Varovné rešerše z Kellera a Liessmanna V.

Antiosvietenstvo: dvojrýchlostná vzdelanostná spoločnosť

V minulom diely sme vďaka Konradovi Paulovi Liessmanovi odhalili skrytý zmysel nekonečných evalvačných dejov nielen v európskom vysokom školstve, ale i v strednom školstve napĺňaný nenápadnými testami PISA: tým skrytým zmyslom je reštrukturalizácia národných vzdelávacích systémov podľa „tajných učebných osnov ideológov OECD“. V boloňskom procese ako hlavnom „reformnom“ prúde európskeho vysokoškolského priestoru sme rozpoznali prvky sovietskej perestrojky, ktorá v podaní Európskej únie predstavuje obrodu marxistického učenia o hodnote vynaloženej práce. Hodnota štúdia sa totiž podľa zámerov boloňského procesu a prostredníctvom zavedených kreditov ECTS meria podľa priemerného pracovného času, ktorý bol na štúdium vynaložený. (Liessmann, 2008, s. 77) Také sú teda prostriedky reštrukturalizácie vzdelávacích systémov – aké sú však jej príznaky a dôsledky?


    "V oblasti vzdelávania sú dnes zároveň prítomné dva protichodné momenty – demokratický a elitársky. Demokratický požaduje vzdelávať všetkých rovnako, elitársky, naopak, iba niektorých a špeciálne. Pod vplyvom tejto protichodnosti dochádza k reštrukturalizácii vzdelanostných systémov."
    (Jan Keller)


Príznakom je najskôr skutočnosť, že vedenie ako metafyzické vlastníctvo duše sa začalo viazať na fyzický „doklad o vedení“, vydanie ktorého „elitnými univerzitami budúcnosti“ má síce držiteľovi zaručiť vyššie spoločenské postavenie, avšak bez ďalšieho nároku na podiel na moci. Dôsledkom je potom to, že ozajstné centrá moci vybledli, presiahli hranice národných štátov, prestali byť tak ľahko viditeľnými a už dávnejšie moc prestala byť mocou ľudu a spoločnosť tak bola potajme ukrátená o svoj demokratický princíp.

Tento proces začal nevinnou orientáciou na špičkový výkon a s ním spojené požiadavky elitnosti a excelentnosti, ktoré následne ovplyvnili každodenný chod univerzít do takej miery, že málo výkonné oblasti výskumu či takéto študijné odbory sa najskôr finančne podviazali, a potom kvôli nedostatočným výsledkom nadobro zrušili. (Liessmann, 2008, s. 87)

Napriek takejto posadnutosti výkonom sa predpoklad nástupu spoločnosti výkonu založenej na rastúcej produkcii, v ktorej postavenie každého je dané len výškou jeho výkonu, nenaplnil, naopak, miesto hypotézy o spoločnosti výkonu (meritocratic society) sa priliehavejšou skutočnosti stáva hypotéza spoločnosti osvedčenia (credential society) – vedomosti, ktoré si osvojujú študenti v priebehu stále dlhšieho a stále nákladnejšieho štúdia, majú iba málo spoločného s požiadavkami trhu práce. Osvedčenia o vzdelaní vydávané školou umožňujú absolventom prístup k privilegovaným pozíciám a k vysokým príjmom. (Keller, 2008, s. 144)

Zatiaľ čo tradičné univerzity vzdelávacími programami viac či menej zameranými k získaniu profesnej kvalifikácie sa nedostatkom prideľovaných financií rúcajú, premieňa sa humanistická idea univerzity, redukovaná na polovicu, v koncept elity, ktorý sa zrodil z neoliberálneho ducha konkurencie. Hegel nazýva takéto znetvorenie lsťou rozumu. (Liessmann, 2008, s. 88)

Vplyvom požiadaviek elitnosti a excelentrnosti sa napokon celá spoločnosť rozdeľuje do stále výraznejších dvoch tried, ktoré začínajú pozvoľna pripomínať stredoveké stavy šľachty a poddaných: na jednej strane je to produktívna trieda, ktorá vytvára vo sfére výroby a služieb materiálne bohatstvo a na strane druhej je to politická trieda, ktorá rozhoduje o jeho distribúcii. Členovia politickej triedy sa snažia kontrolovať druhých a zároveň svoju vlastnú autonómiu. (Keller, 2008, s. 144)

