Race and IQ, Rasa a IQ, Ashley Montagu, environmentalizmusZborník Rasa a IQ (Race & IQ) je jedným z najuznávanejších diel obhajujúcich environmentálne teórie inteligencie. Rozšírené vydanie z roku 2005 obsahuje viac ako 20 článkov a esejí od mnohých popredných vedcov súčasnosti – antropológov, biológov, psychológov aj filozofov.

Pri čítaní jednotlivých príspevkov si možno všimnúť zaujímavé fakty, od silného zastúpenia Židov pri hlásaní environmentalizmu po skutočnosť, že viacerí z autorov priznávajú viac či menej značný vplyv génov na inteligenciu.

Disproporčné zastúpenie Židov pri propagácii environmentalizmu

Len na úvod podotknem zaujímavú skutočnosť. Spomedzi 24 prispievateľov do zborníka minimálne 8 sú Židia, vrátane zostavovateľa (Ashley Montagu, Jerome Kagan, Salvador Luria, Urie Bronfenbrenner, Stephen Jay Gould, Leon Kamin, Richard Lewontin, Ned Block). Status ďalších sa mi nepodarilo overiť, ale niektorí z nich majú židovské mená (napr. Lieberman). Židovskí autori majú v knihe taktiež proporčne väčší priestor, čo do článkov (spomedzi 21 príspevkov 11 má aspoň jedného židovského autora).

Celkovo z obyvateľstva USA tvoria Židia okolo 2 %; medzi autormi tohto zborníku ich je vyše 30 %, a čo sa týka autorstva jednotlivých článkov, vyše 50 %. Toto nemusí nič znamenať (Židia majú taktiež disproporčné zastúpenie medzi sociálnymi vedcami, pochybujem ale, že je to až 30 či 50 %), ale môže to znamenať aj uplatňovanie židovskej skupinovej stratégie.

Vo všeobecnosti: nepresvedčivé argumenty

Všetkých 21 článkov tu nemožno analyzovať; každý z nich by si vyžiadal samostatnú odpoveď. Pokúsim sa teda zhrnúť nejaké všeobecné trendy, ktoré vystihujú väčšinu článkov alebo ich podstatnú časť.

Hoci sa na prebale knihy uvádza, že predstavuje „ničivé protidôkazy tým, ktorí by zastávali akýkoľvek súvis medzi rasou a inteligenciou“, tvrdenia formulované v jednotlivých článkoch sú obvykle oveľa opatrnejšie. Uvediem niekoľko klasických argumentov spomínaných environmentalistami a to, ako nepodporujú ich teóriu.

Často sa zdôrazňuje vplyv prostredia, v jeho nesmiernej komplexnosti, na inteligenciu. Vtip je ale v tom, že tento fakt nikto nespochybňuje. A to, že aj prostredie má vplyv na inteligenciu predsa neznamená, že genetika či rasa žiadny vplyv nemajú.

Ďalšou obľúbenou metódou autorov sú početné exkurzy do histórie. Uvediem jeden príklad: Montagu, zostavovateľ zborníka, má v ňom príspevok „Inteligencia, IQ a rasa“. Nakoľko Montagu je nesporne jedna z vedúcich autorít environmentalizmu, čitateľ by očakával, že predloží početné štúdie, výskumy a analýzy, ktoré by dokazovali, že nie je rozdiel v inteligencii/IQ medzi rasami, alebo že by neexistoval, ak by boli rasy v rovnakom prostredí. Avšak sklamaný čitateľ nič takéto v článku nenájde. 8 z necelých 15 strán príspevku je venovaných histórii rasizmu a rasového výskumu, neobchádza sa Hitler, poľskí Židia a ani rozsiahle moralizovanie, ktoré je síce legitímne, ale je doménou filozofie, a nie vedy.

Tu sa dostávame k ďalšej otázke: moralizovanie. Zdá sa mi, že v tomto zborníku je omnoho častejšie, a rozhodne kvetnatejšie, ako v prácach hereditaristov. Posúďte sami zo záveru Montaguovho spomínaného článku:

    „Objavenie spoločného puta, ktoré nás všetkých spája, v zdieľaní nádhernej rozdielnosti a tvorivosti, potvrdzuje prenikavý pocit srdca, že každý človek je špecifický, jedinečný, všestranný, a v podstate podobný vo všetkých týchto vlastnostiach, je tým, čo nás robí ľuďmi.“

Hereditaristi, naopak, obvykle preferujú vecný a stručný štýl s uvedením faktov (čo však charakterizuje i niektoré príspevky v tejto knihe).

