Marián MišúnMnohí z vás si teraz už určite povedia, že sa opakujem a píšem stále o tom istom. Možno aj oprávnene, veď vo svojich článkoch sústavne kritizujem prácu slovenskej polície a stav slobody na Slovensku. Netreba ale zabúdať, že sloboda a spravodlivosť sú veľmi neisté. Stačí sa pozrieť do nedávnej minulosti, prípadne aj konkrétne Československa.

Opätovné osobné skúsenosti so zamestnancami Policajného zboru (ďalej len PZ) mi ale znova a znova nedovoľujú mlčať. Nedovoľuje mi to najmä vedomie, keď vidím, že dnes, aj 20 rokov od pádu socializmu nám na Slovensku hrozí totalita.

I keď veľmi nerád, už sa pomaly zmierujem s klamármi a zlodejmi v politike na Slovensku. Nedokážem sa však zmieriť s tým, keď vidím ako sa na Slovensku znova začínajú uplatňovať totalitné praktiky za pomoci zneužívania polície.

Zvykol som si už aj na to, že z policajtov sa na slovenských cestách postupne stali zbojníci, ktorých súčasná vláda využíva na napĺňanie štátneho rozpočtu.

Nechcem tu vôbec kritizovať radových členov PZ, keďže tí podľa zákona musia len plniť príkazy svojich nadriadených. Moja kritika je skôr smerovaná voči našim politickým špičkám, vzhľadom k tomu, že práve podľa zákona o Policajnom zbore § 1, činnosť PZ kontroluje Národná rada Slovenskej republiky a vláda.

Keďže sa zaujímam o spoločenské dianie a politiku, rozhodol som sa dňa 5. 12.  2009 zúčastniť aj so svojimi kamarátmi v Bánovciach nad Bebravou petičnej akcie za vznik novej politickej strany s názvom Naše Slovensko. Podporiť túto petíciu som sa rozhodol najmä preto, lebo si myslím, že z hľadiska demokracie a plurality názorov je potrebné, aby na Slovensku dostali možnosť presadiť sa aj iné politické subjekty ako tie súčasné.

Keďže pracujem ako príslušník mestskej polície v Trnave (ako verejný činiteľ) som si plne vedomý, že je absolútne nevhodné, aby som sa dopúšťal protiprávneho konania. Aj preto som si počas celej petičnej akcie dával veľký pozor, aby z mojej strany nedošlo k porušovaniu zákonov SR. Veď aj podľa Zákona o obecnej polícii je mojou povinnosťou dbať na vlastnú česť a dôstojnosť, pričom som tiež viazaný sľubom zachovávať ústavu a zákony.

Celá akcia začala niečo pred 14:00 hodinou na Námestí Ľudovíta Štúra v Bánovciach nad Bebravou, spontánnym prejavom jednej nespokojnej občianky. Po chvíli boli ale ľudia na námestí bezdôvodne vyzvaní príslušníkom PZ, aby sa rozišli. Tu si však pán policajt asi neuvedomil, že podľa platných zákonov v SR – Zákon o petičnom práve č. 85/1990, na uskutočnenie petície nie je potrebné povolenie orgánu verejnej správy.

Každý má právo sám alebo spoločne s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami prostredníctvom petície.

Na podporu môjho tvrdenia nižšie uvádzam niektoré časti zo zákona o petičnom práve:

    § 2
    Vo výkone petičného práva sa nesmie nikomu brániť. Výkon tohoto práva nesmie byť nikomu na ujmu.
    § 4
    Každý má právo akýmkoľvek spôsobom neodporujúcim zákonu vyzývať iné osoby, aby svojím podpisom petíciu podporili.
    Na účel petície môžu byť podpisové hárky vystavené na miestach prístupných verejnosti. Na to nie je potrebné povolenie orgánu verejnej správy, nesmie však nastať obmedzenie cestnej premávky, rušenie verejného poriadku ani iné obmedzenie práv a právom chránených záujmov iných osôb.

Vzhľadom k tomu, že svojou účasťou na spomenutej petičnej akcii som sledoval presadzovanie plurality názorov a demokracie, vyzval som cez megafón účastníkov stretnutia, aby sa nerozchádzali a podporili svojimi podpismi petíciu za vznik novej politickej strany Naše Slovensko. Pán policajt si zrejme neuvedomil, že pri výkone petície na námestí nenastalo obmedzenie cestnej premávky a ani nedošlo k žiadnemu inému porušovaniu zákonov.

Po sústavných vyhrážkach zo strany zamestnanca Pohotovostného policajného útvaru (ďalej len PPÚ), že ak neopustíme námestie, budú použité donucovacie prostriedky, jeden z miestnych občanov Bánoviec nás všetkých okolo stojacich občanov vyzval, aby sme sa premiestnili z námestia na blízke parkovisko, kde sa bude pokračovať v petícii.

Na novom mieste (na parkovisku), obkolesený po zuby ozbrojenými a maskovanými príslušníkmi (PPÚ) som tak opäť začal vyzývať občanov, aby nás podporili svojimi podpismi. Počas mojich výziev k podpore petície som tiež občanom v rámci slušnosti a zákona pripomínal súčasné spoločenské problémy.

