Objavenie sa Alexandra Veľkého v histórii je pozoruhodnou ukážkou toho, ako sila vôle a vodcovská pozícia jednej osoby dokáže zmeniť vývoj svetového diania. Akoby odnikiaľ sa Alexander vyrútil na antický svet, otočil jeho smerovanie o 180 stupňov a potom rovnako rýchlo zmizol.

Na sever od Grécka ležala oblasť Macedónie, obývaná národom, ktorého pôvod ležal vo vpáde nodických kmeňov do tejto oblasti počas veľkých indoeurópskych migrácií, ktoré sa odohrávali po roku približne 5 000 pnl. Archeologické výskumy ukázali, akí nordickí boli Macedónci – najmä v kontraste s ľuďmi, ktorí v čase prvých macedónskych výprav tvorili väčšinu obyvateľstva južného Grécka.

Hore: detail z Alexandrovho sarkofágu, ukazujúceho Alexandra na koni a za ním pešiehio vojaka. Alexandrove vlasy sú vyobrazené ako blond-červené, a tiež ochlpenie ohanbia pešiaka naľavo – jasné indikátory prítomných rasových typov. Sarkofág pochádza zo 4. stor. pnl. a práve sa nachádza v archeologickom múzeu v Istanbule.

Alexandrov sarkofág

Slávny Alexandrov sarkofág (tiež známy ako sidónsky sarkofág, z roku 310 pnl., momentálne v Istanbule) zobrazuje Macedóncov s bielou pleťou, svetlými vlasmi a modrými očami a Alexandra ako vzorového nordika.

Hore: Alexander Veľký, dobyvateľ celého vtedy známeho sveta pomocou svojej mocnej indoeurópskej armády, ktorá sa vyrútila zo severu Grécka a dosiahla až Indiu.

Filip II. – Alexandrov otec

Macedónci boli pomerne pokojným národom, až pokým nebol v roku 359 pnl. ich vojenský potenciál rozpútaný energickým kráľom Filipom II. Po upevnení macedónskej jednoty sa Filip vydal na Grécky polostrov, kde v roku 338 pnl. obsadil Atény. Potom svoju pozornosť obrátil na Perzskú ríšu na východe.

Predtým, ako mohol napadnúť Perziu, bol Filip zavraždený v roku 336 pnl., krátko potom, čo nechal kráľovnú, Olympias (ktorá bola Alexandrovou matkou) a zobral si novú ženu, Kleopatru (nie tú slávnu kráľovnú Egypta; o nej bude reč nižšie).

Špekuluje sa o tom, že tento akt viedol k Filipovmu zavraždeniu, možno dokonca zorganizovaným jeho synom, Alexandrom. Nech už to bolo akokoľvek, Filipovi bol vystrojený kráľovský pohreb a jeho hrobka bola objavená neporušená v roku 1977.

Filipova koruna prešla na jeho 20-ročného syna Alexandra, ktorý sa v roku 334 pnl. vydal raz a navždy pokoriť Peržanov. Na ceste k tomuto cieľu sa mu podarilo zjednotiť väčšinu Grékov a stať sa nespochybniteľým pánom Gréckeho polostrova.

Vojny proti Perzii – 334 pnl.

Alexander zahájil svoje ťaženie voči Perzii na jar 334 pnl. prekročením Dardanel s armádou 35 000 Macedóncov a Grékov. Jeho hlavnými veliteľmi boli Antigonos, Ptolemaios a Seleukos (všetci boli Macedónci) a neskôr zohrali veľmi dôležitú úlohu v histórii.

Na rieke Granikos, neďaľeko starodávneho mesta Trója, zahájil Alexander útok na perzskú armádu o počte 40 000 mužov. Macedónci Peržanov porazili so stratou, podľa Alexandra (ktorý však doazista preháňal) len 110 mužov. Nech už je pravda akákoľvek, víťazstvo bolo zdrvujúce a ako sa správy o bitke šírili po (dnešnom) Turecku, celý subkontinent sa Alexandrovi vzdával bez boja.

