Varovné rešerše z Kellera a Liessmanna I.

Vzdelanostná, vedomostná alebo vediaca spoločnosť?

„Vzdelanostná spoločnosť“ – toto slovné spojenie dnes do zorného uhla temer každého človeka (ešte stále žijúceho v spoločnosti) vchádza z každej možnej i nemožnej strany. Zľava ho pred sebou po diaľnici všehomíru ženú vysokou rýchlosťou „reformní pedagógovia“, „didaktici ľudstva“, filantropi a humanisti, svetoobčania i technokrati a moderní ekonómovia; sprava ho za sebou ťažkopádne ťahajú po rozpadnutých cestičkách zasa konzervatívni učitelia, kantori, starosvetskí mešťania, knihovníci, ľudoví mudrci a zruční majstri; z výšin vrchností ho masám znáša na modrých obláčikoch klérus, pozostatky šľachty, royalisti, republikáni a národovci, zospodu ho vidlami zakydanými od hnoja vynášajú nad svoje hlavy robotníci, „utláčané“ menšiny homosexuálov, bojovníci za rasové zrovnoprávnenie, etnické vyrovnanie a náboženské porozumenie, multikultúrny dialóg, legalizáciu marihuany, spojenie kontinentov, odparenie oceánov a kolonizáciu korún rozkonárených a košatých stromov...


    "Všetko môže znamenať vzdelanie, ale vzdelanie už dávno neznamená všetko."
    (Konrad P. Liessmann)


„Revolúcia vo vzdelávaní“ – kričia jedni, zatiaľ čo druhí už flexibilizujú vzdelávanie zavádzaním kreditných systémov na vysokých školách (tzv. „medzinárodných“ „prenášania možných“ bodov ECTS). „Informačná spoločnosť“ – kričia tretí, zatiaľ čo štvrtí už budujú po univerzitách centrá excelentnosti a kvantifikujú kvalitatívnu úroveň vzdelávania v nekonečných evalvačných procesoch. A piaty? Zatiaľ, čo sa deti z predchádzajúcich skupín hrajú na svojich malých a ohradených pieskoviskách, „títo piaty“, táto piata „zákopová“ kolóna už predáva na trhu produkty „vzdelanostnej ekonomiky“. A pekne na nich zarába. Na „vzdelávacích balíčkoch“. I na deťoch z pieskovísk...

Stále častejšie sa v tejto súvislosti začínajú ozývať poslední vzdelanci preživší nespočetné „reformy“, rozumej interrupcie, erózie a fraktúry vzdelávacích systémov a upozorňujú na to, že „vzdelanostná spoločnosť“, ktorej dosiahnutie sa stáva deklarovaným programom vlád mnohých štátov ba celej Európskej únie, so sebou nesie prinajmenšom niekoľko rozporuplných momentov (Keller, J. – Tvrdý, L. Vzdělanostní společnost? Chrám, výtah a pojišťovna. Praha : SLON, 2008, 184 s. ISBN 978-80-86429-78-6.), respektíve znamenajú vzdialenie sa od pôvodných ideálov európskej vzdelanosti (Liessmann, K. P.: Teorie nevzdělanosti. Omyly společnosti vědění. Praha : Academia, 2008, 125 s. ISBN 978-80-200-1677-5).

Vzdelanostná spoločnosť nie je ničím prefíkanou spoločnosťou. Omyly a chyby, ktoré sa v jej rámci dejú, krátkozrakosť a agresivita, ktoré ju ovládajú, nie sú o nič menšie, než v iných spoločnostiach, je veľmi sporné, či je aspoň všeobecný stav vzdelania vyšší. Cieľom vzdelanostnej spoločnosti nie je ani múdrosť, ani sebapoznanie v zmysle gréckeho gnóthi seauton, dokonca ním nie je ani duchovné preskúmanie sveta, aby sme jeho zákonom lepšie porozumeli. Patrí k paradoxom vzdelanostnej spoločnosti, že nemôže dosiahnuť ako svoj cieľ všetko poznanie, teda pravdu alebo prinajmenšom záväzné pochopenie. V tejto spoločnosti sa už nikto neučí preto, aby niečo vedel, ale už iba kvôli učeniu samotnému. Pretože všetko vedenie, ako znie krédo práve vzdelanostnej spoločnosti, rýchlo zastaráva a stráca hodnotu. (Liessmann, 2008, s. 22).

