Mlčanie I a IIV uplynulých dvoch rokoch pribudli na slovenský knižný trh dve kontroverzne vnímané knihy: Mlčanie (2012) a Mlčanie II. (2013), ktorých autorom je Tibor Eliot Rostas, autor rovnomennej relácie na rádiu Viva. Obe knihy obsahujú najmä písomný prepis desiatok dielov Mlčania. V prvom dieli sa nachádza aj prológ od profesora Petra Jemelku z Masarykovej univerzity (Brno) a epilóg docentky Márie Tokárovej z bratislavskej Ekonomickej univerzity. Druhý diel ilustrujú maľby Petra Mižíka.

Masmediálna kampaň proti Mlčaniu

Väčšina ľudí, včítane autora tejto recenzie, sa zrejme o existencii T. E. Rostasa a relácii/knihách Mlčanie dozvedela vďaka masívnej mediálnej antikampani z leta 2013. Hoci prvý diel relácie odznel už v júli 2012 a v ten rok vyšla aj prvá kniha týchto rozhlasových esejí, ostatné médiá si ju takto povšimli až o celý rok neskôr. Dôvodom bolo totiž, že sa Rostas dotkol mimoriadne citlivej témy, o ktorej neradno otvorene rozprávať.

Dňa 20. mája 2013 odznel na vlnách rádia Viva 199. diel relácie s názvom Kto strieľal z Aurory, v ktorom Rostas hovoril o výraznom zastúpení Židov v komunistickom hnutí a v boľševickej revolúcii. Výstrely masmediálnej reakcie začali znieť od prvých júlových dní. Dušan Mikušovič zo SME spísal tie najkacírskejšie myšlienky, ktoré Rostas v relácii kedy vyslovil. Ako to už však v médiach hlavného prúdu býva zvykom, nesnažil sa nič z nich vyvrátiť, iba ich označil súhrnne za „konšpiračné teórie“. A tým predsa žiaden poctivý konzument masmediálneho „spravodajstva“ neuverí.

V tomto hone na čarodejnice už tradične najďalej zašli autori z ľavicovo liberálneho portálu jetotak.sk. Politológ Pavol Hardoš, pôsobiaci v mimovládnej organizácii Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť, sa rozhorčoval, že ako je vôbec možné, že kníhkupcovia takú knihu predávajú. Vadí mu tiež kníhkupecká distribúcia kníh od britského historika Davida Irvinga a slovenského historika profesora Ďuricu, ktorého s nádychom liberálnej tolerancie označuje za „všakovakého lokálneho“ autora „neoľudáckych písačiek“.

Hardoš síce priamo nevolá po zákonnom zákaze a cenzúre tejto „závadnej“ a politicky nekorektnej literatúry, ale vyzýva kníhkupcov, aby prestali ponúkať na predaj Rostasove knihy. Čo by malo v praxi takmer rovnaký efekt ako otvorená cenzúra, lebo možnosti prístupu k takto ostrakizovaným knihám by boli značne sťažené. Ako je už pri takýchto pisálkoch bežné, Hardoš nezabudol spomenúť holokaust – „priemyselné masové vraždenie“, ku ktorému Rostasove knihy môžu viesť, a označiť kníhkupcov, ktorí si napriek tomu dovolia predávať takéto knihy, za „amorálnych kšeftárov šmeliacich lži a sračky“. Hardošovej výzve sa však predajcovia kníh našťastie nepodrobili a zmienené knihy ďalej predávajú. Výnimku predstavuje, samozrejme, filosemitské kníhkupectvo Artfórum. Redakcia jetotak.sk však svoje chúťky uspokojila aspoň tým, že k článku zrušila diskusiu.

Tieto a ďalšie články však docielili presný opak, ako chceli. Predaj Rostasovej knihy narástol a pred Vianocami 2013 bola na pultoch jeho druhá kniha – Mlčanie II. Darí sa aj jeho mesačníku ZEM & VEK a ďalším projektom. Z Tibora Eliota Rostasa je všeobecne známa osoba, ktorú poznajú aj mimo kruhov skalných priaznivcov rádia Viva.

