Večná Treblinka, Charles Patterson, práva zvieratKniha anglického autora Charlesa Pattersona sa venuje pre slovenského čitateľa nie veľmi známej téme: právam zvierat. Celú túto problematiku sa snaží prirovnávať k nacizmu a nacistickým vyhladzovacím táborom na podklade neslávne známej Treblinky. Patterson sa snaží ukázať, že je to necitlivosť a tolerancia utrpenia voči zvieratám, ktorá umožňuje to isté aj na ľuďoch, najmä vybraných skupinách, ktoré sú propagandou „odľudštené“ a prirovnávané k zvieratám. Kniha vyšla aj v češtine.

Práva zvierat – židovská záležitosť?

Ako prvá vec ma prekvapila „prežidovštelosť“ celého prostredia ochrancov zvierat. Nehovoriac o tom, že najpoprednejším filozofom zastávajúcim práva zvierat je austrálsky Žid Peter Singer, táto kniha je konkrétne venovaná Isaacovi Bashevisovi Singerovi, ďalšiemu židovskému ochrancovi práv zvierat. Predhovor k nej je napísaný Lucy Rosen Kaplanovou, ktorá opisuje strasti, ktoré jej rodičia prežili počas holokaustu (jej otec prešiel siedmimi, vrátané obávaného Auschwitz-Birkenau).

Autor svoj úvod začína vetou: „Keď som postgraduálne študoval na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, zoznámil som sa s jednou židovskou dámou z Nemecka...“ (Ide o inú pani ako autorku predhovoru knihy) Vzápätí ďakuje ďalším dvom židovským bádateľom. Podobne je to aj v poďakovaní v závere knihy, kde sa zavďačuje Avive Cantorovej, „spoluzakladateľke židovského feministického časopisu Lilith“, ako aj napr. Robertovi Cohenovi, Eliottovi Katzovi či Richardovi Schwartzovi. (V konkrétnom prípade tejto knihy je veľká prevalencia Židov azda daná tým, že táto kniha sa okrem utrpeniu zvierat venuje aj histórii holokaustu.)

„Saganova otázka“ poukazuje na morálny relativizmus

V úvode knihy autor opisuje históriu vzťahov zvierat a ľudí. Zamýšľa sa, ktorý bod bol prelomovým, kedy sa človek začal považovať za „niečo viac“ ako zviera. Následne poukazuje na to, že aj vrah, zlodej či retardovaný človek disponuje ľudskými právami, zatiaľ čo sebalepšie, sebaschopnejšie zviera ich nikdy nemôže nadobudnúť.

Autor si kladie Saganovu otázku: „Aký múdry musí byť šimpanz, aby mohol za jeho zabitie niekto byť obžalovaný z vraždy?“ (str. 21) Patterson potvrdzuje to, čo tvrdí Peter Singer: ochranu si zaslúžia „všetky cítiace bytosti“. Možno sa ale spýtať ešte ďalej: prečo práve „cítiace bytosti“? Túto hranicu stanovil predsa človek, prečo by nemala ochrana patriť aj rastlinám, mikróbom, či dokonca neživej prírode? Takto sa dostávame do bludného kruhu a zisťujeme, že všetko je relatívne. Nech sa teda nastaví akákoľvek hranica (národa, rasy, druhu, skupiny živočíchov...), z filozofického východiska bude vždy rovnako (ne)spravodlivá. Podstatné je len, z hľadiska koho záujmov sa na ňu nahliada.

Základná téza knihy je zlyhaním

Ústredná téma, ktorá sa nesie celou knihou je to, že pri porušovaní práv zvierat sa používajú rovnaké praktiky ako pri porušovaní práv ľudí. Toto však do istej miery pokrivkáva. Najmä v súvislosti, že Patterson sa snaží poukázať na maximálnu neľudskosť nacizmu. Práve nacizmus používal pri potláčaní ľudských práv praktiky používané proti zvieratám: odľudšťovanie židov, industrializácia zabíjania, prevážanie v „dobytčákoch“, zúžitkovanie pozostatkov mŕtvych (zlaté zuby, vlasy, tuk...).

