Graham GreeneOtázka „Patrí kresťan svetu?“ sa nám páči asi tak, ako otázka druhá – „Patrí väzeň svojmu väzeniu?“ Pre väzňov duševný stav netkvie nebezpečenstvo ani tak vo väzbe samotnej, ako skôr v tom, že si na ňu väzeň zvyká. Väzenie, v ktorom je človeku dobre, lebo v celách sú kvety a strava býva dobrá, kde môže hrať na ihrisku tenis a kde je riaditeľom človek vzdelaný a dobrotivý – takéto väzenie väzňovi podkope morálku čo najskôr. O čo priaznivejší je z tohto hľadiska osud kresťanov v dnešnej dobe: problém kresťana sa v tomto svete zjednodušil. Vieme celkom presne, na čom sme. V dobách Belsenu a Dachau nehrozí nebezpečenstvo, že sa zmierime so svojim väzením.

Večný nepriateľ akoby nechával spadnúť svoju masku, podobný duelantovi, ktorý spúšťa pláštenku, lebo sa v satanskej samoľúbosti domnieva, že nadchádza konečný boj. (Ale nedomnieva sa to poprvýkrát, hoci sa v tomto opovážlivec doteraz vždy sklamal.) Keby nás mohol svet upútať, tak iba vďaka svojmu klamnému, ale nepopierateľnému vábeniu pozemskej lásky, ctižiadosti a nenávisti. Ako jednoducho ich možno prehliadnuť, i v okamžiku pádu. Hrešíme, a ľutujeme. Nie sme v pokušení ako naši otcovia nasledovať náboženstvo sveta, to náboženstvo, ktoré svoj materializmus ukrývalo pod kresťanským šatom a ktoré sa dokonca skrylo i v srdci Cirkvi, aby ju zrádzalo.

Veľký anglický kardinál Newman, ktorý akoby dnes prehováral k anglickým katolíkom ešte dôraznejšie ako v dobe svojho života, rozpoznal ešte pred svojou konverziou nebezpečenstvo tohto svetského, vzdelaného a všetkých povier zbaveného náboženstva. Vyznávačov tohto náboženstva – snáď si spomínate, že sa sami považovali za rovnako dobrých kresťanov ako hociktorý pokorný dedinský farár, ktorý vykonával svoj kňazský úrad ako farár z Arsu – popisuje kardinál takto:

„Ich vidina kráľovstva Kristovho sa viacmenej kryje s eleganciou a rafinovanosťou civilizácie a každý nový príznak blahobytu, každé štátne hygienické opatrenie a každý čin, ktorý štát vykonal v prospech všeobecného blaha považujú za znamenie príchodu ich Spasiteľa. Pretože dbali výhradne o dosiahnutie svojho cieľa, starali sa len málo o používané metódy. Podporovali mužov, ktorí verejne zastávali protikresťanské zásady, a spolupracovali s nimi. Pritakávali všetkému a obhajovali všetko, čo považovali za reformy a zlepšenie existujúcich pomerov, aj keď sa pri uskutočňovaní týchto reforiem museli dopúšťať nespravodlivostí... Obetovali pravdu oportunizmu.“

A na inom krásnom mieste vyslovuje kardinál svoje presvedčenie, že by našej krajine bolo na prospech, „keby v ich náboženstve bolo ešte viac poverčivého, bigotného, temného a fanatického.

Od dôb prenasledovania, ktoré začalo v dvadsiatich rokoch v Mexiku, v roku 1933 zachvátilo Európu a dnes pokračuje na rôznych miestach sveta, sa nám však nechce uveriť v toto náboženstvo sveta či v „svet istoty, radosti, krásneho zdania a blahovôle“. Jeho dogma bola príliš slabá, aby odolala prevratu, ktorý pôsobil ako veľká heréza. V búrkach našej doby sa toto náboženstvo potopilo ako prerazená loď. Dospeli sme zase tam, kde nás chcel mať Newman: do sveta zázrakov, kde deti majú videnia a kde sa kamenné sochy môžu hýbať, kde ruže na oltári pol roku nevädnú a kde sa gazdinej v Kanade každý týždeň objavujú stigmy.

