Slovenský junákDnes, 14. marca, uplynulo 75 rokov od historických dní vzniku prvej slovenskej štátnosti v novodobých dejinách. Kedysi mal tento deň nádej stať sa aspoň pamätným dňom, keď už nie štátnym sviatkom. Teraz je to celkom opačne, každý, kto má na prvý Slovenský štát alebo jeho predstaviteľov priaznivý názor, je médiami napádaný a umlčaný nadávkami typu „klérofašista“, „fašista“, „nacista“ alebo „antisemita“. Prečo je to tak? Prečo sa tento režim tak strašne bojí pozitívnej spomienky na 14. marec 1939?

Slovenský štát bol štátom, ktorý vytváral pre všetkých Slovákov vhodné životné podmienky. Preto sa mohli vysoko uplatniť evanjelici ako generál Čatloš, Imrich Karvaš, Peter Zaťko a ďalší, hoci Hlinkova strana bola tradične slovensko-katolícka. To, že práve oni boli často prvými, ktorí sa spojili s nepriateľmi (samozrejme, až potom, keď vyhrávali) a zradili štát, v ktorom našli výborné uplatnenie, je už vec iná. Platí staré známe: za dobrotu na žobrotu.

Ale ako veľmi takýto všenárodný princíp kontrastuje s Československou republikou, kde zo Slovákov našlo špičkové uplatnenie iba niekoľko popredných luteránskych rodín, alebo s povojnovým režimom či komunistickou totalitou, kde súdy s nepriateľmi režimu (aj s hrdelnými trestami) a kádrové previerky nemali konca kraja (a to ani v mierových časoch!).

Slovenský štát sa skutočne staral o obyvateľstvo jemu zverené, prirodzene, v limitoch daných mu dobou a pomermi. Ale fakt, že obyvatelia Slovenska sa mali najlepšie zo všetkých krajín pod nemeckým vplyvom (včítane Nemecka!), priznal aj bývalý komunistický historik so židovskými koreňmi Ivan Kamenec (Slovenský stát (1939-1945), Praha, 1992, s. 97).

Slovenský štát si získal obrovskú popularitu u slovenského národa. Do zbierky na zlatý poklad prispelo vlastnými cennosťami alebo peňažnými sumami okolo deväťdesiattisíc darcov. Šikovnou politikou získala Slovenská národná banka ďalších sedem ton menového zlata a z ničoho bol tak vybudovaný slovenský štátny poklad. Po vojne si národný zlatý poklad prisvojila Praha, zrejme v duchu hesla: ani „klerofašistické“ zlato nesmrdí.

Úspech štátu zvýraznil aj vyslovený hospodársky zázrak, keď v rokoch 1937 – 1943 vzrástla priemyselná výroba o neuveriteľných 63 % (Marián Tkáč, Pravdivý slovenský príbeh, Bratislava, 2011, s. 76). Až do vypuknutia povstania nebol na Slovensku zavedený prídelový systém.

Nechcem týmto ponúknuť komplexný pohľad na Slovenský štát, ten možno nájsť inde (napr. tu), ale vyzvať čitateľa na zamyslenie a porovnanie časov spred 75 rokov s dneškom, keď rozklad a deštrukciu spoločnosti dokumentuje takmer čokoľvek, čo vidíme okolo nás. Slovensko vymiera, mládež čaká neistá budúcnosť s vyhliadkami na nezamestnanosť, klesá bezpečnosť v uliciach našich miest a celý štát sa topí v dlhoch či rastúcej nekompetentnosti jeho politických reprezentantov. Nie je už konečne čas, aby sme sa zamysleli, prečo žijeme v tom, čom žijeme? A prečo to vtedy, pred 75 rokmi, bolo o toľko iné?

Zábava