Z tohto by vyplývalo, že nacisti museli mať k zvieratám veľmi negatívny postoj.

Hermann Göring, práva zvieratRealita je však taká, že nacistické Nemecko bolo svojho času najväčším presadzovateľom práv zvierat na svete. Wikipédia uvádza:

    „V nacistickom Nemecku panovala široká podpora pre blahobyt zvierat a nacisti zaviedli niekoľko opatrení na zaistenie ochrany zvierat. Mnohí nacistickí vodcovia vrátane Adolfa Hitlera a Hermanna Göringa boli podporovateľmi ochrany zvierat. (...) Súčasné nemecké zákony na ochranu zvierat sú viac-menej modifikáciou zákonov prijatých nacistami.“

Boria Sax, ktorý sa venuje vzťahu zvierat a ľudí, napísal, že „nacistický pohľad na ochranu zvierat odmietal antropocentrizmus – zvieratá nemali byť chránené pre záujmy ľudí, ale pre seba samých“.

Taktiež Houston Stewart Chamberlain, britsko-nemecký filozof bol jedným z tých, ktorí najviac ovplyvnili myslenie Hitlera. Hitler ho dokonca nazval „prorokom tretej ríše“. Chamberlain vo svojej slávnej knihe Základy 19. storočia v kapitole „Zviera a človek“ kritizuje antropomorfizmus (v podstate Chamberlainov výraz pre antropocentrizmus) aj to, že sa snaží skrývať pod vedecký výskum: „Človek je ohromený takýmto bezmedzným filozofickým barbarstvom.“

Zvieratá v táboroch

Patterson opisuje spôsob vykonávania jatiek a zabíjania zvierat a pripodobňuje tento systém k zabíjaniu ľudí v nemeckých koncentračných táboroch (str. 108 – 117). Istú pozornosť venuje Patterson aj osudu zvierat v nemeckých koncentračných táboroch.

Na str. 118 uvádza, že „v táboroch smrti bol personál dobre zásobovaný zvieracím mäsom“. Priamo v táboroch boli stajne, kravíny, chlievy, kuríny a miesta, kde sa hospodárske zvieratá zabíjali (v Treblinke dokonca „v blízkosti vchodu do tunelu, ktorým boli Židia hnaní do plynových komôr“). Autor sa týmto snaží poukázať na krutosť Nemcov, ktorí okrem ľudí masovo zabíjali aj zvieratá, pričom „keď začali vraždiť ľudí, zvieratá zabíjať neprestali“ (str. 117). Patterson sa však nepozastavuje na skutočnosťou, že mäsitá strava, obsahujúca množstvo kalórií a vysoký prísun energie bola potrebná, aby väzni mohli vykonávať namáhavú fyzickú prácu. „Zabíjanie zvierat“ na mäso taktiež nebolo špecifikom nacistov, naopak, tí sa snažili o nadštandardnú ochranu zvierat oproti spojeneckým krajinám, ako už bolo spomenuté.

Hitler a zvieratá

Pod takýmto podnadpisom sú v knihe venované necelé tri strany nemeckému vodcovi Adolfovi Hitlerovi a jeho vzťahu k zvieratám. Možno povedať, že tu cítiť výraznú zaujatosť autora proti Hitlerovi.

Patterson napríklad uvádza, že „Hitler bol milovníkom psov“, čo zatiaľ sedí, no hneď v ďalšej vete pokračuje: „Rád ich ovládal a dával im príkazy.“ Autor cituje I. Kershawa, podľa ktorého Hitlerove vzťahy so psami, ako aj ľuďmi boli „založené na plnení jeho rozkazov“ (str. 120). Autor teda redukuje Hitlerovu náklonnosť ku psom len na to, že ich používal na zvyšovanie si svojho ega a stavanie sa do pozícia „pána“; nešlo o úprimnú lásku.

