29august1944.skZrejme uhorková sezóna a pudová nenávisť k iným názorom dohnala na Slovensku pôsobiace presstitútky k rozpútaniu hystérie a štvavej kampane proti internetovému projektu 29august1944.sk, ktorý ponúka iný pohľad na udalosť nazývanú ako Slovenské národné povstanie. K novinárom sa pridali aj predstavitelia troch z verejných prostriedkov financovaných inštitúcií. Celou vecou sa dokonca zaoberá aj polícia. Načo je dobré toto divadlo?

Internetová stránka 29august1944.sk vznikla v predvečer 70. výročia Povstania z roku 1944 a ponúka alternatívne informácie v protiklade k tomu, čo sa zväčša o tejto udalosti hlásalo v médiách od roku 1945 alebo v školách počas budovania komunizmu či reštaurovania kapitalizmu. Kľúčovým textom je dokument označený ako „Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44“, obsah stránky dopĺňajú rubriky s dobovými dokumentami, propagačnými materiálmi a tématickou literatúrou na stiahnutie.

Celý projekt pôsobí ucelene a prezentuje koherentnú argumentáciu proti zaužívanému a ortodoxnému pohľadu na „SNP“ (hoci aj oficiálny výklad sa často menil, ako preukázal ľavicový historik Jozef Jablonický). Ak má byť naďalej povstanie pripomínané ako štátny sviatok bude potrebné sa s touto argumentáciou seriózne vysporiadať.

Reakcia „dotknutých“, teda osôb, ktoré majú ideologické, personálne či materiálne (napr. riaditeľ múzea SNP) dôvody na zachovanie súčasného „oficiálneho“ výkladu, však vôbec nie je konštruktívna. Novinári chrlia síru, historici spisujú iracionálne vyhlásenia a polícia, podľa slov hovorcu Prezídia policajného zboru Michala Slivku, sa začala zaoberať „obsahom internetovej stránky.“

Viac informácií o tomto konaní polície toho času nie je k dispozícii. Avšak, to, že polícia koná, znamená, že je tu podozrenie zo spáchania nejakého trestného činu. A o aký čin by malo ísť? Podľa slovenského trestného zákona ešte spochybňovanie povstania, na rozdiel od holokaustu či iných „nedemokratických“ genocíd, trestné nie je.

Snažia sa teda predstavitelia systému zastrašiť nositeľov iných názorov na túto historickú udalosť tým, že proti nim vyhlásia trestné stíhanie? Bude to asi najpravdepodobnejší scenár. Je však toto úlohou bezpečnostných zložiek v deklarovane demokratickom štáte?

Na všetkých odmietavých reakciách je pozoruhodné, že neuvádzajú ani jedinú konkrétnu chybu a nevyvracajú ani jediný argument kritizovanej internetovej stránky. Napriek tomu ju označujú za „kontroverznú“ alebo preberajú iba výlučne odmietavé reakcie na celý projekt. Soňa Gyarfášová z denníka Sme dokonca pod medzititulkom „Faktické chyby“ nedokázala uviesť ani jeden ich príklad. Ďalšou masmediálnou podlosťou je ich snaha o zastrašenie či snáď aj profesionálnu likvidáciu jedného historika, ktorý mal údajne tomuto projektu pomáhať.

K stránke a projektu vydali spoločné stanovisko aj riaditelia Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (Slavomír Michálek), Vojenského historického ústavu (Miloslav Čaplovič, syn bývalého ministra školstva) a Múzea SNP (Stanislav Mičev). Práve tento dokument je najčastejšie citovaný aj v mediálnych výpadoch.

Riaditelia tvrdia, že stránka je súčasťou snáh, ktoré majú primitívne očierňovať a hrubo deformovať „jednu z najvýznamnejších udalostí moderných slovenských dejín.“ A to svorne odsudzujú. Paradoxne však odmietajú diskusiu či polemiku o názoroch, ktoré táto internetová stránka prezentuje, ako niekoľkokrát zdôrazňujú:

Hoci insitné argumenty nositeľov týchto tendencií nestoja za kvalifikovanú polemiku treba voči ním zaujať pred verejnosťou jednoznačné stanovisko. Nemožno však diskutovať s názormi, aké prezentuje Igor Cagáň a ľudia, resp. inštitúcie, ktoré za ním stoja. (…) Nevyhýbame sa polemike so serióznymi protinázormi, ale odmietame diskutovať s argumentmi, aké napríklad obsahuje Igorom Cagáňom odporúčaná kniha Petra B. Podolského Povstanie roku 1944.

Akoby páni riaditelia zabudli, že ich inštitúcie a aj ich platy sú financované zo štátneho rozpočtu, teda z daní nás všetkých, včítane nimi tak ostrakizovaného Igora Cagáňa alebo Petra B. Podolského, ktorého kniha sa, mimochodom, opiera o stovky archívnych, knižných a iných dokumentárnych prameňov. Keď sa im teda nechce diskutovať o iných pohľadoch na povstanie, ktoré sú na Slovensku prítomné, nech abdikujú zo svojich riaditeľských postov a pripustia k nim slobodnej polemike otvorenejších historikov.

Dogmatizácia tej či onej historickej udalosti a neprípustnosť iných názorov na ňu nie je prejavom serióznej historiografie, ale ideologickej doktríny. Zdá sa však, že takéto je stanovisko riaditeľov-historikov, keď zrovnávajú povstanie, historickú udalosť, so štátnym znakom a hymnou, symbolmi štátu. („Nevieme si predstaviť, že by bolo možné tak hrubo a nekvalifikovane útočiť proti iným oficiálnym štátnym symbolom, akými sú zástava či hymna Slovenskej republiky.“)

Naozaj, o mesiac a pol uplynie sedemdesiat rokov od povstania z roku 1944, už teraz nás však mediálni a historickí politruci presvedčili o tom, že svoj tieň a obmedzený pohľad na svet opäť neprekročia. Pre nás je to však výzva na to, aby sme sa v nasledujúcom období venovali „Slovenskému národnému povstaniu“ o čosi viac a podrobnejšie, ako sme plánovali. Máte sa na čo tešiť...

Zábava