Pozrime sa preto na tieto zamlčované fakty do popredia dnes tak pretláčanej teórie vzdelanostnej spoločnosti, ktorú rakúsky filozof nazýva skôr „teóriou nevzdelanosti“ a moravský sociológ zas teóriou súčasného „vzdelania ako poisťovne“. Zatiaľ čo Liessmann vraví o „spoločnosti vedenia“, Keller, pochádzajúci z nám bližšieho kultúrneho a jazykového prostredia Moravy, používa skôr označenie „vzdelanostná spoločnosť“. Na Slovensku pre pomenovanie tohto typu spoločnosti používa pán Dušan Čaplovič označenie „vedomostná spoločnosť“. Zdá sa, že pán Čaplovič, respektíve jeho poradcovia, zredukoval „vzdelanie“ na „vedomosti“ a stal sa podpredsedom vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny, a v pojmovom stereotype, o ktorom chceme v tejto sérii článkov písať, predstavuje heroi-komické oživenie.

Vedenie, ako znie obvyklá definícia, je informácia nesúca význam. Relatívne bezstarostne sa preto i v politickej rétorike stotožňujú pojmy spoločnosť vedenia a informačná spoločnosť. (Liessmann, 2008, s. 22-23). Ako sa z textu dozvieme neskôr, medzi vedením, vzdelaním a vedomosťou panuje však nesmierny rozdiel. Sarkasticky by sme mohli podotknúť, že zatiaľ čo Rakúšan sníva o vedení, český občan už len o vzdelaní, napokon Slovák svoje sny „nastupujúcej postmodernej spoločnosti“ obmedzil iba na vedomosti... V texte sme sa však rozhodli pre terminologické zjednotenie a pre „nastupujúcu postmodernú spoločnosť“ budeme odteraz používať jednotné označenie „vzdelanostná spoločnosť“.

Európski komisári z oblasti vzdelávania si pri vypracovávaní osnov boloňského procesu budovania „vzdelanostnej spoločnosti“ očividne položili otázku, čo človek musí vedieť? Dôkazom toho je formulácia obsahov, ku ktorým by vzdelávanie v členských štátoch Európskej únie malo vzhľadom na uplatniteľnosť absolventov na trhu práce smerovať. Avšak už samotná otázka, čo človek musí vedieť, znamená mať už na zreteli cieľ, pre ktorý má takéto vedenie funkcionálnu hodnotu. (Liessmann, 2008, s. 19). A preto Liessmann oponuje: Vedenie je viac než informácia. Vedenie umožňuje nielen odfiltrovať z množstva dát tie, ktoré majú informačnú hodnotu, vedenie je celkovou formou preskúmavania sveta – jeho poznanie, chápanie, porozumenie. Na rozdiel od informácie, ktorej význam spočíva v odlišnom konaní v budúcnosti, nie je vedenie jednoznačne účelovo orientované. Vedieť možno mnoho, a či je takéto vedenie neužitočné, sa nikdy nerozhoduje vo chvíli jeho vzniku alebo osvojenia. Na rozdiel od informácie, ktorá predstavuje interpretáciu dát s ohľadom na budúce konanie, možno vedenie popísať ako interpretáciu dát s ohľadom na ich kauzálnu súvislosť a vnútornú konzistenciu. Či sa vedenie využije, nie je nikdy otázkou vedenia, ale situácie, v ktorej sa človek ocitne. (Liessmann, 2008, s. 23-24)

Situácií, v ktorých sa človek môže ocitnúť je nekonečne mnoho, aj preto je mylné domnievať sa, že nezáleží na konkrétnych znalostiach, ale stačí, keď človek vie, kde ich má hľadať. Pretože situácia si môže vyžadovať príslušné vedenie v tom čase, kedy nám zdroj, o ktorom vieme, že potrebné informácie obsahuje, nemusí byť dostupný. Ak by aj zdroj dostupný bol, týmto spôsobom získame vždy iba slovníkové heslo, o nič viac sa naše vedenie nerozšíri. Čo sa zmyslu, významu, súvislosti a pochopenia týka, budú človeku takéto vedomosti na niečo iba vtedy, ak vie viac, než len to, ako sa k nim dostať. (Liessmann, 2008, s. 20-21)

