Svätý ValentínTradícia sviatku svätého Valentína ako „dňa zaľúbených“ k nám postupne preniká od západných krajín a čoraz častejšie sa stáva bežnou súčasťou modernej kultúry na Slovensku. Reštaurácie, cestovky, rekreačné zariadenia a ďalšie podniky vám ho veľmi radi pripomenú rozsiahlou ponukou „valentínskych zliav len pre vás“. Napriek profánnemu charakteru „dňa svätého Valentína“, ktorý ešte podčiarkuje jeho anglosaský pôvod, je tento deň pomenovaný podľa svätca a mučeníka, ktorého si dodnes 14. februára pripomíname.

Pôvod „dňa zaľúbených“ a vznik jeho tradície je dodnes zahalený rúškom tajomstva a existuje niekoľko rôznych vysvetlení. Sú to však momenty zo života svätého Valentína, ktoré stoja za zmienku, pripomenutie alebo aj inšpiráciu.

Za vlády rímskeho cisára Klaudia II. v druhej polovici tretieho storočia po Kristovi ešte naďalej pokračovalo prenasledovanie kresťanov. Navyše, kvôli mnohým vojnovým výpravám, ktoré viedol, sa tento cisár rozhodol zakázať vstup do manželského stavu mladým vojakom, aby ich obetavosť a bojaschopnosť nebola oslabená ich starostlivosťou o rodinu. Sv. Valentín, vtedy pôsobiaci ako biskup v oblasti Ríma, nedbal na tento zákaz, ktorý bol v rozpore s prirodzeným zákonom, a naďalej oddával mladých vojakov s ich nastávajúcimi ženami. Odtiaľ pochádza aj jeho patronát nad manželskými pármi a preto sa stal symbolom „dňa zaľúbených“.

Preto a tiež pre jeho horlivú duchovnú službu sám sa stal (asi v roku 268 po Kr.) obeťou perzekúcie. Bol predvedený pred cisára a jeho sudcov, ktorí ho konfrontovali s otázkou, ako zmýšľa o rímskych pohanských bohoch Jupiterovi a Merkurovi. Sv. Valentín zdôraznil, že chová k cisárovi a jeho ľudu najvrelejšiu lásku a svedomito poslúcha všetky spravodlivé, prirodzenému poriadku neprotirečiace opatrenia svetskej vrchnosti. Potom odpovedal: „O týchto, myslím, že alebo nikdy nejestvovali, alebo že boli biedni, smrteľní ľudia ako my, ktorí v čas života svojho slúžili jedine hanebnému smilstvu.

Po tomto incidente bol umiestnený do domu sudca Asteria, ktorý mal nad ním vyniesť konečný rozsudok a určiť trest. Aj v tejto domácnosti sv. Valentín žil nábožným životom a keď, podľa legendy, zázračným spôsobom vrátil zrak Asteriovej chovanici, podarilo sa mu na kresťanskú vieru obrátiť svojho sudcu aj s rodinou. Ten potom odstránil zo svojho domu sochy pohanských bôžikov, prepustil na slobodu svojich otrokov, odpustil svojim nepriateľom a s celou domácnosťou (asi 40 ľudí) sa nechal pokrstiť.

Keď sa informácie o týchto udalostiach doniesli k cisárovi, ten, aby predišiel možným nepokojom, rozhodol sa uväzniť týchto konvertitov spolu so svätým Valentínom. Toho dal nakoniec aj popraviť sťatím, ku ktorému podľa legendy došlo práve 14. februára v roku 269 (270?).

Svätý Valentín nám dodnes svojimi skutkami pripomína, že nad svetským zákonom je vždy prirodzený zákon Boží a ten má vždy prednosť. Veľmi aktuálna je aj súvislosť s útokom na inštitúciu manželstva a na rodinu. Podobne ako sa sv. Valentín postavil nespravodlivým nariadeniam svetskej moci, musíme sa dnes aj my.

Rovnako je inšpirujúca jeho odhodlanosť a presvedčenie, ktoré bolo ocenené úspechom, keď dokázal konvertovať svojich väzniteľov a zvnútra obrátiť celú domácnosť na kresťanskú vieru. O odmietnutí akéhokoľvek metafyzického relativizmu či falošného ekumenizmu svedčí Valentínova odpoveď rímskemu sudcovi o pohanských bôžikoch Ríma. Aj tento jeho odkaz treba zachovať a rozvíjať. Pamätajme teda 14. februára aj na tieto cnosti svätého Valentína, ktoré samé o sebe sú prejavom najhlbšej lásky, z viery kresťanskej prameniacej.

Zábava