Kniha francúzskeho autora Michela Houellebecqa vyšla vo francúzskom origináli ako Soumission 7. januára tohto roku – v deň útoku na redakciu časopisu Charlie Hebdo, ktorého titulku vtedy „zdobila“ práve karikatúra Houellebecqa. Tento román sa okamžite stal bestsellerom vo Francúzsku, Taliansku a Nemecku. Postupne vyšiel vo viacerých prekladoch, nedávno aj v češtine.

Dej knihy sa odohráva v roku 2022, kedy sa do druhého kola prezidentských volieb dostane Marine Le Penová za nacionalistickú Národnú frontu a Mohamed Ben Abbes za Moslimskú jednotu. Socialisti a štandardná pravica (UMP) nakoniec podľa hesla „všetko len nie extrémistov“ podporia moslimského kandidáta, ktorý sa s prehľadom stane prezidentom.

To, čo nasleduje, je postupná a premyslená islamizačná politika. Ben Abbesovi sa podarí na svoju stranu získať kľúčové spoločenské inštitúcie, osobitne akademickú sféru, čo nám podáva z prvej ruky sama ústredná postava – rozprávač. Je ním Francois, približne štyridsaťročný docent literatúry na Univerzite Paríž III, ktorý sám na konci knihy konvertuje na islam. A islamizácia nekončí Francúzskom, aj v ďalších európskych krajinách sa k moci dostávajú moslimskí politici.

Houellebecq je známy kritik súčasnej post-modernej spoločnosti, táto kniha však ukázala, že je tiež pozorným študentom diel z prostredia tzv. novej pravice. Dôležitú rolu hrá v knihe identitárne hnutie, ktoré jediné sa snaží, hoci neúspešne, islamizácii čeliť aj inak ako hádzaním papierikov do volebných urien. Houellebecqove reálie sú často mimo množiny informácií, s ktorými sa dostane do styku bežný konzument mainstreamového spravodajstva. Nebude preto na škodu, keď sa pri čítaní knihy trochu dovzdelá.

Ako je u tohto autora obvyklé, na viacerých miestach nájdeme trefnú a ostrú kritiku súčasnej spoločnosti. Liberálny individualizmus podľa neho síce dokázal podkopávaním rôznych sociálnych štruktúr (napr. národ, vlasť) dočasne zvíťaziť, ale podvrátením rodiny sa nakoniec sám privedie do hrobu, pretože demografické zákony nepustia. Civilizáciu neschopnú reprodukcie nahradí iná, schopná, v tomto prípade islam.

Na paškál sa dostane aj súčasná podoba mužsko-ženských vzťahov. Houellebecq sa na pár miestach prostredníctvom Francoisa zamýšľa, či ten patriarchát predsa nebol lepší. Sociálny rozklad mapuje aj v rodine a okolí ústrednej postavy.

Jeho rodičia sú rozvedení, otec žije s milenkou a matka s francúzskym buldočkom. Obaja takto aj v knihe dožijú. Neslávny koniec povojnovej generácie baby boomers. Z jeho spolužiakov – doktorandov žil normálnym rodinným životom (manželka + deti) iba jediný a zrejme sa medzitým tiež rozviedol. Treba asi tiež upozorniť na to, že, ako je u Hollebecqa zvykom, v knihe sa objavujú sexuálne či erotické scény.

Politická situácia je výstižne charakterizovaná ako nudné striedanie sa kandidátov z pravého a ľavého stredu pri vládnom kormidle. A nič zásadné sa aj tak nezmení. Situáciu osvieži až vzostup „krajne pravicovej“ Národnej fronty, ktorá sa však k moci nedostane.