Vyzerá to tak, že sa potvrdzuje téza Petra Hájeka o práci masmédií:

„Keď o niečo českým žurnalistom skutočne ide – niekoho odstreliť, niečo podporiť – vždy to preženú. Ich záujem sa v skeptickom prostredí stáva nepravdepodobný. Verejnosť nakoniec intuitívne volí opačný postoj než ten, ktorý od rána do večera strieka zo všetkých médií.“ (Smrt ve středu, Praha, Dokořán, 2009, s. 197)

Za seba môžem povedať, že po tejto mediálnej masáži som si Rostasove knihy zo zvedavosti prečítal, keď sa mi naskytla príležitosť.

Pozitívne stránky

Už v úvode prvej knihy Rostas zdôrazňuje, že „áno, treba si dohľadať všetky zdroje, na ktoré sa Mlčanie odvoláva.“ Táto výzva vo vzťahu k čitateľom, aby si sami preverovali informácie, ktoré sa z relácia/knihy dozvedia, v nich má nepochybne sformovať návyk kriticky vnímať akékoľvek údaje, s ktorými sa stretnú. Autor sám vníma poslanie Mlčania ako prostriedku na vytváranie predpokladov „k uvažovaniu a diskusii na témy, o ktorých sa (nie náhodou) nehovorí.

Tento prístup zdôrazňuje aj na iných miestach knihy, pri zmienke o možných rizikách vakcín napríklad upozorňuje, že „bolo by nezodpovedné vynášať v tejto téme akékoľvek jednostranné súdy. Rovnako nezodpovedné by však bolo aj to, keby verejnosť nemala byť oboznámená aj s dôvodmi rozšírených obáv.“ Určite je to rozumnejší prístup ako označovať každého s pochybnosťami o bezpečnosti niektorých druhov očkovania za blázna a konšpiračného teoretika.

Tibor Eliot RostasZ dôvodu, že každý diel relácie je obmedzený na približne 120 sekúnd, je samozrejmé, že takýto formát neponúka priestor na relevantný rozbor nejakej témy, ale je tu možnosť upozorniť čitateľa na niektoré fakty, pramene a súvislosti. Celý projekt chápem tak, že nesleduje taký cieľ, podľa ktorého by si mali poslucháči a čitatelia osvojiť jednoznačný názor alebo dokonca svetonázor, ale sú vyzvaní, aby sa zaujímali aj o skutočnosti, ktoré sa nachádzajú mimo pozornosti médií hlavného prúdu. Berúc do úvahy, že masmédia na Slovensku sú názorovo takmer úplne monolitné, za daných okolností je Mlčanie vítaným projektom.

Obsahovo sa Mlčanie dotýka širokého radu tém: od alternatívnej medicíny, cez kritické glosovanie činnosti mimovládnych organizácií, až po rozpad Juhoslávie. Rostas sa nevyhýba ani vysoko kontroverzným a mainstreamom tabuizovaným témam ako zneužívanie holokaustu na ideologické účely (s odvolaním na knihu Normana Finkelsteina Priemysel holokaustu), rasistické aspekty režimu v Izraeli, kultúrny marxizmus alebo realita a dôvody vymierania európskych národov. Pozitívom je tiež, že autor otvorene odmieta rozkladné proti-rodinné ideológie (napr. feminizmus) a zdôrazňuje význam tradičnej rodiny, ktorej posilnenie a obnova je existenčnou podmienkou prežitia Západu.

Z prvej knihy považujem za najzaujímavejšiu esej Smrť strednej vrstvy, v ktorej sa Rostas zamýšľa nad týmto nepríjemným a takmer ignorovaným fenoménom. Upozorňuje na prítomnosť problémov ako nedostatok pracovných miest v dôsledku globalizácie (out-sourcing) alebo nadbytok vysokoškolských absolventov, ktorí sa nevedia zamestnať v rámci vyštudovaného odboru. K tomu pristupuje aj negatívny faktor, že do európskych krajín s množstvom mladých nezamestnaných prichádzajú imigranti, ktorí sú často menej platovo nároční, a tak prispievajú k ďalšiemu znižovaniu možností pracovného uplatnenia.

