Obsah článku

Všetky veľké udalosti histórie majú základ v rase; prúd dejinných udalostí možno pochopiť len vtedy, ak si uvedomíme, že celá história je výsledkom rasových zmien mocenských pomerov, alebo výsledkom nadvlády rôznych kmeňov alebo národov nad inými, okupácie krajín odlišnými rasami a rasových konfliktov. Keď je tento základný princíp pochopený, história prestane byť bezvýznamnou znôškou zdanlivo nespojitých udalostí, ale zlúči sa do očividne uceleného a predvídateľného prúdu. S týmito vedomosťami predvídanie budúcnosti na základe toho, čo už je známe, nie je natoľko zložité.

Časť I: Spoločenské nepokoje charakterizujú multirasové spoločnosti

Toto obzvlášť platí pre skutočnosti, ktoré boli rozoberané v predchádzajúcej kapitole: zvyšujúce sa počty nebielych prúdiacich do Európy, Severnej Ameriky a Austrálie, budú, bez akejkoľvek pochybnosti, viesť k zmene charakteru spoločností na týchto kontinentoch, čo následne prinesie zmenu povahy civilizácie na týchto územiach. Že sa to stane, vôbec nie je sporné: dokonca to nie je ani otázka, ani hypotéza; je to jednoducho fakt.

V praxi to znamená, že biela európska civilizácia, ktorá sa nepretržite a kontinuálne vyvíjala od čias neskorého paleolitu, pred 27 000 rokmi, zmizne a zmení sa na niečo odlišné, na hybridnú kultúru podobnú dnešnej Indii.

Koniec západnej civilizácie

Vyhliadka hybridnej spoločnosti sa niektorým ľuďom môže javiť lákavá, hoci nebude znamenať koniec konceptu rasy ako takej (miesto ostrých rasových rozdielov bude existovať rasové „kontinuum“ od svetlej po tmavú, ako je to už dnes napr. v Indii).

Avšak sú aj iní, ktorí si nemyslia, že toto je žiaduci výsledok 30 000 rokov histórie, a ktorí by neradi seba alebo svojich potomkov našli žiť v krajinách, ktoré prinajlepšom prináležia k druhému svetu a, ako sa demografická rovnováha posúva stále ďalej, prepadajú sa do tretieho sveta a hlbšie.

Dôsledky zmien zloženia spoločnosti sú už jasne pozorovateľné po celej Európe, Severnej Amerike a Austrálii, ak sa človek pozrie. Prehľad týchto už jasných znakov sociálneho nesúladu sú predmetom tejto záverečnej kapitoly.

Belgicko a čierna Afrika

Osobitne sa treba zamerať na stále narastajúce čísla Afričanov v Severnej Amerike a Európe. Čierna Afrika sama o sebe je bezpochyby najzaostalejším svetadielom na Zemi; v roku 1989 správa Svetovej banky o subsaharskej Afrike (okrem na ropu bohatých arabských štátov a kedysi bielymi ovládanej Južnej Afriky) ukázala, že hrubý domáci produkt celého svetadielu (okolo 600 – 700 miliónov ľudí) bol taký veľký ako hrubý domáci produkt jedinej drobnej európskej krajiny: Belgicka (okolo 10 miliónov ľudí) (Sunday Times, 26. november 1989).

Možnosť, že táto obrovská bieda a spoločenský zmätok bude rozšírený do Európy a Severnej Ameriky, nie je len divotvornou predstavivosťou: v skutočnosti presun obyvateľstva už prebieha, ako bolo ukázané v predošlej kapitole.

Spoločenské nezhody – príznak rozkladu Západu

Na konci 20. storočia sú na bielom Západe evidentné znaky spoločenského rozkladu: prejavy, ktoré neklamne súvisia s meniacim sa rasovým zložením týchto spoločností.

