Časová ťažká choroba, áno, epidémia v mravnom svete dnešného človeka zjavila sa asi najprv v literatúre, no hneď potom v umení. My sme už neraz písali o diabolskom kulte špatného, nízkeho, o výrastkoch, vredoch a ranách všakového dekadenstva1. Sú národy, ktoré žijú z púheho opičiactva, a tak niekde v centrálnej svetovej metropole z výparov absintu2 kundoliaca sa spotvorenosť býva radostne schvátená a napodobnená, čo potom žiaľni nedoukovia a šarlatáni menujú snažením, pokrokovitosťou, kráčaním v jednom rade s najvycibrenejšou kultúrou...

I do estetickej kritiky, do esejistických článkov vkradlo sa zbožňovanie hnusu a charakterná ošumelosť, to jest lož, bezcharakternosť, výpar chorého mozgu, ktorý sa vytkol ešte za mladi. Napísať podlú, nadutú, kritikasterskú chriu3 o celej literatúre národa a neprečítať z onej literatúry ani päťdesiatu časť – to je dnes veľmi v móde, ako sme nedávno videli pri istom, barnumsky reklamovanom4, biedne fercovanom diele5.

Max Nordau6 zahrňuje všetky tieto zjavy pod krásne razeným slovom: superlativizmus7. Zbožňovatelia hnusu a nízkosti všetci chorejú na chorobu prepínania, farbovej slepoty a bezhraničnej nadutosti.

Dvom ľudským porodám8, píše znamenitý esejista, je prirodzený pud k bezmiernosti: bláznom a jarmočným krikľúňom. Duševne chorí trpiaci na systematizované delírium majú málo, ale veľmi silných citov. Chorí nemajú chápania skutočnosti, nepoznajú pomerov, preto prepínajú v slovách, výrazoch, ako vidíme v poslednom diele Nietzscheho „Antikrist“. Pri jarmočných krikľúňoch je vec prostejšia. U nich prepínanie nie je vnútornou potrebou, ale zovnútornou, nie organickou prinútenosťou, ale rozumový, za cieľom sa ženúci úmysel. Kričia, aby prekričali šum jarmoka a na seba obrátili pozornosť, aby sluchačov pomiatli, hypnotizovali.

Prirodzení superlativisti, t. j. blázni a jarmoční krikľúni nachádzajú napodobňovateľov, lebo sa mnohým pozdáva také trhové vykrikovanie, zdá sa im účinlivé a hlavne: vysoko moderné.

O superlativizme pri obchode, o reklame v životnej praktike nehovoríme: vlastné pole, kde napodobnenie superlativizmu v svojich oboch prirodzených formách, v bláznovstve a jarmočnom krikľúnstve temer bezhranične panuje, je súčasná kritika. V posledných pätnástich rokoch do literatúry vstúpivšia vrstva nenaučila sa ticho hľadieť na zjavy, porovnávať, triediť, všetkému hľadať príslušné miesto. Nie, ona je vždy rozpálená až do vrenia. Vidno ju len vrieť, šumieť, vykypieť. Všetko robí v extáze. Len sa podívajte na bežné kritiky, štúdie, eseje, ktoré hovoria o ľuďoch a veciach prítomnosti, o estetike, o umení, o muzike, o divadle, slovesnosti. To sú všetko vzorky superlativizmu. Hyperbola a výkrik, to je ich rétorický efektný prostriedok. Jazyk kláti sa ako opitý. Oni chcú byť ako Pýtia, spití vznášajúcimi sa dymami. Ich vety sú odtrhnuté, fragmentárne. Oni nehovoria, ale breptajú, zajakajú sa. Slovosled stavajú hore nohami. Čo by logicky patrilo až na koniec, postavia napred a naopak. Text je preplnený výkrikmi a pri nich hemžia sa pauzy, punkty a punkty. Aby čitateľ videl: tu autorovi vyšiel dych.

