Karol MederlyKarol Mederly (1887 – 1949) bol špičkový politik Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a poslanec slovenskému snemu. Nižšie je vybraná časť z jeho prejavu, ktorý odznel na pôde snemu 21. júla 1939. V texte boli urobené menšie štylistické a pravopisné úpravy, medzititulky sú dielom editora. Publikovanie článku má slúžiť k štúdiu a neznamená, že redakcia sa s jeho obsahom plne stotožňuje. (Redakcia)

Udalosti valia sa úžasným tempom; systém demokracie tratí sa a na jeho miesto nastupuje systém autoritatívny, hospodárske systémy menia svoju tvárnosť, individualizmus utápa sa v kolektivizme, namiesto tried a ich bojov nastupujú stavy so svojím solidarizmom. Odkiaľ to všetko? Kde sa to len vzalo tak nečakane? Mnohí pretierajú si oči, nechápuc tieto výbuchy, nerozumejúc týmto skokom. Natura non facit saltus, napísal Linée, ale ani dejiny spoločnosti nerady vidia skoky. Udalosti majú svoje príčiny, majú svoje základy, treba ich spojitosť sledovať, sú ony spojené reťazou príčinnosti.

Vplyv devätnásteho storočia na dnešok

Zmeny v politickom a hospodárskom nazeraní majú svoje korene v prúdoch ešte minulého storočia, vyvierajú ony zo štruktúry ľudskej spoločnosti dávnych čias. Ak im chceme porozumieť, treba sa pozrieť až do XIX. storočia.

Minulé storočie nosí na svojej tvári znamenie veľkej francúzskej revolúcie. Je chaotické, náruživé, divé a odvážne, je samý oheň a dym. Vidieť na ňom násilenstvá katastrôf, ktoré zavesili ľudstvu cez utrpenia a bolesti nové heslá. Ľudstvo v minulom storočí blúznilo z oduševnenia a váľalo každú tradíciu. Prečo to robilo? Lebo sa zošklivila vláda absolutizmu.

Národy stály pod tútorstvom skamenelého štátneho organizmu, ktorý nevedel nič dobrého vykonať. Štátna forma bola absolútna monarchia, ktorú výsadné skupiny zaujali a podrobili svojim egoistickým záujmom. Nad ľudom stojí aristokracia, zemianstvo a peňažná moc. Jedno je nadutá kasta, druhé úlisný, za peniaze na všetko súci podvod. Len aristokracia a plutokracia má slovo, ostatným treba trpieť, rozhorčovať sa a hynúť. Monopolizmus nestrpel rovnoprávnosť. Ľudia boli rozdelení, jedni, aby slúžili, druhí, aby rozkazovali, jedni, aby požívali, druhí, aby robotili.

Nie div, že pri tomto stave heslá rovnosti, voľnosti a práva nachádzali úrodnú pôdu. Lebo ľudia len vtedy vidia najlepšie, že sme rovnakí, keď panuje nerovnosť, právo vtedy, keď panuje neprávosť, keď sme k zemi pritlačení, ako bezprávni žobráci.

Že sa ľudstvo hodilo do liberalizmu, to bola len reakcia na tento ponižujúci stav. Liberalizmus nevyriešil pálčivé problémy ľudskej spoločnosti. Nevystihol, alebo nechcel vystihnúť, že je dvojaká sloboda, a to politická a sociálna. Politickú slobodu zaviedol, pomocou ktorej drezíroval masy ako neposlušné decko, ale sociálnu slobodu nevedel docieliť. Toto bola najhlbšia rana minulého storočia, ktorá spela až po dnešné časy, a bola prameňom, alebo lepšie rečeno kráterom, z ktorého potom soptili tie udusané, ale sa vzpínajúce dynamické sily dnešných čias.

Politická sloboda, založená na demokratizme, nestačila riešiť všetky otázky ľudskej spoločnosti; nevyriešila ani hospodárske a tým menej sociálne otázky. Ohľadom sociálnej slobody neurobila iné, než zlomila cechy, šablónu, hrádze a rámce a zaviedla neobmedzenú voľnosť nadobúdania majetku.

