Henry FordKniha Henryho Forda Medzinárodný Žid vyšla prvý krát v USA v roku 1920. Odvtedy bola preložená do mnohých jazykov a vyšla vo viacerých krajinách. V tomto roku ju vydáva napr. nakladateľstvo The Noontide Press, California, USA. Český preklad vydalo nakladateľstvo B. Kočího v Prahe už v roku 1924. Od toho času, pokiaľ mi je známe, až do vydania v týždenníku Politika kniha česky nevyšla.

Je nepochopiteľné, prečo by kniha, ktorá viac než 70 rokov vychádza takmer všade na svete u nás vyjsť nemala a prečo by práve českému čitateľovi malo byť upierané právo, aby si ju sám prečítal a sám si na ňu utvoril svoj názor.

Zakazovanie akéhokoľvek filozofického diela nejde nazvať ináč než porušovaním základného ľudského práva a odsudzovaním občana do roly nesvojprávneho indivídua, ktorému musí niekto múdrejší určovať, čo má čítať a čo si má myslieť. Stanovisko demokraticky zmýšľajúcich odporcov diela by malo byť nasledujúce: sme presvedčení, že kniha je antisemitská. Tu je, prečítajte si ju a spravte si na ňu vlastný názor.

Posudzovať knihu abstraktne filozoficky, historicky, teda z hľadiska doby, kedy vznikla a jej osudov za viac než 70 rokov jej existencie by vyžadovalo rozsiahlu štúdiu. Ostáva teda len obmedziť sa na hľadisko dané účelom posudku, teda na posúdenie výhrad voči nej a jej novému českému vydaniu. Odporcovia Fordovej knihy ju charakterizujú – stručne povedané – ako „antisemitský pamflet, ktorý sa na základe sfalšovaných Protokolov sionských mudrcov snaží dokázať, že existuje celosvetové židovské sprisahanie, usilujúce sa o svetovládu“. Z tohoto potom v našich právnych pomeroch prichádzajú k záveru, že kniha „hanobí národ, rasu a presvedčenie, rozpútava rasovú a národnostnú nenávisť“, predstavuje „spoločenské ohrozenie najvyššieho stupňa“, a preto musí byť zakázaná a jej vydavateľ trestne postihnutý.

Z tejto charakteristiky vyplývajú nasledujúce otázky:

  • Je Fordova kniha antisemitská?
  • Je Fordova kniha pamflet?
  • Snaží sa Fordova kniha dokázať existenciu nejakého celosvetového židovského sprisahania?
  • Možno tvrdenie o „židovskom sprisahaní“ považovať za „hanobenie národa, rasy a presvedčenia“?
  • Je pre posúdenie, či Fordova kniha „hanobí národ, rasu a presvedčenie“ podstatné, že Protokoly sionských mudrcov sú „podvrh cárskej tajnej polície“?
  • Môže byť „hanobením národa, rasy a presvedčenia“ vydanie Fordovej knihy viac ako 70 rokov po jej vzniku a 66 rokov po vydaní českého prekladu?
  • Môže Fordova kniha „ohroziť spoločnosť“?

Rozhodnúť, či je Fordova kniha „antisemitská“ vyžaduje, aby sme vedeli, čo je to antisemitizmus alebo čo sa antisemitizmom nazýva. Predpokladá to definíciu tohoto pojmu a tá zase určitý konsenzus medzi jeho používateľmi. V spoločenských vedách sú ale s definíciami vždy problémy.

To platí i o „antisemitizme“. Všeobecne možno povedať, že „antisemitizmus“ (odhliadnuc od vecnej nesprávnosti, kedy význam má užší rozsah než názov) je pojem nejasný, neurčitý, mnohovýrazový, ktorý najmä u nás doteraz definovaný nebol a používa sa čisto kazuisticky a pragmaticky. Podľa Forda za antisemitu býva označený každý, kto sa kriticky vyjadrí o Židoch. Bohužiaľ možno len uznať, že to do značnej miery platí aj dnes. Potom obvykle nasleduje charakteristika antisemitu ako zakomplexovaného primitíva, ktorý si hľadá nepriateľa, aby na neho mohol zvaliť vinu za svoje neúspechy. Ale ku kritikom Židov patrili okrem primitívov i významné osobnosti filozofie, vedy a umenia. Podľa Forda by Židia mali hľadať príčiny 2 000 rokov starého javu, zvaného antisemitizmus, nielen v tých druhých, ale aj v sebe.

