Milan, LormanPriezor.com vám prináša rozhovor s bývalým slovenským SS-mannom Milanom Lormanom. Milan Lorman sa narodil v roku 1924 na východnom Slovensku, počas druhej svetovej vojny pôsobil v SS, na jej konci bol zajatý Rusmi a Francúzmi. Po svojom prepustení emigroval do Rakúska, Anglicka a potom do Austrálie. V zahraničí sa venoval šíreniu národnej osvety. V súčasnosti žije v Austrálii s manželkou. O predvojnovom období, protipartizánskych bojoch v Grécku, Slovenskom štáte, Metapédii, ale aj revizionizme a jeho perzekúcii sa s ním rozprával Peter Lacko.

Vaše životné osudy sú skutočne pestré. Vedeli by ste v pár vetách načrtnúť Váš doterajší život, aby sa naši čitatelia vedeli zorientovať?

K tomuto rozhovoru došlo v prvom rade následkom uverejnenia mojich spomienok na internete. Preto najlepším zorientovaním pre záujemcov by bolo prečítať si tie memoáre. V pár vetách sa veľa povedať nedá, ale pokúsim sa. Narodil som sa blízko Giraltoviec ako prvý syn dedinského učiteľa, ktorý sa len pár rokov predtým vrátil ako legionár zo Sibíri. Vyrastal som vo viacerých dedinách v rôznych kútoch Slovenska. Do strednej školy som chodil v Prešove a v Košiciach. Po príchode Maďarov v roku 1938 som sa musel so školou premiestniť do Bardejova. Tam som aj maturoval v roku 1942.

Po niekoľkomesačnom zamestnaní vo viedenskej Dunajplavbe som sa ocitol ako regrút v kasárňach SS v Drážďanoch. To sa v pár vetách vysvetliť nedá. Po 12 mesiacoch okupačnej služby v Grécku bola naša divízia (SS-Polizei) nasadená v Sedmohradsku. Bol som ranený. Po zotavení vo Viedni, ma vrátili do Drážďan na poddôstojnícky kurz. Po prelome frontu pri Poznani nás poslali na ruský front pri Odre a tam som dva týždne pred koncom vojny padol do zajatia.

Milan, LormanNasledujúcich šesť mesiacov som strávil ako tlmočník v ruskej poľnej nemocnici. Pár dní po tom, čo ma Rusi v októbri 1945 prepustili, ma Francúzi v Berlíne bez akýchkoľvek formalít zavreli do samoväzby. Po šestnástich mesiacoch a ďalších dvoch v americkom preverovacom lágri v Dachau som sa konečne dostal naspäť medzi normálnych ľudí v Rakúsku. Tam som žil a pracoval až do mája 1948, kedy som sa prihlásil na prácu v Anglicku. O 4 roky neskôr som sa tam oženil a odcestoval loďou do Austrálie. Toto je mojich „pár viet“.

Vzhľadom na Vaše priezvisko Lorman – niekedy prepisované aj ako Lohrmann – asi mnohým napadne otázka vášho pôvodu. Ako túto vec vnímate, ako bola braná za čias Vašej mladosti a akú úlohu zohrala vo Vašej účasti na vojne?

Ako v mnohých rodinách na Slovensku, aj v našom rodokmeni sa nájdu príslušníci rôznych národností. V mojom prípade od Talianov až po Ukrajincov, ale tá línia, ktorej meno sa zachovalo, hoci trochu zjednodušené, prišla na Slovensko z Westfáska (Nemecko) pred stáročiami, keď sa začínala banícka aktivita na severe vtedajšieho Uhorska. Za mojej mladosti, teda v medzivojnovom období (interbellum), nebol nemecký pôvod nikdy zmieňovaný. Všetko sa však zmenilo po „Mníchove“ keď u nás Nemci, ako vtedy aj všade v Európe, začali všemožne uplatňovať svoj rastúci vplyv.