Alexander potom zamieril proti hlavnej perzskej armáde, ktorej velil kráľ Dárius III. osobne. Obe armády sa stretli pri Isse v dnešnej severovýchodnej Sýrii. Stále majúc asi 35 000 vojakov, napadol Alexander perzskú armádu, ktorej silu macedónske záznamy odhadovali na asi 500 000 mužov – pravdepodobne ďalšie zveličenie – ale tak či tak vypovedá o presile, ktorej Alexander čelil. Neuveriteľne, zrejme vďaka svojej vojenskej genialite, Alexander zvíťazil v bitke pri Isse v roku 333 pnl., ktorá sa pre perzskú armádu stala úplnou katastrofou.

Hore: základná jednotka Alexandrovej armády – speira. 256 mužov bolo zoradených do 16 tesných radov po 16 vojakoch. Počas útoku sa kopije prvých piatich radov nasmerovali dopredu, aby prelomili nepriateľské línie – ostatní vojaci držali svoje kopije vztýčené dohora na odklonenie šípov alebo iných striel. Takéto a podobné taktiky pomohli Alexandrovej nordickej armáde prekonať zdrvujúce presily znova a znova počas ich úchvatného pochodu z Grécka, cez Blízky východ, Egypt až do Indie.

Libanon a Egypt

Alexander sa potom otočil na juh, kde sa v dnešnom Libanone po sedemmesačnom zúrivom obliehaní zmocnil opevneného prístavu Týros. Potom obsadil Gazu a v rýchlej následnosti Egypt, kde neorganizovaní a oslabení nebieli vodcovia boli schopní klásť len malý odpor.

V roku 332 pnl. Alexander založil v Egypte nové mesto – ktoré nazval Alexandriou. Toto mesto sa neskôr stalo literárnou, vedeckou a obchodnou metropolou gréckeho sveta. Kyréné, hlavné mesto severoafrického kráľovstva Kyrenaika, sa čoskoro nato vzdalo Alexandrovi, čím sa jeho jeho domínium rozšírilo na krajiny mesta Kartágo, kde jeho indoeurópske nordické jednotky vytvorili vrstvu vládnucej aristokracie (a z ktorej nakoniec vzišiel veľký generál Hannibal, ktorý o nejakých 200 rokov neskôr odskúšal Rímsku ríšu).

Pád Babylonu

Alexander nabral posily, opäť sa obrátil na sever a s armádou 40 000 pešiakov a 7 000 jazdcov pochodoval proti Babylonu (ktorý bol v tom čase súčasťou Perzskej ríše). Po prekročení riek Eufrat a Tigris sa znova stretol s perzským kráľom Dáriom, ktorý podľa macedónskych záznamov nazhromaždil novú armádu o počte milión mužov – zjavne opäť zveličenie, ale stále bol bezpochyby v obrovskej presile oproti Alexandrovým jednotkám.

V bitke pri Gaugamelách 1. októbra 331 pnl. Alexander zase raz vyprášil Dária, ktorý utiekol a o niečo neskôr bol zabitý dvomi z jeho vlastných generálov. Babylon sa potom vzdal a Alexander obsadil hlavné mesto Perzie, Perzepolis. V priebehu troch rokov Alexander zabral široký pás územia a všetok odpor sa rozpadal pred jeho nemilosrdnou armádou. Jeho ríša siahala popri a za južné brehy Kaspického mora, vrátane dnešného Afganistanu a na sever do Strednej Ázie.

Hore: Alexander a jeho veľký protivník, Dárius III. z Perzie sa naposledy stretávajú. Po porážke Dárius ušiel do Medey, kde bol v roku 331 pnl. zavraždený tesne predtým, ako sa s ním mohol stretnúť Alexander. Tu je posledné stretnutie zrekonštruované podľa skutočných záznamov: Alexander stále drží úctu voči svojmu mŕtvemu nepriateľovi, ktorého ríša bola dlho postrachom Grécka a Macedónska.

