Skutočnosť, že Rímska ríša sa zmenila na polyrasový zlepenec, neodvádza pozornosť od početných kultúrnych a inžinierskych výdobytkov pôvodných Rimanov. Je však veľmi potrebné zaznamenať, že najväčšie činy Ríma siahajú do času pred rasovým rozpadom – opäť odzrkadlenie predošlých civilizácií.

Rímsky spoločenský život

Rímsky spoločenský život sa sústreďoval na veľké atletické a športové podujatia. Tradícia krvavých hier – gladiátorov zabíjajúcich jeden druhého pre zábavu divákov nebol šport spájaný s pôvodnými Rimanmi.

Gladiátorské hry sa stali bežnými, až keď sa Rím začal plniť cudzincami, hoci medzi pôvodnými Rimanmi rozhodne neexistoval aktívny odpor proti tomuto krvavému divadlu. V skutočnosti bola pútavosť krvavých hier používaná ako politický nástroj – veľmi často boli väzni vinní z neobyčajne odporných zločinov použití ako krmivo pre levov, ako neskôr používal cisár Nero raných kresťanov.

Zápasenie a preteky záprahov boli populárnymi zábavami. Najväčším športovým štadiónom v Ríme bol Circus maximus, v ktorom sa mohlo usadiť okolo 300 000 ľudí. Mohol dokonca byť naplnený vodou na rekonštrukcie námorných bitiek medzi loďami životnej veľkosti. Circus maximus stál po storočia, ale postupne bol rozložený a kameň, z ktorého bol zostrojený, sa v stredoveku využil na výstavbu kresťanských budov. Takmer každé väčšie rímske mesto, od severnej Afriky po Blízky východ, sa mohlo popýšiť vlastným divadlom alebo amfiteátrom – niektoré z nich sú v prevádzke dodnes.

Hore: rekonštrukcia štadióna Circus maximus v Ríme. Bol najväčším zábavným komplexom všetkých časov s miestami na sedenie pre 300 000 divákov.

Prvé časti Circu boli postavené okolo roku 600 pnl. Podstatne narástol za Júlia Caesara, ktorý k nemu pridal aj kanály, ktoré umožnili privádzať doň vodu za účelom rekonštrukcie námorných bitiek. Hovorí sa, že pod záštitou rímskeho veliteľa Pompeia sa pri jednej príležitosti (55 pnl.) konali v Circu 5-dňové hry, počas ktorých bolo zabitých 500 levov a 20 slonov. Circus maximus, ktorý bol omnoho väčší ako legendárne Koloseum, neprežil. Bol dekonštruovaný a kamene z neho boli použité na stavbu kresťanských kostolov po tom, čo toto náboženstvo ovládlo Európu.

Rímske náboženstvo

Jednou z najvýraznejších čŕt rímskeho náboženstva pred príchodom kresťanstva bolo, že neexistovala jednotná viera ani božstvo. Náboženský svet Ríma v mnohom odzrkadľoval Ríšu samotnú: zmes rôznych kultov a vier s vplyvom z Grécka, Egypta a Blízkeho východu.

Najstarší rímski bohovia tiež odrážali povahu prvých Rimanov – reprezentovali praktické potreby denného života a vojenskú silu. Janus a Vesta strážili dvere a kozub; Lares chránil dom a pole; Pales pastviny; Saturn sejbu; Ceres rast obilia; Pomona ovocie a Consus a Ops zber.

Mená mnohých z týchto bohov sú dnes zapamätávané v dnešných pomenovaniach určitých druhov ovocia a poľnohospodárskych plodín.

Vľavo: rímska socha Pomony, bohyne ovocia a jesene. Ako bohyňa ovocných sadov bola tradične vyobrazovaná s priehrštím ovocia. Jej meno je odvodené z latinského pomenovania jablka, pomum.

Jupiterovi, vládcovi bohov, bolo pripisované nielen prinášanie dažďa, ale bol tiež známy svojou zbraňou, bleskom (rovnako ako hlavný boh Grékov, Zeus) a bol aj ochrancom vojenských aktivít Rimanov za hranicami ich vlastnej komunity.