Nakoniec, v roku 1941 propaganda Deutsche Partei a pátranie môjho otca po matrikách a iných úradných záznamoch mali za následok to, že sa začal hlásiť za etnického Nemca (Volksdeutsche). To rozhodnutie bolo čoskoro posilnené tým, že ho preložili na nemeckú školu v Mníšku nad Hnilcom a začali mu platiť sociálne príplatky z ríšskych zdrojov. Ja som vtedy už bol 17-ročný člen Hlinkovej mládeže a aj moje dve sestry (vo veku 14 a 16 rokov) boli príliš úspešne po slovensky vychované; pre nás už bolo prineskoro nasledovať otca „do nemeckého tábora“. On sa, chudák, musel cítiť dosť nepríjemne – ako cudzinec vo vlastnej rodine. Veď nikto z nás nikdy po nemecky nehovoril. Mama síce vedela po nemecky, lebo chodila do školy vo Viedni, ale jej to bolo užitočné len na občasné čítanie nemeckých kníh.

Keď po mojej maturite bolo treba nájsť pre mňa zamestnanie, otec mi ho našiel pri Dunajplavbe, ale vo Viedni a nie v Bratislave. Iste dúfal, že to pomôže pri mojom „ponemčení“. Nepomohlo, ale aspoň som sa naučil trochu viac plynulo hovoriť po nemecky a keď ma okolnosti nakoniec prinútili narukovať do SS, vedel som sa o toľko ľahšie prispôsobiť. V našej rote regrútov bolo aspoň 15 takých „dobrovoľníkov“, čo zo začiatku vôbec po nemecky nevedeli.

Svoje detstvo a mladosť ste prežili medzi svetovými vojnami, jednom z najpohnutejších období v histórii. Aké zážitky máte z tohto obdobia?

Pre našu generáciu: nás, ktorí sme to „jedno z najpohnutejších období v histórii“ prežívali ako deti, až take pohnuté nebolo. Možno pre našich rodičov, ale nie pre nás. Atmosféra môjho detstva, keď ho porovnávam s atmosférou, v ktorej vyrastali moje deti a vnúčatá, vyzerá ako rozprávka. Ako niečo z románov Marka Twaina. Iste to má niečo spoločné s tým, že som tie roky strávil na dedine a nie v meste a tiež, že som vyrastal na Slovensku, „v závetrí dejinných udalostí“. Až ku koncu 30-tych rokov sme si začali uvedomovať, že náš bezstarostný svet sa mení a na obzore sa začínali javiť problematické časy.

Moje zážitky z toho obdobia, pokiaľ si zaslúžia spomenutia, sú opísané v mojich memoároch a netreba ich tu opakovať. Poviem len to, že aj tie neskoré predvojnové roky som prežil len so starosťami stredoškoláka – ako úspešne zložiť skúšky a konečne maturitu.

Väčšina ľudí pod vplyvom masmédií vníma Waffen SS len ako bandu nemeckých teroristov. V skutočnosti však išlo o multietnickú organizáciu mužov z celej Európy a výrazný čas v nej etnickí Nemci tvorili dokonca menšinu. Málokto vôbec tuší o tom, že aj my, Slováci, sme mali v radoch SS niekoľko stoviek svojich bojovníkov. Neustále bývajú zdôrazňovaní len všelijakí partizáni, čechoslovakisti a podobne. Na Norimberských procesoch bolo SS plošne vyhlásené za zločineckú organizáciu. Čo si myslíte, je tento postoj adekvátny? Nebolo aj medzi SS veľa ľudí, ktorí to mysleli so svojím národom, ako aj osudom celej Európy, dobre?

Milan, LormanVždy keď sa hovorí o masmédiách, je treba mať na zreteli, kto ich poväčšine kontroluje. Ale nech je aj povesť Waffen SS hocijako spotvorená tendenčnou propagandou, nazývať tú organizáciu „teroristami“ nie je správne. Tá nálepka sa dostala do všeobecného užívania len pomerne nedávno a ľudia, ktorí sa nevedia vždy príslušne vyjadriť, ju používajú pre hocikoho ku komu nie sú priaznivo naklonení. Trochu tak ako tie babky v povojnových rokoch, ktoré nadávali jedna druhej do „fašistov“ lebo susedkina mačka sa v jej záhrade vykakala.