V šľapajach Árijcov – Alexander napáda Indiu

Aby dokončil dobytie zvyškov Perzskej ríše, ktoré istý čas zahŕňali časť západnej Indie, Alexander v roku 326 pnl. prekročil rieku Indus a napadol Pundžáb, nasledujúc kroky Indoárijcov, ktorí túto cestu absolvovali nejakých 1 200 rokov pred ním.

V tomto bode sa Alexandrova armáda vzbúrila a odmietla ísť ďalej, pretože nevideli žiadny zmysel v pochodovaní zdanlivo donekonečna, stále ďalej a ďalej od svojich domovov bez žiadnej úľavy v dohľade. Cítiac, že potreboval svojich mužov dostať domov rýchlo, Alexander vykonal ďalší neuveriteľný čin. Skonštruoval flotilu lodí a vyplavil sa dole po rieke Indus, ktorej ústie dosiahol v septembri 325 pnl. Potom sa so svojou armádou vyplavil do Perzského zálivu a po súši cez púšť sa v roku 323 pnl. vrátil do Babylonu. Práve na tejto ceste naspäť dostal Alexander horúčku a zomrel v Babylone.

Alexandrov vplyvný odkaz

Dokopy Alexander založil 25 miest – čo je samo o sebe pozoruhodným počinom. Mnohé z nich niesli jeho meno, alebo lokálne prepisy jeho mena, ale jedno sa stalo najznámejším zo všetkých: Alexandria v Egypte, založená v roku 332 pnl. Toto mesto sa stalo novým hlavným mestom Egypta a v roku 300 pnl. bola v ňom založená knižnica, ktorá sa neskôr stala známa ako slávna alexandrijská knižnica. Hovorilo sa o nej, že svojho času obsahovala najväčšie sústredenie dobových vedomostí na svete.

Alexandria sa tiež stala známou svojím slávnym majákom – 70 metrov vysokým, na vrchole ktorého horel oheň, zrkadlami odrážaný a viditeľný do vzdialenosti 50 kilometrov. Tento maják sa čoskoro stal jedným zo siedmich divov sveta. Hoci bol aktívny len po 13 rokov (336 – 323 pnl.) a zomrel vo veku 33 rokov, Alexander Veľký vryl svoje meno do histórie tým, že sám vytvoril najväčšiu ríšu, ktorú svet do tej doby videl. Bol pochovaný v egyptskej Alexandrii.

Alexandrova „rasová jednota“ – odsúdená na zánik

Napriek tomu, že ľahko prekonal všetkých ľudí zmiešanej rasy zo Stredného a Blízkeho východu, Alexander sám verejne vyhlásil, že je za ďalšiu rasovú integráciu.

Bol horlivým zástancom „zaisťovania poslušnosti“ podrobených národov tým, že nariadil macedónskym okupantom zmiešať sa s poddanými národmi. Prikázal napríklad všetkým svojim generálom, aby si zobrali manželku z radov dobytých národov, z ktorých väčšina bola zmesou Semitov, Arabov, negroidov a pôvodných bielych.

Alexander sám si zobral nebielu ženu, perzskú princeznú zmiešanej rasy. Začal sa tiež obliekať ako národy, ktoré podrobil a v roku 324 pnl. v Súsach sa osobne zúčastnil na ním inicovanej masovej svadbe 9 000 vyslúžilých vojenských dôstojníkov s manželkami zo Stredného východu – známy „sobáš východu a západu“ mal symbolizovať novú rasovú jednotu, vo vytvorenie ktorej dúfal.

Po Alexandrovej skorej smrti sa takmer všetci z jeho vyslúžilých dôstojníkov, ktorí boli nanútení do týchto multirasových sobášov, zriekli svojich predpísaných manželiek a zaviedli čisto macedónsku vládnucu triedu v územiach, ktoré pripadli pod ich kontrolu.

