Obsah článku

Apeninský polostrov bol pôvodne počas obdobia neolitu obývaný bielym rasovým mixom protonordikov, alpíncov a mediteráncov, pričom alpínske a mediteránne elementy boli v prevahe. Približne od roku 2 000 pnl. sa v severnom Taliansku po prekročení Álp z oblastí dnešného Rakúska a Maďarska začali usádzať indoeurópski prisťahovalci zo strednej Európy (ktorí boli pôvodne z južného Ruska). Medzi týmito ľuďmi boli kmene známe ako Latini. Čo sa týka rasy, boli predominantne nordické. Ďalšia skupina bielych, známa ako Etruskovia, sa usadila v Taliansku okolo roku 800 pnl.

Časť I: vznik Ríma a púnske vojny

Etruskovia

Etruskovia boli zmesou pôvodných starých európskych podskupín, ale vojensky boli nadradení pôvodným obyvateľom Talianska. V dôsledku toho sa pod ich vládu čoskoro dostala veľká časť severného Talianska. Etruskovia vytvorili vyspelú spoločnosť, vystavali mestá a usadlosti, ktoré boli rozhodne omnoho vyvinutejšie než čokoľvek iné dovtedy videné v tej krajine. Etruskovia však neboli jedinou skupinou, ktorá mala o Taliansko záujem: okolo roku 800 pnl. v južnom Taliansku a na Sicílii založili svoje sídla aj niektoré grécke mestské štáty. Tieto neboli len imperialistickými kolóniami: slúžili tiež ako nárazníkové pásmo proti agresívnym nájazdníkom z Afriky.

Hore: rímsky jazdecký dôstojník, zo sarkofágu v Malej Ázii (Turecko) cca 50 nl.

Romulus a Remus

Podľa rímskej legendy bolo mesto založené okolo roku 753 pnl. osirelými dvojičkami Romulom a Remom, ktorí boli pred smrťou v ranom detstve zachránení vlčicou, ktorá ich ochraňovala a kojila.

Nech už je skutočný pôvod mesta akýkoľvek, faktom ostáva, že v roku 700 pnl. na siedmich pahorkoch okolo rieky Tiber malo už mesto pevnú pozíciu a v 6. stor. pnl. boli mesto a priliehajúce územia ovládané Etruskami.

V tomto čase Rímu vládli králi zvolení ľudom. Symbolom zvoleného rímskeho kráľa sa stal celosvetovo známy ako symbol sily: sekera zarazené do zväzku prútov, fasces.

Pointou tohto symbolu bolo, že každý kmeň predstavoval jeden prút – samotní by mohli byť poľahky zlomení, ale pevne zviazaní dokopy predstavovali významnú silu.

Hore: rímski liktori nesúci fasces – prúty zviazané spolu so sekerou. Symbol autority v starovekom Ríme mal svoj význam odvodený od skutočnosti, že jednotlivé prúty môžu byť ohnuté a zlomené, ale v pevnom zväzku sú silné. Symbol fasces sa stal celosvetovo vnímaným ako symbol moci a môže byť často nájdený v západnej architektúre. Talianska fašistická strana Benita Mussoliniho prebrala nielen tento emblém, ale od neho odvodila aj svoje meno.

V slovenských dejinách existuje analógia – Tri prúty kráľa Svätopluka. Preto symbol prútov je aj slovenským národným symbolom. (pozn. red.)

Symbol fasces, ktorý bol v 20. storočí používaný talianskym vodcom Mussolinim, môže byť aj dnes nájdený spočívajúci pod rukami Abrahama Lincolna na jeho pamätníku v hlavnom meste Spojených štátov amerických, Washingtone D. C. a dokonca aj vovnútri Kongresu samotného.

Prvým rímskym kráľom radili hlavy všetkých významných rodín na zhromaždení, ktoré sa nazývalo senát.

Tento zbor sa zachoval, hoci jeho právomoci a zloženie sa časom menili, až do pádu Rímskej ríše o vyše 1 000 rokov.

Senátori a ich rodiny sa stali vyššou triedou Ríma, nazývanou patricijovia, zatiaľ čo široké masy ľudu boli známe ako plebejci.

Raná republika (509 – 133 pnl.)

V roku 509 viedla skupina patricijov vzburu proti osobitne nepopulárnemu etruskému kráľovi, zvrhla ho a zaviedla v Ríme republiku. Najznámejšou udalosťou tohto prevratu bola bitka pred bránami Ríma, kedy legendárny rímsky vojak Horácius osobne čelil armáde etruského kráľa, zatiaľ čo most do mesta bol zničený a zabraňoval Etruskom znovuzískať kontrolu nad hlavnou časťou Ríma.