V dobe jej účinkovania bola Waffen SS rovnakou súčasťou nemeckých branných síl ako každá iná, iba ak disciplinovanejšia, a preto aj účinnejšia než niektoré iné. O tom, že počas procesov v Norimbergu SS ako celá organizácia bola vyhlásená za zločineckú vie oveľa viac ľudí, než je tých, ktorí sa dozvedeli aj o tom, že tento rozsudok bol neskôr formálne zrušený a stíhaní boli len jednotlivci, proti ktorým existovali dôkazy o vojnových zločinoch.

Spomínali ste, že niektorí slovenskí regrúti v SS spočiatku ani nevedeli po nemecky – aká bola ich pozícia?

Velenie sa postaralo o to, aby boli roztrúsení po jednom, najviac dvoch, do rôznych družín, kde mali kamarátov z vlastného kraja, ktorí im vedeli tlmočiť, keď bolo treba. Najhoršie boli prvé dva-tri týždne. Potom neustála nemčina v ich ušiach začala zaberať a tlmočníkov potrebovali čoraz menej. Vo voľnom čase ale predsa nám zahraničným „dobrovoľníkom“ dobre padlo pozhovárať sa po našom, či už po srbsky, po rumunsky alebo po slovensky. Ríšskym Nemcom sa to nepáčilo, ale museli sa s tým zmieriť.

Čím sa vyznačovali vzťahy rôznych národností v rámci SS: aká bola oficiálna politika a ako sa dodržiavala?

Ja som bol v tom čase 19-ročný radový vojak, neviem o tom, čo sa dialo v rámci celej Waffen SS. Ja Vám môžem povedať len o situácii v mojej rote. Zo začiatku sme si boli všeobecne vedomí toho, že sa akosi neoficiálne delíme na dva tábory – ríšski Nemci a my ostatní. Nerobilo to však problémy, iba ak nepatrné a len vo voľnom čase. Pri výcviku a v službe vôbec nie. O to sa postarala disciplína. Neskôr, zvlášť keď sme sa ocitli „na ostro“ nasadení na ruskom fronte, tie rozdiely celkom zmizli.

V rokoch 1943/1944 ste boli nasadený v Grécku proti partizánskym skupinám. Aké je to bojovať proti „nepriateľovi bez tváre“?

Ja som sa ocitol v priamej prestrelke s partizánmi len raz a to bolo cestou vlakom do Grécka. Srbskí partizáni podmínovali koľajnice a napadli vlak. Bol to môj „krst ohňom“. Nikdy viac som sa s partizánmi nestretol v bojovej situácii. V Grécku sme sa najviac zaoberali odmínovacími prácami. Keď sme občasne mali výjazdy do partizánmi kontrolovaných kútov Grécka, zväčša sa na pár dní stiahli do hôr. Okrem mín našim kolónam najviac škody narobili nálety Britských lietadiel Spitfire z Kréty.

Stretli ste sa počas vojny s nejakými prípadmi vojnových zločinov z nemeckej strany?

Nie.

Stretli ste sa s vojnovými zločinmi z druhej strany – zo strany Spojencov?

Ďakujem osudu, že som sa ani zblízka ani zďaleka nestretol so žiadnymi príhodami, ktoré by sa dali nazvať vojnovými zločinmi – ani z jednej strany ani z druhej. Vojna samotná je jeden hrozný zločin, a my sme všetci boli jeho obeťami.

Milan, LormanČo môžte z vlastnej skúsenosti povedať o správaní sa nemeckých jednotiek voči civilistom?

Tuším, že pri tejto otázke máte na mysli predovšetkým správanie Nemcov v dobe víťazného napredovania cez Poľsko a Ukrajinu v rokoch 1941 a 1942. Ja som narukoval koncom marca 1943, v dobe keď Stalingrad padol a teda o ich správaní v Rusku sa musíte dozvedieť niekde inde. V Grécku naša rota vychádzala s domácimi dedinčanmi príkladne, dokonca každý víkend sme hrali futbal proti ich mužstvu. Keď prišiel čas odísť na ruský front, rozlúčili sa s nami veľkou hostinou na školskom dvore. V Sedmohradsku, Maďarsku a neskôr v terajšom západnom Poľsku civilisti utekali pred ruským „valcom“ a zúfalo sa snažili dostať pod našu ochranou. No my sme ich mohli len ľutovať. Málokedy bolo možné poskytnúť im nejakú pomoc.