Alexandrova ríša rozdelená

V čase Alexandrovej smrti neboli žiadni samozrejmí nástupcovia (keďže jeden jeho syn bol veľmi mladý a ten druhý retardovaný – obaja boli v roku 305 pnl. zavraždení, čo ukončilo úvahy o nástupníctve), v priebehu dvoch desaťročí sa jeho ríša rozdelila na štyri časti, z ktorých trom vládli jeho bývalí generáli. Týmto vznikli tzv. helenistické štáty. Ázii vládol Seleukos so svojou rodinou – zakladateľ ríše Seleukovcov; Grécku a Macedónsku vládol Antigonos; a Egyptu najslávnejší z týchto veliteľov, Ptolemaios. Štvrtá časť, Malá Ázia (Turecko) sa stala nezávislou.

Antigonovské Grécko

Antigonos a jeho nástupcovia vládli väčšine gréckej pevniny v rokoch 281 pnl. – 168 pnl., kedy boli nakoniec porazení Rimanmi. Konflikt s Rímom sa stupňoval pomaly a vyvrcholil keď antigonovskí králi, hlavne Filip V., poskytli slávnemu kartáginskému veliteľovi Hannibalovi pomoc v jeho ťaženiach proti Rímu. Toto viedlo k trom vojnám s Rímom, v ktorých boli nakoniec Macedónci v roku 168 pnl. rozhodujúco porazení, po tom, čo macedónsky kráľ Perzeus prehral bitku s rímskymi légiami pri Pydne. Rimania spočiatku len odstavili Antigonovcov od moci, ale v roku 146 pnl. vypuklo promacedónske povstanie, po potlačení ktorého Rimania obsadili celé Macedónsko a pevninské Grécko, ktoré sa stali ich kolóniami.

Ríša Seleukovcov

Alexandrov generál Seleukos sa zmocnil ohromnej ríše, ktorá siahala od južného Turecka po púšť Sinai (územia získané od ptolemaiovského Egypta) a na východe zahŕňala Mezopotámiu a časti dnešných štátov Irak a Irán. Napriek opakovaným pokusom podporiť prisťahovalectvo z Macedónska do týchto oblastí Seleukovci nikdy nemali dostatočné počty na riadne ovládanie územia. Čoskoro sa aj ich ríša začala rozpadať pod tlakom plynúcim zo zahrnutia veľkého počtu vysoko rozličných rasových a etnických skupín v hraniciach jedného štátu.

Napríklad v severných častiach ríše Seleukovcov sa potomkovia macedónskych vojakov spájali s roztrúsenými indoeurópskymi kmeňmi a miestnym zmiešaným obyvateľstvom a bojovali za odpojenie od Seleukovcov, čím sa utvorili pomerne krátko pretrvávajúce štáty Baktria a Partia. Niektorí z týchto Indoeurópanov boli v skutočnosti putujúci Kelti, ktorí tiež obsadili časť samotného severného Macedónska.

Hore: Seleukos I. Nikátor, jeden z Alexandrových veľkých generálov, ktorý založil kráľovstvo Sýrie; pôvodná macedónska socha.

Východné dŕžavy ríše Seleukovcov v jednom čase obsiahli aj hraničné oblasti Indie, v týchto bola ich vláda ale neustále kolísavá.

V roku 64 pnl. bola Ríša Seleukovcov dobytá rímskym veliteľom Pompeiom a stala sa rímskou provinciou.

Rimania si v tom čase, samozrejme, neuvedomovali, že obsadzovaním týchto oblastí si na seba privolávali problém, ktorý viedol k zániku Alexandrovej ríše – obrovské počty nebielych, ktoré ich na týchto územiach čoskoro zaplavili a nakoniec prenikli do Rímu samotného.

Ptolemaiovský Egypt – prvé múzeá na svete

Alexandrov veliteľ Ptolemaios zaviedol vládu Ptolemaiovcov v Egypte, ktorá trvala v rokoch 323 – 30 pnl. Najznámejšou ptolemaiovskou egyptskou kráľovnou bola Kleopatra VII., biela žena, ktorá si získala slávu svojimi vzťahmi s Rimanmi Júliom Cézarom a Markom Antóniom.

