Grécky polostrov a Balkán, ležiaci na sever od neho, boli pôvodne osídlené starými Európanmi. Títo ľudia vytvorili staroeurópske neolitické civilizácie, ktoré patrili medzi najrozvinutejšie tej doby v Európe.

Približne od roku 5 000 pnl. sa začali indoeurópske kmene šíriť na západ a v tomto procese najprv dobýjali Európu a potom splývali s jej pôvodnými obyvateľmi.

Masívny príliv Indoeurópanov priviedol staroeurópske kultúry k pádu. Na ich mieste potom vyrástli dve mocné civilizácie, ktoré stelesňujú antický svet: Grécko a Rím.

Mykénčania a Dóri – zakladatelia Atén a Sparty

Prví z týchto nových ľudí boli Mykénčania, ktorí svoju civilizáciu založili okolo roku 1 900 pnl. Boli však rozptýlení ďalšou indoeurópskou inváziou, vpádom dórskych kmeňov. Mykénčania sa vo veľkých počtoch usádzali na ostrovoch dnešného tureckého pobrežia, čím položili základy Iónie a iónskej civilizácie. Hlavným mestom Dórov sa stala Sparta, mesto, ktoré sa spolu s Aténami stalo synonymom histórie antického Grécka.

Hore: rekonštrukcia citadely v Mykénach, ako mohla vyzerať počas svojej najväčšej slávy. Antická grécka kultúra sa zrodila a vyrástla tu, v jednom z najskorších indoeurópskych miest v Grécku.

Okolo roku 1 000 pnl. sa obdobie indoeurópskych vpádov začalo pomaly končiť a do strednej a západnej Európy sa navrátila stabilita. Spolu s pôvodnými európskymi obyvateľmi noví nordickí usadlíci nadviazali na staroeurópske civilizácie a na Gréckom polostrove sa sformovali prvé veľké mestské štáty.

Helénske obdobie 800 pnl. – 400 pnl.

(pozn. prekladateľa – u nás je periodizácia gréckych dejín nasledovná: 1200 – 800: homérske obdobie; 800 – 500: archaické obdobie; 500 – 336: klasické obdobie; od 336: helenistické obdobie. pre pôvodnosť zachovávam datovanie použité autorom)

Štvorstoročie medzi rokmi 800 pnl. – 400 pnl. je známe ako helénske obdobie a značí vrcholný rozmach antickej gréckej civilizácie. V tomto čase tiež Gréci založili mesto Byzantium, ktoré sa neskôr stalo slávnym Konštantínopolom a dnes je Istanbulom.

Iba neskorší Rimania nazvali obyvateľov tejto oblasti Grékmi – oni však sami seba nazývali Helénmi, odtiaľ teda názov helénskej doby.

V roku 776 pnl. sa na posvätnej Olympii konali prvé Olympijské hry, ktoré sa konali každé štyri roky na počesť Dia a vytrvali až do roku 394 nl. Počas týchto osláv takmer všetky grécke štáty vyslali atlétov do Olympie a všetky potenciálne prebiehajúce vojny boli počas trvania hier dočasne prerušené.

Hore: nordické rasové typy v pôvodnom gréckom sochárstve: vľavo – hlava víťaza Olympijských hier; v strede – grécky vodca Menelaos; a vpravo – bohyňa Afrodita.

Ideologické rozdelenie – oligarchia verzus demokracia

Poznanie charakteru mestského štátu je dôležité pre porozumenie histórie antického Grécka. Majúc ďaleko od toho, aby boli zjednoteným národom, Gréci bývali v opevnených, ohradených a často celkom sebestačných mestách, z ktorých každé bolo úplne nezávislé a ochotné ísť do vojny s hociktorým iným aj pre malichernosť.

Okolo roku 750 pnl. sa medzi gréckymi mestskými štátmi sformovali dve protichodné ideológie. Prvou bola oligarchia – vláda vzdelanej elity. Druhou bola obmedzená forma demokracie – vlády občanov.

Sparta bola hlavnou baštou oligarchického systému, zatiaľ čo Atény boli vedúcim exponentom demokratického zriadenia. Do popredia sa dostali štyri mestské štáty: Sparta, Korint, Atény a Téby. Posledné tri boli po dlhé obdobia politicky nestabilné, kedy sa formy vlády menili od demokracií cez monarchia po oligarchie.

Sparta bola jedinou výnimkou: neochvejne ostávala relatívne stabilnou oligarchiou a aktívne opovrhovala demokraciou

Hore:„Rapt Maenad“ – detail z maľovanej amfory, Atika, cca 500 pnl. Všimnite si zafarbenie vlasov. Museum Antiker Kleinkunst, Mníchov, Nemecko.

Sparta a rasa – prvá eugenika na svete

Sparťania prísne rozdeľovali svoju spoločnosť do troch tried: podľa krvi. Na vrchu boli Sparťania samotní, takmer všetci nordickí, ktorým vládli ich králi (Sparta mala dvoch kráľov pochádzajúcich z dvoch starobylých rodov).

Stredná trieda pozostávala hlavne z pôvodných obyvateľov Grécka a zopár neskorších potomkov iných indoeurópskych nájazdníkov. Táto stredná trieda bola čo do vzhľadu spravidla menej nordická ako samotní Sparťania.

Najnižšiu triedou spartskej spoločnosti tvorili tí najtmavší, tzv. heilóti, ktorí boli hlavne pôvodní mediteránci, ktorí sa zmiešali so severoafrickými (arabskými, núbijskými a semitskými) otrokmi, privezenými do tejto oblasti v skoršom období.