Esesáci boli známi svojou lojalitou a bojovnosťou „do posledného dychu". Boli ste aj Vy ochotný a odhodlaný bojovať do posledného dychu?

Mne osobne sa protivia také prehnané „nafúkané“ výrazy. Ak som cítil niečo podobné lojalite, tak to bol pocit zodpovednosti voči tým vojakom okolo mňa, ktorí boli oblečení do tej istej uniformy, lebo ja som od nich očakával to isté. „Bojovnosť do posledného dychu?“ Človek predsa nemá na výber. Americký Generál George Patton raz povedal: „Neočakávam, aby si zomrel za vlasť. Urob len to, čo môžeš, aby tvoj protivník zomrel za svoju.“ Pred 16. aprílom 1945 červenoarmejci nebrali SS-manov do zajatia, a preto odhodlanie bojovať „do posledného dychu“ a pud sebazáchovy boli pre nás dve strany tej istej mince.

Príslušníci SS skladali osobnú prísahu Adolfovi Hitlerovi. Pamätáte sa ešte na ňu a znamená pre Vás niečo?

Pamätám si, ako som stál spolu s asi 300 novými regrútmi na kasárenskom dvore v Drážďanoch a na povel som spolu s ostatnými opakoval slovo po slove, čo nám predčítal ktosi na pódiu. To, či to bola prísaha vernosti Hitlerovi osobne alebo Tretej ríši, či niečomu inému – vznešenému, to ma vôbec nezaujímalo.

Tej ceremónii nepredchádzala žiadna príprava (okrem žehlenia uniformy) a my, zahraniční regrúti, sme celú vec vnímali jednoducho ako ceremóniu, ktorou musí prejsť každý nový vojak.

Zaiste by ste dostali viac idealistickú odpoveď od ríšskeho Nemca, ktorý odmalička vyrastal ako člen Hitlerjugend. No taký oddaný vzťah k Fűhrerovi sa nedá vštepiť za pár dní, ba ani za tie dva roky, čo som ja nosil uniformu Waffen-SS. Tým menej vzhľadom na to, že tie dva roky neboli charakterizované žiadnou slávou a nadšením, ale iba útrapami a odriekaním.

Aj vrcholné velenie SS uznalo v posledných dvoch vojnových rokoch, že premývanie mozgov na Hitlerov svetonázor je luxus a jediné, na čom záleží, je čo najvyššia bojaschopnosť. Na tú sa náš výcvik výlučne sústreďoval. Je možné, že v prípade dôstojníkov politická výchova, či prevýchova pretrvávala až do konca, ale o tom ja neviem nič povedať.

Spočiatku existovala dosť vysoká nádej, že Nemecko a jeho spojenci vojnu vyhrajú. Léon Degrelle raz povedal: „Vo vojne nie je stratené nič, pokým nie je stratené všetko." Myslíte si, že aj po osudovom útoku na ZSSR bola ešte šanca, aby vojna dopadla priaznivo pre Tretiu ríšu? Kedy nastal definitívny zlomový bod?

Hovorí sa, že po vojne sa každý veterán cíti byť generálom. V mojom prípade to neplatí. Ja som celý čas mal len jeden záujem: vrátiť sa domov živý a v jednom kuse. To sa mi s Božou pomocou podarilo a viac sa o vojnu nezaujímam. Hlavné je, že pre mňa nakoniec dopadla pomerne priaznivo.

V súčasnosti dosť rezonuje téma „homosexuálni nacionalisti“. Niektorí historici, ktorí vystupujú k nacizmu skôr zaujato, sa snažili dokázať silnú prítomnosť homosexuality u SS-mannov. Môžete sa k tomu, ako bývalý SS-mann, ktorý prežil v tomto spoločenstve roky, vyjadriť?

To je absolútna blbosť. Ak som počas vojny počul dva-trikrát zmienku o homosexualite, tak to bolo vždy s príveskom „tá anglická choroba“. Som zvedavý, čo tí ľudia vymyslia o ďalších dvadsať rokov. Možno masovú hypnózu pri skladaní prísahy? Či naočkovanú lojalitu pod rúškom tetovania? Waffen SS im skutočne musí ležať v žalúdku.

