Slovenské príbehy

    V tejto rubrike vám budeme prinášať zaujímavosti, príbehy a anekdoty o známych osobnostiach slovenského národného života. Budeme sa pritom snažiť vychádzať z čo najstarších zdrojov, aby bola zachovaná čo najväčšia pôvodnosť.
    Z dôvodov autenticity ponechávame pravopis taký, aký je v pôvodných zdrojoch, z ktorých čerpáme.
    Zdroje:
    Ak nie je uvedené ináč, každý príbeh pochádza z nasledovnej publikácie:
    Dr. Ján V. Ormis: Zo života slovenského. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, 1933.
    REDAKCIA

Andrej Kmeť, Andrej, KmeťDňa 29. novembra 1873 povolaný bol Andrej Kmeť, katolícky farár v Krnišove, pred okresný súd v Banskej Štiavnici ako svedok. Keďže si žiadal, aby bol po slovensky vypočutý a od tejto žiadosi upustiť nechcel, k čomu mal v smysle § 8. národnostného zákona právo, sudca Štefan Slamka pokutoval ho na 50 zlatých.

Pavol Mudroň, Pavel MudroňKeď v Čechách rozvíjalo sa sokolstvo, na Slovensku turčiansko-sv.-martinský Slovenský spevokol demonštratívne si obliekal uniformu českých Sokolov. Ešte prv, na sokolskom sjazde v Brne Pavel Mudroň, tiež v sokolskej uniforme, toastom svojím, povedaným v mene prítomných Slovákov z hesla „Krv nie je voda“, spôsobil také oduševnenie, že ho na rukách nosili po dvorane.

Svetozár Hurban Vajanský, Hurban, VajanskýKeď Vajanský sedel rok v štátnom väzení segedínskom pre článok „Hyenizmus v Uhrách“, prišli do Segedína desiati pospolití Petrovčania navštíviť národného väzňa, ale neboli pripustení.
„Čo tam chcete u toho pána, či vám to je rodina?“, pýtal sa ich direktor väzenia Heinzinger.
„Áno, rodina“, odvetil statný muž v čiernej mentieke.
„Aká rodina? Strýc, brat, ujec?“
„Ach, to nie... Ale ich tatík boli otcom národa slovenského a my sme jeho deti, teda sme mu bratia!“
Samosebou sa rozumie, direktor takej pokrevnosti neuznal a Petrovčania odtiahli.

hurban miloslav jozef dobrovoľníci 1848 morava ľudovít štúrRoku 1848, keď prvá výprava slovenská so zbraňou v ruke išla prekročiť hranice moravsko-slovenské, k shromaždeným bojovníkom prehovoril najprv Hurban, potom Štúr. Bolo to v historický deň 18. septembra 1848. Hurban hovoril v podstate toto:

Olejkárstvo bolo v Turci kedysi povestné. Ešte Jozef Škultéty pamätá, že v turčianskej Sklabini žil ojejkár Kučera, za ktorým až z Holandska prišiel človek, poslaný, aby ho doviedol liečiť človeka ťažko chorého. Z toho si možno predstaviť, aké meno musel mať Kučera v ďalekom cudzom svete, keď až do sklabinských hôr išli hľadať lekára pre chorého z Holandska.

František Víťazoslav Sasinek.Roku 1872 stala sa Sasinkovi nemilá nehoda. Cez Martin išli honvédi do Žiliny a navštívili Maticu. Pod stolom, na ktorom Sasinek balil knihy, ležaly zbytočné čísla rozličných časopisov. Honvédi prosili Sasinka, aby im dovolil vziať si z nich niečo na čítanie. On dovolil. O krátky čas vyšetrujúci sudca pre to vyslúchal Sasinka, ale protokol sa stratil (?), preto sudca Sasinka predvolal znova a spísal s ním nový protokol. Ako Sasinek podpísal nový protokol, sudca vytiahol z vrecka hotové písmo, kde stálo, že na základe protokolu „lazitó nyomtatványok szétosztása miatt“ (pre rozdávanie poburujúcich tlačív) má byť postavený pod obžalobu. Až roku 1877 stiahla obžalobu bansko-bystrická sedria pre nedostatok dôkazov.