V tejto chvíli ku mne podišiel príslušník PZ (veliteľ zásahu), ktorý mi oznámil, že na tomto mieste už môžeme pokračovať v petícii, ale tiež ma upozornil, aby som prestal vyzývať občanov k podpore petície cez megafón.

Nato som však pána policajta upozornil, že v rámci petičného práva mám právo akýmkoľvek spôsobom neodporujúcim zákonu vyzývať iné osoby, aby svojím podpisom petíciu podporili. Po chvíľke sa tento príslušník ku mne opätovne priblížil a znova ma vyzýval, aby som prestal používať megafón (vôbec však neuviedol dôvod). Moja reakcia na jeho výzvu bola, že som cez megafón kriticky upozornil zúčastnených občanov, že pán policajt chce obmedziť jedno z mojich Ústavou SR garantovaných práv – slobodu prejavu.

Sloboda prejavu prejavu patrí medzi Politické práva, ktoré upravuje tretí oddiel druhej hlavy Ústavy:

  1. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
  2. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Rovnako musím pripomenúť, že k dôležitým politickým právam patrí aj právo pokojne sa zhromažďovať a združovať.

Od momentu, keď som však upozornil občanov na to, že pán policajt chce bezdôvodne obmedziť moju slobodu prejavu, si toho už moc nepamätám. Ucítil som ako ma niekoľkí maskovaní príslušníci PPÚ hodili na zem a vykrútili mi ruky. Následne ma príslušníci PPÚ odviedli o niečo ďalej a nasadili mi putá. Tu si ma už prevzali ich nemaskovaní kolegovia z PZ. Potom, ako som bol predvedený príslušníkmi PZ na ich útvar, požiadal som vzhľadom na veľkú bolesť malíčka ľavej ruky o lekárske vyšetrenie. I keď som našťastie neutrpel žiadne vážnejšie zranenie, aj tak som veľmi znepokojený stavom slobody na Slovensku. Veď len preto, že som chcel uplatniť svoje politické práva vyplývajúce z Ústavy SR, mi polícia obmedzila osobnú slobodu a dnes čelím obvineniu z Priestupku proti verejnému poriadku – neuposlúchnutie výzvy verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci.

Aj vzhľadom k tomu, že žiaden policajt nesmie prekračovať svoje právomoci, sa niektorí odvážni účastníci petičnej akcie, rozhodli podať trestné oznámenie s cieľom prešetriť činnosť policajtov.

Po tom, ako som bol konečne po 3 hodinách prepustený a prišiel som domov, boli pre mňa ďalším veľkým sklamaním masmédia, ktoré ihneď celé stretnutie opovržlivo nazvali akciou extrémistov.

Sám som videl, že prevažná časť účastníkov petičnej akcie boli obyčajní ľudia, ktorí prišli len vyjadriť svoje znepokojenie nad tým, že dnes sú na Slovensku pred slušnými pracujúcimi občanmi uprednostňovaní asociálni Rómovia. Ako vhodný príklad dvojitého metra môžem tiež pripomenúť, že v Košiciach podľa informácií rádového policajta poskytnutých TV JOJ dostali príslušníci PZ v Košiciach od svojich nadriadených príkaz neudeľovať pokuty Rómom a bezdomovcom z dôvodu ich nevymožiteľnosti. V masmédiách bolo tiež sústavne vyzdvihovaný zásah polície, keďže údajne zabránil stretu účastníkov zhromaždenia s miestnymi ozbrojenými Rómami.

Ďalším dôkazom nespravodlivosti a dvojitého prístupu voči Rómom na Slovensku však bolo práve vyjadrenie policajnej hovorkyne Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne. V televíznom príhovore hovorkyňa uviedla, že polícia v súvislosti s akciou národovcov predviedla 8 osôb, pričom vôbec nespomenula porušovanie zákona zo strany Rómov. Zo záberov televízie bolo ale každému zrejmé, že v okolí účastníkov petičnej akcie sa beztrestne pohybovali desiatky, tyčami, palicami a sekerami, ozbrojených Rómov. Takéto správanie Rómov bolo v rozpore so zákonom a možno ho považovať za závažný priestupok.

Podľa Zákona o priestupkoch sa priestupku dopustí ten, kto:

    nosí na miestach prístupných verejnosti chladné zbrane, najmä dýky, bodáky a šable, okrem prípadov, keď sú súčasťou rovnošaty, historického alebo národného kroja, výstroja a výzbroje ozbrojených síl, ozbrojených zborov a ozbrojených bezpečnostných zborov, alebo na športovú činnosť, výkon práva poľovníctva, rybárskeho práva, povolania alebo zamestnania, ako aj iné predmety, ktorými možno ublížiť na zdraví, ak možno z okolností prípadu alebo správania sa osoby usudzovať, že sa majú použiť na násilie alebo hrozbu násilím.

Často si kladiem otázku, ako sa na Slovensku rómska problematika a stav slobody budú vyvíjať. Dúfam však, že nikdy nepríde deň, keď sa budeme cítiť vo vlastnej krajine ako cudzinci a báť sa verejne povedať svoj názor. To ako sa to všetko vyvinie, to nám ukáže len budúcnosť, ale v prvom rade: závisí to jedine na nás.

Zábava