netradičnými zoskupeniami“ (ich neradostné zážitky sú k nahliadnutiu napr. tu a tu). Masmediálni manipulátori sa nezdráhajú dokonca tvrdiť, že takýmto deťom sa vodí rovnako, ba dokonca aj lepšie, ako deťom z normálnych rodín. Zatiaľ sa obmedzím iba na niekoľko dôležitých poznámok.

Vedecké výskumy potvrdzujú, že takéto deti majú výrazne vyššiu tendenciu stať sa homosexuálmi. Podľa prieskumu Paula Camerona, ktorý v roku 2006 vyšiel v poprednom časopise Journal of Biosocial Science Cambridgeskej univerzity, až 30 % z detí vychovávaných homopármi sa v dospelosti hlásilo k homosexuálnej orientácii. Vplyv sexuálnej orientácie takýchto „rodičov“ na sexuálnu orientáciu potvrdil aj výskum Waltera R. Schumma z roku 2010.

Samozrejme, to neznamená, že sexuálna orientácia je ovplyvnená iba prostredím. Zrejme iste nie. Ale prostredie môže aspoň pri niektorých z nich hrať kľúčovú rolu, ako dokazujú tieto výskumy. Je v záujme štátu, aby homosexuálnym štýlom života žilo čo najmenej ľudí, už iba pre zmienené ochorenia alebo ich vylúčenie z prirodzených reprodukčných procesov.

Vedecké štúdie tiež potvrdzujú, že najlepším miestom pre výchovu detí sú rodiny so zosobášenou mamou a otcom. Samozrejme, nie všetky rodiny sú dnes také. Štát by však mal robiť všetko preto, aby takých rodín bolo čo najviac. A ak sa aj dieťa ocitne bez rodičov, nech je adoptované do takej rodiny.

V štátoch „Západu“ však nastáva presný opak a politické reprezentácie si z toho ťažkú hlavu nerobia, ak to rovno hneď nepodporujú. V USA v roku 1960 žilo približne 87 % detí mladších ako 14 rokov s oboma zosobášenými rodičmi. V roku 2012 ich bolo už iba 56 %. I preto je mravná kontrarevolúcia na všetkých frontoch nevyhnutnosťou.

Odporcovia referenda pri tejto otázke často argumentujú tým, že po schválení adopcií homosexuálmi sa čoskoro vyprázdnia detské domovy, v ktorých je podľa nich deťom horšie. Je to hlúpy argument aj z toho dôvodu, že ďalšími požiadavkami homoagendy sú in vitro fertilizácie lezieb a možnosť kúpy náhradného materstva (prípad, keď žena za peniaze vynosí dieťa, v tomto prípade, pre homosexuálny „pár“ mužov). Vo Francúzsku tieto požiadavky predostreli nedlho po uzákonení tzv. homomanželstiev aj s možnosťou adopcie detí. Homosexuáli potom radšej uprednostňujú dieťa, ktoré zdieľa gény aspoň jedného z „rodičov“.

Upozorňujem aj na prieskum dospelých odchovancov detských domov na Slovensku, v ktorom veľká väčšina (6 z 8) z nich jednoznačne uprednostnila detstvo v detskom domove pred „dúhovou adopciou“.

3. otázka: sexuálna výchova

Vo verejnej diskusii je často tretia a posledná referendová otázka z tých, ktoré zostali, opomínaná. Napriek tomu je rovnako dôležitá ako druhá otázka, pretože pri nej ide o vývin detí. Aj tu uvediem iba niekoľko postrehov, prečo by sexuálna výchova ako taká na školách vôbec nemala byť vyučovaná. Referendum je v tomto umiernené a dáva možnosť neúčasti na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania alebo eutanázie.

Opäť sa môžeme odvolať na množstvo príkladov z krajín na západ od nás. Uvádzať všetky škandalózne kauzy by si vyžiadalo obsiahly traktát, preto uvádzam iba pár príkladov. V niektorých základných školách v Berlíne sa so sexuálnou výchovou začalo už v prvom ročníku, pri šesťročných deťoch. Malí žiaci sa učili z ilustrovanej učebnice aj také veci, ako je navliekanie kondómov alebo dosahovanie orgazmu.

Protesty pobúrených rodičov boli prv márne, až keď sa ozvala miestna tlač a konzervatívnejší politici, učebnica bola nahradená „menej explicitným“ materiálom. Kto neverí, o celom prípade si môže prečítať na internetovej stránke známeho týždenníka Der Spiegel.