Hoci Ptolemaiovci obzvlášť zaisťovali, aby ich línia ostala vždy čistá macedónska, prebrali mnohé z obliekania a kultúrnych aspektov dávneho starovekého Egypta – nechali sa nazývať faraónmi, stavali monumenty a stavby v štýle prastarých bielych Egypťanov. Balzamovanie a mumifikácia sa opäť rozšírili.

Ptolemaios I. založil centrum učenia a výskumu známe ako musea, alebo, ako túto inštitúciu poznáme dnes, múzeum – prvé na svete.

Ptolemaiovská vláda predstavovala ďalší krátky rozkvet Egyptu, ale prevažne miešaná miestna populácia čoskoro zaplavila ťažko prečíslených bielych Macedóncov, ktorí museli navyše zápasiť s novou mocnou bielou civilizáciou – Rímom.

Egypt za Ptolemaiovcov zahŕňal dnešný Izrael, časti Sýrie a dokonca malý kúsok južného Turecka. Väčšina týchto dŕžav bola ale stratená vojenskými útokmi Seleukovcov – potomkov ďalšieho z Alexandrových veliteľov – okolo roku 220 pnl.

Strata Palestíny znamenala oslabovanie moci Ptolemaiovcov v Egypte, pričom neskôr napätie medzi záplavou nebielych Egypťanov a prisťahovaných bielych gréckych vládcov prepukávalo do násilností.

Horný Egypt sa odčlenil medzi rokmi 205 – 185 pnl. a v tom čase bol ovládaný len svojím vlastným nebielym obyvateľstvom. Napriek týmto tlakom sa bielej macedónskej vládnucej vrstve Ptolemaiovcov podarilo zachovať ich grécku kultúru a len úplne posledná (a tiež najznámejšia) ptolemaiovská panovníčka, Kleopatra VII., sa obťažovala naučiť sa po egyptsky.

Práve táto Kleopatra sa stala najprv milenkou veľkého Rimana Júlia Cézara a potom, po jeho zavraždení, manželkou jeho priateľa Marka Antónia. Kleopatrine a Markove Antóniove jednotky následne porazilo rímske vojsko v bitke pri myse Actium (rok 31 pnl.), po čom Kleopatra a Markus Antónius spáchali samovraždu.

Táto udalosť znamenala koniec úplne posledného helenistického kráľovstva, Ptolemaiovského Egypta.

Hore: bieli Macedónci vládnu Egyptu: vľavo, Ptolemaios I. Soter a vpravo kráľovná Kleopatra VII. – prvý a posledný z nordických macedónskych vládcov Egypta. Ptolemaios bol generálom Alexandra Veľkého, ktorý po jeho smrti prevzal Egypt ako svoje kráľovstvo v roku 323 pnl. Založil bielu vládnucu triedu nad rozľahlou masou obyvateľov zmiešanej rasy, ktorí vtedy žili medzi ruinami predošlej bielej civilizácie Egypta. Ptolemaiovci sa separovali od más nebielych Egypťanov, dokonca sa ani neobťažovali naučiť ich jazyku, ale prebrali spôsoby a zvyky bieleho starovekého Egypta. Ptolemaiovský rod vládol Egyptu ďalších 300 rokov, až kým posledný a zároveň najznámejší člen ich rodiny, Kleopatra VII. nespáchala samovraždu a Egypt nebol pripojený k Rímskej ríši.

Po bitke pri Actiu bol ptolemaiovský Egypt pripojený k Rímu ako ďalšia provincia. Ako sa rasová rovnováha v ostatných územiach dobytých Alexandrom pomaly obracala proti bielym Macedóncom, tak upadali zvyšky jeho ríše do zabudnutia.

V čase porážky Kleopatry VII. už dávno Alexandrova ríša neexistovala. Keďže bolo primálo čistých Macedóncov na to, aby kolonizovali celé územie ríše, macedónske stanovištia neboli ničím viac než len ostrovčekmi v mori ľudí, ktorí už dávno predtým stratili akékoľvek zdanie rasovej homogenity.

Bolo teda už iba otázkou času, kedy budú tieto ostrovčeky zatopené.