Prehlbujúce sa rozdiely medzi úspešnými a neúspešnými prestávajú rešpektovať hranice vzdelanosti – vzdelanie už prestáva byť oným výťahom, ktorý vyvezie vyššie každého rovnako – a tieto hranice pozvoľna prechádzajú naprieč všetkými vzdelanými vrstvami všetkých európskych vzdelávacích systémov bez rozdielu. Na vine celosvetového sociálneho segregačného procesu je ďalšia bašta marxistickej vierouky – a to internacionalizácia vied, vďaka ktorej kryštalizuje úzka vrstva ľudí, ktorej členovia spravidla komunikujú len so seberovnými, nechávajú sa oceňovať len seberovnými a vytvárajú pomocou rituálov, zväzkov a vzájomnej výpomoci pri zachovaní všetkej konkurencie sprisahanecké spoločenstvo. (Liessmann, 2008, s. 91)

Pri všetkej nevyhnutnosti, ktorá sa takýmto procesom v kontexte globalizácie pripisuje, udivuje zápal a horlivosť, s ktorou sa predovšetkým v nemeckej jazykovej oblasti pracuje na odstránení nemčiny ako vedeckého a profesného jazyka. Takmer to vzbudzuje dojem, ako by sa mnohým Nemcom a Rakúšanom naplňovalo túžobné prianie konečne sa oslobodiť od poškvrny nemectvom a nacionalizmom. Tí, ktorí vo svojej profesnej komunikácii a čoraz častejšie i v súkromnej – tu však so sprisahaneckým žmurkaním – preferujú angličtinu, dávajú najavo, že sú svetoobčania, ktorých nič so zvyškom zadebneného obyvateľstva nespája a sú imúnni voči každej forme reakcionárskeho zdôrazňovania nemectva. Takáto snaha sa môže z historického hľadiska javiť ako odôvodnená a je iste úctyhodná – avšak sa zdá, že títo ľudia sú motivovaní nenávisťou k sebe samým, ktorá by mohla byť výrazom značne zadebnenej a povýšeneckej negatívnej fixácie. (Liessmann, 2008, s. 93)

Charakter a maniere tohto na povrch súčasnosti sa predierajúceho „sprisahaneckého spoločenstva“, ako o ňom hovorí Liessmann, až priveľmi nápadne zaváňajú slobodomurárskym duchom tajných polonáboženských spoločností „svetoobčanov“ s vlastnými obradmi, členstvo v ktorých sa stáva jedinou podmienkou úspechu – darmo by ste získali potrebnú kvalifikáciu získaním príslušného vzdelania, ale pokiaľ nie ste členom niektorého z týchto „filantropických“ a „humanistických“ spolkov, respektíve nepatríte do siete ich kontaktov, len sťažka sa dostanete na vami uchádzanú riadiacu pracovnú pozíciu, z ktorej by ste mali priamy dosah na redistribúciu spoločenského bohatstva.

Napriek tomu, že o obsadení vedúcich pozícií v spoločnosti sa „lsťou rozumu“ už rozhodlo mimo akékoľvek demokratické princípy alebo „rebríčky poradia v excelentnosti dosiahnutého vzdelania“, stále sa predsa len možno preukázaním svojich „elitných čŕt“ k vrcholku tejto riadiacej pyramídy aspoň priblížiť. V tejto súvislosti možno hovoriť o dvojrýchlostnej spoločnosti vzdelania. Do A-tímu úspešných by patrili jednak tí, ktorí zaujímajú kľúčové pozície – bez ďalšieho komentára, ktorý by objasňoval na základe čoho sa na týchto pozíciách ocitli – v redistribúcii bohatstva vytváraného modernou ekonomikou, a tiež tí, ktorí spĺňajú všetky znaky plnohodnotných klasických profesií. Do B-tímu by patrili zasa na jednej strane technici v najširšom zmysle slova, teda vysokoškoláci, ktorí v produktívnom sektore po technickej stránke zaisťujú produkciu hmotného i nehmotného bohatstva, na strane druhej ich kolegovia, ktorí v rôznych sektoroch služieb (školstvo, zdravotníctvo, štátna správa, sociálna práca, a i.) zaisťujú normálny chod vysoko komplexnej spoločnosti. (Keller, 2008, s. 148)

Hierarchia vznikajúcej spoločnosti sa preto začína podobať čoraz väčšmi na model včelieho kráľovstva: kráľovná – strážcovia – robotnice. Kráľovná kdesi v útrobách úľu ukrytá, vládne a rozhoduje, strážcovia vykonávajú jej moc na verejnosti a robotnice zabezpečujú všeobecné blaho kráľovstva.