Neobmedzenosť je nie ešte poriadok a pravá sloboda. Neurobila to pre sebeckosť panujúcich vrstiev a aj preto, lebo sociálny poriadok nemožno stvoriť len zákonom. Ten musí sám vyrastať. Majetok síce možno podeliť jedným ťahom pera, možno výsady zrušiť, ale sociálny poriadok uviesť do života, výnosnosť pôdy zvýšiť, remeslo zveľadiť, usporiadať pracovný poriadok, ľud kultúrne zveľadiť, urobiť ho nielen politicky, ale aj hospodársky a sociálne voľným za jeden deň nemožno, to sa politicky odhlasovať nedá, to musí rásť, to sa musí prirodzene vyvíjať použitím všetkých pozitívnych síl v harmonickej spolupráci. Tejto spolupráci má slúžiť solidarizmus.

Svet len za krátky čas môže byť omámený hlasitými systémami, skvúcimi hypotézami a farbistými heslami. Tak ako vodopád pod skalou sa ešte krúti, šuští, šumí, ale onedlho sa z krútňavy vymkne a vyrovná sa na hladinu riadneho toku rieky. Život je touto riekou. Preto udalosti nemožno posudzovať v návale prudkých spádov, pri revolučnom vodopáde. Aj mútna povodeň raz musí usadnúť. Aj najtvrdšia a najhranatejšia žula, aj najostrejší úlomok sa obrúsi, vyhladí v hladký oblázok v prúde, v toku rieky. Život je kritériom pravdy. Aj najskvúcejšie systémy stroskotajú, keď vstúpia na pole života. Musia byť overené skutočnosťou života, lebo len tam dostanú pečať pravdy alebo bludu.

Zlyhanie demokracie

V každom spoločenskom útvare dve sily treba zrovnať a do súladu doviesť. To sú: moc a sloboda. Moc nesmie zadusiť slobodu a sloboda nech neláme moc. Niet slobody bez dozoru moci a moc zas potrebuje rovnováhu. Garanciou rovnováhy, podľa doterajšieho ponímania, bolo ľudové zastúpenie. Ale ľudové zastúpenie tak, ako to demokratické systémy uskutočňovali, je nie dokonalou formou štátnej ústrojnosti. Ľudstvu sa síce zhnusil absolutizmus monarchov, ale je nebezpečenstvo, že v triednom boji, v straníckom parlamentarizme zjaví sa nám absolutizmus v novej podobe.

Čitatelia tlačeZastúpenie ľudu bez rozumných usmerňujúcich metód je strakatou mozaikou, ktorá nedáva garanciu pripravenosti, múdrosti a zákonodarnej rozšafnosti, z ktorej by mohli vznikať naozaj dobré, dokonalé zákony, a ešte menej môže byť zárukou dobrej spravodlivej vlády a pohotovej a odbornej správy. Neverme, že by demokratický parlamentarizmus bol vrcholom dokonalej ústrojnosti štátnej, že by znamenal stabilitu. Francúzsky parlament dal v XIX. storočí dvanásť ústav. Za jedno storočie dvanásť ústavných zmien. To je výsledkom neustálenej, habkajúcej politiky demokratických systémov, ktoré nevideli jasne svoj cieľ, za ktorým sa majú uberať, nevedeli zachytiť tú rieku sociálneho života.

Ani nie ústavy sú chrbtovou kosťou sociálneho života, spoločnosti, ale hospodársky poriadok. Politika diplomacie, látanie ústavného mechanizmu nevie zamedziť revolúciu, ak by sa hospodársky život postavil proti právnemu poriadku. Túto protivu treba odstrániť rozumnými sociálnymi reformami a ústavu dať do harmonického súladu s hospodárskymi a sociálnymi potrebami. Dokonalé ústavy, platné pre večné časy, nejestvujú, dobré je to, čo zodpovedá životu národa a záujmom národa, a len dotiaľ je dobré, pokiaľ im zodpovedá. A dobré len vtedy, keď zachycuje život národný v jeho celej šírke a hĺbke so všetkými problémami.

Francúzska revolúcia povalila síce monopolistické spoločenstvo a stvorila spoločenstvo liberalistické, ale zastala na pol ceste, nestvorila spoločenstvo sociálne. Všetky tie erupcie, ktorých sme svedkami v dnešnej dobe, majú svoju príčinu v tomto. Rozpínajúca sila sociálneho dynamizmu nachádza svoje cesty; veď čo je vlastne povojnová nespokojnosť, či sa ona ukazovala vo zvrhlom komunizme alebo v konštruktívnom nacionalizme, už či v podobe fašizmu alebo v podobe nacionálneho socializmu? To sú tie dynamické sily, ktoré pretvárajú liberalistickú spoločnosť na spoločnosť sociálnu.

