Európa bola osídlená niekoľkými vlnami nordických Indoeurópanov, ktorí sa vyvalili zo svojej domoviny medzi Čiernym a Kaspickým morom po roku okolo 4 000 pnl. Bol to obrovský počet kmeňov: niektoré dávno zabudnuté alebo spojené s väčšími kmeňmi, ďalšie dostatočne významné utvorili vlastné štáty, ktoré po nich dostali mená: Britani, Slovania, Balti, Germáni a iní.

Napriek odlišným pomenovaniam jednotlivých kmeňov všetci zdieľali spoločné nordické korene. V závislosti od zloženia predchádzajúceho európskeho osídlenia si buď udržali svoje nordické charakteristiky, alebo tieto boli zriedené alpínskymi a mediteránnymi obyvateľmi.

Týmto spôsobom sa obyvateľstvo severnej a veľkej časti západnej Európy stalo viac nordickým, zatiaľ čo v častiach Francúzska, Španielska, Talianska a strednej Európy bol nordický element menej badateľný.

Balti – tradície si udržali najdlhšie

Balti patrili medzi najsevernejšie vlny indoeurópskych kmeňov a usadili sa vo východnej Európe okolo Baltického mora, ktoré bolo pomenované podľa nich. Boli jedineční v tom, že ostali jediným pôvodným indoeurópskym národom, ktorý sa nedostal do priameho vojenského kontaktu s Rímom.

Toto bolo spôsobené tým, že po usadení v severovýchodnej Európe sa už Balti nesnažili expandovať ďalej: jediný indoeurópsky kmeň, ktorý sa neangažoval v žiadnych ďalších sporoch o územia.

Pravdepodobne pre svoj izolacionalizmus sa práve tu starodávne indoeurópske tradície udržali najdlhšie a ich jazyky si dodnes udržali neobyčajne nápadnú podobnosť k materskej indoeurópčine.

Hore: zomierajúci Gal, rímska socha, okolo 230 pnl. Poskytuje výborné vyobrazenie rasových charakteristík Galov, s ktorými Rím bojoval.

Balti sa tiež silne stotožňovali so svojím prastarými indoeurópskym náboženstvom, pričom uctievanie starých božstiev sa vykonávalo ešte okolo roku 1900 nl.

Kelti vo Francúzsku a Rimania

Okolo roku 600 pnl. sa Kelti usadili a posilnili svoje pozície vo Francúzsku, hoci tí v južných častiach boli tmavší (pretože tam pôvodne žilo početnejšie obyvateľstvo mediteráncov) ako tí, čo žili severnejšie. Tieto keltské kmene žili v relatívnej stabilite v malých mestách a dedinách, s pevne ustáleným spoločenským systémom – aristokraciu tvorili takmer výhradne bojovníci, zatiaľ čo stredné a nižšie triedy pozostávali najmä z obchodníkov a robotníkov.

Keďže Kelti nemali písmo (resp. ho extenzívnejšie nepoužívali), takmer všetky opisy ich životného štýlu pochádzajú od rímskych spisovateľov, vrátane samotného Júlia Caesara, ktorý bol hlavou rímskej armády, ktorá v roku 54 pnl. obsadila Galiu. Keď Caesar písal o svojom ťažení v Galii, zaznamenal rozdiely medzi severom a juhom.

Gali zakladajú Miláno a napádajú Rimanov

Nepriateľstvo medzi Rímom a Keltmi (alebo Galmi, ako boli nazývaní v čase rímskej okupácie Francúzska) siahalo až do roku 400 pnl., kedy keltské armády vtrhli do severného Talianska a založili mesto Miláno.

V roku 387 pnl. dokonca obsadili samotný Rím a odišli, až keď im Rimania zaplatili výkupné v zlate.

Ďalšie keltské kmene putovali ďalej na juh a jedna skupina, Galaťania, dosiahla dnešné Turecko: práve touto skupinou sú Galaťania spomínaní v kresťanskej Biblii. Ďalší sa usadili v neskoršej Juhoslávii, kde založili osadu, kde dnes stojí Belehrad.

Hore: rímska socha galského náčelníka; zaujímavé vyobrazenie vysokopostaveného Gala v čase rímskej invázie do dnešného Francúzska.