Frankfurter Allgemeine Zeitung informuje o sporoch okolo sexuálneho vyučovania v rôznych spolkových krajinách Nemecka. V Severnom Porýní-Vestfálsku si môžu chlapci – ôsmaci spraviť tzv. kondómový „vodičák“, ak zvládnu test teórie a praxe zo sexuálnej výchovy. K tomu dostanú balíček aj s takými vecami ako kondómy alebo silikónový penis. Tento projekt je spolufinancovaný z prostriedkov tamojšieho „ministerstva pre rodinu“.

Sexuálna výchova na Západe

Boje o radikálnejšiu podobu sexuálnej výchovy sú aktuálne aj inde. Nemeckí Zelení s podporou sociálnych demokratov (SPD) stoja spravidla v čele týchto snáh. Dnes sa tieto „sily pokroku“ v tomto smere angažujú v Dolnom Sasku a Bádensku-Württembersku, kde spolu tvoria koaličné spolkové vlády. Okrem neskrytej sexualizácie je ich zámerom aj výchova k „sexuálnej rozmanitosti“ v každom školskom predmete.

Napríklad aj v navrhovanej učebnici matematiky. V nej je zadanie príkladu sprevádzané obrázkom domu, v ktorom kohabitujú spolu dve bisexuálne žijúce lezby, ktoré si adoptovali dieťa. V učebnici sú aj ďalšie obrázky, v žiadnom z nich ale nežijú otec, matka a dieťa (deti). Môžeme bezpečne predpokladať, že takéto formy sexuálnej výchovy sa budú časom cez, u sexuálnych revolucionárov tak obľúbenú, salámovú metódu presadzovať aj na Slovensku. Hlasovaním ÁNO pri tejto otázke môžete pomôcť vytvoriť aspoň obranný mechanizmus voči nim pre rodičov a deti.

A teraz trochu osobne. Pri presadzovaní sexuálnej výchovy sa prakticky vždy argumentuje tým, že treba naučiť už i tak sexualizované deti (cez ľahko prístupnú erotiku či porno) zodpovednému sexuálnemu životu. Sám som absolvoval základnú a strednú školu bez sexuálnej výchovy a žiadna z mojich spolužiačok predčasne (ako tínedžerka) neotehotnela, dokonca o žiadnom takom dievčati som v mojom širokom okolí nikdy nepočul. Asi to teda nebude tak horúce a deti pochopia základné informácie o ľudskom rozmnožovaní, ktoré sme sa učili na biológii.

Tiež neplatí, že by boli sexualizované všetky deti, niektorí rodičia sa o svoje ratolesti starajú zodpovedne, niekde to platí pre celé regióny. Aj tento „argument“ je teda účelový a neobstojí. Niekedy sa spomína, že existujú aj skutočne neškodné formy „sexuálnej výchovy“, prostredníctvom ktorých sa deti učia o význame manželstva, rodiny a rodičovstva. Nepopieram to, ale som toho názoru, že tieto hodnoty by z generácie na generáciu mala odovzdávať kultúra v spoločnosti. Teda opäť je potrebná kontrarevolúcia na všetkých frontoch.

A ešte jedna vec. V argumentácii o tretej otázke sa takmer nikde nediskutuje o dôvodoch, prečo zrazu je sexuálna výchova tak dôležitá, hoci ľudstvo bez nej vydržalo tisícročia. Dôvodov je isto viac (napr. je to ďalší spôsob ako normalizovať a propagovať rôzne úchylky v sexuálnom správaní). Akoby nikto však nepoukázal na to, že sexualizácia detí alebo učenie detí o rôznych formách „bezpečného sexu“, t. j. o kontracepčných prostriedkoch, je priamym materiálnym záujmom výrobcov antikoncepcie, kondómov, prevádzkovateľov potratov či výrobcov porna.

Nikto z nich nezarobí na ľuďoch, ktorí žijú sexuálne iba v manželstve bez užívania prostriedkov proti počatiu. Iná vec je, keď sa cez sexuálnu výchovu podarí celej generácii nahovoriť, že dievčatá by mali užívať antikoncepciu/pilulku po a/alebo chlapci kondómy. V USA feministka Sandra Flukeová napríklad viedla kampaň, aby boli antikoncepčné prostriedky hradené z verejného zdravotného poistenia. A ak náhodou nezaberú, tak je tu predsa potrat. O tom, že v pozadí sexuálnej výchovy stojí aj interupčný biznis otvorene hovorí Carol Everettová, bývalá riaditeľka potratovej kliniky. Aj tu sa teda pýtajme: cui bono?


Dalo by sa toho napísať, pravdaže, omnoho viac. Platí však, že požiadavky Aliancie za rodinu sú naozaj v súlade so zdravým rozumom a vedeckými poznatkami. Preto, hoci som nikdy netušil, že niečo také napíšem, sa v sobotu 7. februára 2015 vidíme pri hlasovacích urnách.

Zábava