Spoločnosť liberalistická emancipovala síce individualizmus, ale nestvorila spoločenský organizmus, nestvorila národnú pospolitosť, v ktorej by sa bol v plnej miere uplatnil sociálny duch. Pre túto chybu padá liberalizmus a s ním spojený systém demokracie. Jednotlivec chce mať nielen právo, ale možnosť blaha svojho tak, ako svojej rodiny, svojho národa v duchu sociálnej spravodlivosti.

Čo robiť? Z čoho vychádzať?

Čo má byť ten duch sociálny? V čom spočíva jeho podstata?

Povedomie a vrúcne presvedčenie ľudí v pospolitosti. Všetci patríme pospolu. Hodnoty duchovné a hospodárske patria celku, lebo vznikajú zo spolupráce všetkých v prostredí spoločenského a kultúrneho života, na ktorom každý má svoj podiel. Každý jednotlivec chce byť človekom, ale nesmie zabúdať, že všetci žijeme, pracujeme a hodnoty spoločenské tvoríme spoločnou prácou. Ani jeden sa nevie uplatniť bez druhého, ani jeden nemôže opovrhovať druhým, ani jeden nemôže zatlačiť druhého, všetci všetko jeden druhému môžeme ďakovať.

Každý chce ako človek žiť, pracovať, ale chce mať zo spoločného svoj podiel. Pri tomto bode si musíme dať veľký pozor, aby sme sa nedostali na bludné scestie. Kresťanský svetový náhľad dáva nám v tejto otázke na tejto krížnej ceste istú smernicu. Človek bol pred ľudstvom, jednotlivec pred spoločnosťou, rodina je staršia ako štát, preto človek a rodina majú svoje sväté práva. Tieto im dal sám Stvoriteľ, preto nikto nemá práva im ich vziať.

Osobná sloboda jednotlivcov má byť ústavne zabezpečená. Nemožno jednotlivca vohnať do strakatej čriedy ako bezprávneho helótu a pozbaviť ho všetkých práv a slobody. Toto je stanovisko pohanské a vidíme v komunizme, aké hrozné následky môže mať táto pohanská teória. Mylne a nekresťanské je to stanovisko, ktoré dáva práva len spoločnosti a nedáva ich jednotlivcovi. Z toho nasleduje, že s povinnosťami patria jednotlivcom aj práva a tieto môžu byť štátom len natoľko obmedzované, nakoľko to všeobecné dobro vyžaduje.

Toto potom stmelí jednotlivcov v mohutný mravný celok pospolitosti a stvorí spoločenský organizmus, aký vyžaduje oživujúci duch nových čias. Človek v tomto organizme nezaniká ako bezprávny atóm, ale cíti sám seba nie ako zviera, nie ako nenásytná obluda, ale ako duševný a hospodársky faktor, ktorý poznal sám seba ako čiastku celku, majúcu podiel na všeobecných hodnotách, na ktorých pracoval.

Modliace sa ženy pod krížomČlovek tohto storočia stal sa síce pánom nad silami prírody, ale nebol pánom svojho vnútra, nebol pánom nad mocnosťami ľudského žitia, ktorého kruté boje ho viac prenasledovali ako sama príroda. Tento vek bol materialistický, sebecký a chcel vylúčiť mravnosť z politiky, vedy, estetiky a z národného hospodárstva. Výsledok bol ten, že pri nesmiernom technickom pokroku ľudstvo upadalo, chradlo, nevedelo stvoriť podmienky harmonickej spolupráce, predpokladu to sociálneho problému, po ktorom kategorickým imperatívom volalo celé minulé storočie, a nakoniec vyvolalo sopečné erupcie dynamických síl sociálnych, ktorých sme dnes svedkovia.

Preto materializmus nám ani dnes nepomôže. Treba najprv sa pokoriť pred zákonmi Stvoriteľa, ku kormidlu štátu postaviť večné zákony mravnosti, umožniť a uctiť mravné inštitúcie kresťanstva, aby sme boli schopní sociálne tvoriť. Viera, pravda a mravnosť - podmienky to sociálneho života, ktoré sa nerodia na papieri, ale v živote samom.

