Na vysoko vzdelanom západe filozofia, prírodné vedy, sociologické systémy a programy vedú priamo k anarchii ducha. Protivy a kontrasty v živote národov i ľudí zaostrili sa, a ak nehľadíme prioptimisticky, zbadáme, že rozrušenie, negácia, špatnosť, lož, nízkosť, tma a smrť víťazí. Nehovoriac o kresťanstve, i stará filozofia od Herakleita a Empedokla hľadela nájsť rovnováhu medzi veľkými kontrastami človečenstva i prírody. Borba lásky a nenávisti, dobrého i zlého, priťahovania a odstrkovania spája sa v istú harmóniu. Tá je narušená v naše časy.

Pantheizmus Spinozov a Hegelov, ktorý usiloval sa zmäkčiť tvrdosť týchto protív abstraktným vyrazením, na západe odžil už svoj vek. Hegel mystickým osnovám: áno a nie pripisoval prvostupňový význam a definoval rozvinutie bytu1 ako dialektický proces absolútnej idey pozostávajúci v prechode od tézy (tvrdenie) k antitéze (zapieranie) a v ustavičnej snahe ich priviesť k rovnováhe v syntéze. Tu zlo vo všetkých svojich zjavoch stalo sa prostým zapieraním a z tohto ohľadu bolo priznané za nevyhnuteľný faktor progresívneho vývinu.

V naše časy povstali nové formuly v učeniach pesimizmu a naturalizmu. Schopenhauer privlastňuje osnove zla, vôbec zapierajúcemu faktoru, význam najvyššieho a jediného princípu všeobecného bytia. Zato niet východu zo zakliateho kruhu prevrátenosti a nerozumu, zakiaľ vôbec niečo jestvuje. Jedine zapieranie samého bytia, umŕtvenie „vôle k žitiu“ môže zbaviť človečenstvo od muky a utrpenia nerozlučne zviazaného so samým jestovaním. Tak teda budhistická nirvána je najvyšším cieľom.

K tomuže rezultátu inou cestou prišiel súčasný naturalizmus. Najvážnejšia idea jeho je darwinistická borba za jestvovanie. Fyzická sila je všetko. Z toho povstala nová teória: „sila pred zákonom“, ktorá ako upír leží na slabine dnešného ľudstva. Chytili sa jej mocní, preklínajú ju slabí.

Korunu všetkému postavil Friedrich Nietzsche so svojím paradoxným skepticizmom. Vyzdvihnúť osobnosť nadovšetko, prešiel k anarchii ducha. Jeho životná tragika je logickou konzekvenciou jeho filozofie: od roku 1889 opatrujú ho v Jene – v blázinci.

Ale toto sú všetko veliké, geniálne hlavy! Smutný je pohľad na ich epigónov2, ktorí čerpali z nich iba nadutosť a svrbľavé štréberstvo3, ktorí nemotornými, fušerskými, hanebne zlým štýlom písanými „zjaveniami“ rozsádzajú v národe všetky solídne osnovy národnosti, viery, duchovného a srdcového života, rozrumujú rodinu, zvádzajú mládež k namyslenosti a vetroplachosti. Každý z týchto pánov je „übermensch“ (nadčlovek), prv než uspel stať sa vôbec poriadnym človekom, mužom!

Tento epigonizmus je zvláštne zhubný u malých, ešte len za život boriť sa majúcich národov. Kdežto u veľkých, samostatných národov západných pesimizmus a naturalizmus v poézii, umení, vede, náboženstve i mravnosti a predovšetkým na poli spoločenského života už prežíva sa, ba čiastočne už i prežil sa, títo žiaľni malí epigónkovia vylizujú taniere západného anarchizmu s veľkým apetítom a volajú to „rozširovaním myšlienkového horizontu“, „otváraním nových perspektív“, „obrodením“ atď. A na skutku je to degenerácia, rozpadanie sa rozumového i citového života hroziace národom týmto smrťou a bahnom.

Konečne, čo znesie veliký, ustálený, zabezpečený národ, veliký kultúrno-historický typ, to môže sa stať smrťou slabších, ešte nezabezpečených národov. Duchovná anarchia oslabuje práve obranné prostriedky národov. A keď do tohto duchovného zablúdenia vmieša sa ešte i nepoctivosť, lož, schválne zavádzanie, vtedy máme robotu s chorobou práve tak špatnou ako nebezpečnou.

Anarchizmus ducha je veľmi náklonný bojovať špatnými, barbarskými prostriedkami, menovite lžou, prekrúcaním, drzosťou nalhať a potom chabo reterovať4 a vtedy je zjavom priamo patologickým, prechádzajúcim do „moral insanity“ (mravného pobláznenia). A je to cele prirodzené: ako anarchia skutku chytá sa dýky, dynamitu, bômb, ktoré vraždia bez výboru nevinných, náhodou prítomných ľudí (bomby hodené do javiska divadelného, do kaviarne hosťami preplnenej), hádže sa vražedným nožom na starenku, ktorá nikomu neškodí, tak anarchia ducha hanobí dušu národa, diela najkrajších, najšľachetnejších duchov, depce špinavými nohami všetky ideály dobra, krásoty, a pravdy vysoko cenené národom. Premrštený individualizmus, nadčlovectvo, štréberstvo chce rúcať harmóniu veľkej jednotnosti, celkovosti, podrývať osnovné, všeobecné, spoločné zásady, przniť cit patriotizmu, lásky k národu, altruizmu národného i rodinného. A toto je nielen mravné, ale i rozumové blúdenie.

Už Aristoteles povedal, že „celé jestvuje prv, než jeho čiastky, prv, než jeho orgány, lebo to celé zo seba tvorí časti a orgány“, kdežto anarchia ducha chce všetko privlastniť tej najmenšej časti, tomu najmenšiemu orgánu: indivíduu, osobnosti, na škodu všeobecnosti a celému. Preto on káže tak drzo falošný humanizmus, kozmopolitizmus, ubíja národnosť, ničí v duši ľudskej náboženstvo a menovite cirkevnosť.

Iné je mladé horlenie za pokrok, smelé rúcanie starých chýb, odhadzovanie skostnatelého šlendriánu, premáhanie zaostalosti, strnulosti vlastnou silou, geniálnosťou, novým oduševnením, talentom, tvorením, pozitívnou prácou a cele iné je zlizovanie cudzej sliny, opičenie sa po prepadnutých epigónoch, odkukanie, ako taký „moderný“ nadčlovek chráka a pľuje. (Wie er sich ränspert, wie er spukt, das habt ihr ihm redlich abgeguct. Schiller.)

Najmenej príčiny opičiť sa po cudzej anarchii duchovnej má náš človek slaviansky, člen velikého plemena, idúceho v ústrety velikej samostatnej nábožensko-kultúrnej budúcnosti.

VAJANSKÝ, S. H.: Anarchia ducha. In: Koreň a výhonky. Články. Kalligram: Bratislava, 2008, s. 404 - 406.


Poznámkový aparát

1 ↑ byt – z nemeckého Dasein („tu-bytie“) je pojmom hegelovskej filozofie označujúcim špecifický spôsob bytia človeka, jeho vedomú existenciu na svete; český mysliteľ Patočka ako prvý preložil tento pojem z nemčiny ako „pobyt“; podľa Hegela sa v pobyte bytie aj ničota stávajú len jeho momentmi;

2 ↑ epigón – bezduchý napodobňovateľ;

3 ↑ štréberstvo – kariérizmus ako postup všetkými možnými spôsobmi;

4 ↑ reterovať – ustupovať, cúvať;

Zábava