Pred tým, než si prehliadneme tieto skutočnosti, čitateľ by si mal uvedomiť dôležitosť významu „skupín“, ktoré definujú trendy a vzorce správania. Takto je tomu z dôvodu rasovej dynamiky. Jednoduchý príklad: jeden biely pri jednaní s 200 černochmi ťažko niečo zmôže; ako jedinec sa počítať nebude. Avšak 150 bielych v jednaní s 50 čiernymi sa nielenže bude rátať, ale budú taktiež určovať agendu stretnutia.

Týmto spôsobom teda rasové skupiny na seba vzájomne vplývajú, zatiaľ čo jedinci nie.

Toto je kritická skutočnosť, ktorú je potrebné mať neustále na pamäti pri prehliadaní skupinových štatistík akéhokoľvek charakteru: jednotlivá výnimka nepopiera skupinové pravidlo; malé počty jednotlivcov sa nepočítajú, ale rozsiahle skupiny áno.

Rasa a kriminalita – porovnanie v Európe a Spojených štátoch

Jedným z najvýznamnejších spoločenských ukazovateľov vôbec je miera zločinnosti: slúži ako okno do spoločnosti, odrážajúc mnoho faktorov ako sociálnu situáciu, biedu, odcudzenie od spoločnosti a mnohé ďalšie.

Porovnanie európskych a amerických štatistík poskytuje podstatný náhľad o dopade rasového zloženia spoločnosti na kriminalitu. Federálny úrad pre vyšetrovanie (The Federal Bureau of Investigation, FBI) vypracúva pravidelnú „Zjednotenú správu o zločine“ (Uniform Crime Report), ktorú zverejňuje vláda USA vo Washingtone, DC.

V roku 1992 boli čísla prvýkrát uvedené ako celkový súhrn pre Ameriku a potom rozdelené do dvoch rasových skupín: „bielych“ a „čiernych“. Podľa klasifikácie FBI sú aj Mexičania posudzovaní ako bieli, takže osobitné štatistiky pre túto skupinu neexistujú.

Hoci ide o z vedeckého hľadiska nesprávne členenie, tieto štatistiky sú jediné, ktoré sú v tejto záležitosti verejne dostupné a sú reprodukované v tabuľke nižšie. Okrem toho boli pre porovnanie do tabuľky pridané štatistiky európskej zločinnosti.

Porovnanie: zločiny na 100 000 obyvateľov

Británia
Francúzsko
Nemecko
Taliansko
USA
Americkí belosi
Americkí černosi
vražda
7,4
4,6
4,2
6,0
9,3
5,1
43,4
lúpež
62,6
90,4
47,4
68,6
263,0
126
1 343

Zdroje: FBI Uniform Crime Report pre údaje ohľadom USA; The Economist pre údaje z Európy. Európske údaje sú z roku 1990; americké z roku 1992.

Ako tabuľka ukazuje, Američania ako celok sú násilnejší než Európania: vraždu páchajú dvakrát častejšie ako Francúzi a lúpež páchajú viac ako päťnásobne častejšie než Nemci.

Avšak ako je jasné z osobitných výpočtov pre bielych a čiernych obyvateľov USA (vyhotovených samotným FBI), je to spôsobené veľmi vysokou kriminalitou čiernych – vraždia osemnásobne častejšie ako bieli a lúpia viac ako desaťnásobne častejšie.

Tieto čísla v skutočnosti nadhodnocujú mieru bielej zločinnosti, pretože FBI medzi bielych ráta aj Mexičanov, ako už bolo spomínané.

Tieto štatistiky majú význam aj pre večnú debatu o kontrole zbraní v USA. Bieli Američania, ktorí majú k zbraniam ľahký prístup, sa zabíjajú menej často než Briti, ktorí sú takmer úplne odzbrojení.

Porovnanie s Európou dokazuje, že bieli v Spojených štátoch nemajú žiadnu špeciálnu „kultúru násilia“ ani neprimerané zákony o strelných zbraniach. Amerika má vysokú mieru zločinnosti, pretože má vo svojom strede veľkú komunitu černochov.