Zdá sa, akoby súčasná perestrojka národných vzdelávacích systémov v Európe mala poslúžiť iba jedinému cieľu, a to ku kvalitnému výcviku „strážcov“ patriacich do A-tímu. Prinajmenšom je nápadné, že všetko, čo bolo v posledných rokoch univerzitám vnútené, v nových elitných zariadeniach nikto nechce. Tieto zariadenia už pochopiteľne nebudú určené pre masy, a pokiaľ na nich bude ešte vôbec prebiehať výučba, tak iba pre tých prírodovedcov, ktorí absolvovali vysokoškolské štúdium a s excelentnými výsledkami sa kvalifikovali pre ďalšie vzdelanie zamerané na výskum. Správa má byť minimálna a samozrejme sa nepredpokladá, že by sa elitní vedci museli zaoberať administratívou, plánovaním a prácou v grémiách, zháňať peniaze a vypracovávať štatistiky všemožného druhu, teda všetkým, čo tak strpčuje život na súčasných univerzitách. V elitných ústavoch má platiť premisa, z univerzít vyhnaná ako prázdne táraniny, že výskum potrebuje predovšetkým čas a slobodu. (Liessmann, 2008, s. 88)

Programy, ktoré sa univerzitám oktrojovali pomocou hesiel „vysoké školy pre všetkých, emancipácia a demokratizácia“, – teda snahy prestavať školu z chrámu na sociálny výťah – nakoniec vmanévrovali vysoké školstvo do bezvýchodiskovej situácie. A to nie v zásade preto, že by spoločensko-politické koncepty a politika v oblasti vzdelania bola úplným nezmyslom, ale najskôr preto, že bola vôľa ich dosiahnuť s takými prostriedkami a za takých podmienok, ktoré neboli dostačujúce. (Liessmann, 2008, s. 89)

Napriek prevládajúcim trendom však vedeckému pokroku vytváranie elitného vzdelania nijak zvlášť neprospeje. Elity vytvárajú neformálny tlak na sociálne a intelektuálne prispôsobenie a sabotujú každé neortodoxné svojrázne myslenie, bez ktorého nie je možná žiadna inovácia. (Liessmann, 2008, s. 91) Preto je na mieste otázka, či si náhodou „kráľovná“ nepraje práve to? Keď totiž vytváranie elitného vzdelania neprospieva vedeckému pokroku, aké iné pohnútky by mohli stáť za jeho zavádzaním do praxe?

Zatiaľ B-tím „vzdelávacích inštitúcií“ určený pre „obyčajné“ robotnice prevracia tradičný vzťah medzi školou a študentom na ruby. Kedysi škola sprostredkovala študentom vedenie, teda prístup k niečomu, čo by im inak zostalo utajené. Vďačnosť bola na strane študentov, bez školy by zostali nevedomí. Dnes študenti dávajú škole šancu zarobiť si na ďalšiu existenciu tým, že im sprostredkuje takú odbornosť, ktorá sa im osobne čo najviac vyplatí. Vďačnosť je na strane školy, bez študentov by zostala nesolventná. (Keller, 2008, s. 156)