Nastáva tak stav, „že po prvýkrát v dobe mieru je situácia mladých horšia ako situácia ich rodičov.“ Celá generácia mladých ľudí je dnes odkázaná na bývanie u alebo aspoň finančnú podporu od rodičov bez významnejších perspektív. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia veľmi často prijímajú menej kvalifikovanú prácu, čím sa platovo a sociálne posúvajú pod strednú vrstvu. Tá sa tak postupne umenšuje, hoci predstavuje stabilný prvok v štáte, ktorý naň na daniach tradične najviac dopláca. Bez nej sa štát „v spleti vznikajúcich strát a dlžôb stane iba kolóniou v rukách nadnárodných vlastníkov.

V druhej knihe je veľmi podnetná esej Egalité, fraternité, mortalité, v ktorej Rostas upozorňuje na dielo Pierra Chaunu, člena Francúzskeho inštitútu. Ten bez servítky „rozbíja mýtus o revolúcii z roku 1789.“ Francúzsko bolo pred revolúciou jednou z najrozvinutejších krajín sveta, revolúcia priniesla „dva milióny mŕtvych, otras generácií a zrútenie ekonomiky.“ Pod vznešenými heslami sa odohrávala hrôzovláda, masové vraždenie, lúpenie a deštrukcia historických aj kultúrnych hodnôt. Rozkradnutie majetku Cirkvi a likvidácia reholí, ktoré duševne a vzdelanostne povznášali ľud, spôsobila nárast analfabetizmu.

Napriek neskoršiemu úspechu Napolena hralo porevolučné Francúzsko v Európe takmer vždy už len druhé husle a oproti stavu pred rokom 1789 utrpelo populačne, ekonomicky i kultúrne. Stále je u nás takmer neslýchané, že by sa niekto odvážil kriticky a realisticky zhodnotiť udalosť označovanú za „Veľkú francúzsku revolúciu“. Je o to pozitívnejšie, že k tomu odhodlal niekto na vlnách populárneho rádia.

Za zmienku stojí aj upozornenie na a výber z prednášky profesora pediatrie Dr. Richarda Daya z roku 1969:

„Sex bude oddelený od manželstva a reprodukcie pod eufemizmom sexuálneho oslobodenia, čo povedie k rozbitiu rodiny a zníženiu populácie. Potrat, rozvod a homosexualita budú spoločensky prijateľné. Pornografia, násilie a obscénnosť v televízii a vo filmoch sa budú stupňovať. Nezamestnanosť a masové migrácie sa použijú za účelom vykorenenia dlhodobo zavedených spoločenstiev. Bude obmedzený prístup k cenovo dostupnej zdravotnej starostlivosti, bude potláčané vyliečenie rakoviny ako prostriedok kontroly populácie, žiaci budú tráviť viac času v škole, ale menej sa naučia, niektoré knihy jednoducho zmiznú z knižníc. Zmeny zákonov povedú k morálnemu a sociálnemu chaosu, podpora užívania drog vytvorí v mestách atmosféru džungle. Národy sa budú musieť vzdať svojho jazyka, individuality a tradícií a rozpustia sa v kultúrnej nediferencovanosti. Spoločnosť bude riadená prostredníctvom selektovaných informácií.“ (Mlčanie II., Sofian, 2013, s. 214-215)

Slabšie a negatívne stránky

Obe knihy však majú okrem pozitívnych čŕt aj mnohé nedostatky a vyslovene negatívne stránky. Hoci je to pochopiteľné pri širokej palete tém, ktorým sa Mlčanie venuje, vo viacerých dieloch som našiel nejaké chyby alebo dnes už vyvrátené tvrdenia. Napríklad v prvej knihe, v dieli Veľkým tajomstvám nikto neverí Rostas uvádza: „Reichstag v roku 1933 vraj podpálili komunisti, no neskôr vysvitlo, že podpaľačmi boli práve nacisti.“ Je to mylná informácia, ktorá sa síce dostala do mnohých kníh a učebníc, ale neskorší historický výskum potvrdil, že za požiarom naozaj stál holandský komunista Marinus van der Lubbe.

