DVD s filmom When the Darkness Falls.Že mnohí probieli aktivisti volia ako jednu z foriem svojho boja tvorbu rôznych videí, je trend, ktorý sa rozširuje najmä za posledné roky s celkovou difúziou internetu do populárnej kultúry. When the Darkness Falls, ktorého tvorcom je americký dokumentarista Mark Farrel, však nie je propagandistické video spravené niekde doma na kolene, ale akademicky aj profesionálne kvalitne spracovaný dokument, ktorý sa vyrovná mnohým vysielaným v televíziách. Film uvádza fakty o vplyve prisťahovalectva a nebielych na americkú spoločnosť a kultúru a predkladá teórie o tom, čo sa môže stať, ak bude rasová zmena Ameriky pokračovať.

Pôvodný anglický názov dokumentu znie „When the Darkness Falls: The Racially Divided States of America“ a je slovnou hračkou referujúcou na názov krajiny Spojené štáty americké. Čo sa týka názvu, hoci je výstižný, jeho voľba bola predsa trochu netaktická. „Darkness falls“ je totiž v anglickom jazyku dosť používaná fráza a presne takýto názov majú viaceré mainstreamové filmy (napr. z rokov 1999, 2003, 2006 a 2009). Prípadný záujemca o Farrellov dokument musí teda pri jeho vyhľadávaní na internete byť vybavený značnou dávkou trpezlivosti, kým sa mu podarí prekliknúť k pár stránkam, ktoré o filme pojednávajú. Celkovo je ale film okrem nacionalistických stránok úplne neznámy, nenašiel som žiadnu recenziu a nie je o ňom dokonca ani záznam v databáze IMDB.

Spojené štáty americké – krajina založená bielymi pre bielych

Dokument po všeobecnom úvode začína krátkym historickým exkurzom do dejín Spojených štátov. Vyvracia sa tu mýtus, že USA boli vždy založené ako multikultúrna krajina. Farrel tiež cituje rôznych amerických prezidentov vrátane Abrahama Lincolna, Thomasa Jeffesona, Jamesa Monroea, Jamesa Madisona, Jamesa Buchanana, Andrewa Jacksona či Calvina Coolidgea, ktorí počas svojej politickej kariéry jasne vyjadrili svoje probiele presvedčenie. Do zákazu otroctva vládlo v USA 16 prezidentov, z ktorých 10 niekedy vlastnilo otrokov.

Ani pád otroctva však neznamenal, že by Američania začali veriť v rasovú rovnosť. Napríklad Andrew Johnson, ktorý vládol tesne po Lincolnovi (ktorý sa zaslúžil o zrušenie otroctva), povedal: „Je zbytočné popierať, že Afričania sú podradnou rasou – veľmi podradnou oproti Európanom. Všetko, čo vedia o civilizácii, sa naučili počas otroctva.“

Abraham Lincoln, Benjamin Franklin, James Monroe a mnohí ďalší americkí štátnici sa snažili deportovať černochov späť do Afriky. Takto vznikla krajina Libéria, ktorej hlavné mesto Monrovia bolo pomenované na počesť amerického prezidenta Monroea.

Tento výrok prezidenta Theodora Roosevelta (vládol v rokoch 1901 – 1909) ukazuje, ako nielen zakladatelia USA, ale jej vodcovia až do polovice 20. storočia videli demokraciu:

    „Demokracia 19. storočia nepotrebuje na ospravedlnenie svojej existencie nič viac ako skutočnosť, že ponechala pre bielu rasu najlepšie časti nového sveta (...). Keby boli tieto oblasti pod aristokratickou vládou, bolo by podporované prisťahovalectvo z Číny, rovnako obchod s otrokmi, ktorý je nutnosťou každej oligarchie. Výsledok by za pár generácií bol ešte horší pre bielu rasu. Ale demokracia s jasným zachovaním rasového inštinktu identifikovala rasového nepriateľa a nebezpečných cudzincov držala za svojimi hranicami. Prítomnosť černochov na našom juhu je odkazom z času, kedy sme boli ovládaní zaoceánskou aristokraciou. Celá civilizácia dlží poďakovanie, väčšie, ako dokáže byť vyjadrené slovami, tej demokratickej agende, ktorá udržala oblasti mierneho pásma v novom svete ako dedičstvo pre bielych ľudí.“

Aj tento výrok Teddyho Roosevelta dokazuje, že to nie sú bieli nacionalisti, ale multikulturalistickí liberáli, ktorí znásilňujú ideu demokracie a ľudských práv.