Dostane sa aj na masmédiá. Aj tie „knižné“ majú tendenciu nezverejňovať „nepohodlné“ informácie. Napríklad údaje o kriminalite etnických a rasových menšín. V takých prípadoch je „mediálny blackout totálny.“

Tieto nepopierateľné problémy Západu v knihe brilantne vyrieši vláda Ben Abbesa. Okamžite významne klesne kriminalita a hlavne dovtedy vysoká nezamestnanosť. Prvým krokom vlády je totiž výrazné navýšenie rodičovských dávok, ale podmienkou ich vyplácania je ukončenie akejkoľvek pracovnej činnosti matky. Postupne sa tak navracia patriarchálny model a je to všeobecne výhodné. Vytvorí sa aj právny rámec pre polygamické zväzky spoločenských elít ako akási eugenická črta politického islamu.

Ruka v ruke s tým prebieha reforma školstva. Štát ušetrí na znížení významu a financovaní štátnych škôl, popri ktorých vyrastajú súkromné školy náboženského zamerania (aj katolícke a židovské, ale hlavne moslimské). Na nich sa výučba a správanie študentov riadi náboženskými predpismi. Aj vďaka ropným peniazom zo Saudskej Arábie sa najlepšími školami stanú tie moslimské. Učiteľmi tam môžu byť iba muži islamského náboženstva.

Moslimská jednota nepovažuje za prioritne dôležitú ani ekonomiku, aký to výsmech do tváre obom vedúcim povojnovým zriadeniam Európy komunizmu a kapitalizmu, a prvoplánovo ani geopolitiku. Hlavné je pre nich školstvo a demografia – ich cieľom je tá časť spoločnosti, ktorá vykáže najvyššiu mieru reprodukcie a dokáže odovzdať svoje hodnoty. „Kto ovláda deti, ovláda budúcnosť.“ A islamizácia ďalej napreduje.

V hospodárskej oblasti podporuje Ben Abbesova vláda malé a rodinné podniky. Inšpiruje sa tu ekonomickou filozofiou distributivizmu, ktorú začiatkom 20. storočia rozvíjali katolícky myslitelia Hilair Belloc a G. K. Chesterton.

Na prekonanie kríz, ktoré spôsobuje liberálny individualizmus, sú aplikované tradicionalistické riešenia. Neprichádzajú však zo strany obvyklých „reakčných živlov“, ale zo strany „nových Európanov“ – moslimov, ktorí v dobe politickej korektnosti požívajú značnú mieru „imunity“ zo strany politicko-mediálneho establishmentu.

Houellebecq, prirodzene, priznáva, že píše „urýchlené dejiny“ a že tento scenár sa v najbližšom čase takto neodohrá. Napriek tomu ponúka provokatívnu myšlienku, že riešením obrovského európskeho marazmu, plodu dlhých desaťročí materializmu, sekularizmu a liberalizmu, môže byť islam (v doslovnom preklade „podriadenie sa“, odtiaľ názov knihy).

Islamizácia spoločnosti si paradoxne svojimi dôsledkami (napr. obnovením patriarchátu) môže získať aj mnohých ľudí s pravicovými hodnotami. Nie je náhoda, že mnohí európski presadzovatelia islamizácie v knihe sú bývali identariáni. Aj nový rektor Francoisovej univerzity a neskorší francúzsky minister zahraničia (a asi najzaujímavejšia postava románu) Redinger je takým.

V knihe hrá prvé husle nábožensko-kultúrna otázka a jej spoločenské dôsledky, ale úplne nie je zanedbaný ani etnický alebo rasový rozmer. Keď Myriam, Francoisova študentka a milenka židovského pôvodu, po prvom kole prezidentských volieb odchádza s rodičmi do Izraela, Francois si vzdychne: „Ja [Francúz, Európan] žiadny Izrael nemám.“ Houellebecq túto myšlienku ďalej nerozvíja, ponecháva ju iba v náznaku, nech s ňou pracuje čitateľ.

Román Podvolení sa dá určite čítať a chápať v rôznych rovinách. Ja ho chápem ako výzvu k tomu, že problémy (aj tie spomenuté, aj tie nespomenuté), ktoré v našich krajinách máme, by sme si mali vedieť vyriešiť sami. Inak ich zákonite vyrieši niekto iný a získa tak aj krajinu, ktorej problémy napravil. Na Slovensku sa to stále dá, vo Francúzsku už možno nie. Tak uvažujme...

Zábava