Na str. 122 Patterson cituje Theodora Adorna a Maxa Horkheimera, ktorí uviedli, že u niektorých autoritárskych osobností je ich „láska k zvieratám“ „spôsob, ktorým zastrašujú ostatných“. „Vraždiace fašistické kolosy sú k prírode tak slepé, že sú pre nich zvieratá len prostriedkom k ponižovaniu ľudí. Vášnivý záujem o zvieratá, prírodu a deti má korene v perzekučných chúťkach. Každý tvor je len materiálom ku krvavým cieľom pána.“

Tento názor však možno ľahko spochybniť, už len tým, že Hitlerova láska k prírode a zvieratám sa netýkala len psov, ale aj iných živočíšnych druhov (ktoré nikdy nechoval, a tak ich nemohol „ovládať a dávať im príkazy“) a prírody celkovo. Sám Hitler sa vyjadril: „Milujem zvieratá a psy mám obzvlášť rád.“ Mnohí muži z Hitlerovho okolia, nakoľko išlo o zámožné a vážené osoby, sa venovali lovu. Hitler nemal rád lovcov a odsudzoval ich pre podľa neho zbytočnú násilnosť na bezbranných tvoroch.

Adolf Hitler, Večná Treblinka, práva zvieratKeď sa generál Waffen SS Wolff chválil Hitlerovi, aký skvelý relax predstavuje lov, ten mu opáčil: „Je potrebné za týmto účelom zabíjať zajace a bažanty?“ Lovcov považoval Hitler za prehnane krvilačných: „Lovec zabíja divokú, aby ukojil svoju túžbu vraždiť... Najslušnejším účastníkom lovu je divoká, na druhom mieste je pytliak: ten aspoň nasadzuje svoj život. Poľovník, tento úbohý zmätok prírody, ide na srny! Ale rozdiel medzi opakovačkou a zajacom spočíva v tom, že zajac sa za posledných tritisíc rokov nezmenil!“

K tvrdeniu, že Hitler sa stal „slepý k prírode“, možno odkázať na jeho početné výroky o kráse lesov a hôr. Netreba však ani chodiť tak ďaleko: kto pozná základy Hitlerovej filozofie, dobre vie, že človeka poníma ako súčasť prírody, ktorej je podriadený. „Človek je snáď ten najnebezpečnejší mikrób, akého si možno predstaviť: čerpá z celej zeme bez toho, aby sa pýtal, či to nie sú látky nevyhnutne potrebné na život v inej oblasti,“ povedal raz Hitler.

Hitler a vegetariánstvo

Patterson spomína aj Hitlerov postoj k stravovaniu a konzumácii mäsa, pričom ho vyobrazuje predovšetkým ako zdravotnú nutnosť, a nie ako nejaký počin, za ktorým by stála hlbšia idea. Autor uvádza, že Hitler nikdy celkom neprestal konzumovať mäso: rád si pochutnával na párkoch, pečeňových knedlíkoch a pečenej divine. Jedným z dôvodov na konzumáciu zeleniny pre Hitlera vraj bolo, že mu to „zníži zápach flatulencie“. Patterson Hitlerovi tiež vyčíta, že „zakázal v Nemecku všetky vegetariánske spolky, dal zatknúť ich vodcov a zrušiť hlavný vegetariánsky časopis, vychádzajúci vo Frankfurte“.

Nech už Hitler robil s vegetariánskymi aktivistami čokoľvek, prekážali mu skôr z iných politických dôvodov a nie pre ich názory na stravu. Naopak, sám bol silne naklonený vegetariánstvu:

    „Keď dieťaťu predložíte mäso alebo koláč či jablko, nikdy nesiahne po mäse. Je to atavizmus! Dieťa nikdy nezačne piť ani pivo, ani víno, nikdy nezačne fajčiť, ak to neuvidí u dospelých! Spotreba mäsa poklesne automaticky, akonáhle budeme predkladať viac zeleniny a keď si každý bude môcť vegetariánsku stravu dovoliť. Myslím, že človek začal jesť mäso po tom, čo ho k tomu donútila núdza doby ľadovej.“