Právomoc zastávaná bývalým kráľom bola rozdelená medzi dvoch každoročne volených vládcov, nazvaných konzulmi. Ďalšie mestá v strednom a severnom Taliansku sformovali alianciu proti sile novej Rímskej republiky, ktorá viedla k porážke Ríma v bitke pri jazere Regillus v roku 496 pnl.

O tri roky neskôr, v roku 493 pnl., sa Rímska republika pridala k spojenectvu, ktoré sa stalo známe ako Latinská liga a dalo si za cieľ odstrániť posledné etruské bašty.

Hoci pôvodne neboli takí vyvinutí ako Etruskovia, v roku 400 pnl. Latini prevzali mnohé z etruskej kultúry a v prakticky všetkých ohľadoch predčili svojich bývalých pánov, vojensky i kultúrne. Tajomstvom ich úspechu - ako aj úspechu celej Rímskej ríše – bola ohromujúca schopnosť organizovať sa v miere, ktorú svet nevidel od čias prvých Egypťanov.

V roku 400 pnl. už boli Latinskou ligou úspešne porazené posledné dŕžavy Etruskov a odvtedy boli Etruskovia úplne pohltení Latinmi, čím sa vytvoril nordicko/alpínsko/mediteránny mix, ktorý sa stal charakteristický pre obdobie raného Ríma, s tým, že vládnucu vrstvu tvorili skôr nordické elementy.

Kus z maľovanej hrnčiarskej nádoby približne z rokov 350 – 325 pnl., južné Taliansko (Tarent), na ktorej je zobrazený herec. Názov je „tragický herec držiaci masku“. Toto vyobrazenie je dobrým príkladom raného rímskeho rasového typu, hoci je možné, že autor samotný má na sebe masku. Múzeum Martina von Wagnera, univerzita vo Würzburgu, Nemecko.

Rím bol všetkými kmeňmi Latinskej ligy uznaný ako vedúce mesto, hoci, ako sa ukázalo, s týmto rozhodnutím boli neskôr nespokojní.

Počas tejto fázy zrodu národa Rimania vytvorili svoj prvý významnejší zákonník: v roku 450 pnl. boli spísané Zákony dvanástich tabúľ, ktoré poslúžili ako základ celého rímskeho právneho systému, ale tiež ako základ takmer všetkým dnešným právnym systémom.

(Odzrkadľujúc dávnejšiu grécku spartskú tradíciu, Zákony dvanástich tabúľ špecificky požadovali eutanáziu pre každé novorodeňa vykazujúce nápadné deformácie alebo retardáciu – príklad základov eugeniky vykonávaných ranými Rimanmi.)

Keltský vpád – vydrancovanie Ríma, 387 pnl.

Rimania boli však čoskoro nútení čeliť ďalšej závažnej kríze. V roku 387 pnl. Galovia, potomkovia keltských kmeňov, ktoré sa usídlili vo Francúzsku, napadli a vyplienili Rím. Odišli až potom, ako im Rimania zaplatili výkupné v zlate.

Invázia Galov ukázala slabotu v radoch Latinskej ligy – členovia spolku odmietli Rímu poskytnúť pomoc proti Keltom.

Tento počin nebol zabudnutý Rimanmi, ktorí si do roku 380 nielen prestavali celé mesto a vztýčili masívne obranné hradby, ale tiež si začali pripravovať armádu silnejšiu než predtým.

V roku 338 pnl. po spojení sa s niekoľkými menšími kmeňmi v okolí Ríma sa Rimania obrátili proti svojim bývalým spojencom z Latinskej ligy a v roku 280 pnl. im uštedrili rozhodujúcu porážku, čím sa stali dominujúcou silou v Itálii.

Grécke vojny

Hore: pôvodná busta epirského kráľa Pyrrha, ktorý so svojou armádou obsahujúcou slony prišiel do Itálie a na Sicíliu, aby pomohol gréckym mestám v týchto oblastiach. Hoci spočiatku dosahoval víťazstvá, tieto boli len za cenu takých vysokých strát pre jeho jednotky, že bol nakoniec porazený. Podľa neho sa každé víťazstvo za cenu veľkých strát, ktoré nakoniec vedie k porážke, nazýva Pyrrhovo víťazstvo.

Ako sa rímska sila a vplyv rozrastali, konflikt s gréckymi mestami na juhu Itálie sa stával čoraz viac nevyhnutným. Vojna skutočne vypukla po tom, čo Rimania začali obsadzovať najjužnejšie časti Apeninského polostrova.

Tarent, jedno z gréckych miest, si na pomoc proti Rimanom najalo gréckeho kráľa Pyrrha z Epiru, mesta v severnom Grécku. Pyrrhovi sa podarilo spôsobiť Rimanom porážky, avšak za cenu takých strát mužov a materiálu, že úplne vyčerpali grécku expedičnú armádu a do roku 280 pnl. celá Itália upadla pod nadvládu Rímu, keďže Gréci neboli schopní mu vojensky vzdorovať. Odvtedy sa každému víťazstvu za cenu veľkých strát, ktoré dlhodobo vedie k porážke hovorí Pyrrhovo víťazstvo.