Dokonca aj Dwight Eisenhower, ktorý sa za druhej svetovej vojny podieľal na porážke „nacistického rasizmu“ poznamenal, že rasoví segregacionisti nie sú zlí ľudia: „Jediné, čo chcú, je, aby ich malé dievčatká nemuseli v škole sedieť vedľa nejakých veľkých, prerastených černochov.“ Taktiež F. D. Roosevelt sa vyjadril: „Silne sa držím názoru, že čierni by mali byť v Afrike, žltí v Ázii a bieli v Európe a Amerike.“

Poučenie z histórie

Následne Farrell pre diváka prezentuje exkurziu do zopár krajín, kde už sa jazýčky na rasovej váhe prevážili v neprospech bielych. St. Dominique, Kongo, Južná Afrika, Rodézia či Mexiko. Vo všetkých týchto krajinách bol vývoj v zásade rovnaký. Pôvodné nebiele obyvateľstvo nedosiahlo (s výnimkou Mexika) vysoký stupeň civilizácie, s príchodom vlády bielych nastal rozvoj technológií a s ich odchodom/zmiešaním sa tieto krajiny ponorili do úpadku a sú dnes podobnými „dierami“ ako Haiti či Zimbabwe. Pre mnohých sú synonymom tretieho sveta.

Sociálne javy spojené s rasovou premenou

Nasledujú pasáže o kriminalite nebielych, odvodené z oficiálnych štatistík. Tieto sú mnohým bielym nacionalistom už známe, avšak na každé počutie rovnako znepokojujúce a znechucujúce. Napríklad, černoch sa dopustí násilia proti belochovi proporčne 39-krát častejšie ako beloch proti černochovi; čierny olúpi bieleho proporčne 136-krát častejšie ako naopak.

„Napriek tomu, že čierni tvoria iba okolo 15 % obyvateľstva, páchajú okolo 85 % z milióna násilných medzirasových činov každý rok medzi čiernymi a bielymi. Predstavte si, keby čierni tvorili 50 % obyvateľstva...“ cituje a komentuje Farrel oficiálne údaje.

Hispánci v USA páchajú násilnú kriminalitu asi 3-krát častejšie ako bieli. Najmä z dôvodu jazykovej bariéry sú v školskej úspešnosti na tom však ešte horšie ako černosi. Navyše sú medzi nimi silné separatistické snahy, čo sa týka južných štátov USA, prípadne celej Severnej Ameriky. Iba tretina občanov USA, ktorí sú Hispánci, sa považuje za Američanov. Medzi rokmi 1992 a 2003 vzrástol podiel Hispáncov žijúcich v USA, ktorí neovládali anglický jazyk slovom a písmom: z 35 % v roku 1992 na 44 % v roku 2003. Farell sumarizuje: „Tieto zistenia New Century Foundation [o Hispáncoch a černochoch] poskytujú, snáď, náhľad na to, kam USA smeruje, ak budú súčasné trendy pokračovať: viac kriminality, viac negramotnosti, viac chorôb a viac daní, aby sa to všetko zaplatilo.“

Na záver sa Farrel pýta, či tieto javy – jasne vnímané spoločnosťou ako negatívne – sú budúcnosťou, po ktorej Američania túžia. Tento výrok však platí pre všetky západné krajiny, ktoré sa vydali do náruče multikulturalizmu, pričom mnohé prípady Farrel spomenul v predošlej časti dokumentu.

Záver – kvalitný a zaujímavý dokument

Filmu možno vytknúť niekedy príliš zjednodušujúce závery a miestami pochybnú logiku (Farrell sa napríklad snaží odvodiť záver, že nebieli de iure nie sú občanmi USA a že 13. dodatok Ústavy USA a všetky zákony prijaté od toho času sú neplatné). Hlavné tvrdenia filmu sú však dobre podložené oficiálnymi štatistikami, zápisnicami z rokovaní senátu či pamätí politikov (čo sa týka citácií osobností z americkej histórie).

Okrem tohto sa však Farrell nepúšťa do veľkej špekulácie ani konšpiračným smerom: nehovorí nič o Židoch, nič o nižšej inteligencii nebielych, nič o biologickej podradnosti. Iba uvádza sociálne javy spojené s rasovou premenou Spojených štátov.

Originálnym prvkom je poznámkový aparát zabudovaný priamo do filmu (pri uvádzaní rôznych faktov a citátov sa vpravo dole zobrazuje číslo a na konci filmu je ku každému číslu priradený prameň). Aj z tohto dôvodu formu dokumentu ocenil chorvátsky bývalý diplomat a proeurópsky intelektuál Dr. Tomsilav Sunić, ktorý sa vyjadril, že film je ideálny pre študentov.

Hoci Farrellov film má jasný politický odkaz a zopár zjednodušujúcich tvrdení, nemožno ho označiť za propagandu v nízkom slova zmysle. When the Darkness Falls je kvalitný a pútavo spracovaný film, ktorý odporúčam pozrieť si nielen každému nacionalistovi, ale najmä multikulturalistickému liberálovi.

Zábava