Slovensko bolo dosiaľ s mnohých miest považované za priam klasickú zem slovanskej myšlienky. Tu, pod Tatrami, vyrastaly vedúce osobnosti slovanskej ideologie, odtiaľto obracaly sa túžobné hlasy pokorného národa o pomoc a záchranu k veľkým slovanským bratom, z tejto krajiny utekali nadšení slovenskí dobrovoľníci do vojenských šíkov, keď sa bojovalo o slobodu Slovanov.

Toto všetko nám slovanské národy dosiaľ svorne priznávaly, neraz nás až do neba vychvaľovaly, hoci len máloktorí z nich vedeli, že na príklad Kollár, Šafárik a i. boli Slováci a nie Česi. Dnes sa však situácia v tomto smere pre nás značne obrátila. Namiesto chvály dostáva sa nám nadávok, že sme zradcami slovanskej myšlienky, že sme rozbili republiku „západných Slovanov“, že sme sa na celej čiare spreneverili svojej slovanskej tradícií a pod. Jednako v ostatnom čase poniektorí slovenskí bratia začínajú nám zas kurizovať, že sme vraj predsa len nie celkom zradcami, veď tu, na Slovensku, žijú ľudia, ktorí sa smelo a neochvejne hlásia k slovanskému bratstvu, aj keď ich vraj za to stíha prenasledovanie a potupa. S našej strany sa už viac ráz konštatovalo, že pod rúžkom slovanskej myšlienky by sa rady ukryť najpodlejšie elementy, ktorým nejde o nič iného, len aby mohly podlamovať hneď v zárodku sily nášho mladého štátu, a to iba preto, že sa im v novej štátnej situácii nedostalo všetkých tých privílegií a výsad, ktoré maly za bývalého režimu. S týmito slovenská vláda zachádza tak, ako jej to káže záujem slovenského národa, ktorý musí byť dnes pre každého Slováka „suprema lex“.

Pravdaže, neraz pekné slová o Slovanstve môžu zvábiť aj ľudí, ktorí so slovenským národom smýšľajú naozaj úprimne, a preto je iste na mieste povedať niekoľko nezaujatých slov o otázke Slovanstva v súvislosti so Slovákmi a Slovenským štátom.

Za otcov slovanskej myšlienky bývajú pokladaní práve dvaja Slováci: Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik, ktorých si my Slováci právom privlastňujeme. Jedno je však príznačné pre týchto predstaviteľov slovanskej myšlienky: kým snívali o Slovanstve, o láske k ďalekým slovanským bratom, a všetky sily postavili do služieb tejto myšlienky, zatiaľ zabudli na tých, z ktorých vyšli, nemali opravdivej lásky k najvlastnejším slovenským bratom. Kollárov a Šafárikov postoj k Štúrovi po zavedení spisovnej slovenčiny je toho najmarkantnejším dôkazom! Hádam práve pre tieto príčiny novodobý zastancí slovanskej myšlienky odvolávajú sa menej na túto dvojicu z našej kultúrnej tradície a pretože vedia, čo znamená pre slovenský dnešok, opierajúci sa o pravú slovenskú tradíciu. Ľudovít Štúr, jeho meno, predtým nimi samými tak často potupované, zaujíma zrazu najčestnejšie miesto v ich slovníku. Poukazujú na to, že Štúr ako osnovateľ slovenskej národnej samobytnosti dovŕšil svoj ideový vývin spisom, venovaným myšlienke slovanskej. Mieri sa tým na jeho známe dielo Slovanstvo a svet budúcnosti. Jednako sa však zabúda na okolnosti, v ktorých toto dielo vzniklo. Štúr napísal svoj testament v Bratislave, kde skoncentroval ako redaktor Národných novín všetky sily na vytvorenie mocných základov slovenskej samobytnosti, lež v rokoch modranských, keď sa po neúspechu revolučných akcií utiahol do samoty a tam prežíval najtrpkejšie chvíle svojho sklamania, opustený aj najvernejšími druhmi z mladých liet. Bolo to obdobie keď sa Štúrovi zdálo, že „deň Slovákov už zapadol“, keď bolo treba novej veľkej myšlienky, ktorá by posilnila v národe skleslé nádeje do budúcnosti. Náhly bezvýhradný obrat k slovanskej ideologii vyplýval teda z istej bezradnosti, z ochablej viery v silu národa, ktorý by aj po veľkom neúspechu vedel tu načerpať nové posily nádeje v lepšie časy.