Miera vrážd v Brazílii

Brazília je štát s asi 170 miliónmi obyvateľov, drvivá väčšina z ktorých je rasovo zmiešaná, a má zaslúženú reputáciu krajiny zmietanej násilnosťami. V Sao Paule, najväčšom meste Brazílie so 16 miliónmi obyvateľov, je zavraždených viac než 4 500 ľudí ročne. Len v marci 1998 bolo zabitých 771 ľudí, čo je viac než počet vrážd v New Yorku za celý rok 1997. (Reuters, 08/16/98, ''Park Maniac'' killer case rivets Brazil).

Kanada – dôsledky prílivu imigrantov

História rasovej rovnováhy v Kanade je vhodný príklad toho, ako bežná, prevažne pokojná imigrácia môže úplne zmeniť tvár krajiny v priebehu pár storočí. Pôvodne územie dnes známe ako Kanada obývali americkí Indiáni: neboli však porazení silou zbraní ako ich bratranci v Spojených štátoch amerických, ale jednoducho boli zatláčaní späť postupnými vlnami bielej imigrácie.

Za dvesto rokov sa charakter Kanady zmenil, spolu s jej kultúrou, dedičstvom a všetkými predošlými prejavmi indiánskeho obyvateľstva: zmenil sa nenávratne zmenou rasového zloženia obyvateľstva.

Je preto ironické, že proces, ktorý zničil kultúru Indiánov v Kanade je presne to isté, čo sa deje na konci 20. storočia súčasnej bielej kultúre a civilizácii v Kanade: postupné vlny čiernej a ázijskej imigrácie (skombinované s rasovo zmiešaným potomstvom vzniknutým z fyzickej integrácie) zase raz menia tvár Kanady.

Minister multikulturalizmu

Kanada dokonca má „štátneho ministra pre multikulturalizmus“ (úrad „ministra multikulturalizmu a občianstva“ existoval do roku 1996, kedy bol nahradený „ministrom pre kanadské dedičstvo“ – pozn. prekl.), ktorý do kabinetu formálne pribudol v roku 1972. V roku 1986 bola v Kanade zahájená pozitívna diskriminácia („affirmative action“) pri prijímaní do práce, podľa ktorej sa nebieli preferujú pred bielymi záujemcami o zamestnanie s rovnakou kvalifikáciou.

Ako je to prakticky vo všetkých dnešných bielych krajinách na konci 20. storočia, nebielym sú udeľované špeciálne privilégiá, ktoré sú výslovne zapierané bielym. V Kanade je vyše 600 „miestnych rád“, ktoré sa starajú o miestne záležitosti Indiánov.

Čo však tieto rady robí jedinečnými, môžu do nich byť zvolení len Indiáni a voliť môžu taktiež len Indiáni: jasná rasová diskriminácia podporovaná kanadskou vládou, ktorá by samozrejme nikdy ani len nepomyslela na organizovanie „miestnych rád“ len pre bielych, aby sa starali o záujmy bielych ľudí.

Politická separácia zaručená Indiánom

Kanadská vláda taktiež Indiánom zaručila osobitné politické práva: v marci 1993 sa Cree-Naskapi v Quebecu a Sechelt Band v Britskej Kolumbii stali formálne nezávislými samosprávnymi jednotkami, voľby do ktorých sú rozhodované čisto „pôvodným obyvateľstvom“.

Opäť, takýto druh otvorenej rasovej mobilizácie by pravdepodobne bol predmetom štátnej represie, ak by bol iniciovaný bielymi Kanaďanmi pre samých seba. V roku 1999 ďalšia zmluva vytvorila nový indiánsky štát, Nunavut vo východnej časti Severovýchodných teritórií. Tento štát, vytvorený špeciálne pre kanadských Indiánov, je spravovaný vlastným zákonodarným zhromaždením, územným súdom a civilnou službou.

Zábava