gymnázium Revúca, Samuel OrmisRoku 1874, pri inkvizícii proti revúckemu gymnáziu, jedným z inkvizítorov bol Eduard Sziklay. Keď sa mu profesor gymnázia Samuel Ormis sťažoval v súkromnom rozhovore, že ani jedna žaloba inkvizičnej komisie nie je skrze svedkov alebo inak dokázaná, že všetky žaloby sú ničím nedokázané denunciácie – Sziklay otvorene povedal:

    „Ja som nedržal inkvizíciu za potrebnú; faktum je, že gymnázium veľko-revúcke za každú cenu zničené byť musí – na tom, či s inkvizíciou, či bez inkvizície, nič nezáleží.“

rusko-turecká vojna, 1877-1878Keď bola na juhu vojna srbsko-turecká a roku 1877 rusko-turecká, v Turčianskom Sv. Martine sa spievalo:

    „Už sú Rusi za Balkánom,
    už je Turek malým pánom“.

Onedlho neraz bolo počuť, so zvláštnou narážkou a so zvláštnym prízvukom, tento premenený text:

    „Už sú Rusi pod Tatrami,
    už je, bratia, dobre s nami!“

Pravda, oslobodenie prišlo vlastným pričinením a nielen ruskou, ale aj inou pomocou.

ľudovít štúr 1848 rečník slovenskí dobrovoľníci jozef hurban moravaRoku 1848, keď prvá výprava slovenská so zbraňou v ruke išla prekročiť hranice moravsko-slovenské, k shromaždeným bojovníkom prehovoril najprv Hurban, potom Štúr. Po Hurbanovi rečnil Štúr takto:

„Bojovníci, pozrite na túto otvorenú dolinu, tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vrškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ; a teraz v najnovších časoch jeho zotročitelia prišli k úplnej moci a vláde, tí teraz budú úplne nad ním panovať a ho podľa ľúbosti zdierať a života pozbavovať.

Jur Janoška, Janoška, JurRoku 1869 bol Jur Janoška žiakom II. tr. v Kežmarku, kde bol Pavel Országh vtedy oktavánom. V tom školskom roku šiel profesor Stenzl na odpočinok. Vďačné žiactvo pripravilo obľúbenému profesorovi na rozlúčku ováciu. Večierkom shromaždilo sa pred byt profesorov, študentský spevokol zaspieval pieseň a menom žiactva pozdravil starca jeden oktaván. Po odpovedi profesorovej sa žiaci rozchádzali. Medzi mladšími bola zvedavosť, kto to rečnil menom mládeže. „Ja viem,“ volá pyšne maďarský žiak, tuším z III. triedy, „to je Országh, miskolci fiu (miškovský mladík), najlepší žiak, chodil v Miškovci, odtiaľ ho poznám.“ Strhla sa hádka medzi týmto Maďarom a Slovákom Janoškom, ktorý posbieral všetku výrečnosť na dokázanie, že Országh je z Oravy a Slovák. Ale maďarský študent sa nedal kapacitovať. Posledný jeho dôvod bol: „Slovák z Oravy nevedel by tak pekne hovoriť maďarsky, ako ten hovoril!“

medaila františek jozef hurban 1867 rakusko madarske vyrovnanie narod politicka situaciaPo rakúsko-uhorskom vyrovnaní a najmä po korunovaní Fraňa Jozefa (8. júna 1867) Hurban skoro zbadal, čo sa kľuje, preto sa poponáhľal do Viedne, kde si vyžiadal u panovníka audienciu. Tú dosiahol a na nej prosil Fraňa Jozefa, aby nezabúdal pri vyrovnaní i na Slovákov. Panovník odpovedal frázami, že politická situácia je taká, už sa nemôže odstať, čo sa talo, ale že vernosť Hurbanovu chce odmeniť zlatou medailou. Na to Hurban mal odpovedať (sdelenie Jána Lešku Juliovi Bodnárovi): „Keď môj národ nedostane nič, ani ja si neprajem odmeny“ a ponúknutú medailu neprijal.