Snáď ani netreba dodávať, že moralizovanie o istých myšlienkach nemá nijaký dopad na ich pravdivosť. Napr. tvrdenie, že rasistické teórie viedli k holokaustu nijak nedokazuje, že tieto teórie sú z vedeckého hľadiska nesprávne.

S moralizovaním súvisí tiež pripisovanie rasisticko-šovinistických úmyslov hereditaristom, zrejme v snahe oslabiť ich hodnovernosť. Príkladom je (inak kvalitný) článok Blocka, ktorý uvádza, že Herrnstein a Murray argumentujú pre „genetickú podradnosť čiernych“. Avšak ich kniha The Bell Curve, o ktorej Block píše, neobsahuje žiadne takéto priradenie. Tento hodnotový súd je Blockovou interpretáciou, založenou na jeho hodnotovom systéme, ktorý, zjavne preferuje vyššiu inteligenciu pred nižšou.

V skutočnosti Herrnstein a Murray v závere svojej knihy The Bell Curve uvádzajú: „[S]kupinové rozdiely v kognitívnych schopnostiach ... môžu byť zvládnuté jedine návratom k individualizmu. Osoba by nemala byť posudzovaná ako člen skupiny, ale ako jedinec.“ Herrnestein a Murray, teda „neriešia“ nadradenosť či podradnosť skupín. Zaujímajú ich v prvom rade jednotlivci, čo im ale nebráni uvádzať namerané rasové rozdiely v inteligencii či kriminalite.

Treba však povedať, že niektoré články v knihe sú na vysokej úrovni a sú cennými vedeckými textami (či už teoretickými alebo praktickými) – napr. príspevky Bronfenbrennera, Goulda či Blocka.

Čo je však zaujímavé, práve tie kvalitnejšie články ani nie sú v takom rozpore s hereditarizmom, napr. Bronfenbrenner: „Niet pochýb o tom, že genetické faktory hrajú významnú úlohu v určovaní inteligencie.“ alebo Gould: „Netvrdím, že inteligencia, akokoľvek definovaná, nemá žiadnu genetickú bázu – považujem za triviálne pravdivé, nezaujímavé a nepodstatné, že ju má.“ Zdá sa teda, že akoby sa v zásade zhodovali s hereditaristami, avšak len kritizujú niektoré ich konkrétne závery ako príliš odvážne.

Záver

Zborník Race and IQ je rozhodne zaujímavým a obohacujúcim čítaním ako pre zástancov v ňom uvádzaných teórií, tak aj pre ich odporcov. Z komparácie environmentalistickej a hereditaristickej literatúry možno odvodiť niektoré závery.

Environmentalisti aj hereditaristi (okrem extrémnych výnimiek) sa zhodujú v tom, že vplyv na inteligenciu majú aj gény, aj prostredie; otázny je v zásade len ich pomer.

Hereditaristi sa pokúsili inteligenciu kvantifikovať a merať jej genetické determinanty. Teórie založené na inteligencii zastúpenej IQ nie sú dokonalé, a hereditaristi nikdy netvrdili, že sú. Stále sú však schopné predikovať s pomerne vysokou výpovednou hodnotou a závery založené na nich sú oveľa spoľahlivejšie ako tie založené na náhode, alebo závery založené na akejkoľvek environmentálnej koncepcii. Typickou námietkou je, že ak by bol IQ neužitočný faktor, nemalo by byť problémom nájsť veľkú skupinu schopných vedcov, lekárov či architektov, ktorí nevykazujú vysoké hodnoty IQ; nikto však doposiaľ na takúto populáciu nepoukázal.

Environmentalisti namietajú v konkrétnych prípadoch chyby či nepresnosti hereditaristov, nemajú však vypracovanú žiadnu ucelenú environmentálnu teóriu inteligencie. Ich činnosť sa skôr dá charakterizovať ako kazuistická kritika ad hoc, než ako snaha sformulovať zovšeobecnenú, abstraktnú koncepciu. Takáto práca, ktorá by umožnila konečnú syntézu hereditarizmu a environmentalizmu a poskytla tak komplexné údaje o determinantoch ľudskej inteligencie, by pritom bola veľmi vítaná.

Vzhľadom na uvedené sa tiež javí prekvapujúcim rozpor vedeckých poznatkov a spracovanie témy inteligencie v masmédiách, kde sú silne predominantné environmentálne stereotypy. Nie je pritom bez zaujímavosti, že v médiách západného sveta má výrazné zastúpenie práve tá istá skupina obyvateľstva, spomínaná na začiatku tohto článku, ktorá je tiež činná ako ťažná sila environmentalistických koncepcií a multikultúrnej spoločnosti v našich krajinách.

Zdroj

Montagu, Ashley (ed.): Race and IQ. Oxford University Press, New York, 1999.

Zábava