Kartágo – hrozba pre Rím

Po eliminovaní gréckych základní v samotnej Itálii jedinou silou v oblasti Stredomoria, ktorá by dokázala ohroziť ďalšiu expanziu Rímu, bolo Kartágo na severoafickom pobreží. Kartágo bolo založené okolo roku 800 pnl. zmiešanými semitsko-mediteránnymi Feničanmi a stalo sa nezávislou a mocnou silou.

Kartágo sa počas storočí rozrástlo, veľký nordický prílev sa odohral po tom, čo túto oblasť obsadil Alexander Veľký a počas vojen s Rímom bolo Kartágo v o svojom vrcholnom rozkvete.

Latinské pomenovanie Feničanov bolo Púni, preto sa rímske vojny proti Kartágu nazývajú púnske vojny.

Prvá púnska vojna (264 – 241 pnl.)

V roku 264 pnl. vypukla medzi Rímom a Kartágom vojna o Sicíliu. Po utŕžení počiatočných porážok napokon Rimania porazili Kartágincov, ktorí boli v roku 241 pnl. nútení prosiť o mier. Podľa podmienok mierovej zmluvy Rím získal Sicíliu, Sardíniu a Korziku, čím si republika pridala do svojich rozrastajúcich sa dŕžav.

Hore: Kartágo, umiestnené na dnešnom tuniskom pobreží, bolo po mnohé roky najväčším nepriateľom Ríma. Bolo založené Feničanmi a keď padlo pod nadvládu Alexandrovej Macedónskej ríše, získalo masívny prílev nordickej krvi. Jeho vládnuce vrstvy sa stali takmer výhradne nordickými a lesk mesta konkuroval Rímu.

Hore: zvyšky kartáginského prístavu, zachytené na fotografii z prvej polovice 20. rokov 20. stor. Keď Rimania konečne dobyli Kartágo, zrovnali mesto so zemou, pôdu posypali soľou (aby tam už nikdy nič nevyrástlo), zabili všetkých mužov a všetky ženy a deti vzali do otroctva.

Druhá púnska vojna (218 – 201 pnl.)

Druhá púnska vojna je tiež známa ako Hannibalova vojna, podľa veľkého kartáginského generála, ktorý po dlhom ťažení úplne podkopal silu Ríma. Po strate kontroly nad Sicíliou a inými stredomorskými ostrovmi, sa Kartágo snažilo získať nové dŕžavy v Hispánii. Za týmto účelom tam vyslalo armádu, ktorá v rokoch 237 pnl. a 219 pnl. dobyla značné časti dnešného Španielska, nakoľko pôvodné biele a keltské obyvateľstvo nebolo žiadnym súperom pre skúsených kartáginských vojakov.

V roku 218 pnl. potom Hannibal previedol armádu asi 50 000 mužov a 37 bojových slonov cez južné Francúzsko a severotalianske Alpy (len jeden z jeho slonov prežil túto neuveriteľnú cestu) a po ďalších asi 15 rokov takmer nepretržite útočil na Rimanov po celej dĺžke a šírke Itálie.

Hore: Hannibalove jednotky prekračujú Rhônu na ceste do severnej Itálie. V skutočnosti prechod cez Alpy prežil iba jeden slon.

Hannibal dosiahol veľa víťazstiev, najväčšie z nich pri Kanách, kde premohol početnú presilu Rimanov. Načas sa zdalo, že Rimania konečne stretli silnejšieho súpera – ale rímsky generál Scipio objavil recept proti Hannibalovi. Napadol severnú Afriku so zmýšľaním, že ak Hannibal dokázal vpadnúť do Itálie a ohroziť Rím, aj Rimania mohli vpadnúť do severnej Afriky a ohroziť Kartágo. Táto taktika zaúčinkovala, Hannibal bol nútený vrátiť sa na obranu Kartága a veľkú časť svojej armády musel nechať v Itálii.

Rím bol potom schopný vtrhnúť do Hispánie a vytlačiť kartáginské vojská. Hannibal bol nakoniec Rimanmi porazený v bitke pri Zame v roku 202 pnl. a nasledovala ďalšia mierová zmluva. Podľa jej podmienok Kartágo muselo súhlasiť s odzbrojením, platením reparácií Rímu a odovzdaním španielskych kolónií Rímu.

Hannibalovi však Rimania nikdy neodpustili a prenasledovali ho až do Malej Ázie (dnešné Turecko), kde v roku 182 pnl. spáchal samovraždu.