Janko KráľJanko Kráľ išiel zo salaša domov. Cestou prešiel popri zemianskom kaštieli. Zeman stál vo dverách. Janko išiel zamyslený svojou cestou. Zeman bol naučený, aby sa mu každý klaňal. Janko sa mu nepozdravil. I zakričí za ním hrmotným hlasom nahnevaný zeman:
„Kto si, že sa nepozdravíš? Či nevieš, že som zeman?“
Janko sa obzre, nezastane v chôdzi a krátko odvetí:
„A ja som KRÁĽ“ a ide ďalej.

zdroj obr.: NSS.skJán Francisci mal strýca Pavla, mäsiara najprv na Píle, potom v Tisovci, naposledy v Hnúšti. Pavel Francisci bol postavy strednej, ale svalovitej a obrovskej sily. Raz na jarmoku v Rimavskej Sobote jednal voly. K jednačke prišiel akýsi Maďar a medzi rečou zateremtotoval mu do „tótov“. Francisci vystrel ruku: „Či vidíš, ty Maďar, túto medvediu labu? Tak ťa ňou capnem, že nevstaneš viacej!“ Maďar naľakaný odišiel.

Roku 1844 vyšlo nariadenie, že sa musia písať matriky po maďarsky. Michal M. Hodža pomohol si tak, že písal matriky po maďarsky i po slovensky, tamtie pre stolicu, tieto pre svoju cirkev. V tom čase prišiel na krst ako kmotor mikulášsky lekárnik Moes, zarytý Hodžov nepriateľ. Moes spozoroval, že kaplán, ktorý dieťa krstil, zapisuje do slovenskej matriky. „Teraz ho mám v hrsti,“ pomyslel si a vec za horúca oznámil podžupanovi, Hodžovi nebárs naklonenému. Keď bola žaloba, že sa Hodža protiví zákonu, píšuc matriky po slovensky, na písme podaná, stolica vyslala deputáciu na tvár miesta i so žalobníkom Moesom. Deputácia príde a žiada ukázať matriku, na čo Hodža pokojne ukáže – maďarskú matriku. Moes sa díva, očiam neverí a celá deputácia doňho, že si taký posmech z nej urobil atď. Deputácia nič nevykonala a žalobník Moes od tých čias ešte väčšmi nenávidel Hodžu.

HnojnicaStalo sa raz, že Ludvik Kossuth ako samopašné dieťa padol u strýka v Košútoch do hnojnice na dvore, odkiaľ ho stryná vytiahla. Keď táto potom roku 1848 počula, čo Ludvik robí, vyslovila sa: keby bola vedela, že vyrastie z neho taký „nezdarný syn“, bola by ho do tej hnojnice ešte posotila.

Jozef Ľudovít HolubyJ. Ľ. Holuby mal raz viacej hostí, medzi nimi i jedného, ktorý silou-mocou chcel byť duchaplným humoristom. Keď prišli do izby, kde bol herbár Holubyho vo dvoch policiach postavený, vtipkár povedal:
„Veď bys’ ty tým herbárom i dobrú kravu nakŕmil!“ a dal sa nad touto „duchaplnosťou“ na celé kolo do smiechu.
Na to Holuby:
„Prečo nie, a ešte by zostalo i dosť bodľačia pre hodného somára, lebo kravy bodľačie nežerú.“
Od tých čias mal Holuby pokoj od vtipkára.

Viliam Paulíny-TóthViliam Pauliny-Tóth ako študent komárňanský chytro sa stal prvým žiakom nielen v škole, ale i na poli v hrách a pri plávaní v Dunaji.
„Kár, hogy nem magyar“ (škoda, že nie je Maďar), hovorievali jeho spolužiaci. Že je nie Maďarom, vedeli len odtiaľ, že im ho profesori ako slovenského chlapca (tót gyerek) za vzor a príklad pilnosti a pracovitosti kládli.