Rímska odplata

Rimania vyčkávali a budovali si svoju silu. Po niekoľkých menších stretoch rímske légie pod vedením generála Caesara v roku 54 pnl. vtrhli do Galie, rozbili Keltov a takmer všetko obyvateľstvo si podrobili: podľa rímskych záznamov vyše 3 milióny.

Krutosť, s akou Rimania potláčali Galov, vyvolala veľké povstanie, ktoré začalo v roku 54 pnl. v strednom Francúzsku a trvalo dva roky. Vedenia sa nakoniec ujal kráľ kmeňa Arvernov, Vercingetorix.

Vybičovaní nedávnymi rímskymi násilnosťami – napríklad keď Caesar obsadil galské mesto Avaricum, nariadil zabiť všetkých 40 000 jeho obyvateľov – Vercingetorix a jeho galskí spojenci takmer porazili rímske armády.

Istý čas sa zdalo, že rímska výprava úplne stroskotala, ale nakoniec zavážila sila ich organizácie. Vercingetorix s jeho 80 000 mužmi bol nakoniec obkľúčený v opevnenom meste Alesia na rieke Seina. Caesarova armáda sa pripravovala na obliehanie, no zároveň sa tiež dostatočne chránila pred útokmi Vercingetorixových spojencov zvonka. Nakoniec, v pokuse zachrániť svoj ľud pred vyhladením, sa Vercingetorix osobne vzdal Caesarovi v roku 52 pnl.

Caesar poslal keltského kráľa do Ríma v okovách, kde bol väznený po šesť rokov pred tým, než bol verejne uškrtený a sťatý.

Hore: galská vzbura v koncoch – Vercingetorix sa vzdáva Caesarovi. Po dobytí dnešného Francúzska a postupe do Británie sa Caesar musel ponáhľať späť do Galie, aby čelil rozsiahlemu povstaniu vedenému mocným náčelníkom Vercingetorixom v roku 52 pnl. Po vytlačení a obľahnutí Galov v Alesii na rieke Seina sa keltský kráľ osobne vzdal Caesarovi v pokuse zachrániť svoj ľud. Caesar poslal Gala do Ríma v okovách, kde bol väznený šesť rokov a potom popravený.

Kelti v Británii a Rimania

Ostrov Británie bol medzičasom osídlený vlnami Keltov, čím sa vytvoril rovnaký mix rasových podskupín ako v zvyšku Európy. Všeobecne však platilo, že keltskí Britoni neboli až takí nordickí ako ich bratranci z druhej strany prielivu vo Francúzsku, a to z toho dôvodu, že prieliv do Británie prekročil menší počet nordických Keltov. Títo sa následne zmiešali s alpínsko-mediteránnym neolitickým obyvateľstvom Británie.

Keltskí Britoni stavali na a vylepšili mnoho neolitických budov, ktoré už v Británii existovali. Mnohé z dávnych pevností v južnom a západnom Anglicku boli napríklad prestavané a zosilnené, keďže britskí Kelti, rovnako ako všetci ostatní Kelti, často bojovali proti sebe, ako aj proti komukoľvek inému.

Ďalší Kelti sa presunuli ďalej na západ do Írska, kam so sebou priniesli aj svoj indoeurópsky jazyk: samotné slovo Eire je, rovnako ako Irán a Irak, odvodené od slova „árijský“. Eire (Írsko) nebolo nikdy osídlené Rimanmi (hoci mali jednu pevnosť v blízkosti Dublinu, zdá sa, že bola obývaná iba skupinou vyslancov) a tým pádom sa stalo známe ako keltská bašta.

Predrímska keltská Británia sa dá najvýstižnejšie opísať ako kultúra doby železnej, hoci hlavnou činnosťou väčšiny populácie bolo typicky neolitické poľnohospodárstvo. Kontakt s vonkajším vyvinutejším svetom bol hojný a existujú dôkazy o obchode dokonca aj s Rímom.