Antisemitizmus je pojem veľmi široký, zahrňujúci celú škálu významov, začínajúc nejakou kritikou Židov, cez rôzne formy diskriminácie, ako je známe z európskych dejín, až po brutálne formy nenávisti, ktoré sa prejavovali predtým v pogromoch, naposledy v nacistickom Nemecku. Bolo by teda správne používať miesto tohoto jediného pojmu niekoľko pojmov, vyjadrujúcich jeho rôzne formy a stupne. Často sa ale prvé formy ihneď stotožňujú s poslednými; kto sa kriticky dotkne Židov, býva ihneď obvinený, že je stúpencom plynových komôr.

Keď sa hovorí o Židoch, mávajú vety často iný význam než keď sú vyslovené o ktoromkoľvek inom národe. Analyzujem z tohoto sémantického hľadiska napr. Fordove tvrdenie (str. 37 a 47 českého vydania z roku 1924), že Židia vykonávajú v spoločnosti moc neúmernú ich počtu. Nechajme teraz bokom pravdivosť tohoto tvrdenia, či už v 20. rokoch v USA, kde Židia predstavovali 3% obyvateľstva alebo v súčasnosti u nás, kde ich je 0,01 %. Pýtajme sa, čo by sa dialo, keby niekto napríklad tvrdil, že v rokoch 1970 – 1989 mali Slováci v Československu moc, vysoko prevyšujúcu ich počet. Niektorí by toto tvrdenie dokazovali, iní popierali. Sotva by ale niekto tvrdil, že toto tvrdenie „hanobí slovenský národ“.

V prípade Židov sa však tento záver považuje za takmer samozrejmý.

Nejednoznačný je nielen pojem „antisemitizmus“, ale aj pojem „Žid“. Označuje národ, náboženstvo či niečo iné? Značná časť Židov sa súčasne hlási ešte k inému národu. To je špecifikum, ktoré ich odlišuje od všetkých ostatných národov. Židia tvoria spoločenstvá, prenikajúce mnohými národmi a odtiaľ zrejme plynie nielen problém s vymedzením pojmu, ale niekedy aj podozrievavosť voči nim ako celku.

To ale nie je prípad Forda. Jeho kritika sa netýka Židov ako národa, ale, ako vyplýva už z názvu knihy, len niektorých židovských kruhov, predovšetkým finančnej oligarchie.

„Tisíce malých židovských obchodníkov požívajú dnes vo svojom zamestnaní plnej úcty, taktiež sú ctené tisíce židovských rodín ako naši susedia. Kritika, ktorá je namierená proti významným finančníkom, nemá byť podnetom rasovej nenávisti.“ (str. 16)

„Evidentne je najvšeobecnejšou vlastnou príčinou antisemitizmu pôsobenie medzinárodného Žida, ktoré často nie je zreteľne poznané, a predsa vždy iste pociťované, ale nevinnou obeťou sú chudobní Židia.“ (37) „Nie je tomu tak, že medzi internacionálnymi svetovládcami je len niekoľko Židov: svetovládci sú výhradne Židia. Tento nápadný jav teda vytvára trápnu situáciu pre tých Židov, ktorí nepatria k týmto svetovládcom a ktorí nie sú ďalej ničím, len národom židovskej rasy.“ (49)