Štefan Marko DaxnerGabriel Kovács-Martiny demonštroval raz svojim žiakom, aký tlak robí povetrie, keď sa z istého priestoru vyčerpá. Vyzval ku katedre najbližších žiakov, aby prikryli dlaňou nádobu, z ktorej mal vyčerpať povetrie. Jeden z fičúrov ochotne prikryl nádobu dlaňou, ale sotva Martiny pár ráz skrútol kľukou, už nemohol odchytiť ruku. Práve tak obišiel i druhý. Pristúpil i Štefan Daxner a prikryl stroj svojou pevnou, od práce mozoľnatou rukou. Martiny skrútol kľukou, keď myslel, že je už dosť, ale Daxner len povedal: „adhuc". Martiny ešte raz skrútol a milý Daxner ani fúzom nemrdol, ale Martiny uznal, že dosť, napustil povetria do stroja, vypustil Daxnera a s úsmevom uspokojenia povedal: „Videtur, est Slavus". (Hľa, to je Slovák).

Hurbanova pištoľ a pero na písanieZa maďarskej revolúcie bol Ľudovít Štúr so svojimi druhmi v Jasenovej u Ctiboha Zocha. Robievali výlety na salaše pod Chočom, radiac sa tam o národných veciach. Raz bol s nimi 6-ročný Zochov syn Ivan, ktorého vzal Štúr na kolená, spytujúc sa, či bude vojakom. Ivan odvetil, že hej, načo Štúr vytiahol zpoza pása pištoľ a ho kapsľami strieľať učil. Chlapcovi sa to páčilo, preto žiadal si i prachom a brokmi strieľať. „Dobre“, povedal Štúr, „ale do kohože chceš strieľať?“ „Hen do Košúta“, odpovedal malý Ivan, ukazujúc na obrázok, vystrihnutý z nejakých novín a zastrčený za obrazom. Štúr sa zasmial, nabil pištoľ a išli strieľať na Košúta. Ostatní páni šli s nimi. Košúta pribili na dášok na plote a Ivan Zoch strelil doňho, načo potom i ostatní strieľali a obraz dotrhali.

ObesenecKeď bol Janko Kráľ roku 1848 uväznený a mohol ho ľahko zastihnúť osud Holubyho a Šuleka, bán Jelačić poslal list takéhoto znenia maďarskému ministerstvu:
„Nachodiac sa v čele šesťdesiatich tisícov chlapov na pochode k Pešti, oznamujem so zaručením svojho čestného slova vys. ministeriu, že ak mladý básnik a národovec slovenský Janko Kráľ bude zmárnený, každého Maďara, ktorý mi na pochode padne do rúk, na najbližšom strome dám obesiť. Jelačić bán“

memorandum naroda slovenskeho martinJán Francisci, Jozef M. Hurban, Štefan Závodník a Ján Palárik boli členmi vyslanstva, ktoré oddalo slovenské memorandum podpredsedovi uhorského snemu Kolomanovi Tiszovi. Deputanti boli i u Fraňa Deáka a bar. Jozefa Eötvösa odporúčať žiadosti Slovákov. Eötvös spomenul: barón Šimon Révay mi povedal, že sa Francisci obáva, že keď sa my i dorozumieme, Maďari za chrbtom nás a Slovákov spoja sa s Nemcami. Na to Eötvös temer náruživým hlasom povedal:
„Viete pánovia, jestli vy budete považovať nemožné, teda sa my spojíme s 36 miliónmi Nemcov.“
Na to Hurban odsekol: „Jestli tak, teda Slováci spoja sa so 100 miliónmi Slovanov!“

paragraf spravodlivosť právo Keď bol dr. Jozef Miloslav Hurban vo väzení pre článok „Čomu nás učia dejiny?“, cez celý čas (za pol roka) mal vo svojej cele nad posteľou v originále zavesený 1. § zákona o slobode tlače: „Gondolatait sajtó utján mindenki szabadon közölheti, és szabandon terjesztheti“. (Myšlienky svoje cestou tlače každý môže slobodne sdeľovať a slobodne rozširovať.) Bolo to preto, aby nezabudol, ako Maďari vedia svoj zákon vykladať, keď ho chce Slovák v svoj prospech upotrebiť. Raz navštívil Hurbana vo väzení povestný Ernest Simonyi; vidiac ten nápis, usmial sa: „Hja, u nás ešte zákon málo platí. Ja som počul, že ste sa pri obrane zmužile držali a nežobrali o smilovanie pánov porotcov“.
Hurban: „Ani nebudem nikdy, lebo: Gondolatait sajtó utján... atď.“

Zábava

Rubriky

Špeciál