Nasledujúci krátky úryvok z knihy Pavla Križka pod názvom „Cesta do Sedmohradska“, vydanej v Turčianskom Svätom Martine v roku 1888, ako zvláštny výtlačok z Národných novín. Ako je z uvedeného zrejmé, slovenské názvy sa v dnes rumunských oblastiach nevyskytujú náhodne, ale ako pozostatok po dávnom slovenskom osídlení, ktoré sa vyskytovalo až v Aradskej župe či Sedmohradsku. Nasleduje citát úryvku:

Údolie marušské veľmi upomína na považské kraje, ale je oveľa širšie a nesusedí bezprostredne s vysokými vrchmi. Mne sa zdalo pôvabným, snáď preto, že ma upomínalo svojou polohou na moje rodné Pohronie. Ešte i zvolenské stožky, alebo nitrianske kopanice v ňom nechybujú, pravda, že tam dnes už sedia Rumuni. Sotva tomu tak bolo v minulosti.

Vlak náš zastal a sprievodčík volal: „Radna – Lipa!“ Tak? Teda tu v rumunskom kraji Radna a Lipa? Akože sa sem tieto mená dostali? Lipa, hrad, stála už vtedy, keď mohutný český vojvoda Ján Jiskra z Brandýsa hospodáril na Slovensku, lebo ju dostal od Mateja kráľa za to, že sa mu podrobil. Matej kráľ potreboval Jiskru jeho čierny pluk proti Turkom, preto ho presadil do Lipy. Tento hrad je teda staršieho pôvodu a predsa neznie rumunsky, ani maďarsky jeho meno.

Zase stanica. „Milova!“ volá sprievodčík. Hm, i to je sotva rumunské slovo. Neveril som svojmu sluchu, čítal som nápis na strážnickom domci a i tam stálo napísané: „Milova“. Môj spoločník, spišský Nemec, čítal tiež „Milova“ a tak som nemohol pochybovať o tom názve, jemužto i môj spoločník neupieral slovenskosť. Hneď za Aradom je stanica Glogovac, potom pozdejšie Radná-Lipa a zase Milova, ba – „Konop“ vyvoláva sprievodčík. „Čo to tu za ľud býva?“ spýtal som sa cudzieho pána, vstúpivejšieho k nám do vozňa. Už počnúc od Aradu samí Rumuni“, znela odpoveď.

Videl som tu sedľač na každej stanici, konajúcu rozličné železničné práce, no domnieval som sa, že mám pred sebou našich Kysučanov. Veľké krpce, po rumunsky opanky, pripevnené na nohách širokými, až takmer pod kolená siahajúcimi remennými podväzkami, úzke nohavice z bieleho valaského súkna, až po lýtka siahajúca halena z tejže látky a hodná baranica na hlave, to oblek, ktorý tunajší chlapi nosia. Nápadným mi však bolo, že každému z nich trčala spod haleny u spodku ešte asi na dve dlane košeľa z hrubého plátna, ktorá bola vzdor nedeľnému dňu veru zriedka čistá a biela, lež obyčajne ufúľaná a okrem toho bol každý z týchto Rumunov opásaný žinkou z vonku halene.

Ináče je to ľud strednej veľkosti, územčitý, najviac peknej, mužskej tváre. Krpec je obyčajne o raz dlhší ako noha, teda nepeknej podoby. Zriedka ktorý z týchto železničiarov mal miesto krpcov čižmy až po kolená siahajúce, obul ich vraj kvôli nedele. Za Konopom hneď nasledovala stanica Berzova, teda Brezová, potom miesto Slavínhradu pomaďarčený názov Tótvárad, za tým Soboršín, všetko ešte v aradskej župe, konečne v Sedmohradsku Gurasada (Hora sadená), Branička a Déva (Deva, na Dunaji hrad Devín), dostavšia svoje meno od starobylého hradu, jehož rumy vypínajú sa nad týmto mestom na homolovitom kopci. Keď sme cez tieto kraje, parnou silou ťahaní, rýchlo ubiehali a počuli vyvolávať slovenské názvy i spomenutých staníc, i iných z ľava, i z prava vedľa Maruše ležiacich obcí, tu mi zišiel na um proslov ku Kollárovej „Slávy Dcére“.

Zábava