Pred niekoľkými mesiacmi som mal možnosť sa o pol šiestej ráno zúčastniť omše v malom františkánskom kostole v Taliansku, ktorú slúžil Otec Pio. Keď sa mu zhrnul rukáv, zbadal som strašné čierne rany stigiem, ktorými je už štvrť storočia poznamenaný na rukách, nohách a na boku. A v šere tej veľmi skorej hodiny som si spomenul na iný obraz, ktorého svedkom som bol pred rokmi.

Bolo to počas veľkonočného týždňa roku 1938, na sklonku prenasledovania kresťanov v Mexiku; ocitol som sa vtedy v Chiapas, v meste Las Casas, ktoré sa menuje po veľkom misionárovi Indiánov. Žiadny kňaz nemal právo vstúpiť do kostola, omše sa slúžili tajne v súkromných domoch. Ale na Veľký piatok prišli z hôr Indiáni – malé postavy, zhrbené od preťažkých bremien – a prúdili v zástupoch do kostola. Desať rokov už neboli na omši, španielsky sotva rozumeli a o znalosti latinčiny nemohlo byť, samozrejme, ani reči. Snažili sa opakovať omšový obrad v svojich tajomných nárečiach, ktoré sa líšia od dediny k dedine.

Je jasné, že v dnešnej dobe už je celkom zastaraná myšlienka boja kresťanov so svetom. Nemusím sa už strachovať pred svetom, lebo strach mizne, akonáhle sa nepriateľ odhalí. (Toho dňa, keď Hitler siahol po zbrani, sme si s uľahčením oddýchli a už sme jeho rozhlasové prejavy neposlúchali.) Tiež je dnes potrebné, aby sme sa opäť primkli k svojmu náboženstvu a tí, ktorí sú ako ja, úbohí, nedokonalí katolíci, a sú často v pokušení podľahnúť, pociťujú z dnešného diania ustavičnú výzvu k vernosti.

My, ktorí sa modlíme k nášmu svätému patrónovi Tomášovi, sme ako on videli jazvy. A keď sme sa, ako hovorí Bossuet, takmer s hrôzou poznali, predsa len teraz dúfame, že nebudeme musieť celý život prežiť sami so sebou. Miesto aby nám svet dával dary, chystá sa odobrať nám to, o čom sme sa domnievali, že milujeme viac než svoju vieru. V takomto zhromaždení ako dnes sme si plne vedomí, že k niektorému z našich budúcich stretnutí môže dôjsť snáď ešte na tomto svete, ale za iných okolností – v tajnosti.

Aby som však ešte raz citoval Newmana: „Až doteraz je našou veľmi jednoduchou úlohou upevňovať a udržovať postavenia, ktoré na bojisku držíme, a premáhať každý strach z budúcnosti.

V okamžiku, keď je vojna otvorene vyhlásená, napätie medzi kresťanmi a svetom končí. Ak prežije dejepisectvo, tak táto epocha bude nepochybne označená za začiatok druhej „doby temna“ a tá prechodná doba od svätého Augustína k svätému Bernardovi sa bude skôr zdať ako epocha svetla. Čo raz zostane z „doby osvietenstva“, z jej vyhlásenej vedy a filozofie, okrem bezvadnej, ohromujúcej prózy?

Nie, v „dobách temna“ sa nemáme prečo báť o svoje náboženstvo. Našich nepriateľov je viac ako nás, avšak viac je našich mŕtvych, ktorým Cirkev patrí ešte viac než nám. Našich mŕtvych nemôžu zabiť ani zviesť, a dokonca aj ich mŕtvi sú už teraz na našej strane.


Táto prednáška anglického katolíckeho spisovateľa Grahama Greena (1904 – 1991) prvýkrát odznela v rámci Semaine des Intellectuels Catholiques 15. mája 1949 v Paríži. Jej predložená slovenská verzia je spracovaná podľa českého prekladu v knihe esejí Graham Greena Paradox kresťanství (Vyšehrad 1970), s. 73-75. (Redakcia)

Zábava