Redakcia Charlie HebdoAj vy ste Charlie? Alebo ste radšej Charlie (Karol) Martel? Nech je ako chce, teroristický útok islamistov na redakciu satirického týždenníka Charlie Hebdo sa stal dominantnou témou spoločenskej diskusie v celom „západnom“ svete. Obete sú dnes už pochované, podozriví útočníci tiež a dokonca aj svetové politické elity viedli v Paríži najväčší pochod francúzskych dejín v reakcii na útoky. Aj keď sa časom ukázalo, že sa radšej nechali nasnímať s hŕstkou ochrankárov, falošne vyvolávajúc dojem, že naozaj sú v čele milióna ľudí. Najvyšší čas pozrieť sa na vec s odstupom a chladnou hlavou.

Charlie Hebdo: symbol západnej slobody?

Najčastejšia interpretácia teroristického útoku na Charlie Hebdo hovorí o útoku na západnú slobodu, konkrétne slobodu slova a tlače, zo strany netolerantných moslimských fundamentalistov. Samozrejme, ako to už býva, politicky korektní politici a novinári nezabudli zdôrazniť, že to v skutočnosti nemá nič spoločného s islamom. Ako je to však s tou slobodou Charlie Hebdo? Naozaj to boli neohrození obrancovia slobody slova pre úplne každého?

Dostupné informácie dokazujú, že to tak celkom nebolo. V roku 1995 tento časopis mal na titulke vtedajšieho predsedu nacionalistickej politickej strany Národný Front (Front National) Jean-Marie Le Pena v putách a otvorene vyzýval na zákaz tejto politickej strany. O rok neskôr, 12. septembra 1996, francúzska tlač informovala, že traja poprední karikaturisti Charlie Hebdo (včítane zavraždeného šéfredaktora Stephana Charbonniera) zozbierali viac ako 170 000 podpisov za zákaz tejto strany. O niečo podobné sa snažili aj v apríli 1999. Paradoxne, ak by vo Francúzsku skutočne vládol Národný front, tí novinári by dnes žili.

A dôvod? Tvorcovia Charlie Hebdo nesúhlasili s politickými názormi Národného frontu, preto požadovali rozpustenie a zákaz tejto strany. Aké krásne slobodné, všakže? Tento časopis sa vždy označoval za ľavicový a útočil na národovectvo, katolicizmus a trochu aj na islam a judaizmus. Ak by mal však niekto opačné názory a chcel ich presadiť, rozjarení karikaturisti by ho najradšej zakázali.

To je podobné chápanie slobody slova, k akému sa hlásil Stalin alebo Goebbels podľa známeho vyjadrenia Noama Chomského: „Tvrdím, že ak veríte v slobodu slova, tak v ňu veríte práve s ohľadom na názory, ktoré sa vám nepáčia. Goebbels bol za slobodu slova, ak išlo o názory, s ktorými súhlasil. Tak isto Stalin. Ak ste za slobodu slova, tak s ohľadom na tie názory, ktoré sú vám odporné, lebo inak by ste za slobodu slova neboli.

Aktualizácia z 15. januára 2014: Na povrch vyplávala zaujímavá informácia z roku 2009, podľa ktorej vedenie Charlie Hebdo vedelo zabudnúť na slobodu slova aj v rámci vlastného časopisu. Karikaturista Maurice Siné Sinet uverejnil článok a karikatúry k svadbe prezidentovho syna Jeana Sarkozyho s Jessicou Sebaoun-Dartyvou, dedičkou z bohatej židovskej rodiny. Keď boli tieto diela označené v tlači za antisemitské a Sinet sa za ne odmietol ospravedlniť, tak ho vedenie časopisu prepustilo. Nezákonne, lebo o rok na to Sinet vysúdil 40 000 eur. „Antisemitský“ humor už asi údajní milovníci slobody slova z Charlie Hebdo nevedeli „predýchať“.

Ako je to však so samotnou slobodou slova na tom slávnom „Západe“? Zoberme si konkrétne Francúzsko, ktorého sa vlastne celá vec týka najužšie. Od roku 1990 je vo Francúzsku trestné spochybňovať holokaust. Ale len holokaust, francúzsky ústavný súd v roku 2012 odmietol obdobnú trestnoprávnu ochranu genocíde Arménov kvôli konfliktu so zásadou slobody slova. Teda už z trestného zákona Francúzskej republiky vyplýva, že slobodu slova nemajú všetci. Stačí, aby verejne vyslovili iný názor na genocídu Židov počas druhej svetovej vojny. A popieranie holokaustu je trestné vo väčšine krajín Európy, tej údajnej bašty slobody.