Podobne v dieli Útok na srdce svetovlády autor tvrdí, že sovietsky politik a vykonávateľ stalinských čistiek Lavrentij Berija bol židovského pôvodu. Avšak podľa historických prameňov bol Berija etnickým Gruzíncom a pochádzal z gruzínskej pravoslávnej rodiny. Na internete síce kolujú informácie, že pochádzal zo židovskej rodiny a vedel rozprávať jidiš, ale doposiaľ neboli podložené relevantnými zdrojmi. Rostas tiež označuje v dieli Nummer 80943 Ohne Name rodinu Václava Havla za židovskú, hoci opäť ide síce o rozšírené, ale nepodložené a podľa všetkého nepravdivé tvrdenie.

MlčanieOba spomenuté diely sa nachádzajú v druhej knihe Mlčania, v ktorej sa všeobecne Židia spomínajú omnoho viac ako v prvej knihe a väčšinou v negatívnom kontexte (čiastočnú výnimku predstavuje diel Statočný rabín z Nitry o rabínovi Weissmandlovi). Otázniky vyvoláva skutočnosť, že prečo kniha Mlčanie II. nevyvolala také pobúrenie ako diel Kto strieľal z Aurory alebo aspoň ako prvá kniha Mlčanie? Prečo nevznikli žiadne významnejšie snahy stiahnuť Mlčanie II. z pultov slovenských kníhkupectiev (dodnes sa dá kúpiť takmer všade okrem kníhkupeckej siete Artforum)? Uspokojili sa snáď novinári a „aktivisti“ so (dočasným?) zánikom terestriálneho vysielania rádia Viva a koncom Mlčania v rozhlasovom éteri?

Negatívne hodnotím aj diel Stret civilizácií, v ktorom Rostas kritizuje vedecké skúmanie rozdielov medzi rasami, konkrétne aj osobu nedávno zosnulého kanadského profesora psychológie Philippa Rushtona, ktorý sa týmito otázkami zaoberal celý svoj profesný život. Na rovnakom mieste odmieta tiež koncepciu Samuela Huntingtona o strete civilizácií. Samotná kritika týchto osobností a ich teórií by bola v poriadku, keby Rostas uviedol aj nejaké protiargumenty alebo na ne aspoň odkázal, on však iba opakuje masmediálne nálepkovanie „rasizmom“ (to, čo na iných miestach tvrdo odmieta). Dokonca absurdne tvrdí, že vedecké pojednania o rozdieloch medzi rasami zásadne ovplyvňujú súčasnú zahraničnú politiku spojených štátoch. Naopak, americké masmédia a politici sa týmto témam vyhýbajú ako čert krížu a každý, kto o nich otvorene rozpráva (alebo kritizuje multikulturalizmus a imigračnú politiku), sa stane terčom mediálnej štvanice.

Mlčanie II. je oproti prvej knihe odlišné aj v tom, že Rostas sa častejšie vyjadruje k náboženským otázkam, až do tej miery, že v poslednej eseji Svet je taký, aké sú naše myšlienky, napísanej v Nepáli a Indii, sa autor otvorene hlási k panteizmu, keď odkazujúc na „tisícročia staré upanišady“ vyhlasuje: „To si Ty! Ty, ľudská duša, átman, totožná s tým, čo tvorí vesmír, brahmu.“ Niečo takéto treba jednoznačne odmietnuť. Žiaľ, Rostas sa sám chytil do pasce, keď antidotum súčasného rozkladného materializmu hľadá vo „východných filozofiách a náboženstvách“ (aké originálne, všakže?), namiesto konceptu fidei et ratio kresťanstva, odklon od ktorého spôsobuje pád nášho kontinentu.

Záverom

Ako vyplýva z predchádzajúceho textu knihy Mlčanie I. a II. majú aj pozitívne aj negatívne stránky. Nedajú sa preto hodnotiť úplne jednoznačne. Opätovne však treba zdôrazniť prínos Mlčania v tom, že nastoľuje ignorované témy, upozorňuje na zaujímavé informačné zdroje a popritom nabáda ku kritickému mysleniu. Prvá Rostasova kniha končí epilógom docentky Tokárovej, z ktorého vyberám: „O názoroch autora, o jeho východiskách k riešeniu týchto problémov je možné diskutovať, polemizovať, možno s nimi aj nesúhlasiť, ale nemlčať.

Zábava