Je teda zrejmé, že Hitler bral vegetariánstvo skôr ako ideál do budúcna, nielen ako zdravotnú nutnosť pre seba. Ba čo viac, Hitlerove názory a politika v oblasti výživy boli na dnešnú dobu novátorské a na tú priam revolučné. Keďže Hitler obmedzil vplyv súkromných korporácií a podriadil ich verejnému záujmu, nebol ovplyvnený lobistami z potravinárskeho priemyslu: „Tým, že človek podrobuje svoju výživu najprv chemickému procesu, vznikajú civilizačné ochorenia, ochorenia, ktoré pochádzajú z usmrteného života. Teraz sa priemerná dĺžka života opäť zvyšuje a to navzdory našej civilizácii. Opäť sme zaviedli surovú stravu. Surová strava bola revolúcia!“

Keby Nemecko vyhralo druhú svetovú vojnu, je dosť pravdepodobné, že v súčasnosti tak ospevovaná zdravá výživa či bio strava by dávno bola úplnou samozrejmosťou.

Holokaustová propaganda

Ďalšia časť knihy: „Dozvuky holokaustu“ pojednáva jednak o preživších holokaustu, ktorých utrpenie ich priviedlo k tomu, aby sa stali ochrancami zvierat a tiež o Nemcoch s podobnými skúsenosťami. V tomto bode sa kniha už dosť definitívne mení na na klasickú holokaustovú propagandu, aj s niektorými typickými chybami.

Na str. 143 – 144 sa napríklad uvádza prípad Sonie Waismanovej, ktorá spomína na návštevy múzea Yad Vashem, kde videla mnoho dokumentárnych filmov: „...jedna z mnohých ukrutností, ktoré si doteraz pamätá, je, že sa z kostí obetí vyrábalo mydlo. Až neskôr ‚zistila, že loj v mydle pochádza zo zvieracích kostí‘.“ Napriek tomuto však neváhala konštatovať, že „Hitler ,len‘ zaobchádzal s ľuďmi tak, ako ľudia zaobchádzajú so zvieratami“ (str. 144).

Nasledujúca kapitola pokračuje v duchu predchádzajúcej a je rovnako nezaujímavá. Je však nie o Židoch, ale Nemcoch, ktorí sa po tom, čo uvideli hrôzy nacizmu, stali ochrancami zvierat. Uvádza sa prípad Nemky, ktorej rodičia boli zanietení nacisti. V podstate pod vplyvom povojnovej spojeneckej propagandy sa jej presvedčenie rodičov zhnusilo a ako 17-ročná sa od nich odsťahovala do Londýna, kam „utekala pred svojou identitou“ a vzala si černocha, pretože „sa jej nepáčilo, že je Nemka“. V roku 1990 konvertovala k judaizmu, čo opísala nasledovne: „Mala som pocit, ako keby som sa vracala domov.“ (str. 191)

Záver

Celkovo možno knihu považovať za zaujímavú a napísanú pútavým štýlom. Poznámkový aparát je obsažný a kvalitný. S autorom možno nepochybne súhlasiť vo viacerých bodoch, napríklad že zbytočné utrpenie spôsobované zvieratám je prejavom primitivizmu. Taktiež aj to, že pripodobovanie nepriateľa k zvieratám, ich odľudšťovanie umožňuje vojakom sa ľahšie vyrovnať s ich zabitím, a preto to využíva vojnová propaganda. Taktiež možno súhlasiť s tým, že súčasný systém produkcie mäsa je orientovaný len na zisk a zbytočné utrpenie zvierat sa v ňom vyskytuje. (Toto je dôsledkom aj preľudnenia planéty.)

Pre mňa najzaujímavejšie boli asi kapitoly o histórii rasizmu a eugeniky, kde Patterson poukázal, že nemecké opatrenia v týchto oblastiach (snáď okrem deportácie Židov – hoci i v USA existovali koncentračné tábory pre Japoncov) neboli žiadnou výnimkou.

Negatívom knihy je snaha zviezť sa na úspechu holokaustového priemyslu, ktorá aj naštrbuje originalitu knihy. Pritom práve nacisti, ako už bolo spomenuté, najmä Hitler, by sa s autorom knihy v mnohom zhodli.

Patterson, Charles: Věčná Treblinka: ve vztahu ke zvířatům jsme všichni nacisté. Praha: Práh, 2003. ISBN 80-7252-084-9. Tvrdá väzba, 260 strán.

Zábava