Nie je karikatúra ako karikatúra

A to nie je všetko. Len dva dni po útoku na Charlie Hebdo francúzsky súd v Nantes potvrdil zákaz vystupovať černošskému komikovi Dieudonnému z dôvodu antisemitizmu. Tento kontroverzný zabávač si často robí srandu zo Židov, z Izraela či dokonca sa zastával najznámejšieho francúzskeho popierača holokaustu prof. Roberta Faurissona. Nuž, takýto humor už „slobodné Francúzsko“ neznesie.

Preto je cirkus okolo Charlie Hebdo ako útoku na slobodu iba prejavom pokrytectva „Západu“. Veď aj v západných krajinách sú tabu témy, o ktorých nemôžete ani žartovať bez hrozby trestu. Je trápne, keď sa tunajšie politické elity zaklínajú „slobodou slova“ bez prívlastkov. Keby boli úprimní povedia, že na „Západe“ majú slobodu iba niektorí, najskôr tí, ktorí sa hlásia k multikulturalizmu, morálnemu relativizmu, sekularizmu a ďalším derivátom liberalizmu. Pri tých ostatných to už tak jasné nie je.

A ako upozorňuje americký komentátor Pat Buchanan, moslimovia si toto pokrytectvo uvedomujú. Vidia, že ich „proroka“ urážať možno, ale spochybniť holokaust už nemožno. A teraz už aj vedia, že teroristické útoky v centrách európskych miest majú omnoho väčší zmysel ako niekde na Blízkom východe.

Západný novinár, obeť najcennejšia?

Spomedzi 17 obetí troch islamistických teroristov bolo osem zamestnancov oného satirického týždenníka. Práve ich smrť vyvolala najväčší rozruch. Milióny ľudí si ich smrť uctili vo francúzskych uliciach a ďalšie státisíce v uliciach miest po celom svete. Milióny ľudí hrdo nesú označenie „Je suis Charlie“, ktorým sa solidarizujú s mŕtvymi karikaturistami. Samozrejme, táto vlna reakcií je zo značnej miery vyvolaná masmédiami, politickými a kultúrnymi elitami.

Prečo však podobnú vlnu solidarity nevyvolali napríklad po masakroch kresťanov Islamským štátom? Tisíce kresťanov zomrelo bez toho, že by si karikatúrami robili žarty z islamu. Začiatkom januára zabili v Nigérii podobní islamisti z Boko Haram zrejme až 2 000 ľudí. O týchto masakroch sa ľudia na „Západe“ ledva dozvedia, nie že by sa solidarizovali s obeťami.

Nie je karikatúra ako karikatúra

Je to všetko príliš ďaleko? Tak čo potom obete na Ukrajine? Aj tam boli zavraždení novinári. Aj tam sa útočilo na redakcie novín. Kde boli všetcí títo Charlieovia, keď v Odese upálili 42 ukrajinských oponentov Majdanu?

Vlnu solidarity s Charlie Hebdo by bolo možné pochopiť a uznať pri novinároch, ktorí môžu cítiť stavovskú spolupatričnosť. Inak ide len o ďalší prejav pokrytectva, kedy sú niektoré obete cennejšie ako iné. Ale s tým má „Západ“ tiež dosť veľa skúseností. Obete útoku v Paríži nie sú v ničom hodnotnejšie ako iné obete násilných zločinov.

Zneužívanie masakru na politické ciele?

Ledva zmasakrovaní karikaturisti vydýchli poslednýkrát, už sa začalo hovoriť o nebezpečenstve zneužitia celého útoku oponentmi multikulturalizmu a moslimskej imigrácie do Európy. Stal sa však pravý opak. Aspoň na Slovensku.

Časť „ľudskoprávnych aktivistov“ a novinárov od začiatku zahmlievala identitu páchateľov, ktorí pre nich neboli radikálni islamisti, ale náboženskí fundamentalisti. Netrvalo dlho a dokonca niektorí novinári začali porovnávať útočníkov z Paríža a Alianciu za rodinu. Komentátor Hospodárskych novín Peter Tkačenko píše, že aj islamisti a aj Aliancia vyrástli z „rovnakého zhubného pocitu“.

Podobne na stránke jetotak.sk tvrdí aktivista Peter Weisenbacher, že vlastne odporcovia homoagendy a gender ideológie od parížskych útočníkov ďaleko nemajú. A útok na Charlie Hebdo je teda mementom aj pre Slovensko. Obaja páni sa sekli a podľa zverejnených informácií to bol práve odporca referenda za rodinu, kto sa začal vyhrážať zabíjaním detí.

Ak tu teda niekto útok na Charlie Hebdo zneužíva, tak sú to novinári a aktivisti, strážne psy pokryteckého Západu. S tým nechcem mať nič spoločné.

Zábava