Mars bol bohom mladých mužov a vojny a spolu s Jupiterom, Quirinom, Janusom a Vestou formoval prvý rímsky božský panteón.

Ako súčasť politiky pohlcovania, domácim bohom podrobených okolitých území boli zväčša udelené rovnaké pocty ako rímskym bohom. V mnohých prípadoch boli vodcom týchto náboženstiev adresované oficiálne pozvania, aby sa usadili v Ríme. Tento nárast cudzích cirkví v Ríme mal iný závažný dôsledok – do mesta boli vábení cudzinci v stále sa zvyšujúcich počtoch. Bohovia zo susedných kmeňov v Taliansku, ktorí sa stali rímskymi bohmi, zahŕňali slávne nerímske božstvá ako Diana, Minerva, Herkules a Venuša. Rímsky náboženský kalendár taktiež odrážal rímsku povoľnosť absorbovať cudzie kulty.

Najstaršie rímske festivaly pretrvali až do úplného konca pohanskej éry Ríma a zahŕňali pôvodné indoeurópske zvyky, napríklad oslavu príchodu jari a zimného slnovratu.

Jedným z najdôležitejších sviatkov boli saturnálie, oslavované sedem dní, od 17. do 23. decembra, počas obdobia zimného slnovratu. Všetok obchod bol prerušený, otrokom bola dočasne udeľovaná sloboda a ľudia si navzájom vymieňali darčeky.

Ďalším dôležitým festivalom bola lupercalia, ktorá oslavovala pastierskeho boha Luperca. Slávnosť sa konala 15. februára pred jaskyňou Lupercal na pahorku Palatín, kde boli podľa legendy bájni zakladatelia Ríma, Romulus a Remus kojení vlčicou.

Equiria, sviatosť na počesť Marsa, bola oslavovaná 27. februára a 14. marca, v tradičnom čase prípravy vojenských ťažení.

Nárast počtu chrámov v Ríme taktiež naznačoval, že Rimania budú povoľní pri tolerovaní najrôznejších kultov. Rímska spoločnosť prevzala liberálny prístup: každá osoba mohla vyznávať ľubovoľné náboženstvo, pokým nenarušovala verejný poriadok.

Toto, v kombinácii s rozsiahlymi územiami, ktoré upadli pod nadvládu Ríma, spôsobilo, že do mesta prúdilo obrovské množstvo všelijakých kultov a vier zo všetkých kútov známeho sveta: mithraizmus z Iránu, judaizmus z Palestíny a populárnym sa stalo dokonca uctievanie kultu Isis z Egypta po tom, čo Kleopatra VII. na rok navštívila Rím ako Caesarov hosť. Vplyvy šíriace sa zo všetkých končín v Ríme súperili o čo najväčší počet konvertitov.

Cisár Octavius Augustus, rané prvé storočie nl., mramor. Vatikánske múzeum, Rím.

Nakoniec začali Rimania zbožšťovať svojich vlastných veľkých vodcov po ich smrti: týmto spôsobom rýchlo narastali kulty okolo Júlia Caesara a Octavia Augusta a pre tieto skupiny boli vystavané aj chrámy. (Odtiaľto prevzala katolícka cirkev zvyk deifikovať svojich najslávnejších členov, nazývajúc ich svätými.) Všetky nekresťanské náboženstvá boli v roku 392 nl. zakázané nariadením cisára Teodózia po tom, čo sa kresťanstvo stalo prevládajúcim.

Rímska literatúra – rozsiahle dedičstvo

Čo sa týka kultúry, raní Rimania po sebe zanechali ohromný odkaz a do západnej civilizácie prispeli jednými z najvýznamnejších spisovateľov a mysliteľov s výnimkou antického Grécka.

  • Marcus Tullius Cicero (106 – 43 pnl.) bol jedným z najznámejších rímskych spisovateľov. Vytvoril spisy na mnohé témy, vrátane analýz a rozborov gréckeho myslenia, najmä Platóna a stoikov. Prispel aj do rozvoja rečníckeho umenia.