Zdá sa, že výdobytky modernej techniky, vďaka ktorým sa dostupnosť zdrojov informácií stále zväčšuje a prístup k nim sa stáva stále jednoduchším, sabotujú vzdelanie. Viac-menej sa nemožno ubrániť dojmu, že kvantitatívne možnosti vedenia sú nepriamo úmerné tomu, čo ľudia skutočne vedia. Bez premyslenia, porozumenia a osvojenia je väčšina informácií proste iba povrchná. Vedenie je vo vzdelanostnej spoločnosti vyčlenené, externalizované vedenie. (Liessmann, 2008, s. 24)

Nie nadarmo sa vraví, že poriadok v jazyku znamená i poriadok vo svete, pretože hneď ako sme začali dávať pojmy do poriadku, zistili sme, že dnešná „vzdelanostná spoločnosť“, nech už sa tvári akokoľvek vznešene, je na hony vzdialená skutočnej spoločnosti vedenia. Paradoxne, „informačný vek“, ktorý nás zasiahol, svojimi účinkami potiera skutočné vedenie, pretože v žiadnej databanke, v žiadnom médiu, ktoré neštruktúrovane akumuluje dáta, vedenie nenájdeme. Vedenie vždy znamená vedieť zodpovedať otázku čo existuje a prečo to existuje. Vedenie preto nemožno konzumovať, vzdelávacie inštitúcie nemôžu byť podnikmi na poskytovanie služieb a vedenie si nemožno osvojiť hravou formou, pretože to proste bez myšlienkového úsilia nejde. Z tohto dôvodu nemožno tiež vedenie manažérsky riadiť. Za predpokladu, že na tomto svete neexistujú iní sociálni a inteligentní aktéri než ľudia, je vedenie ako také len v nich. Všetko vedenie má teda ten nedostatok, že je subjektívne, je vždy medzerovité, nekonzistentné a vo vysokej miere ovplyvnené kontingenciou. (Liessmann, 2008, s. 25)

Ďalší, obzvlášť v základnom školskom vzdelávaní veľmi rozšírený omyl spočíva vo viere, že možno odhodiť nepotrebný balast vedenia a sústrediť sa čisto na učenie sa učenia, aby sa človek mohol neskôr naučiť všetko možné. Ale žiadne učenie bez obsahu neexistuje. Požiadavka učiť sa, ako sa učiť, sa podobá návrhu variť bez akýchkoľvek potravinových prísad. Pojem učenia vopred predpokladá predmet učenia. Tento obsah sa však v súčasnosti už neriadi žiadnou ideou vzdelania, ale skôr sa chápe ako otvorená permanentná medzera pre rýchlo sa meniace požiadavky trhu, módy a strojov. (Liessmann, 2008, s. 28)

Vzdelanie stratilo svoju trvácnosť, univerzálnosť a niekdajší lesk poznania. Podobne, ako všetko ostatné, i vzdelanie sa v liberálnych spoločnostiach súčasnosti relativizovalo, spochybnilo, možno i verejne vysmialo, respektíve sa jeho preukazovanie stalo zdrojom zábavy, ako je tomu v televíznej relácii Chcete byť milionárom?

Vopred sformulované odpovede, z ktorých má súťažiaci vybrať tie správne, umožňujú nielen rýchlu a bezprostrednú reakciu, ale ukazujú tiež zreteľne, kde prebieha hranica medzi hádaním, tušením, vedením a vzdelanosťou. Keď účastníci súťaže svoju voľbu sprevádzajú výrokmi typu „to je mi povedomé“, alebo „to som už niekde počul“, je to triumf známeho nad vedením. Pokiaľ súťažiaci zvažujú pravdepodobnosť alebo prijateľnosť odpovedí, riadia sa tušením a nejasnými spomienkami. Ak niekto niečo skutočne vie, zdôvodňuje zvolenú odpoveď tiež príslušnými slovami: To viem. Náznak vzdelania sa objaví, hneď ako sa nejakému súťažiacemu podarí na základe svojich znalostí napríklad latinčiny alebo dokonca gréčtiny rozlúštiť význam odborného výrazu, ktorý preňho nie je bežný. A tak televízna show, čo isto zvyšuje jej atraktivitu, simuluje pohyb v oblasti vedenia, každý ho pozná a dokáže si ho predstaviť: Len máločo sme pochopili, niečo vieme, niečo tušíme, väčšinu sme ale nepoznali a môžeme to správne nanajvýš uhádnuť. (Liessmann, 2008, s. 13-14)

