Tereza Boučková - Rok kohoutaTereza Boučková je česká spisovateľka a scenáristka, dcéra slávneho spisovateľa Pavla Kohouta. Známou sa stala aj z iného, značne kontroverzného dôvodu: pre problémy so sterilitou (bola jej diagnostikovaná sterilita druhého stupňa) si spolu s manželom adoptovala koncom osemdesiatych rokov dvoch chlapcov cigánskeho pôvodu a o skúsenostiach s týmto osvojeným potomstvom veľmi otvorene píše, hovorí a diskutuje.

Problémy a zážitky s adoptovanými synmi patria medzi témy, ktorými sa Boučková zaoberá vo svojej autobiografickej knihe Rok kohouta (2008). Toto nekonvenčne napísané dielo (formou autentických zápiskov so zámenou niektorých mien) sa stalo prostriedkom, ktorým sa autorka vysporiadavala so svojimi životnými krízami – rodiny, manželstva, kariéry, tešiac sa z každej chvíle, kedy mohla nechať svoje problémy aspoň na chvíľu za hlavou. Hoci by si snáď kniha zaslúžila viacdimenzionálny rozbor, príbehy s adoptovanými deťmi sú najdôležitejšie.

Manželia Boučkovci si adoptovali oboch cigánskych chlapcov z kojeneckého ústavu, obaja vtedy nemali ani jeden rok. Začiatkom 90. rokov sa im narodil aj vlastný, biologický syn. Motiváciou pre adopcie bola potreba utíšiť túžbu mať deti, skombinovaná s cieľom dať nádej a domov dvom malým opusteným deťom. Vychádzalo sa z predpokladu, že dobrá výchova z nich urobí platných členov spoločnosti bez ohľadu na ich biologický pôvod. Upozornenia a varovania iných nebrali do úvahy (určite spravili nejakú chybu a to sa nám nestane, vraveli si). Zo začiatku to naozaj vyzeralo veľmi priaznivo, obaja chlapci sa síce s problémami, ale predsa, na určitý čas úspešne presadili. Starší, chytrejší sa dostal na strednú školu a mladší navštevoval síce špeciálnu školu, ale jeden rok bol najlepším v ročníku. Časom sa však všetko pokazilo.

Čim boli chlapci starší, tým viac problémov sa vyskytovalo. Obom bola diagnostikovaná porucha osobnosti, obaja sa časom dali na drogy a alkohol, domov sa vracali v noci, zanedbávali školu, mali problémy so zákonom a začali kradnúť vo vlastnom domove. Vyznačovali sa neschopnosťou akéhokoľvek plánovania či zodpovednej organizácie života, čo sa prejavilo na priam okamžitom míňaní všetkých prostriedkov, ktoré im boli poskytnuté (napr. peniaze na týždennú prepravu minuli na drogy a alkohol za niekoľko okamihov). Medzi 17. až 18. rokom boli obaja chlapci v diagnostickom ústave, neskôr odišli z domu a stali sa bezdomovcami. Podľa rozhovoru z roku 2008 videla Tereza Boučková svojich adoptovaných synov na Vianoce v roku 2006.

Ako to vyzeralo v takej domácnosti? Boučková hovorí o skúsenostiach s mladším chlapcom: „Léta nás okrádá. Náš domácí kapsář. Naučili jsme se chodit s peněženkou i vyčurat. V noci musíme mít věci u postele. Zamykáme pokoj… Ne pro peníze, ale pro to zklamání. Stali jsme se tak trochu jeho zajatci. My musíme být ve střehu, my nesmíme zapomenout… Syn si na to, že se sice rozčílíme, ale vlastně nemůžeme nic dělat, zvykl. Doktorka psychiatrie, k níž dlouho chodíme, nám poradila, ať se obrátíme na sociálku. Udělali jsme to – a ne poprvé. Pomáhá nám i s nejstarším synem.

V knihe o ňom uvádza aj ďalšie skutočnosti (venuje sa mu viac ako staršiemu synovi, ktorý už v dobe písania knihy nežil doma), ktoré stoja za pozornosť:

Musím našu izbu zamykať kvôli peniazom, kvôli jedlu, pekným veciam, ktoré sa dajú dobre speňažiť, kvôli neustálemu sklamaniu, pretože Lukáš kradne už pri každej príležitosti. Nechce sa ani trochu obmedzovať. Riadi sa heslom: Čo mi chutí, zjem, pretože mi to chutí. A čo sa mi páči, vezmem si, pretože sa mi to páči.

