Príbeh rímskej expanzie na východ nie je o nič menej dramatický než jej výboje na západ. Hlavným rozdielom je, že z rasového hľadiska boli dôsledky zaberania území na východe omnoho signifikantnejšie ako tých na západe.

V skutočnosti to bolo práve rozširovanie sa Ríše na východ, ktoré napokon spôsobilo jej pád, pretože zahrnutím východných území boli do Ríše včlenené aj obrovské počty ľudí, ktorí mali odlišný genetický pôvod ako pôvodní zakladatelia Ríma – situácia úplne odlišná od tej na západe.

Opäť, ako v prípade každej veľkej civilizácie predtým, Rím padol preto, lebo pôvodní tvorcovia Ríše zmizli: boli zaplavení masou cudzincov, vystriedaní imigrantmi a potomkami otrokov privezených zo severnej Afriky, širšej oblasti Stredomoria a Stredného a Blízkeho východu.

Hore: táto mapa ukazuje najväčší rozsah Rímskej ríše na východe: od riek Eufrat a Tigris po južný tok rieky Níl – takýmto spôsobom získali masy zmiešaných ľudí prístup do Ríma samotného.

Rasový vývoj na východe pred rímskou inváziou

Už pred rímskym vpádom na Stredný a Blízky východ proces rasovej integrácie v týchto oblastiach postupoval míľovými krokmi. Pôvodní nordickí Indoeurópania a staroeurópske mediteránne typy do roku 100 pnl. takmer vymizli. V priebehu niekoľkých storočí boli veľké počty Indoeurópanov úplne prekryté omnoho rýchlejšie plodiacimi sa semitmi, Arabmi a inými ázijskými elementmi vypĺňajúcimi Stredný a Blízky východ.

Peržania

Indoeurópski Peržania, napríklad, dosiahli Azerbajdžan okolo roku 900 pnl, tesne nasledovaní ich rasovými príbuznými, Médmi. Početnejší Peržania Médov premohli a získali vládu nad širokým pásom územia pokrývajúcim dnešný Irán, veľkú časť Iraku a iné územia siahajúce až po dnešné južné Turecko (neskôr až po sever Grécka).

V roku 600 pnl. perzskí vyslanci navštívili Indiu a ich návšteva bola zaznamenaná indickými umelcami v Bombaji (ich maľby sú dodnes viditeľné v známych jaskyniach Ajanta v blízkosti mesta). Rasové zloženie poslov hovorí samo za seba: z troch zobrazených Peržanov má jeden blond vlasy a modré oči, druhý má tmavé vlasy a modré oči, zatiaľ čo posledný má tmavé vlasy, tmavé oči a zjavne je, čo do vzhľadu, viac semitský. Toto je význačným ukazovateľom procesov rasovej demografie prebiehajúcich v tom čase.

Takto to bolo po celom Blízkom východe – nordické indoeurópske kmene a staroeurópski mediteránci, ktorí spolu poskytli stimul pre veľké staroveké civilizácie, už v čase začiatku rímskych výbojov na východ pre všetky praktické účely zanikli. Dnes sú zriedkavé prípady svetlého zafarbenia očí alebo vlasov u prevažujúco arabskej populácie Blízkeho východu iba spomienkou na dávnych vládcov týchto oblastí.

Malá Ázia (Turecko)

Výsledkom storočí rasového miešania na Blízkom východe bolo, že keď Rimania začali svoje hranice posúvať na východ, zabrali rozsiahle územia obývané semitmi, Arabmi, Ázijcami alebo, vo väčšine prípadov, už úplne zmiešaným obyvateľstvom.

Zvláštny počin kráľa Pergamonu (kráľovstvo na území dnešného západného Turecka), ktorý v roku 133 pnl. ako súčasť svojej poslednej vôle odkázal štát Rimanom, odštartoval expanziu Rimanov na východ. Časť západného Turecka bola následne anektovaná Rímom počas protipirátskeho ťaženia v roku 102 pnl. Krátko potom sa ptolemaiovský Egypt a štáty strednej Anatólie (východné Turecko) stali formálnymi vazalmi Ríma; oficiálne sa dostali pod jeho ochranu.