Dnešná história ohľadom Hitlerových plánov bežne hovorí, že „po Židoch mali nasledovať Slovania“: vraj aj nás plánovali nacisti vyhladiť, v lepšom prípade ponemčiť. Čo si myslíte o takýchto tvrdeniach?

Krátka odpoveď je, že to je nezmysel.

Milan, LormanKeď sa dnes spomenie slovné spojenie „Prvá republika", najmä z úst nejakého verejného činiteľa sa tým vždy myslí 1. ČSR. Aj súčasná Slovenská republika stojí na premise, ktorú si Beneš presadil u Spojencov, že ČSR nikdy nezanikla, teda prvá SR nikdy právoplatne neexistovala. Myslíte si, že je správne takto z histórie národa vymazávať štátny útvar, v ktorom mali Slováci najviac zabezpečené národné a sociálne práva – nebolo by lepšie stavať na kontinuite vlastnej štátnosti, ako to robia všetky vyspelé národy?

Hovoriť o „prvej republike“ znamená hovoriť nejasne. Kedysi existovala prvá ČSR, ale takisto existovala aj prvá SR. Treba len vždy jasne povedať, o ktorej je reč.

Ako by podľa Vás mala byť v súčasnosti vnímaná prvá Slovenská republika a čo si myslíte o tomto štáte?

Dnešné generácie Slovákov by si mali nejakým spôsobom vykúzliť vo svojich predstavách pomery, ktoré existovali vo svete a zvlášť v Európe koncom tridsiatych rokov minulého storočia. Len potom by mali šancu pochopiť, aký udatný krok urobili naši poprední činitelia 14. marca 1939 na ceste národa do lepšej budúcnosti. Urobili viac a obetovali viac, než sme mali právo od nich očakávať.

V súčasnosti dochádza k veľkým omylom a chaosu okolo používania pojmov ako fašizmus, nacizmus a nacionalizmus. Ako boli vnímané v období vojny tieto pojmy a ako sú vnímané Vami dnes?

Ideová náplň fašizmu v jednom slove je „súdržnosť“. Symbolika je zväzok prútov. My, Slováci sme presne to zdedili od kráľa Svätopluka. Preto nám to nepripadalo ako niečo cudzie. Je na našu veľkú škodu, že to s tou súdržnosťou neberieme dostatočne vážne.

Pojem nacizmus, v tej skrátenej forme vymyslela neprajná propaganda západných Spojenecov a – vďaka ľudskej lenivosti – sa dnes používa všeobecne. Za Slovenského štátu a prvej Slovenskej republiky sa používal názov hnutia národný socializmus. Ten sa zrodil v Nemecku, kde ho do politického života Tretej ríše uviedla Hitlerova NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiter Partei). Keď bolo počas vojny nevyhnutné prispôsobovať slovenskú politiku nemeckej, aj u nás sa hovorilo o národnom socializme, ale prezident Tiso stále prízvukoval, že naša verzia nie je a nemôže byť presnou kópiou nemeckého originálu. Idey a hnutia sa neprivážajú zo zahraničia ako hotový tovar, ale musia sa prispôsobiť kultúre a charakteru domáceho obyvateľstva.

Nakoniec – nacionalizmus. Ten bol do nás vštepený našimi buditeľmi ešte za čias Rakúsko-Uhorska ako jediná ochrana pred maďarizáciou a veru aj v prvej ČSR sa bolo treba brániť pred odnárodňovaním zo strany „čechoslovákov“. Tak som tie pojmy chápal ako mladý študent a tak ich chápem aj dnes.

Poznáte projekt Metapédia? Ak áno, čo naň hovoríte?

Pred istým časom som sa dozvedel na Googli, že je o mne zmienka na akejsi Metapédii. Nasledovne som si prezrel niekoľko článkov na tej stránke a poviem len toľko, že jej prínos do verejnej debaty je dobrá vec.

Čo si myslíte o zákonoch platných v západnej Európe a už aj na Slovensku a v Českej republike, podľa ktorých človek môže ísť za mreže za „popieranie holokaustu"?