Vpravo hore: strieborná minca vyrazená v Kartágu okolo roku 220 pnl. ukazujúca nordickú tvár Hannibala, najväčšieho bojovníka mesta. Kartágo bolo založené Feničanmi a masívny prílev nordickej krvi nastal po obsadení nordickými Macedóncami za Alexandra Veľkého. Hannibal pochádzal z dávneho nordického urodzeného kartáginského rodu. Vedľa: bronzová busta rímskeho generála Publia Scipia, ktorý porazil Hannibala v bitke pri Zame v roku 202 pnl. Rimania svoju novú kolóniu nazvali „Afrika“ – týmto bieli Rimania dali Afrike (a Afričanom) pomenovanie, ktorým sú kontinent a jeho obyvatelia známi dodnes.

Grécko obsadené – 146 pnl.

Porážka Kartága umožnila Rímu nerušene rozširovať svoju koloniálnu moc ďalej na východ. Macedónci, ktorí pomáhali Hannibalovi, boli Rimanmi za tento skutok potrestaní ako prví.

Rímske légie napadli Macedónsko v roku 200 pnl. a v roku 197 pnl. porazili jeho armádu. Pevninské Grécko bolo potom zahrnuté pod rímsku ochranu, hoci mnohým mestským štátom bolo umožnené vládnuť si samostatne.

Pokračujúce nepokoje a vojny medzi týmito štátmi nakoniec priviedli Rím k tomu, aby toto územie priamo obsadil a tento akt bol zavŕšený do roku 146 pnl. (v tom roku rímske légie zničili grécke mesto Korint).

Po 60 rokov po roku 146 pnl. bolo Grécko takmer úplne ovládané Rímom, hoci niektoré mestá, napríklad Sparta a Atény, si udržali slobodné postavenie.

V roku 88 pnl. Mitridates, pontský kráľ, z východu napadol Rimanmi držané územia – mnohé grécke mestá podporili ázijského monarchu vo viere, že znovuzískajú svoju nezávislosť.

Rímska armáda vyhnala Mitridata z Grécka a rozdrvila povstanie – v roku 86 pnl. vyplienila Atény a o rok neskôr Téby. Rímska pomsta vzbúreným mestám bola tvrdá a ťaženia na gréckej pôde zanechali stredné Grécko v ruinách. V roku 22 pnl. boli grécke mestské štáty oddelené od Macedónie a Rimania z nich spravili provinciu Achája.

Počas vlády rímskeho cisára Hadriána (117 – 138 nl.) boli mnohé zo slávnych aténskych budov vzkriesené z ruín. Pokračujúce reštaurátorské pokusy boli však prerušené vpádom Gótov, ktorí v rokoch 267 – 268 nl. zaplavili Grécko, zajali Atény a zničili mestá Argos, Korint a Sparta.

V 6. – 8. stor. nl. sa na polostrov zo severu prisťahovali slovanské kmene, ktoré obsadili Ilýriu a Tráciu.

Po odchode Gótov Grécky polostrov, úplne spustošený storočiami vojen a rasového miešania, upadol do temnoty ako provincia Východorímskej Byzantskej ríše.

Egypt

V tomto čase bol už Rím dominantnou silou Stredomoria a v roku 168 pnl. sa Egypt (stále pod vládou macedónskych Ptolemaiovcov) formálne stal spojencom Ríma, takže v roku 168 pnl. väčšina Stredomoria – od Španielska, po pobreží Stredozemného mora až po Grécko a časti Turecka, Egypt a severoafrické pobrežie až po Tunis, bola buď pod rímskou nadvládou alebo spojencom Ríma.

Tretia púnska vojna (149 – 146 pnl.)

Nepriateľstvo medzi Rímom a Kartágom bolo zakorenené tak hlboko, že nemohlo byť urovnané jedinou zmluvou a v roku 149 pnl. vypukla medzi dvomi mocnosťami ďalšia vojna. V tomto čase bola už ale rímska moc obrovská – Kartágo bolo obľahnuté a po trojročnom obliehaní podľahlo a bolo dobyté.

Rimania, rozhnevaní tým, že boli neustále ohrozovaní tým istým nepriateľom, už s Kartágom nepodpísali žiadnu zmluvu. Aby si zaistili, že Kartáginci ich už nikdy neohrozia, fyzicky zrovnali mesto so zemou, zavraždili alebo zotročili celé jeho obyvateľstvo, preorali pôdu medzi troskami a do zeme zasiali soľ, aby tam už nikdy nič nevyrástlo.

Na konci tretej púnskej vojny Rimania obsadili územie dnešného Tuniska a znovuzaložili Kartágo – tentoraz rímske. Toto teritórium nazvali provinciou „Afrika“ - toto pomenovanie sa neskôr začalo vzťahovať na celý kontinent. Týmto istým spôsobom viedli rímske výboje na východe k vytvoreniu provincie „Ázia“ – ďalšie rímske pomenovanie, ktoré sa stalo názvom pre celý svetadiel.

Zábava