Vojnychtivý a typicky zmiešaný blízkovýchodný národ, Ponťania, zaútočil roku 110 pnl. z východu a prehnal sa cez veľkú časť dnešného severného Turecka a územia okolo Čierneho mora, vrátane Krymu a nakoniec sa dostal až do časti Rímom ovládaného Grécka. Rimania, vyburcovaní do akcie pod vedením Lucia Cornelia Sullu, zaútočili – porážka Pontu spôsobila, že severné Turecko a veľká časť povodia Čierneho mora sa stali rímskymi provinciami.

Hoci bola podpísaná mierová zmluva, v roku 66 pnl. opäť vypukli spory medzi Rímom a Pontom. Rímsky generál Pompeius svojich nepriateľov porazil a formálne pripojil časti Pontského kráľovstva, čím sa Rím rozšíril až na juh Krymského polostrova a vytvorilo sa predmostie do oblasti Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom.

Sýria, Severná Afrika a Španielsko

Južným smerom sa rímskou provinciou stala Sýria, spolu s Palestínou, a dokonca aj výsek Arabského polostrova takmer po polcestu k Červenému moru (spolu s týmto bolo do ríše začlenené veľké množstvo arabských semitov v ich pôvodnej domovine, Arabskom polostrove).

V roku 50 pnl. sa Caesar chopil moci v Ríme. Generál Pompeius zhromaždil v Grécku armádu a pokúsil sa zničiť uzurpátora, ale s pomocou 6 000 germánskych žoldnierov Caesarove sily porazili Pompeja v bitke pri Farsale v roku 48 pnl.

Z Grécka sa Caesar vydal na pochod cez východ (47 pnl.), Severnú Afriku (46 pnl.) a Španielsko, kde sa miestni Kelti vzbúrili po prvom zabratí rímskymi vojskami v roku 49 pnl.

S výnimkou Španielska a častí Grécka boli všetky územia nadobudnuté Caesarom obývané nebielymi väčšinami.

Caesarovi následníci sa zaoberali ďalšími časťami Stredného a Blízkeho východu. Octavian Augustus posilnil rímsku vládu v Malej Ázii a rozšíril hranice ríše hlboko do Kaukazu, pričom štáty závislé od Rímskej ríše sa rozprestierali aj niekoľko stoviek kilometrov za Kaspickým morom.

Hore: rímske mesto Timgad v dnešnom Alžírsku. V súčasnosti tvorí masívnu zrúcaninu – ale keď Rimania obsadili toto územie, mesto bolo jedným z hlavných stredísk severoafrického pobrežia popri Kartágu. Provinciu v tejto oblasti pomenovali Rimania Afrikou – odtiaľ dostal svoje meno celý kontinent. Zriadenie provincie Afrika však bolo prvým krokom k rozpadu Rímskej ríše: ako sa jej hranice posúvali ďalej a ďalej na východ, začala zahŕňať čoraz viac nerímskych a nebielych typov. Tento prílev cudzincov nakoniec spôsobil, že Ríša samotná stratila rasovú homogenitu a padla.

Zahájený proces romanizácie

Infiltrácia rímskej spoločnosti jedincami narodenými vo všetkých kútoch sveta je personifikovaná cisárom Filipom (244 – 249 nl.). Narodil sa v provincii Arabia, v dnešnej dedine Shahba, približne 90 km na juh od Damašku (dnes Sýria). Filipov otec, Julius Marinus, bol popredným miestnym obyvateľom, ktorý získal rímske občianstvo a nebol teda rodeným Rimanom. O jeho matke sa nič nevie. Známy ako „Filip Arabský“, išlo zjavne o cisára, ktorý nebol čisto európskeho pôvodu: táto busta výstižne zobrazuje jeho charakteristicky černošsky kučeravé vlasy, jasný znak nebieleho pôvodu. Vatikánske múzeum, Rím.

Veľké počty arabských semitov a zmiešaných rás začlenené do ríše spolu s novými územiami na Blízkom východe a v Severnej Afrike boli podrobené romanizačnému procesu. V priebehu niekoľkých desiatok rokov mohli voliť rímskych senátorov v samotnom Ríme – už len váha ich počtov čoskoro spôsobila, že skutoční Rimania tvorili menšinu senátorov v hlavnom meste ríše.