Dnešné pomery v oblasti vzdelávania jasne potvrdzujú prítomnosť dvoch protichodných momentov – demokratického a elitárskeho. Demokratický požaduje vzdelávať všetkých rovnako, elitársky, naopak, iba niektorých a špeciálne. A ako sme už boli bývali naznačili na iných miestach, práve pod vplyvom tejto protichodnosti dochádza k reštrukturalizácii vzdelanostných systémov. Do budúcna pretrvá iba obmedzený počet špičkových vysokých škôl, do ktorých by boli sústredení poprední odborníci a ktoré by boli nadštandardne vybavené. Vzdelávali by výhradne v odboroch, ktoré sľubujú atraktívne a perspektívne zamestnanie. Zvyšok škôl by poskytoval skôr iba akýsi vzdelanostný secondhand, a to pomerne lacno a pre veľké masy záujemcov. Štúdium na nich bude stále viac obmedzované iba na bakalársky stupeň, získané diplomy – zo škôl pre „robotnice“ – by (aj tak) absolventom prílišné šance na úspech nezaručovali. Zatiaľ čo špičkové školy by garantovali konkurencieschopnosť, úlohou škôl druhej kategórie by bolo rozdeliť príslušné vedenie pre čo najviac záujemcov a čo najlacnejšie. Jedným z dôsledkov tohto trendu by mohol byť nárast podielu „chudobných vysokoškolákov“ medzi „pracujúcou chudobou“. (Keller, 2008, s. 157)

Avšak snaha vyhradiť získané vedenie celej spoločnosti len jednej vyvolenej skupine – a presne tak je mienená elita – je proste predmoderná a zatláča vedcov do role kňaza. Niet divu, že by niektorí takúto rolu ochotne a radi akceptovali – avšak konceptu osvietenstva je pozícia kazateľa vedenia bytostne cudzia. I celosvetovo vládnuci neofeudálny kapitalizmus a pridružené vedy si zaslúžia, aby boli nazývané pravým menom. Je to projekt antiosvietenstva, (Liessmann, 2008, s. 97) ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom tzv. reformy.

„Reforma“ je súhrnný názov, pod ktorým dochádza k odbúravaniu sociálneho štátu, privatizácii verejného vlastníctva a liberalizácii finančných a kapitálových trhov, rovnako ako k erózii štátnych štruktúr a etablovaniu podnikateľského hľadiska ako nového svetového názoru a všeobecného spásneho učenia. (Liessmann, 2008, s. 109)

Reformy sa dnes s veľkým historicko-filozofickým pokrikom presadzujú nielen v oblasti vzdelania. Akonáhle Európska únia alebo globalizácia kývne, hneď sa to musí podľa polooficiálnych pravidiel formulovať ako historická nutnosť. Všetky tieto reformy, vrátane zatvárania dedinských základných škôl, sa realizujú s poukazom na globálnu konkurencieschopnosť a voľnú súťaž, čo je absurdné. Ale poukazy na ekonomický tlak, ktorému je všetko vystavené, majú tú výhodu, že sa takmer nikto neodváži neustále opakované vety spochybniť. Konkurencieschopnosť a zabezpečenie pracovných miest zaberú vždy. Táto apoteóza trhu, bez toho, aby si to uvedomovala, stojí pevne na pôde marxistickej teórie kapitalizmu, lebo vychádza z toho, že ekonomika je nadradená všetkým ostatným sféram života, všetko prebieha podľa nemenných zákonitostí trhu a šancu budú mať nakoniec iba tí, ktorí sa bez prílišných otázok podriadia duchu doby a využijú priaznivý okamih. (Liessmann, 2008, s. 117)

Je možné, že tí, čo kážu o vzdelanostnej spoločnosti, tomu nezmyslu sami neveria, ale túto ideológiu iba cynicky šíria, aby podporili obchody svojich pánov. Zarážajúca je však pokora, s akou je táto propaganda všade prijímaná a vyznávaná. I tam, kde sa dá predpokladať intelektuálny potenciál, ktorý by umožnil aspoň trochu rezervovaný pohľad na celkové pomery, triumfuje prispôsobivosť, prísľub spolupráce, hlúpy strach, že by človek mohol niečo prepásť alebo prísť neskoro. (Liessmann, 2008, s. 118)

Všetky parafrázy a citácie sú prekladom z kníh Keller, J. – Tvrdý, L. Vzdělanostní společnost? Chrám, výtah a pojišťovna. Praha : SLON, 2008, 184 s. ISBN 978-80-86429-78-6., respektíve Liessmann, K. P.: Teorie nevzdělanosti. Omyly společnosti vědění. Praha : Academia, 2008, 125 s. ISBN 978-80-200-1677-5.

Zábava