Hore: rekonštrukcia hlavy lindowského muža, tela zo železnej doby nájdeného v rašelinisku pri Cheshire, Anglicko v roku 1984. Nakoľko pochádza približne z roku 100 nl., predstavuje typického Kelta, s ktorými sa Rimania stýkali, bojovali a nakoniec zmiešali v Británii. Vystavené v Britskom múzeu, Londýn.

Prvý rímsky vpád - 55 pnl.

Po podrobení si Galov vo Francúzsku Caesar v roku 55 pnl. vykonal prvú rímsku výpravu cez prieliv do Británie. Podarilo sa mu pristáť na brehoch s veľkou armádou, ale jeho vyslanec ku keltským kmeňom v juhovýchodnej Británii, romanizovaný Gal menom Commius, bol zajatý jedným z keltských kmeňov.

Rimania boli taktiež prekvapení, že Britoni mali bojové vozy – ďalšia zručnosť, ktorú si priniesli zo svojej indoeurópskej domoviny – a rímska jazda, jediná zbraň, ktorú by Caesar mohol nasadiť proti bojovým vozom, sa nemohla preplaviť cez kanál kvôli zlému počasiu.

Načas sa zdalo, že Caesarove dve légie budú vytlačené z Británie – ale jeho galskému vyslancovi (ktorý bol prepustený v rámci diplomatickej hry na mačku a myš) sa podarilo získať niekoľko miestnych koní, čo skresalo výhodu britských bojových vozov.

Po obzvlášť nerozhodnej bitke bol dosiahnutý pat – ale to bola úľava, ktorú Caesar potreboval. Krátko potom sa jeho légie stiahli do Galie a ich veliteľ bol v Ríme oslavovaný za túto expedíciu, hoci bola málo dôležitá oproti významnému dobytiu Galie.

Druhá rímska invázia – 54 pnl.

Ďalšieho roku, 54 pnl., však Caesar zahájil nové ťaženie do Británie. Teraz sa tam vydal s armádou niekoľkonásobne silnejšou ako predtým, vrátane dvojtisícovej jazdy. Dúfal, že sa rýchlo vylodí, so svojimi vojskami napochoduje do srdca keltského územia a rýchlo porazí roztrúsené kmene predtým, než sa stihnú zjednotiť do spoločnej armády.

Svoje vyloďovacie miesta si však vybral zle. Navyše k jeho problémom pribudla búrka, ktorá ho prinútila stráviť 10 dní presúvaním svojich lodí na suchšie pobrežie, aby zabránil ich potopeniu, čo dalo Britonom dosť času zorganizovať sa a zostaviť armádu pod velením náčelníka Cassivellauna.

Ale zdrvujúca sila, ktorú Caesar priviedol do Británie porazila aj zjednotených Keltov. Porážka oslabila keltskú alianciu a niektoré významné kmene dokonca prešli na rímsku stranu, najdôležitejšie z nich boli Trinovantovia z Essexu, ktorí mali dôvod na zamietnutie Cassivellauna, pretože v predchádzajúcej roztržke zabil ich náčelníka.

Cassivellaunus začal ďalšiu ofenzívu a napadol veľký rímsky tábor v Kente, avšak bol porazený. Caesarove víťazstvá ale neboli úplné. Počiatočná strata času znamenala, že sa už blížila zima a stále nedosiahol svoje konečné víťazstvo. Čo bolo ešte horšie, medzi Galmi na druhej strane prielivu to vrelo a schyľovalo sa k povstaniu. Caesar a Cassivellaunus sa potom dohodli na mieri, podľa ktorého mali Kelti platiť ročné poplatky Rímu a hájiť rímske záujmy v Británii. Po takomto uzavretí situácie sa Caesar ponáhľal späť do Ríma a potom do Galie, kde musel čeliť Vercingetorixovmu povstaniu.

Hore: Rimania sa vyloďujú na britských brehoch. V roku 55 pnl. pristál na ostrove Július Caesar s armádou rímskych legií a bol prekvapený tvrdým odporom tamojších Keltov. Taktiež užasol nad tým, že Kelti mali bojové vozy a až po nerozhodnej bitke nastal pat, ktorý umožnil Caesarovi odísť bez väčšej porážky. Nasledujúceho roku Caesar zorganizoval ďalšiu výpravu do Británie a tentokrát sa mu podarilo podrobiť veľké množstvo Keltov. Väčšina krajiny ale ostala nezávislou po ďalších takmer 90 rokov až do roku 43 nl., kedy počas obnoveného rímskeho útoku bolo dobyté skoro celé územie dnešnej Británie.