Kultúrne výdobytky alexandrijského (helenistického) obdobia

Obdobie vymedzené rokmi 320 – 30 pnl. sa nazýva alexandrijské alebo helenistické a prispelo západnej civilizácii veľkým množstvom filozofických, kultúrnych a vedeckých pokrokov. Počas tohto obdobia boli založené tri dobre známe filozofické školy: epikureizmus, stoicizmus a skepticizmus.

  • Epikureizmus bol založený filozofom Epikurom (342 – 270 pnl.) zo Samu na iónskom pobreží Turecka. Epikuros neveril na posmrtný život a učil, že najvyšším dobrom bolo nadobúdanie radostí a zisku počas pozemského života, zdôrazňoval tešenie sa zo života. Táto filozofia bola neskôr nesprávne interpretovaná ako len vyhľadávanie čisto zmyselného potešenia.

  • V opozícii proti Epikurovi stál Zenón z Kýtia, ktorý tvrdil, že život by mal mať iba jediný cieľ – a tým bolo oslobodenie od túžob života a ideálnym stavom mal byť pokoj v ľahostajnosti od radosti či bolesti. Táto filozofia bola nazvaná stoicizmom.

  • Skepticizmus vyhlasoval, že všetky súdy o bolesti a potešení sú subjektívne, takže nemôže existovať jediná zjavná pravda alebo dogma – skeptici spochybňovali samotnú povahu všetkých poznatkov.

Obvod Zeme zmeraný

V dôsledku Alexandrových výbojov sa grécka veda zlúčila s poznatkami, ktoré našiel v Egypte a Babylone, čím dosiahla významného pokroku (hovorí sa, že Alexander dal poslať každý nový druh zvieraťa a rastliny, s ktorým sa stretol, do Grécka svojmu učiteľovi, slávnemu filozofovi Aristotelovi – pozn. prekl.). Rozšírenie zemepisných vedomostí umožnilo kartografom vyrobiť mapy a odhadovať veľkosť Zeme, ktorej oblý tvar už bol určený cez pozorovanie jej tieňa počas zatmenia mesiaca.

  • Dozorca knižnice v Alexandrii, Erastostenes (276 – 195 pnl.) vypočítal obvod Zeme s presnosťou na približne 320 kilometrov zmeraním rozdielov medzi uhlami, ktoré vytvárali dva identické stĺpy napoludnie v severnom a južnom Egypte.

  • V treťom storočí pnl. Aristarchos zo Samu prvýkrát v histórii predniesol teóriu o tom, že Zem sa točí okolo vlastnej osi a obieha okolo statického slnka. Až do 16. storočia nl. si vedci neuvedomili, že Aristarchos mal pravdu.

  • Ďalším veľkým mužom z Alexandrie bol matematik Euklides (okolo 300 pnl.), ktorý vyvinul formulácie a teorémy, ktoré sú v geometrii používané dodnes.

  • Archimedes (207 – 212 pnl.) zo Syrakúz je najznámejší svojím zákonom hydrauliky, ktorý pojednáva o tom, že pevný predmet vytláča také množstvo vody, aká jeho časť sa ponorí (hovorí sa, že tento zákon objavil počas kúpania sa a potom vybehol na ulicu nahý kričiac „Heuréka!“ – „Mám to!“). Archimedes tiež vyrátal presný pomer medzi obvodom kruhu a jeho priemerom, (pí – π). Vynašiel aj slávnu Archimedovu skrutku, ktorá umožňuje pumpovanie vody smerom hore za použitia mohutného závitu vo valci.

Najväčším prispením alexandrijskej doby bol presun veľkého množstva antickej vzdelanosti novej európskej sile – Rímu.

Keď rímske légie nakoniec fyzicky obsadili Atény, divili sa tomu, čo videli a značné množstvo sôch, okrás a iných objektov bolo priamo fyzicky ulúpených a prinesených do Ríma. V mnohých prípadoch sa stali základom toho, čo je, celkom nesprávne, považované za rímsku klasickú kultúru.

Zábava