Wehrmacht, nemecké vojsko, RuskoPočas druhej svetovej vojny existoval v rámci právneho oddelenia hlavného veliteľstva Wehrmachtu (Oberkommando der Wehrmacht, OKW) špeciálny odbor, ktorý sa zaoberal vyšetrovaním vojnových zločinov. Napriek tomu, že mnohé dokumenty boli zničené, pomerne rozsiahle množstvo z nich sa zachovalo. Týchto 226 zväzkov ležalo dlhé roky zabudnutých v amerických archívoch medzi utajenými dokumentmi. Alfred-Maurice de Zayas bol prvý historik, ktorý sa k nim po odtajnení dostal, spracoval ich a vydal na túto tému monografiu. Práve podľa spomínaného odboru je nazvaná jeho kniha „The Wehrmacht War Crimes Bureau, 1939-1945“.

Činnosť odboru Wehrmachtu pre vojnové zločiny možno rozdeliť do 2 kategórií: vyšetrovanie vojnových zločinov Spojencov a vyšetrovanie vojnových zločinov Nemcov. Spomedzi vojnových zločinov spojencov sa vyšetrovali najmä činy ZSSR (katyňský masaker, vyvražďovanie Ukrajincov v Ľvove), ale tiež západných spojencov (napr. potopenie lekárskej lode Tübingen Britmi v roku 1944).

Zaujímavejšia je však druhá kategória činnosti odboru. Vyšetroval totiž aj vojnové zločiny Nemcov. Ukážme si niekoľko príkladov z de Zayasovej knihy.

Západná, severná a južná Európa

Willi Knobloch, doktor práva a neskôr vojenský prokurátor popísal nasledujúcu udalosť z Francúzska: istý nemecký vojak prinútil francúzsku ženu k súloži, pričom v prípade neuposlúchnutia jej hrozil zbraňou. Nemecký vojenský súd ho odsúdil na smrť a veliteľ oddielu dal starostovi mesta kópie rozsudku, aby ich vylepil na verejné miesta.

Počas Norimberských procesov boli predložené nasledovné skutočnosti o nemeckých vojenských súdoch:

  • prípad dvoch francúzskych žien, ktoré boli znásilnené v novembri 1943 dvojicou opitých nemeckých vojakov; obidvaja boli odsúdení na trest smrti obesením;
  • prípad, kedy dvaja nemeckí vojaci a nejakí francúzski zločinci obťažovali v Nice niekoľkých francúzskych židov a prinútili ich, aby im dali peniaze a šperky; nemecký súd odsúdil jedného z nich na smrť a druhého na 12 rokov nepodmienečného väzenia. Rozsudok z 11. apríla 1944 hovorí: „Skutočnosť, že toto násilie bolo mierené proti židom, nie je pre vinníkov ospravedlnením (...) utrpela nemecká povesť.“

15. júna 1940 odsúdil nemecký súd v Nórsku vojaka na tri roky väzenia za lúpež.

5. januára 1945 nemecký vojenský súd v Dánsku odsúdil nemeckého vojaka na 5 rokov väzenia za krádež vecí od istej Dánky.

23. septembra 1943 nemecký vojenský súd v Grécku odsúdil na smrť nemeckého vojaka, ktorý znásilnil 16-ročné grécke dievča a napadol jej matku.

Poľsko a ZSSR

13 septembra 1939 v meste Bydhošť, pri Poznani, dvaja nemeckí vojaci, menom Pothmann a Taefler, zabili poľského majiteľa obchodu a potom znásilnili jeho ženu. 15. septembra 1939 (teda v priebehu dvoch dní) vojenský tribunál, ktorému predsedal sudca Alfonz Waltzog, odsúdil obidvoch vojakov na trest smrti obesením. Taefler bol popravený v Bydhošti 9. októbra 1939; Pothmanov rozsudok bol po odvolaní a žiadosti o milosť zmenený na doživotie.

V apríli 1943 sudca Block odsúdil na smrť vojaka, ktorý zabil jednu Rusku 15 kilometrov od obce Gorlowka. Súd sa odohral hneď na druhý deň a rozsudok bol vykonaný na ďalší deň. Generál von Mackensen prikázal, aby bol rozsudok vyvesený na viditeľných miestach a dostal sa tak do pozornosti ostatným vojakom.

Gotthard Heinrici, vrchný veliteľ nemeckej 4. armády potvrdil rozsudky smrti počas ťaženia Barbarossa pre mnohých nemeckých vojakov, ktorí sa dopustili zločinov na domácom obyvateľstve. Odsúdil napríklad troch troch členov 25. pancierovej divízie za zabitie piatich žien (žiadosť o milosť bola zamietnutá); dvoch členov 267. divízie za lúpeže a dvoch členov 260. divízie za znásilnenie a zavraždenie ženy.

De Zayas poukazuje i na zaujímavý prípad sudcu Otta Schweinsbergera. Nemecký civilný správca, ktorý spadal pod Schweinsbergerovu jurisdikciu, dal v meste Balabanowka zabiť 75 Židov. Schweinsberger však túto obžalobu odmietol v písomnom stanovisku, zjavne preto, že išlo o židovské obete. Jeho postoj bol však silne kritizovaný jeho nadriadenými a bol odstránený z prípadu. Obvinený Weisheit bol nakoniec odsúdený (hoci obžaloba bola z vraždy zmenená na zabitie a trest bol veľmi nízky: degradácia a 2 roky väzenia).

Záver

Udalosti druhej svetovej vojny sú často prezentované čierno-bielo: Nemci sú tí zlí, spojenci tí dobrí. Zayasova kniha je prínosná v tom, že ukazuje šedosť ľudskej povahy. Určite by sa ňom mohli inšpirovať novinári aj historici píšuci o Nemcoch v druhej svetovej vojne a mohli by vďaka nej písať nestrannejšie. Je samozrejmosťou, že početné zločiny Nemcov netreba obhajovať: treba sa skrátka na veci pozrieť poctivo a pravdivo a objektívne zhodnotiť zásluhy aj zločiny oboch bojujúcich blokov.

Je potrebné ešte dodať, že de Zayas nie je žiadny nacista, extrémista, ba dokonca ani revizionista. Ide o uznávaného odborníka a aktivistu za ľudské práva (dlho pôsobil pri vysokom komisárovi OSN pre ľudské práva, bol aj tajomníkom výboru OSN pre ľudské práva). Vzhľadom na priekopnícku prácu, ktorú vykonal preskúmaním rozsiahlej dokumentácie odboru Wehrmachtu pre vojnové zločiny, je jeho kniha stále používaná aj na univerzitách a existuje v desiatkach vydaní. Informácie tohto charakteru sú teda dostupné a historikom známe, akurát nie je veľmi politicky korektné vychádzať s nimi na povrch.

Zdroje

De Zayas, A. M.: The Wehrmacht War Crimes Bureau, 1939-1945. University of Nebraska Press, 1989.
Marschalko L.: The World Conquerors – The Real War Criminals. 1983.

Zábava