kemp arthur pochod titanov march of the titans Tento rozhovor s autorom knihy Pochod Titanov Arthurom Kempom bol uverejnený v roku 2002 na stránke Tightrope. Prinášame vám jeho slovenský preklad.

Povedzte nám niečo málo o sebe…

Mám 39 rokov (august 2002). Narodil som sa vo vtedajšej britskej kolónii Južná Rodézia. Moja matka je Holanďanka, narodená v Amsterdame a rodina môjho otca pochádza z Gillingham, grófstva Kent vo Veľkej Británii. Vzdelanie som získal v Južnej Afrike a mám vysokoškolský titul z troch hlavných predmetov: politológia, medzinárodné vzťahy a verejná správa.

Aký druh hudby počúvate?

Počúvam veľmi široký záber žánrov: od klasiky po súčasnú americkú country a WP hudbu. Veľmi rád by som vydal aj hudobnú verziu Pochodu titanov a už mám k tomu spísaný komentár a texty. Jediné, čo potrebujem, je pomoc niekoho s trochu väčším hudobným nadaním ako ja, aby to previedol do hudby!

Kedy ste dostali motiváciu napísať Pochod titanov?

V roku 1983 som v knižnici univerzity v Kapskom meste v Juhoafrickej republike robil nejaký s touto témou nesúvisiaci výskum, keď som narazil na knihu o dejinách čínskeho národa. Zaujatý som pátral ďalej v danej časti knižnice. Našiel som haldy kníh venujúcich sa histórii Japoncov, čiernej rasy, Inkov, Aztékov, austrálskych Aborigéncov, Arabov, amerických Indiánov, Polynézanov – naozaj tam bola história každého národa a každej rasy na svete – okrem, čo ma prekvapilo, histórie bielej rasy. Vtedy som sa rozhodol, že toto je vec, ktorú sa pokúsim vytvoriť ja.

Takže ako dlho trvalo napísanie knihy?

Od času, kedy som prvýkrát chytil do ruky pero po dopísanie prvého kompletného rukopisu to trvalo o niečo menej ako 17 rokov! Samozrejme, nie všetok čas som strávil písaním – boli tam prestávky – ale väčšinu z toho času som robil výskum, bádal v knižniciach a múzeách po celom svete, veľa miest som navštívil osobne. Počas toho som precestoval päť kontinentov.

Nakoľko vám boli nápomocné už existujúce zdroje?

Prvú predstavu o rozsahu knihy som dostal z teraz smutne (ale neprekvapivo) zaniknutého oddelenia kultúrnej histórie západnej Európy na univerzite v Kapskom meste. Hoci tamojší pracovníci boli zasnení liberáli a nemali žiadne pochopenie pre vedúcu silu histórie – rasu – aspoň mi dovolili nahliadnuť do veľkých udalostí dejín, hoci ich náhľad bol úplne bezrasový.

Ďalším použiteľným zdrojom, ktorý som našiel, bola kniha profesora Johna Bakera Rasa (vydaná v Oxford University Press), ktorá do dnešného dňa ostáva klasikou rasovej typológie. Potom som objavil knihu Hansa F. K. Gunthera ešte spred druhej svetovej vojny Rasové prvky európskej histórie (anglický preklad vydal Methuen), hoci nenasledovala jasnú historickú líniu a jej značná časť bola zastaraná. Obsahovala tiež zopár zjavných chýb v rasovej klasifikácii – veci, ktoré sme boli schopní zistiť až moderným DNA testovaním, ktoré v čase, kedy Gunther písal, ešte nebolo objavené.

K najlepšiemu prameňu som sa dostal, až keď som mal hotové tri štvrtiny rukopisu! Bola to séria článkov s názvom „Kto sme“, ktorú napísal Dr. William Pierce v časopisoch Attack a National Vanguard. Išlo o projekt Dr. Pierca a hoci mi povedal, že ho vždy chcel dokončiť, bohužiaľ na to nemal dosť času. Aj keď v článkoch „Kto sme“ dokonca sám uviedol, že sú neúplné a veľa podstatného neuviedol, stále ide zďaleka najlepší prehľad rasovej histórie, aký bol kedy napísaný. Pochod Titanov: si však získal uznanie Dr. Pierca a National Vanguard Books ho na jeho požiadavku podporili.

Ústrednou myšlienkou Pochodu titanov je vzostup a pád civilizácií v súvislosti s rasovým zložením spoločnosti, ktorá civilizáciu vytvára. Ako ste prišli k tomuto námetu?