Nie je potrebné mať veľkú predstavivosť na porozumenie tomu, ako mohla pod týmito podmienkami relatívne malá skupina pôvodných Rimanov stratiť kontrolu nad rasovým zložením Ríma.

Jednoducho povedané, pre Rimanov bolo, vzhľadom na ich počty, fyzicky nemožné, aby obsadzovali všetky úrady potrebné na správu tak rozľahlého územia. Boli nútení romanizovať miestne obyvateľstvo a verbovať vojakov a kupcov spomedzi jeho radov.

Veľmi často iba najvyššie postavení správcovia rímskych provincií boli v skutočnosti z Ríma – a v mnohých prípadoch boli aj oni nakoniec nahradení miestnymi.

Nakoniec bol učinený ďalší logický krok – cisár Caracalla v roku 212 nl. všetkým slobodným mužom v Ríši udelil rímske občianstvo. Rasové dôsledky tohto počinu boli ďalekosiahle a už boli spomínané skôr. (Caracalla sám pochádzal z rímskej rodiny v Afrike a jeho matka bola zo Sýrie – jeho vlastný pochybný občiansky stav mohol zohrať rolu pri rozhodnutí udeliť občianstvo všetkým).

Palestína – petícia Židov za pripojenie

Židovské kmene v Palestíne (ktoré boli pôvodne semitské, ale v priebehu času sa, rovnako ako všetky kmene v oblasti, zmiešali s inými rasovými skupinami) boli nezávislé, odkedy sa zbavili nadvlády upadajúce ríše Seleukovcov v roku 129 pnl.

Toto židovské kráľovstvo bolo po smrti ich kráľa Heroda v roku 4 pnl. rozdelené na tri časti, pričom najväčšia, Judea, sa stala rímskou provinciou v roku 4 nl., po období anarchie, počas ktorej samotní Židia žiadali o pričlenenie k ríši.

Povstanie v Sýrii

V roku 66 nl., v tom čase už rasovo zmiešaní Parti (v dnešnej Sýrii, Iráne a Iraku) vystúpili proti Rimanom v otvorenej vzbure. Čoskoro ich nasledovali Židia, ktorí už mali plné zuby svojich rímskych ochrancov. Rímsky generál veliaci jednej z armád v Palestíne, Vespasián, potlačil povstanie Židov a prebojoval sa späť do Ríma, kde potlačil bezvládie a nepokoje, ktoré vypukli po samovražde cisára Nera.

Povstanie Partov, ktoré sa vhodne časovo zladilo s obdobím chaosu v Ríme, uspelo. Veľká časť dnešného Iraku a celý Irán sa stali nezávislými od rímskej vlády. Jedinou útechou pre Rím bolo, že jeho vazalské kráľovstvá sa nachádzali až pri Kaspickom mori.

Rímsky cisár Traján (98 – 117 nl.) napadol územie Partov s obnovenými rímskymi légiami, ktoré používali veľký počet germánskych a galských žoldnierov. Traján sa dostal až k riekam Eufrat a Tigris na území dnešného Kuvajtu.

Nasledujúci cisár, Hadrián, si uvedomil, že rímske légie sa vzhľadom na svoj početný potenciál roztiahli do príliš veľkého priestoru. Zahájil preto program postupného stiahnutia a ustálenia – rímske armády, ktoré nasledovali stopy Alexandra Veľkého, boli stiahnuté na najzápadnejší breh rieky Tigris, k dnešnej hranici Turecka.

Gréci a Rimania predstierajú, že sú starovekí Egypťania

Hore: vo verejnej mienke často existuje zmätok o tom, čo naozaj bolo staroegyptské a čo nie. Tento jav je pochopiteľný, ak sa pozrieme na horeuvedený reliéf. Hoci sa zdá, že vyobrazenie pochádza z obdobia starovekého Egypta, v skutočnosti znázorňuje Kleopatru a Júlia Caesara s ich synom Caesarionom (miniatúra medzi nimi). Reliéf bol vyhotovený počas Caesarovho života – okolo roku 45 pnl. Kleopatra bola posledná macedónska (grécka) panovníčka Egypta, posledná z Ptolemaiovcov, dynastie založenej jedným z generálov Alexandra veľkého. Ptolemaiovci prebrali spôsoby a zvyky starovekého Egypta, vrátane umenia a obliekania. Toto je teda dôvod, prečo tento na prvý pohľad staroegyptský obraz Júlia Caesara možno nájsť v chráme bohyne Hathor v Dendre, Egypt.