„Nežidom sa nepretržitou propagandou má vtlačiť predsudok, že každý spis, ktorý nie je plný sladkosti voči všetkému židovskému, spočíva na predsudkoch a nenávisti. Podľa toho je takýto spis plní lží, urážok, nadávok a poštváva k pogromom… Bolo by potrebné, aby naši židovskí spoluobčania poňali do svojho rozčlenenia tiež tú triedu, ktorá uznáva existenciu istej židovskej otázky, no napriek tomu antisemitskou nie je.“ (58) „Druhý stupeň antisemitského rozmýšľania možno označiť ako nepriateľstvo a nenávisť… takéto pocity sú nešťastím pre ľudí, ktorí ich v sebe nosia.“ (63)

„Verejné preberanie židovskej otázky nie je antisemitizmus.“ (60)

„Znášanlivosť vyžaduje predovšetkým znášanie pravdy. Dnes sa používa na potlačovanie pravdy.“ (88) Kritiku určitých kruhov nemožno považovať za „hanobenie národa“. Preto sa Ford voči podozreniu, že chce rozpútavať nenávisť voči Židom, výrazne ohradzuje. Predvída toto obvinenie. Je vôbec príznačné, že základné námietky, dodnes proti Fordovej knihe vznášané, v nej on sám už vyvracia.

Fordova kritika je triezva a vecná. Nenájdeme v nej ani jediný rys typický pre „hanopis“ alebo pamflet. Pamflety prestávajú byť časom aktuálne a vzbudzujú len historický záujem.

Ak je Fordova kniha naopak i po 70 rokoch aktuálna do tej miery, že proti jej vydaniu má byť vedený súdny proces, znamená to, že problémy, o ktorých pojednáva, sú v spoločnosti stále živé.

Odpoveď na otázku, či sa Fordova kniha snaží ukázať existenciu svetového židovského sprisahania, znie áno, s určitou výhradou proti pojmu sprisahanie, ktorý nevystihuje formu, ktorou sa židovské mocenské kruhy v rôznych krajinách podľa Forda presadzujú. Ford v podstate dokazuje, že židovské vodcovské kruhy sa v rôznych krajinách snažia dosiahnuť maximum ekonomickej a politickej moci. Či je to všeobecná pravda, je pre objektívne uvažujúceho čitateľa diskutabilné. Je isté, že v určitých obdobiach a krajinách sa židovská elita o dosiahnutie politickej moci snažila, že ju do značnej miery dosiahla a že aspoň u nás možno informácie o týchto skutočnostiach získať len s problémami. Ide napr. o fakty o účasti židovskej elity v boľševickej revolúcii, o jej vplyve na zastúpenie vo vedení boľševickej strany až do stalinských čistiek alebo o jej podielu moci vo vedení KSČ, najmä v rokoch 1945 – 1950.

Niektorí naši politici sa občas vyjadrujú v tom zmysle, že „neveria na sprisahaneckú teóriu dejín“ (historici bývajú v takýchto tvrdeniach opatrnejší). Môže si ale niekto skutočne myslieť, že ekonomická moc nesúvisí s politickou a že svetová finančná oligarchia sa o politické dianie nezaujíma a necháva mu voľný priebeh? Alebo snáď taká oligarchia neexistuje?

Masmédiá v demokratickej spoločnosti údajne odrážajú alebo tlmočia verejnú mienku. Kto sa ale o túto vec zaujíma bližšie, vie, že masmédiá túto verejnú mienku, naopak, v značnej miere vytvárajú – a nie náhodne. Verejná mienka nie je všeobecná, ale naopak, mienka relatívne malej skupiny žurnalistov, ktorí sú niekým riadení, napríklad zamestnávateľom alebo politickou stranou.

Práve tomuto sa hovorí manipulácia.

Ak je tu ale manipulácia, potom sú tu tiež manipulátori a to manipulátori starostlivo utajení. Je tu teda určitá forma sprisahania.