Na tomto a mnohých iných príkladoch si môže ten, ktorému ide o pravdivé uchopenie reality okolo nás, všimnúť, že na rozdiel od oficiálnych politických deklarácií a ideologických manifestov, dnes ešte nenastúpil po agrárnej a industriálnej spoločnosti tretí, akýsi postmoderný model, vyššej, informačnej, vzdelanostnej, vedomostnej či vediacej spoločnosti. Opak je pravdou.

Pod drobnohľadom súdnosti sa razom z deklarácií svetlej budúcnosti „vzdelanostnej spoločnosti“ stáva smutný duch doby, v ktorej žijeme: Je skôr na mieste hovoriť o dobe, v ktorej sa s konečnou platnosťou završuje podriadenosť vedenia parametrom kapitalistickej ekonomiky, ktorá je vedeniu priateľsky naklonená iba vtedy, ak je možné vedenie bezprostredne zhodnotiť, alebo ak aspoň nenavyšuje náklady. Za týchto podmienok je vedenie ako také zbavené svojprávnosti. (Liessmann, 2008, s. 36)

Všetko môže znamenať vzdelanie, ale na rozdiel od minulosti, vzdelanie už dávno neznamená všetko. Omnoho viac, zdá sa, znamená ekonomický výnos zo vzdelania, ekonomický výnos zo vzdelávacích balíčkov, teda ekonomický výnos z toho, čo tvorí podstatu a dušu človeka – poznania. Čoraz smutnejším sa stáva sledovať, ako sú dnes ľudia nútení predávať na trhu práce svoju dušu, svoje duševné vlastníctvo, aby sa uživili.

Kedysi darovať kúsok z vlastnej duše blížnemu svojmu znamenalo najvyšší možný morálny prejav ľudskej lásky. Kedysi vedieť znamenalo vedieť pomôcť, dnes vedieť znamená vedieť predať. Sme svedkami kapitalizácie lásky, ľudskosti – kapitalizácie nášho vnútra, našich duší. Byť človekom dnes definitívne znamená mať peňažnú hodnotu. Ľudia sa premenili na ľudské zdroje a ako bezduché telá sa ocitli v skladoch surovinových zdrojov. Kvôli zapredávaniu ľudskosti by dnešnej spoločnosti mal prischnúť skôr prívlastok „surová“ alebo „chladná spoločnosť“ – isto však nie taký vznešený prívlastok ako „vzdelanostná“.

Poďme sa teda spoločne v nasledujúcej sérii článkov pozrieť, ako a z čoho sa táto chladná spoločnosť rodila (článok Spor o zmysel vzdelania), čo táto spoločnosť „vie“ (v článku Vzdelanosť, polovzdelanosť, nevzdelanosť), respektíve, čo táto spoločnosť definitívne zabudla (článok Prázdnota európskeho vysokoškolského priestoru), ďalej nazrime do budúcnosti, aby sme zistili, k čomu chlad tejto spoločnosti smeruje (v článku Antiosvietenstvo: Dvojrýchlostná vzdelanostná spoločnosť) a napokon pouvažujem, komu takáto surová spoločnosť môže slúžiť (článok Nie mečom, ale perom zotročení).

Verím, že séria týchto článkov rešeršného typu pomôže otvoriť oči mnohým na Slovensku.

Všetky parafrázy a citácie sú prekladom z kníh Keller, J. – Tvrdý, L. Vzdělanostní společnost? Chrám, výtah a pojišťovna. Praha : SLON, 2008, 184 s. ISBN 978-80-86429-78-6., respektíve Liessmann, K. P.: Teorie nevzdělanosti. Omyly společnosti vědění. Praha : Academia, 2008, 125 s. ISBN 978-80-200-1677-5.

Zábava