Akékoľvek pomýšľanie na tretí vpád do Británie, ktoré by Caesar mohol mať, bolo odložené nasledujúcimi udalosťami v jeho živote – potlačovanie galského povstania, pochod na Rím v roku 50 pnl., jeho nástup k moci a zavraždenie o niekoľko rokov neskôr.

Caesarove dobytie Španielska

Caesarovi sa však v roku 49. pnl počas krátkeho šesťtýždňového ťaženia podarilo dobyť Španielsko, čím priviedol prakticky všetkých Keltov v tej krajine pod rímsku nadvládu (predtým bola v rímskych rukách iba južná časť Španielska, získaná od Kartága počas púnskych vojen). Proces romanizácie Španielska začal krátko potom.

Tretia rímska invázia – 43 nl.

Caesarov nástupca, Octavius Augustus, plánoval niekoľko invázií do Británie, ale všetky boli odložené, pretože iné tlaky vovnútri Ríše si vždy vyžiadali neodkladnú reakciu. Británia teda po 100 rokov existovala v stave medzi rímskou okupáciou a úplnou nezávislosťou.

Až v roku 43 nl. nakoniec cisár Klaudius prikázal dobyť celú Britániu. Klaudius zhromaždil armádu o počte 40 000 mužov pod vedením Aula Plautia a v ten istý rok napadol ostrov. Zdrvujúce rímske armády rýchlo postupovali do vnútrozemia, porážajúc odhodlaný keltský odpor okolo dnešného Londýna. Klaudius sa rozhodol, že chce byť prítomný pri konečnom víťazstve, a tak pristál v Británii s dodatočnými jednotkami a slonmi – ktoré museli britským Keltom pripadať ako draky – a obsadil hlavné keltské mesto Colchester na juhovýchode ostrova.

Tam sa keltské kmene oficiálne vzdali a Klaudius mohol odísť už po šestnástich dňoch, kedy konečne k Ríši pripojil provinciu Británia.

Rímske sily sa z Colchestru šírili ďalej, nasadzujúc proti miestnym kmeňom, ktoré boli vyzbrojené iba lukmi, šípmi a prakmi, mocné zbrane ako katapulty. Napriek tomu Kelti až do smrti bránili miesta ako pevnosť Maiden Castle v Dorsete.

Keltské povstanie za Boudiccy

Od roku 47 nl. keltský odpor narastal a nakoniec vyvrcholil v roku 61 nl., kedy eskaloval otvorenou vzburou kráľovnej Boudiccy z kmeňa Icenov v Norfolku. Smrť kráľa Icenov priviedla na ich územie jednotku Rimanov, ktorí po záchvate lúpenia verejne zbičovali kráľovu vdovu, Boudiccu a znásilnili jej dcéry.

Takáto verejná hanba sa ukázala byť priveľa. Iceni a mnohé ďalšie keltské kmene povstali do vzbury, zabrali niekoľko rímskych miest, vrátane Colchestra a Londýna, ktoré boli vyplienené a vypálené so stratami 70 000 na rímskej strane. Vystrašení Rimania zhromaždili svoje armády a stretli sa s Boudiccou v strede Británie, kde, vďaka skvelej organizačnej schopnosti a lepšiemu tréningu, boli schopní spôsobiť masívnu porážku omnoho početnejšej armáde. Podľa rímskych záznamov sa im podarilo zabiť 80 000 Britonov, pričom Rimania prišli len o 400 mužov.

Boudiccino povstanie bolo posledným veľkým domácim odbojom, ktorému museli Rimania čeliť v Británii počas nasledujúcich 200 rokov.