  • Publius Vergílius Maro (70 – 19 pnl.) je známy ako najväčší rímsky básnik, hlavne pre svoju epickú báseň Aeneas, ktorá rozpráva príbeh o hrdinovi, ktorý sa po dobytí Tróje vyplavil do Itálie a nakoniec z neho vzišiel rod Latinov, predkov Rimanov.

  • Publius Ovídius Naso (43 – 17 pnl.) je najslávnejší svojou básňou Metamorfózy, ktorá obsahuje príbehy antickej mytológie. Získal takisto slávu ako básnik pišúci o potešení a láske a po obzvlášť nepríjemnom milostnom škandále, v ktorom bola zapletená cisárska rodina bol poslaný do exilu pri Čiernom mori.

  • Titus Lívius (59 – 17 pnl.) napísal úžasnú históriu Ríma, prvé súhrnné dielo tohto druhu na svete.

  • Publius Cornelius Tacitus (55 – 117 nl.) napísal niekoľko spisov vrátane Germánie a Análov, ktoré kritizovali rímsku spoločnosť a cisársky systém vlády.

  • Mestrius Plutarchos (46 – 120 nl.) je najznámejší svojou biografickou prácou a 46 slávnych Rimanoch a Grékoch nazvanou Paralelné životy. Toto dielo bolo o približne 1 600 neskôr použité anglickým dramatikom Williamom Shakespearom na získanie detailov pre dve z jeho historických drám, Antónius a Kleopatra, a Július Caesar.

  • Historik Plínius starší (23 – 79 nl.) zostavil dielo, ktoré môže byť nazvané prvou encyklopédiou, a nazval ho „Prirodzenou históriou“.

Vpravo hore: Vergílius (70 – 19 pnl.) je známy ako najväčší rímsky básnik, hlavne pre svoju epickú báseň Aeneas, ktorá rozpráva príbeh o hrdinovi, ktorý sa po dobytí Tróje vyplavil do Itálie a nakoniec z neho vzišiel rod Latinov. Vedľa: rímsky historik Tacitus (55 – 117 nl.), bol, spolu s Plíniom jedným z najslávnejších historikov a spoločenských komentátorov Ríma.

Pod rímskou vládou pozostalí Macedónci v Egypte pokračovali vo svojom vedeckom výskume zahájenom za Ptolemaiovcov. Za Rimanov bola Alexandria znovu rozšírená na obrovské mesto. Slávny kartograf Ptolemaios (okolo roku 200 nl.) bol prvým, kto zakreslil mapu sveta na zakrivený povrch, pričom rozpracoval plány pôvodného bieleho gréckeho Macedónca, Erastosténa.

Galén z Pergamonu (139 – 200 nl.), ďalší romanizovaný Grék, zaviedol princípy v medicíne používané až do obdobia ranej renesancie.

Hore: prvá mapa, ktorá zobrazila zem na zakrivenej ploche (a tým pádom súčasť glóbusu) – navrhnutá rímsko-gréckym vedcom Ptolemaiom, ktorý pracoval v rímskom Egypte počas 2. stor. nl.

Umenie – nastavovalo svetové štandardy

Ako v prípade architektúry, tak aj rané rímske umenie kopírovalo grécke vzory. Tento trend bol najnápadnejší v sochárstve a skutočne mnohé sochy Grékov dodnes prežili vo forme rímskych kópií gréckych originálov.

Rímske umenie nespochybniteľne určilo štandard, s ktorým je porovnávané každé iné umenie – dokonca až do bodu, kedy je dielo alebo štýl známe ako „klasické“ alebo nie – ukážka toho, že ani po 2 000 rokoch nebol nikto schopný vylepšiť to, čo zostrojili Rimania.