Zdôvodňovanie je pomerne prosté: expresívne povedané, vieme, že kdekoľvek sú veľké počty bielych, tam je civilizácia a kde nie sú žiadni, všetko ide do pekla. Tento celkom jednoduchý a prirodzený poznatok som potom aplikoval na všetky civilizácie – a sledoval som ich vzostup a pád z tohto hľadiska. Potom už len stačilo hľadať artefakty: umenie, kostrové pozostatky, jazyk či akékoľvek rasové/kultúrne indikátory – ktoré by mohli preukázať, aké bolo rasové zloženie určitej civilizácie v rozličných časových okamihoch. Nebolo to až také zložité, keď som vedel, čo hľadať, hoci to zaberalo veľa času. mumia biele mumie tochariani pochod titanov biela historia cina

A samozrejme, výsledok bol predvídateľný: kdekoľvek povstala civilizácia, tam bolo možné nájsť bielych, dokonca aj v Číne, Japonsku a dávnej Amerike; a kdekoľvek civilizácia padla, bolo možné badať dôkazy o príleve a zaplavení daného štátu nebielymi, najčastejšie cez ich použitie ako „lacnej pracovnej sily“ (ktorá sa nakoniec ukázala ako veľmi drahá, keďže civilizáciu nakoniec stála jej samotnú existenciu).

Aká najzaujímavejšia vec sa vám stala počas výskumu?

Povedal by som, že najzaujímavejšia vec, ktorú som počas výskumu objavil, bolo zistenie, akou upadnutou sa stala súčasná akademická obec. Bol to značný šok, dokonca aj pre cynika ako som ja. Z najväčšej časti len donekonečna opakujú, čo iní povedali – každý, kto má vysokoškolské vzdelanie, vám to potvrdí. Ak študent napíše prácu, kde necituje desiatich ľudí na každej strane, má zhoršenú známku za „nedostatok zdrojov“ – božechráň, aby napísal nejaké vlastné názory alebo myšlienky! Toto je v skutočnosti úmyselný spôsob ako odrádzať ľudí od nezávislého myslenia a skúmania!

Počas diskusie o starovekom Egypte s údajne veľmi schopným a sčítaným špecialistom na egyptológiu Oxfordskej univerzity som zistil, že hoci veľakrát videl obrázky z Tutanchamónovho hrobu, nikdy o nich nezmýšľal v rasových kategóriách! A to napriek tomu, že z tejto hrobky pochádzajú niektoré z najviac evidentných rasových vyobrazení v celom Egypte: od černochov udupávaných topánkami kráľa Tutanchamóna po zviazaných väzňov na jeho vychádzkovej palici. Ale tento „špecialista na Egypt“ „uvidel“ rasové dôsledky týchto vecí, až keď som mu ich ukázal (nebudem ho menovať pre ochranu jeho akademickej kariéry a tiež preto, že nevedel, na čom som pracoval).

Bolo to vcelku udivujúce: predo mnou stál človek, ktorý doslova celý život zasvätil štúdiu starovekého Egypta, mal v tejto oblasti titul PhD. a nemal ani poňatia o rasovom dianí v danej spoločnosti: pretože ho učili len čítať a opakovať, čo povedali ostatní liberálni akademici a pretože bol učený NIKDY nepoužívať vlastný rozum a nezávislé myslenie.

Podobné prípady som našiel po celom západe – ďalšou zaujímavou príhodou bolo, keď som kurátorovi jednej z výstav v Metropolitnom múzeu v New Yorku poukázal na to, že sumerské sochy, ktoré tam boli vystavené, mali všetky vsadené modré lazuritové oči, čo je jasným umeleckým indikátorom rasy. Jeho odpoveď: „Fíha, o tom som nikdy predtým nerozmýšľal.“

Predávate svoju knihu aj na CD?

Áno. Celá kniha bol najprv zverejnená na internete – daru z nebies! Za takmer nulovú cenu som ju mohol poskytnúť na nahliadnutie všetkým! (Keby som len k tomu mal dolár za každé kliknutie!) Aj teraz je kniha viac čítaná online než offline: predpokladám, že to predznačuje príchod novej vlny internetových kníh. CD verzia má ďalšiu výhodu v tom, že mnoho ilustrácií je tam aj vo farbe.

Čo je hlavným cieľom, ktorý by ste chceli vytvorením Pochodu titanov dosiahnuť?

Pomôcť zachrániť bielu rasu! Mojím hlavným cieľom je prezentovať rasový svetonáhľad na akademickej úrovni, a teda šíriť pochopenie pre dôležitosť rasy ako rozhodujúceho faktora histórie. Pretože ak k tomuto nepríde, naša západná biela civilizácia zanikne a ak PT môže čo len v drobnej miere pomôcť pri jej záchrane, zomriem ako šťastný človek.