Keby tí zákonodarcovia, ktorí tie zákony uvádzajú do platnosti a zatvárajú tých, čo nechcú veriť, že holokaust sa skutočne odohral, boli dôslední, tak by mali zavrieť každého, kto vysloví slová: „Ja tomu neverím!“.

Často sa hovorí, že hoci niekedy je ťažké aj dokázať, že sa niečo stalo, je celkom nemožné dokázať, že sa niečo nestalo. Holokaust je slovo, ktoré zahŕňa množstvo udalostí, o ktorých sa vtedy, kedy sa údajne odohrávali, veľmi malo hovorilo a ešte menej písalo. O každej z tých udalostí vtedy vedelo len veľmi málo ľudí a nikto z nich nemal chuť širší svet o nich informovať.

Výsledkom je, že čím viac času uplynie, tým viac ľudí vyslovuje neochotu prijímať každú zmienku o holokauste ako čistú pravdu a hovorí: „To nie je možné. Ty preháňaš.“ Faktom je, že je to možné. Prenasledovania Židov sa v dejinách Európy opakujú niekoľkokrát, lenže sú nazývané „pogrom“.

Tragédia je v tom, že z toho celého utrpenia oni ako celok, či už náboženský alebo rasový, nie sú schopní – či možno len ochotní – prispôsobiť sa komunitám, s ktorými žijú. Sem-tam sa ukážu výnimky. Za mojich mladých čias existovali na vtedajšej Podkarpatskej Rusi malé židovské obce, kde do kaftanov oblečení bradatí Židia gazdovali, orali, siali, žali a koníkmi viezli úrodu do stodoly práve tak poctivo ako ich rusínski spoluobčania v susedných dedinách. Ale to nestačí. To nevyváži ich rozpínavosť vo vyšších sférach. No to je ich problém a oni si s ním musia sami poradiť.

Ja osobne sa proti tým zákonom nepreviním, hoci ich považujem za nezmyselné. Nemám dôvod.

Po vojne ste sa aktivizovali v šírení proslovenských názorov v zahraničí. Aká bola komunita slovenských národovcov v exile?

Správne kladiete túto otázku v minulom čase. Aká bola? Nuž, kým som ja ešte mal akú-takú účasť v spoločenskom živote nášho exilu, ja a pracovníci mojej generácie sme sa snažili udržiavať pri živote toho ducha, s ktorým sme odchádzali do cudziny po zániku pvej SR. Naše aktivity a postoje nám zaistili nálepku „separatisti“ a my sme ju nosili so sebavedomím. Neskôr prišli medzi nás „dubčekovci“, dolnozemskí Slováci z rozpadávajúcej sa Juhoslávie a ešte novší, poprevratoví. Tí nemali záujem na inej spolkovej činnosti okrem zábav, tancov a výletov. V mojom okolí dnes už komunitu národovcov nenájdete. Ostali len niekoľkí zatrpklí starí páni, ktorí jeden po druhom odchádzajú na druhý svet.

Milan, LormanAko vnímajú Vašu minulosť Vaši blízki a Vaše okolie?

Ani moje okolie a veru ani moji najbližší sa o moju minulosť nezaujímajú. To je aj hlavnou príčinou toho, že som sa rozhodol spracovať moje zážitky, pokiaľ si ich ešte pamätám, vo forme, v ktorej ich teraz môžu prípadní záujemcovia čítať na internete. Nie je v nich nič svetoborné, ale ktovie, čo v nich nájdu naši potomkovia.

Na záver, čo by ste odporučili našim čitateľom a celkovo mladej generácii, aký odkaz majú zachovávať?

Necítim sa byť povolaný na to, aby som niekoho poúčal. Okrem toho, že som dosiahol istý úctyhodný vek, nezaslúžim si žiaden mimoriadny rešpekt. No predsa sa odvážim odkázať našim mladým týchto pár slov: chráňte si a zveľaďujte dedičstvo otcov. Buďte sebavedomí a nebojte sa stáť na vlastných nohách. Nehľadajte vzory ani za hranicami ale ani medzi poprednými osobnosťami dneška. Oboznámte sa radšej s rodoľubmi z rokov meruôsmych devätnásteho storočia a čerpajte silu z odkazu prvej SR. Tak nám všetkým Pán Boh pomáhaj!

Zábava