Hore: Boudicca, kráľovná Icenov, o ktorej Rimania zaznamenali, že mala dlhé blond vlasy, vedie povstanie proti rímskej vláde v roku 61 nl. na svojom bojovom koči. Spočiatku dosiahla niekoľko slávnych víťazstiev a podarilo sa jej dobyť rímske mestá Colchester a Londýn. Keltská kráľovná bola nakoniec porazená vďaka výbornej rímskej organizácii v bitke pri Loughtone. Následne ustúpila do veľkého lesa dnes známeho ako Epping na severovýchod od Londýna, kde sa otrávila, aby sa vyhla zajatiu.

Kelti na ďalekom severe – nikdy nepodrobení

Odvtedy vojenské podrobovanie ostatných častí ostrova po dolné Škótsko pokračovali bez väčšieho prerušenia až v roku 80 nl. boli najodbojnejší Kelti zatlačení do škótskych vrchov. (Samotní Škóti boli pôvodne írskym keltským kmeňom, ktorý neskôr prekročil Írske more.)

Jeden z týchto nepoddajných kmeňov, Kaledónčania, takmer porazili rímske légie postupujúce na sever v bitke na Mons Grapius v roku 83 nl., ale Rimania napokon opäť zvíťazili a Kaledónčania sa museli stiahnuť do hôr. Zúrivosť obrany Keltov z ďalekého severu však znamenala, že Rimania sa už nedostali oveľa ďalej (hoci vyplavili flotilu okolo severu Škótska) a začali sa pomaly sťahovať na juh.

V roku 122 nl. rímsky cisár Hadrián nielen navštívil provinciu Británia, ale aj prikázal postavenie opevnenej steny na severe Anglicka na obranu pred divokými kmeňmi ďalej na severe. Mnohé časti tohto valu, pomenovaného po Hadriánovi, stoja dodnes.

Vľavo hore: Hadriánov val, severné Anglicko. Bol postavený Rimanmi na ochranu pred neprestajnými útokmi Keltov zo severu (nazývaných Pikti), ktorých si Rimania neboli schopní podrobiť. Vpravo: cisár Hadrián, ktorý nariadil stavbu valu. Do roku 212 nl. boli už Rimania pevne usadení v Anglicku a proces romanizácie výrazne pokročil. Ešte viac urýchlený bol ediktom Caracallu v roku 212 nl. a následnou legalizáciou de facto už dávno prevládajúcej situácie vojakov berúcich si manželky z miestnej populácie.

Táto politika, uplatňovaná v celej Ríši, nemala rovnaké dôsledky v Británii či Francúzsku ako na Blízkom a Strednom východe – miešanie Rimanov, Keltov a pôvodných Európanov nenarušilo rasovú homogenitu ani dobyvateľov ani podrobených – ostali jasne bieli, zatiaľ čo na iných územiach miestne nebiele populácie čoskoro doslova pohltili biely prvok.

V roku 287 nl. znova vypukla vzbura v Británii, hoci v tomto čase sa už mnohí Britoni stali Rimanmi a naopak. V skutočnosti bola vzbura vedená romanizovanými Britonmi a Rimanmi, ktorí neznášali vtedajšieho cisára, Maximiliána (ktorého Dioklecián pribral za spoluvládcu). Proti britským a rímskym rebelom musela zasiahnuť špeciálne vyslaná rímska armáda v roku 296.

Podľa rímskych záznamov povstalci najali veľké množstvo germánskych žoldnierov – ironicky, aj veľká časť rímskeho vojska vyslaného na potlačenie povstania pozostávala z germánskych žoldnierov. Potlačenie tejto vzbury bolo poslednou veľkou vojenskou akciou Rímskej ríše v Británii.

Rímska vláda de facto padla okolo roku 400 nl.

Hoci rasový vývoj v Británii nepripomínal ten v Ríme (kde sa rímska krv do 2. storočia nl. celkom pomiešala s obrovským prílevom nebielych), aj ona okúsila politickú nestabilitu spôsobenú škriepením a vnútornými rozpormi medzi pomaly tmavnúcimi Rimanmi v Ríme samotnom. Vláda nad odľahlými dŕžavami ríše sa postupne oslabovala, až okolo roku 400 Rím de facto stratil kontrolu nad svojou najsevernejšou provinciou. V tomto čase do Británie prúdili ďalšie vlny nordických nájazdníkov – Sasi a teutónske národy valiace sa zo severnej a strednej Európy.

Zábava