Som toho názoru, že ak sa budú dejiny písať o 300 rokov, budú obhajovať všetko, čo sme spravili na zaistenie svojho prežitia: jednoducho preto, že ak biela rasa zanikne, do pár storočí nebudú žiadne písané dejiny alebo čokoľvek iné. Takže ak sa v tom čase stále bude niečo písať, bude to preto, lebo sme vyhrali. Čo si myslíte: ako budú vaše knihy vnímané budúcimi generáciami?

Dúfam, že Pochod titanov bude vnímaný ako základ nového svetonáhľadu, alebo skôr definitívneho zjednotiteľa svetonáhľadu, ktorý doteraz existoval, ale nikdy nenabral ucelenú podobu. Týmto myslím, že rasové povedomie existuje minimálne od konca 19. storočia, ale nikdy nebolo podrobne aplikované pri vysvetľovaní všetkých kľúčových udalostí dejín – v kontraste s marxizmom a komunizmom. Inými slovami doteraz existovalo porozumenie konceptu rasy, ale ja dúfam, že PT dá tomuto konceptu praktické vyjadrenie. Ak prežijeme, tak to bude kvôli tomu, že dostatok ľudí pochopí podstatu riadiacej sily všetkých udalostí histórie: rasy.

Ak by moja kniha k tomuto mohla prispieť čo len malou mierou, bol by som veľmi rád.

Bieli roľníci v Rodézii považovali za podstatné, aby ostali v rámci platného práva a Mugabeho systému namiesto toho, aby bojovali... Dnes už ani nemôžu obrábať svoje polia bez toho, že by čelili riziku uväznenia... V ktorom bode je podľa vás vhodné začať revolúciu?

Sú tu dve veci, ku ktorým by som sa chcel vyjadriť. Po prvé, musím vám povedať, že mám skutočne len obmedzenú mieru súcitu k bielym farmárom v Zimbabwe. Nabudúce, keď uvidíte rozhovor s niektorým z nich alebo budete čítať článok v novinách, všimnite si ich vek. V takmer 90 % prípadoch, o ktorých viem, sú to prinajväčšom štyridsiatnici a niektorí dokonca dvadsiatnici či tridsiatnici. Teraz si to vypočítajme: Mugabe sa dostal k moci v roku 1980. To znamená, že Mugabe prišiel k moci, kedy drvivá väčšina bielych farmárov momentálne vyhadzovaná zo svojich pozemkov boli tínedžeri a určite nie vlastníci fariem.

Inými slovami, väčšina z nich si úmyselne zvolila usadiť sa v Zimbabwe, aby podporili čiernu vládu. A mnohí, určite väčšina, sú narodení v cudzine, najmä sú to Briti. Ak mi neveríte, sami si to všimnite pri najbližšej príležitosti, keď sa nejaký biely farmár bude sťažovať, ako je s ním zachádzané.

A čo nie je všeobecne známe, jeden biely farmár, Timothy Stamps, je členom Mugabeho kabinetu ako minister zdravotníctva. Stamps sa narodil vo Walese, Spojené kráľovstvo. Jeden z prvých farmárov, ktorý bol zabitý, bol chlapík vo svojich stredných tridsiatych rokoch. Mal za ženu Dánku, ktorá prišla do Zimbabwe dlho potom, čo Mugabe prišiel k moci, presne za cieľom tu pracovať a podporiť režim „novej demokracie“. (Čo ani nie je potrebné dodávať, medzitým utiekla späť do Dánska.) A teraz chcete, aby mi bolo ľúto takýchto ľudí? Naozaj ma mrzí osud starých ľudí, ktorí tam sú uväznení, samozrejme. Ale tí mladí, ktorí si sami zvolili podporovať čiernu vládu, pričom ignorovali všetky varovania ľudí ako ja, nie, je mi ľúto, ale ich problémy ma vôbec netrápia. vrtulnik hliadkuje rodezia cierni rebeli

Sú ako bieli Juhoafričania: keď mali šancu demokraticky sa rozhodnúť, či chcú odovzdať osud svojej krajiny Africkému národnému kongresu alebo nie a v roku 1992 sa o tom konalo referendum, 2,1 milióna z nich povedalo „áno“ a len 860 000 hlasovalo za „nie“. Bieli Juhoafričania sa čoskoro dočkajú ovocia svojej politickej korektnosti.