Pri rozhodovaní, či tvrdenia o židovskom sprisahaní „hanobia“ židovský národ je potrebné sa vrátiť k sémantickému faktu, že určité výroky o Židoch sa hodnotia ináč, že tie isté výroky o komkoľvek inom. Za snahy o svetovládu boli obviňovaní Angličania, Nemci, Rusi i Američania. Doposiaľ sotva niekto považoval autorov alebo vydavateľov takýchto výrokov za hanobiteľov dotyčných národov, už z toho dôvodu, že autori – i keď používajú len označenia národov – nemajú samozrejme na mysli všetkých, ale vždy len ich určitú vládnucu oligarchiu.

Snahy o diskreditáciu Fordovej knihy sa často opierajú o tvrdenia, že je založená na Protokoloch sionských mudrcov, o ktorých bolo jasne dokázané, že sú produktom cárskej polície. Na túto námietku odpovedá sám Ford: „Je nepodstatné, či sú Protokoly podvrh; podstatné je, že sa ich program uskutočňuje.“

Na rozdiel od bežného názoru, podľa ktorého sú Protokoly sionských mudrcov dielo myšlienkovo úbohé až slabomyseľné, sa odvažujem tvrdiť, že – nezávisle na tom, či sú alebo nie sú podvrhom – zostávajú geniálnym odhalením moderného človeka euroamerickej civilizácie a predpoveďou vývoja jeho spoločnosti v 20. storočí. Predstava konzumnej spoločnosti bola na začiatku storočia neznáma. Protokoly ale už hovoria o jej vytvorení a charakterizujú viacero jej rysov. Je v nich reč o upútaní spoločnosti k ekonomickým problémom, k neustálemu zvyšovaniu výroby a „životnej úrovne“, o nastolení mýtu permanentného vývoja a pokroku, o kulte vedy, hmoty, materiálnych potrieb a módy, o vzniku neofílie o vzrastajúcej úlohe más, o úpadku idealizmu a nastolení morálky úspechu bez ohľadu na prostriedky. Protokoly sionských mudrcov predstavujú dielo mimoriadnej myšlienkovej hĺbky a to je tiež hlavný dôvod, prečo nie sú už dávno zabudnuté a stále žijú.

Protokoly sionských mudrcov by mal poznať každý, kto chce porozumieť dnešnému človeku, jeho dobe a spoločnosti. V českom preklade vyšli Protokoly v rokoch 1924 a 1937. Vydania boli inzerované v tlači a nik sa nad tým nepohoršoval. Otázka, či Fordova kniha hanobí alebo nehanobí židovský národ, je vôbec dosť absurdná. Kniha vznikla v inej krajine a v inej dobe, než je naša. Zaoberať s touto otázkou je niečo podobné ako riešiť s Russelom problém, či bol Platón prvý fašista.

Preto je záležitosť Fordovej knihy podľa mňa irelevantná, a teda bezpredmetná.

To platí aj o otázke, či nie je hanobením židovského národa nové vydanie jej českého prekladu. V demokratickom štáte by tiež malo byť zbytočné pripomínať, že vydaním knihy vydavateľ nepredkladá svoj názor, ale názor autora a je na čitateľovi: svojprávnom čitateľovi, aby si sám vybral, s čím hodlá súhlasiť alebo nesúhlasiť. Sloboda myslenia je základnou podmienkou demokracie. Jej obmedzovanie má väčšinou opačný výsledok než sa predpokladá. Popularitu Fordovej knihy vytvárajú do značnej miery jej odporcovia utajovaním jej existencie, diskreditáciou rôznymi prívlastkami a frázami až po snahy o jej zakázanie a pokusy trestne stíhať jej vydavateľa.

Môže Fordova kniha „ohrozovať spoločnosť“? S touto totalitaristickou frázou snáď nie je potrebné polemizovať. Je to len trápny strašiak, ktorý má slúžiť ako zámienka k obmedzovaniu občianskych slobôd. Spoločnosť ohrozujú úplne iné veci ako knihy, o ktoré sa navyše zaujíma len nepatrné percento občanov.

Posudok vyjadruje len môj súkromný a osobný názor.

Autor: PhDr. Rudolf Jičín, Ústav pro soudobé dějiny ČSAV
Posudok je 15 rokov starý.

Zábava