Zapchávam si uši, aby som nezačala zúriť. On sa nikdy nenaučí hovoriť jogurt! Namiesto kakao hovorí kakalo. A nie je to sranda z detstva. Mrkve hovorí uhorka, ale skôr si nemôže spomenúť, ako sa to nazýva. Všetko je TO. Ja sa zbláznim. Ani závity, ktoré v hlave má, nechce namáhať. Zaujímavé ale je, že slovo DISKRIMINÁCIA používať vie! A dokonca ho hovorí správne! A to v presnom význame, to znamená vždy, keď sa od neho niečo chce. (Keď chcel majster v učňovke, aby po sebe vyčistil koliesko od malty, povedal, že je to diskriminácia Rómov.

Starší chlapec v jeden moment hľadá svoju biologickú matku (ktorá bola inak z detského domova a rodiť prišla do pôrodnice z väzenia). Vysvitne, že ho k tomu nemotivujú sentimentálne, ale čiste zištné dôvody: chce od nej finančné odškodnenie za to, že ho opustila.

Napriek Boučkovej kritikom, ktorí nemôžu zniesť, že sa o týchto problémoch tak otvorene vyjadruje (áno, padli aj obvinenia z rasizmu) a obviňujú ju s manželom zo zlyhania, v knihe píše, že takéto problémy majú mnohí ich známi, ktorí si tiež adoptovali deti. Jeden z nich, ktorý mal s manželkou v pestúnskej starostlivosti viacero detí, je v knihe citovaný nasledovne: „Pýtal som sa sociálnych pracovníčok, ktoré nás sem chodia ustavične kontrolovať a sú na nás stále trochu nahnevané, nech mi povedia percento úspešnosti alebo neúspešnosti adopcií alebo pestúnstiev rómskych detí. Že by som to rád vedel. Pretože my máme problém len s tými rómskymi. Mňa naozaj mrzí, že to musím povedať.

A čo? Odpovedali ti?

Vždy sa nejako vyhovorili.

Najzaujímavejšie je hľadanie príčin, prečo sú adoptovaní chlapci tak odlišní ako ich adoptívni rodičia alebo ich biologický syn, ktorý sa úspešne zaradil do spoločnosti. Autorkine zápisky hovoria samé za seba: „Ani najbližší, ktorí počúvajú o našich náhradne rodičovských peripetiách, vôbec nechápu, o čom je toto každodenné spolužitie. Každodenné súžitie teraz, keď chlapci prestali byť ochotní prispôsobiť sa nášmu životnému štýlu, keď sa naplno rozbehli ich prirodzené sklony a neprirodzené deprivácie. Môžem to nejak zdeliť? Aké to je, žiť takmer pol života dvadsaťštyri hodín denne s niekým, kto sa – ako sa stále silnejšie ukazuje – vo všetkom líši? Ako to, že sa tak líši?

Boučková si na svoju otázku odpovedá poukázaním na dva faktory. Skutočnosť, že dané deti vyrastali prvý rok života (ešte pred adopciou) v prostredí citovej deprivácie (nemocnica, kojenecký ústav) a v neprítomnosti žiadnej blízkej osoby (ich biologickým matkám bol ich osud ukradnutý). To sa malo podpísať na ich egoizme a neschopnosti si vypracovať skutočné citové väzby na ich adoptívnych rodičov. Druhým faktorom sú odlišné gény (autorka vyslovene spomína rozdielne inteligencie a genetické kódy). Niečo také je u nás takmer nevídané, poukázať na to, že rozdiely medzi bielymi a Cigánmi sú spôsobené (aj) rozdielnymi génmi. Takmer vždy sa poukazuje na to, že všetko je len otázka prostredia (napríklad toľko spomínané internátne školy pre cigánske deti ich majú kúzelne výkonnostne vyrovnať s bielymi), vychádzajúc z premisy, že Cigáni (vo všeobecnosti) sú menej inteligentní, zodpovední, zamestnaní, zákona dbajúci a pod., pretože žijú (neúmerne častejšie ako majorita) v zlom prostredí. Akoby nikoho nenapadlo, že to môže byť aspoň čiastočne aj inak. Rôzne vedecké výskumy, ale aj životné skúsenosti T. Boučkovej a aj ďalších tomu nasvedčujú.

Zábava