Takýto pokles viery v našej kultúrnej minulosti skoro u všetkých vedúcich ľudí bol zaznamenávaný primknutím sa k veľkému Slovanstvu, a ten istý pokles viery je príznačný aj pre dnešných tzv. slovanofilov. Rozdiel je iba v tom, že tamtí si počínali správne, pretože ináč nebolo možné najsť stupne, po ktorých by národ kráčal v svojej národnej samostatnosti, títo sa však nevedia vžiť do skutočnosti Slovenského štátu ako do najvyššieho potenciálu, ktorý sme mohli dosiaľ vôbec dosiahnuť, a stratiac vieru v seba samých, hľadajú oporné body, ktoré by im pomohly vyliečiť sa z čisto osobne motivovaného pesimizmu. Tu nám je jasné, že týmto ľuďom nejde o plné zabezpečenie národa a štátu, lež ich pohnútky sú zväčša nesené splnením alebo nesplnením osobných ambícií a osobných túžob.

Nesmieme zabúdať na to, že úsilím politiky je dosiahnuť maxima pre kolektívum, na ktoré je ona zamerená. Podľa tohto princípu sa riadi nielen politika Veľkonemeckej ríše, lež aj politika – povedzme – poľská, ruská, ba aj francúzka a konečne aj „etizujúca“ politika kolonizujúceho Anglicka. Poľsko nepozastavilo sa pred problémom „zrady Slovanstva“, keď uzavrelo pakt s Nemeckom, bývalé Československo nebolo so slovanského hľadiska nijako úzkostlivé v nepriateľstve so slovanským Poľskom a naopak. A Francúzsko nesledovalo nijaké zvláštne francúzsko-slovanské príbuzenstvá, keď si paktami s ČSR a s Ruskom zabezpečovalo mocenskú pozíciu. Z tohto pre nás vyplýva, že konečne sa musíme už aj my naučiť dívať sa na situáciu triezvo a robiť politiku, ktorá osoží nášmu štátu a nijako citlivoskársky nám nemusí záležať na tom, či je takáto politika vhod niektorému slovanskému bratovi a či nie. Veď nemyslíme si, že dosiaľ Slovania pozerali sa na nás nejako zvlášť bratsky len preto, že cítili v svojich žilách pošumievať príbuzenskú krv; používali nás vtedy, keď im tak kázaly vlastné záujmy, hoci tieto nemusely byť totožné so záujmami našimi.

S Čechmi nevedeli sme sa dohodnúť za celých dvadsať rokov; s Poliakmi sme sa usilovali viesť za ten čas úprimnú politiku slovanského bratstva, ale keď sa ukázala vhodná chvíľa, tento slovanský brat sa nijako neokúňal pred krvou, ktorá skropila Javorinu.

Z minulosti teda vieme, že ani jeden slovanský národ nám nedal nič do vena nezištne, ako konečne na nezištnosť v politike môžu myslieť iba politici rojkovia. Faktom však je, že Adolf Hitler, ako najvyšší reprezentant Veľkonemeckej ríše, zabezpečil nám samostatný štát, a to vtedy, keď sa veľmi vážne rozhodovalo o našom: byť alebo nebyť. Tento fakt tu je, s nami načim s politickou realitou počítať a podľa toho zariadiť si vnútornú aj zahraničnú politiku, lebo politika musí nevyhnutne rátať s realitou a faktami. Tento postoj nás však nijako nezaväzuje k otrockému vazalstvu k Veľkonemeckej ríši, pretože bola nám zaručená samostatnosť. Náš postoj je teda vyznačovaný vďačnosťou voči Veľkonemeckej ríši, a ako taký – je postojom úprimným ale pritom nie bez sebavedomia. Takýto postoj musí zaisto imponovať aj spriatelenému Nemecku.

Neradno nám však zabúdať na to, že z pomeru Veľkonemeckej ríše k Slovenskému štátu vyplýva pre nás skutočnosť, že slovenskému národu sú dané všetky predpoklady pre plný svojský, národný život. Tieto predpoklady sú pre nás dnes najdôležitejšie, pretože teraz po prvý raz v našich dejinách máme možnosť urobiť všetko pre upevnenie národnej jednoty, ktorá bola dosiaľ rozhrýzaná našimi vládcami a všetky predpoklady pre vyťaženie národných síl, čo nám jediné môžu zabezpečiť mocné, aby sme dnes prestali s všakovými rojčinosť.

Našou úlohou je teda, sústrediť sa na vybudovanie národnej základnice, pripraviť sa národne na akékoľvek zahraničné otrasy, aby sme takto mali v samých sebe najistejšiu záruku v nerozbornosť slovenského národného priestoru a v neochvejnosť jeho národného priestoru a v neochvejnosť jeho národných príslušníkov. Preto je pre nás nanajvýš žiadúcne, aby sme dnes prestali s všakovými rojčivými – filstvami a radšej nech si každý sám v sebe spytuje svedomie, či je opravdivým a vrúcným slovakofilom. To je príkaz našich dní!

(Slovák 22. 6. 1939, r. 21., č. 142.) [Písané v pravopise roku vydania – 1939.]

Zábava