Okrem toho, väčšina rasovo uvedomelých bielych Rodézanov opustila krajinu dávno. Okrem tých ľudí, ktorí tam ostali uväznení pre vek alebo finančné ťažkosti, tí, ktorí si dobrovoľne zvolili ostať a dokonca sa prisťahovať do Zimbabwe POTOM, čo čierni prišli k moci, no, oni len dostávajú, čo si zaslúžia.

Príroda je neľútostná: ak nedodržiavate jej zákony, spájate sa s cudzincami, zomriete.

K vašej hlavnej otázke: kedy by bol najlepší čas začať vzdorovať. Jednoduchou odpoveďou je, že Rodézia aj Južná Afrika boli predurčené k pádu a akýkoľvek „odpor“ v zmysle vojenskej akcie bol nezmyselný. Teraz ma nepochopte nesprávne: štyri roky som slúžil v juhoafrickej armáde. To, na čo narážam, je, že obe tieto krajiny sa dopustili smrteľného hriechu a dovolili, aby ich územie bolo zaplavené rasovými cudzincami pre účely „lacnej pracovnej sily“.

Keď už raz nebieli boli v krajine – alebo, ako v prípade Zimbabwe, boli tam vždy – a získali výhodu bielej medicíny, vzdelania, obliekania, čítania, písania, bývania, sociálnej podpory, atď. a rozmnožili sa na masívne počty, bol to koniec. Južná Afrika nasledovala rovnakú cestu: používaním čiernej pracovnej sily v baniach, továrňach a na farmách bieli hlúpo dovolili nebielym, aby vystupňovali svoje čísla až do dosiahnutia bodu, kedy boli zaplavení šírym množstvom.

Pamätám si, že keď som v strede 80. rokov slúžil vo vojsku Južnej Afriky, pozeral som sa na čísla a hovoril som si, že je to koniec: nikdy sme v armáde nemali viac než 180 000 bielych a čierneho obyvateľstva bolo vyše 35 miliónov a narastalo – nikdy sme nemohli dúfať, že by sa nám podarilo ich dlhodobo ovládať.

Nemá žiadny zmysel „vzdorovať“, keď ste už dopustili, aby ste sa stali drobnou menšinou: musíte „vzdorovať“ PREDTÝM než ste tou menšinou.

Existujú názory, že keď sme opustili Európu a vytvorili Spojené štáty americké, v konečnom dôsledku to malo negatívny efekt pre bielu rasu celosvetovo... Čo si o tom myslíte?

Nie, nesúhlasím. Biela rasa je jediná rasa na svete, ktorá limituje svoje počty vzhľadom na okolité prostredie. Ak by bieli ostali len v Európe, naše čísla dnes by boli podobné ako sú v Európe v súčasnosti. Ale pretože sme išli do Severnej Ameriky, Austrálie, atď., je dnes bielych dvojnásobok. Toto znamená, že aj ak tri štvrtiny bielej rasy budú poslané k stene, prestanú sa množiť, zmiešajú sa, atď., stále budeme mať dostatočne veľký genetický základ, z ktorého môžeme začať odznova v oblasti, ktorá je rasovo uvedomelá. Takže si myslím, že dlhodobý eugenický účinok imigrácie do USA bol pozitívny, napriek súčasným ťažkostiam.

Takže, kam si myslíte, že smerujeme?

V prvom rade dúfam, že nejaká biela krajina kdekoľvek na svete si uvedomí, že biela civilizácia je v smrteľnom ohrození: to by bola prvá cena. Ak toto zlyhá, môžeme očakávať, že do 100 alebo 150 rokov sa všetky v súčasnosti väčšinovo biele krajiny stanú menšinovo bielymi. Máme budúcnosť aj potom? Možno: ak budeme teraz pracovať dobre a zachová sa jadro rasovo uvedomelých bielych ľudí a všetci bieli liberáli (ktorí sú naši skutoční nepriatelia) sa zmiešajú do nemoty alebo sa prestanú množiť. V tom prípade bude svet pozostávať z mora neschopných nebielych a „našich“ ľudí. Bez zásahov bielych liberálov budú naši ľudia mať slobodu zobrať si akékoľvek územie, ktoré si zaželajú, zhromaždiť tých najlepších z nášho rodu a začať odznova. Pretože v tom štádiu už nebieli nebudú schopní nás zastaviť: iba nepriateľskí bieli. A môžeme dúfať, že v tom čase už budú všetci dávno preč. Toto je, zdôrazňujem, druhá cena; medzitým musíme všetci pracovať tak tvrdo, ako len dokážeme, na dosiahnutie prvej ceny.


Rozhovor bol mierne krátený. Redakcia Priezor.com sa automaticky s odpoveďami Arthura Kempa nestotožňuje.

Zábava