putáV súčasnosti v spoločnosti dosť rezonuje téma novelizácie zákona o štátnom jazyku (jazykového zákona). Tento zákon, ktorý určitým osobám – nie však fyzickým – ukladá povinnosť vyjadrovať sa spisovne (čo sa týka verejných vyjadrení) pod hrozbou pokút, je účinný od prvého septembra. Od tohto dátumu ako keby sa pretrhlo vrece s rôznymi protestmi, námietkami, sťažnosťami do zahraničia a výzvami na zrušenie zákona.

Iste, jazykový zákon je zásahom do základných práv určitých osôb, ako napokon takmer každý zákon. Nejdem teraz polemizovať o tom, či je to zásah adekvátny; v tomto článku chcem poukázať na niečo iné.

Súčasne s jazykovým zákonom začala byť účinná novela trestného zákona, ktorá okrem (neúspešnej) snahy o definovanie „extrémizmu“ spravila trestným aj „prechovávanie extrémistických materiálov“, čím významne znížila právnu istotu, úroveň demokracie a ochrany základných ľudských práv a slobôd obyvateľov Slovenska.

O absurdných formuláciách, konštrukciách a pseudodefiníciách ohľadom tohto zákona sme už písali. Kolega Minár už poukázal aj na riziko, že človeka možno poslať do väzenia aj v prípade, že jeho úmyslom nebolo šíriť nenávisť a to dokonca, ak aj túto skutočnosť preukáže. Kvôli diletantskej definícii „extrémistického materiálu“ môžu byť postihnutí nielen nacionalisti či zberatelia historických predmetov, ale takmer ktokoľvek, na koho štátna moc ukáže prstom. Oproti týmto rizikám, ohrozujúcim podstatu demokracie, znejú znevýhodnenia plynúce pre niektorých z jazykového zákona ozaj banálne.

Vo svetle týchto faktov si teraz skúsme porovnať dosah týchto dvoch zákonov na obmedzenie práv a slobôd ľudí:

  1. Jazykový zákon umožňuje dávať sankcie len podnikateľom alebo právnickým osobám a len čo sa týka verejných prejavov. Trestným zákonom možno trestať každú fyzickú osobu a najnovšia novela zaviedla možnosť potrestať človeka za to, čo má uložené doma, v súkromí.
  2. Sankciou za porušenie ustanovení jazykového zákona je maximálne pokuta. Trestný zákon za spomínané „extrémistické“ trestné činy stanovuje tresty až do výšky niekoľkých rokov odňatia slobody.
  3. Sankciu v zmysle jazykového zákona možno udeliť až v prípade, že povinná osoba po predchádzajúcej písomnej výzve neodstránila protiprávny stav. V prípade trestného zákona nič takéto neexistuje, osoba je ihneď obvinená a eventuálne odsúdená za trestný čin.
  4. Jazykový zákon sa opiera o oficiálny pravopis, ktorý je definovaný v niekoľkých kodifikačných príručkách. Trestný zákon operuje vágnymi pojmami ako „holokaust“ – pri náhľade na ktorý sa rozchádzajú sami historici, „extrémizmus“, či „extrémistický materiál“. Tieto definície sú absolútne hmlisté a pri malej vôli sudcu ich možno vykladať veľmi široko.
  5. Trestný zákon obmedzuje slobodu prejavu priamo, po jej obsahovej stránke. Zakazuje šírenie určitých názorov, ktoré by mohli navyše mať značný politický dopad, teda znižuje názorovú pluralitu v spoločnosti: zvyšuje totalitu. Jazykový zákon sa týka len formálnej stránky prejavu, nezakazuje šíriť žiadne myšlienky.

Ako teda jasne vidieť, trestný zákon obmedzuje základné práva a slobody v oveľa väčšom kvalitatívnom aj kvantitatívnom rozsahu ako jazykový zákon. Navyše významne nabúrava právnu istotu, ktorá je jedným zo základných atribútov právneho štátu. Napriek tomuto nepočuť na jeho adresu kritiku zo strany rôznych združení, hlásiacich sa k demokracii a právnemu štátu. Príkladom môže byť aj Ondrej Dostál z OKS, ktorý vystúpil na akcii v Dunajskej Strede proti jazykovému zákonu – išlo o jediný prejav v slovenčine. Trestný zákon však, napriek uvedeným skutočnostiam, Dostál nekritizoval, rovnako ako celá neokonzeravtívna banda z .týždňa, ktorá sa len tvári, že obhajuje slobodu.

Zábava