Príklad: pri posudzovaní mizerného tuctového románu, ktorý neprečíta ani desať ľudí, hovorí sa: „Táto kniha hľadí na nás očami večnosti... Najhlbšie má povedať... Najjemnejšie!“ O biednej soche, pravej karikatúre: „Vytrhnutá je kameňu – formovaná je božskými, tvorivými rukami. Obtočená je všetkými myšlienkovými veľriekami čias.“ O zväzočku takzvaných veršov, ktorých nezmyselný galimatiáš ide do komiky, píše sa: „Nový hlas je táto úzka knižtička, kozmický hlas. Absolútny. Slová jej dosahujú nekonečnosti.“ Hľa, toto je jazyk, akým hovoria dnes kritiky. To je módny žargón. To je idolatria hnusu9 a lži. A práve tak píšu, keď trhajú a hania. Prácu tridsiatich-päťdesiatich rokov znosia v desiatich riadkoch, muža, ktorý vypracoval sa na typ, na osobnosť, drahú celému národu, superlativista odpraví i zahrabe za jednu minútu, škrkajúc po papieri svojím lživým, nečestným, prostituovaným perom.

Znakom noblesy, ducha, majstrovstva alebo čo len šľachetného chovania sa v spoločnosti je: umiernenosť, povedomé hamovanie citu a náruživosti. Superlativizmus je toho pravým kontrastom, kontrastom noblesy, ducha, majstrovstva. On chce sa vyznačiť násilenstvom, prekričaním, ohlušením, zastrašením. To znamená, že opovrhuje obecenstvom, pre ktoré píše, že ho uráža a unižuje. Superlativista tak robí, ako by mal pred sebou surovú masu, hlúpu a podlú.

Kto je kompetentný v niečom povedať slovo, toho počujú a uvážia, nemusí revať, natriasať, vystatovať sa, štyri groše ukazovať – a najmenej luhať a komediančiť.

Panovanie vulgárnosti, soznanie nekompetentnosti a úplného chybenia autority, najnižšie oceňovanie výchovného a vzdelanostného stupňa čitateľov, to je význam superlativizmu, ktorý sa stal dnes tónom v mnohých kritických a esejistických literárnych prácach.

Už ďalej idolatria hnusu ísť nemôže. Všeobecne cíti sa potreba novizne, pri ktorej zase um, noblesa, vkus, talent, čestná práca, umiernenosť, miera vo všetkom bude rozhodujúcim momentom. V umení sú už na takej blahej ceste: i literatúra sa vráti z bludiska na pravý chodník.

VAJANSKÝ, S. H.: Zbožňovanie hnusu. In: Koreň a výhonky. Články. Kalligram: Bratislava, 2008, s. 429 - 431.


Poznámkový aparát

1 ↑ dekadenstvo – predstavitelia krajne individualistického, úpadkového smeru v literatúre na konci 19. storočia;

2 ↑ absint, alebo ľudovo „zelená víla“, bol ako omamný likér horkastej príchuti s prísadou paliny hojne využívaný pre svoje halucinačné účinky modernistickýmu umelcami tzv. ľavicovej avantgardy z konca 19. a začiatku 20. storočia;

3 ↑ kritikasterská chria – zlomyseľne kritická (zrejme) slina, chriak, chrcheľ, pľuvanec;

4 ↑ barnumsky reklamovaný – podľa majiteľa amerického cirkusu P. T. Barnuma prenesene: velehlasne, bombasticky, hlučne reklamovaný;

5 ↑ biedne fercované dielo – narýchlo „zbúchané“, zostehované, zlepené, zoštichované dielo;

6 ↑ Max Simon Nordau (1849-1923) rodným menom Simon Maximilian Südfeld pochádzal z Budapešti a snažil sa stať spisovateľom a sociálnym kritikom. Bol lekárom a spolu s Teodorom Herzlom spoluzakladateľom sionistického hnutia, predsedal niekoľkým židovsko-sionistickým kongresom. Jeho najcitovanejšia práca je Degenerácia (Entartung), v ktorej pomenúva a rozlišuje druhy a štýly modernistickej ľavicovej avantgardy, teda degenerovaného umenia konca 19. storočia.

7 ↑ superlativizmus – odborne nadmerné používanie superlatívov, teda trerích stupňov v stupňovaní prídavných mien; sklon k preháňaniu, chválenkárstvo;

8 ↑ poroda – narodivšia sa ľudská bytosť;

9 ↑ idolatria hnusu – uctievanie, zbožňovanie až zbošťovanie hnusu;

Zábava