Rímska kontrola sa začína rozkladať

Po roku 200 nl. sa tlaky na Rím začali umocňovať: na severných hraniciach s Germániou práve prebiehali pohyby v súvislosti s novou silou – Gótmi. Prichádzali vo veľkých počtoch, plieniac rímske stanovištia v Galii a na niekoľkých miestach prekročili Dunaj. Niektorí z nich sa dostali do južného Ruska, odkiaľ tiež búchali na brány Rímskej ríše v povodí Čierneho mora. Spoliehajúc sa na svojich rasovo zmiešaných vazalov a vážne prečíslené légie, Rimania sa sotva držali v niekoľkých silných bodoch.

Tmavé tváre v rímskom Egypte

Hore: Rimanmi ovládaný Egypt sa stal jedným z popredných príkladov toho, ako nebieli zapĺňali časti Rímskej ríše po pripojení Blízkeho východu. Vedľa je rakva – a detail z portrétu jej majiteľa, z roku asi 100 – 200 nl. v rímskom Egypte. Tvár vykazuje veľmi jasne znaky rasového miešania – pomaly, ale isto nebiely prvok z krajín blízkovýchodnej časti Rímskej ríše narastal a čo viac, začínal presakovať do samotného Ríma. Týmto spôsobom boli čoskoro bieli Rimania vo východných územiach zaplavení zmiešaným obyvateľstvom.

Na východe sa rozvíjala nová jednota. Parti boli porazení, ale nie Rimanmi, ale, teraz už zmiešanými, Peržanmi, ktorí začínali podnikať vpády do rímskeho územia. Okolo roku 258 nl. Peržania zlomili moc viacerých významných rímskych vazalských štátov. Bolo porazené Arménsko, potom Sýria, v roku 260 bola vyplienená Antiochia.

V roku 268 sa Sýria odštiepila od Ríše a rímske vojská v Egypte stratili vládu nad najjužnejšími časťami krajiny. Zdalo sa, že východná časť ríše je na pokraji kolapsu pod tlakom miestnych povstaní v kombinácii s neschopnosťou lokálnych rímskych armád a úradov obsadených zmiešanými miestnymi obyvateľmi bojovať s neustálymi vzburami.

Hore: ako ďaleko na východ siahala Rímska ríša je dokladované týmto rímskym mostom cez rieku Tigris pri dedine Zakhu v dnešnom Iraku. Rímska ríša najímala veľké množstvo germánskych vojakov počas vojenskej okupácie údolia riek Eufrat a Tigris. Čisté rímske typy boli primálo početné na to, aby väčšinovo obsadili oblasť, a tak netrvalo dlho a boli pohltení miestnym zmiešaným obyvateľstvom.

Germáni v Mezopotámii

Rímsky generál Caesar Galérius, ktorý zostavil armádu v Galii a z Germánov, v roku 297 viedol úspešnú vojnu proti Perzii a obsadil polovicu Mezopotámie. Východná hranica ríše tu ostala až do roku 626, kedy sa Peržanom znova podarilo odrezať z rímskeho územia.

V roku 626 bola Rímska ríša už rozdelená na dve časti, východnú a západnú. Takisto ako na západe, aj na východe Rimania sotva pripomínali pôvodných Rimanov a z veľkej časti sa spoliehali na germánskych a dokonca vikingských bojovníkov (osobná stráž cisára východorímskej ríše pozostávala výlučne z vikingských žoldnierov), vďaka ktorým odrážali nepretržité búšenie, teraz už rovnako rasovo zmiešaných, Peržanov z východu.

Východorímska a ríša a Peržania boli tak ponorení do dlhodobých vzájomných vojen, že ani jedna strana si neuvedomila – pokým nebolo neskoro – vzostup islamu na juhu, sily, ktorá ich nielen mala prevalcovať, ale taktiež sa stať najväčšou hrozbou pre Európu v priebehu storočí.

Zábava