Keď pod týmto zorným uhlom pozeráme na udalosti dňa, keď skúmame a porovnávame pramene, z ktorých vyvierali príčiny a pohnútky týchto udalostí, porozumieme im a jasným zrakom budeme vedieť sledovať smer, ktorým sa budú uberať. Elementárne nástupy nacionálnej sily a sociálnej priebojnosti pochopíme, čí dostavali formu fašizmu alebo nacionálneho socializmu, a poznajúc takto ich určenie, budeme ich vedieť dostatočne hodnotiť a v našej štátnej ústrojnosti, v slovenskej ústave dostatočne a osožné použiť.

Autoritatívny systém

Ktoré sú to tie hybné myšlienky, tie poháňacie motívy diania, ktorého sme svedkami? Je to najmä autorita a stavovské zriadenie. Autorita a na nej vybudovaný autoritatívny systém je jeden z pojmov, ktorý sa vo verejnoprávnom živote prízvukuje veľmi často, ale jeho podstata chápe sa málo. Je to preto, lebo vídavame len jeho výsledky a nepozorujeme jeho vznik.

Autoritatívny systém javí sa nám ako protiva demokratického režimu. V demokraciách liberalizmom odchovaný kapitalizmus dával jedincom neúmernú moc, pomocou ktorej bohatí boli silní a mohli víťaziť nad slabými, i keď boli v mizivej menšine. V boji tomto merali sa sily za kulisou rovnosti a víťazil ten, kto bol bezohľadnejší a násilnejší. Toto budilo odpor a ničilo dôveryhodnosť demokratického režimu. Ďalším nedostatkom tohto režimu bolo to, že investitúra moci a vlády diala sa púhym mechanickým sčítaním hlasov a vystavila týmto vládu v štáte nebezpečenstvu tajných a nezodpovedných síl masy.

Teórie terajšej doby neuznávajú túto sčítaciu rovnosť občanov, lebo národ je niečim vyšším ako púhym súčtom jedincov. Ľud je nie celok, ale len väčšina a táto väčšina býva ovládaná malou skupinou jednotlivcov, preto suverenita ľudu, ako ju chápala demokracia, sa neuznáva. Ľud nemožno hodnotiť len kvantitatívne, treba ho vážiť predovšetkým kvalitatívne. Práve v tomto kvalitatívnom hodnotení spočíva vláda ľudu.

Podľa Mussoliniho treba, aby uvedomenie a vôľa ľudu prejavovala sa uvedomením a vôľou niekoľkých, za istých okolností i jediného človeka. Takýmto vedením, ktoré môže byť dané prírodou alebo dejinným vývojom, všetci ľudia, tvoriaci etnický celok národa, budú vedení jedným smerom jednotne. V tomto sa javí autoritatívne postavenie vlády, ktoré je charakteristickou známkou štátu v autoritatívnom poňatí. Mnohí spisovatelia vidia v autoritativizme prípad charizmatickej vlády, kde nejaká osoba nadľudskými alebo aspoň nevšednými vlastnosťami spravuje štát ako vodca, zoslaný od Boha.

Každý národ musí svoje formy práva, organizáciu svojho štátu stvoriť podľa vlastných pomerov. Preto teórie, ktoré môžu byť dobré inde, nemusia byť priliehavé na naše slovenské pomery. Vyberme to, čo je dobré, a prispôsobme duši a potrebám slovenského ľudu. My našu ústavu začíname menom Božím, lebo to takto žiada duša slovenského národa. Človeka učinil Boh, aby žil v spoločnosti, ale aj spoločnosť je od Boha, t. j. všetka moc a vláda má svoj pôvod v Bohu.

Kristus povedal Pilátovi: „Nemal by si nijakej moci nado mnou, keby ti nebolo dané zhora.“ Preto, ak chceme tvoriť autoritu, musíme sa odpútať od falošnej pýchy a uznať v prvom rade autoritu Božiu. My potrebujeme autoritu, aby sme sceliť mohli našu národnú pospolitosť v jeden mohutný a pevný celok. Ale oprime si ju o túto večnú autoritu. Boh iste vždy nájde spôsob a prostriedok, ako ju stvoriť a uplatniť. Ľud mu môže byť v tomto nástrojom. Autorita môže záležať na strachu alebo súhlase občanov. Tento súhlas je prirodzenejší, len treba nájsť spôsob kvalitného výberu, aby vláda a moc prechádzala ani nie tak podľa výberu kvantitatívneho, ale výberu kvalitatívneho.

Zábava