Architektúra

Rimania bezostyšne prebrali mnohé stavebné prvky od Grékov (rôzne typy stĺpov a známy grécko-rímsky stavebný štýl trojuholníkovej strechy uloženej na rade stĺpov), vylepšili ich a pridali k nim, a potom vytvorili diela, ktoré sú až do dnešného dňa úžasne inšpiratívne a neprekonané v umeleckej kráse. Grécky vplyv siahal ďalej ako do architektúry. Všetci vzdelaní Rimania ovládali aspoň dva jazyky: latinský a grécky.

Mnohé zo stavieb v samotnom Ríme pochádzajú z času rozkvetu Ríše a zatiaľ čo väčšina z nich spustla, niektoré, ako napríklad slávny akvadukt v španielskej Segovii, sú dodnes v prevádzke, devätnásť storočí po ich dokončení. Rímske cesty boli vtedajšími diaľnicami a cestný systém, aký mala Rímska ríša, bol v mnohých aspektoch dorovnaný až v 20. storočí.

Hore: Koloseum, Rím, dokončené v roku 81 nl. Pomenovanie Koloseum dostalo po kolosálnej soche Nera, ktorá stála v blízkosti. Jeho skutočným pomenovaním je Flaviovský amfiteáter. Slúžilo na predvádzanie bitiek – niekedy medzi levmi a kresťanmi alebo inými kacírmi, okrem iného. Je jedným z najslávnejších diel architektúry na svete.

Hore: Rimanmi postavený akvadukt v Segovii v Španielsku, ktorý stále zásobuje mesto vodou, takmer 1 800 rokov po tom, čo bol postavený.

Hore: rímsky hrad na Rýne pri Cologne, nápadne pripomínajúci neskorší európsky stredovek. Takéto pevnosti ohraničovali územie Ríše.

Hore: model mesta Rím, ukazujúci Circus Maximus a Koloseum. V tomto meste s rozvodom vody občanom nechýbalo nič a jeho infraštruktúra sa prakticky vyrovnala akémukoľvek dnešnému mestu.

Majstrovstvo, s ktorým boli zostrojenie mnohé vtedajšie stavby, by bolo náročné dorovnať aj dnes – a to napriek výhodám moderných nástrojov. Rimania plánovali podoby svojich nových miest na štvorcovej sieti a ich technológie betónu a klenutej kupoly umožnili výstavbu obrovských budov neskôr známych ako katedrály.

Náruživé staviteľstvo, rovnako ako u egyptských predchodcov, však malo svoju cenu: lacnú pracovnú silu na ich konštrukciu zaobstarali masy otrokov a prílev otrokov v kombinácii s prirodzenou imigráciou do Ríma nakoniec vyústil do demografického posunu, ktorý mal za následok pád tejto Ríše.

Otroci

Otroctvo bolo inštitucionalizovanou súčasťou rímskej spoločnosti. Rozľahlosť Ríše však znamenala, že pochádzali prevažne z cudziny – grécki otroci boli považovaní za najlepších (boli samozrejme najsvetlejšími otrokmi, po Galoch a Germánoch, ktorí sa ako otroci vyskytovali menej často). Arabi, černosi a rôzne zmiešané rasy z Blízkeho a Stredného východu taktiež vytvárali rozsiahlu časť otrokov.

Dovoz týchto rasovo cudzích otrokov mal po čase dopad na demografiu Ríma. Známy rímsky spisovateľ Juvenalis v prvom storočí nl. napísal: „Táto spodina sa nazýva Grékmi, ale aká malá časť z nich pochádza z Grécka; rieka Orontes už dlho vtekala do Tiberu.“ (Juvenalis, Satiry III)

Ich počet bol obrovský: počas Augusta mal Rím okolo 900 000 obyvateľov, z ktorých 300 – 350 000 boli otroci, teda každý tretí obyvateľ mesta. V roku 73 pnl. počas Spartakovho povstania boli otroci schopní sformovať svoju vlastnú armádu o sile 70 000 mužov. Potlačenie povstania si vyžiadalo nasadenie celej rímskej armády – napriek tomu však praktiky otroctva pokračovali a nakoniec stáli Rimanov ich samotnú existenciu.

Zábava