Sparťania plne zasvätili svoje životy vojenskému a telesnému tréningu. Každý spartský muž bol celoživotný vojak a nikdy neplnil v spoločnosti inú úlohu. Stredná trieda zaobstarávala všetku hospodársku činnosť v meste, zatiaľ čo najnižšie triedy sa starali o manuálnu prácu. Existencia takejto plne špecializovanej a plne profesionálnej vojenskej triedy je jedinečná v histórii a Sparta bola jediným gréckym mestom, ktoré nemalo hradby – nikto nepovažoval za rozumné zaútočiť na mesto, takí obávaní boli vojaci Sparty.

Sparťania tiež praktikovali primitívnu formu eugeniky (zlepšenie rasovej línie) – dovoľovali len tým najlepším a najvzornejším zo seba prežiť až do dospelosti. Všetky novorodeňatá boli skúmané radou starších a akékoľvek mentálne retardované alebo ťažko postihnuté deti boli úmyselne nechané naposas smrti.

Sparťania tiež pravidelne vykonávali takzvané „crypteia“ – hromadné zabíjanie stoviek heilótov naraz, čo sa považovalo za opatrenie potrebné na zachovanie ich spoločnosti.

Navyše, spartské zákony uvaľovali ťažké tresty za celibát a neskoré sobáše a oslobodzovali od daní tých, ktorí mali viac ako štyri deti.

Výsledný efekt všetkých týchto opatrení bola postupná nordikizácia spoločnosti. Tento proces sa však začal oslabovať, keď kvôli bojachtivej povahe Sparťanov nakoniec prakticky vymizla ich vojnová trieda. Mnohí boli zabití na bojisku predtým, ako mali čas rozmnožiť sa v dostatočných číslach na zachovanie pevného populačného rastu.

Takto oslabení Sparťania boli nakoniec podrobení Indoeurópanmi zo severného Grécka, Macedóncami. Sparťania sú teda takmer jedineční v tom, že nezmizli rasovou integráciou, ale skôr sebavyvraždením počas nekonečných vojen.

Hoci nie všade bolo rozdelenie spoločnosti také zjavné ako v Sparte, viac-menej rovnaký rasový mix prevládal v takmer všetkých juhogréckych štátoch, kde najnižšie (a najtmavšie) triedy vždy tvorili početne najsilnejšiu skupinu - a boli tiež trvalo dopĺňaní dovozom otrokov a pracovníkov z iných území, ktoré z času na čas padli pod moc rôznych mestských štátov.

Hore: helénsky hrniec, datovaný medzi 5. – 6. stor. pnl. Nádobe zreteľne vyobrazuje rasové zloženie helénskeho obyvateľstva: zmes nordických a mediteránnych typov. Ležiaca postava a smútiaca naľavo majú tmavé vlasy, zatiaľ čo osoba napravo má svetlé vlasy. (Všimnite si aj svastiku na spodku.)

Atény – vývoj vlády

Atény prešli najprv obdobím oligarchie, potom autokraciou a nakoniec dosiahli obmedzenú formu demokracie. Neexistovala však žiadna stála armáda, hoci Aténčania dokázali, keď sa už raz mobilizovali, postaviť do poľa mocnú vojenskú silu.

Dva ideologické systémy, ktoré prevládali v rozličných mestských štátoch – oligarchia a demokracia – sa dostali do priameho sporu – a tento konflikt zohrával dôležitú úlohu v zničení sily klasického Grécka, hoci konečnou ranou, ktorá spôsobila zánik starogréckej sily bola, opäť, infúzia cudzej krvi.

Prílev nebielych cudzincov do klasického Grécka sa začal najmä po veľkej kolonizácii susedných území gréckymi štátmi. Hoci niektoré územia, na ktorých boli založené grécke kolónie, mali rasovo kompatibilné obyvateľstvo (ako napríklad populácia južnej Itálie – odlišná od tej, ktorá tam prebýva dnes – a stredozemné pobrežie Francúzska a Španielska) – mnohé neboli kompatibilné vôbec.

Dovoz otrokov do pevninského Grécka z území ako Malá Ázia, Severná Afrika a z iných častí Stredného východu začal a nerušene pokračoval medzi rokmi 700 pnl. – 500 pnl. – a nakoniec zanechal značky na významnej časti gréckeho obyvateľstva toho času.

Hore: fľaška na olej, datovaná do polovice 5. storočia pnl., ukazujúca muža, ktorý opúšťa svoju ženu pred odchodom na vojnu. Nádobka opäť výstižne ukazuje biele rasové typy prítomné v helénskej spoločnosti – tmavovlasí a svetlovlasí.

Pôvodne sa antickí Gréci pýšili tým, že mali „najsvetlejšie oči (...) spomedzi všetkých národov“ alebo tak aspoň písal židovský fyzik a sofista Adamantius počas 4. storočia nl. (Physiognomica, iii. 32).

Ako tmavšie elementy v gréckej spoločnosti narastali v číslach, tak rástla aj túžba napodobniť pôvodný svetlovlasý nordický typ. Grécky spisovateľ Euripides, napríklad, napísal traktát o tom, ako si Gréci farbili svoje vlasy na blond a mnohí ďalší grécki spisovatelia zanechali spisy opusujúce metódu, pomocou ktorej mohli byť vlasy nafarbené na blond za použitia prirodzených látok.

Toto však neznamená že starí Gréci si dostatočne neškodili neustálym bojovaním medzi sebou a s inými bielymi. Prvým z týchto veľkých a vlečúcich sa sporov boli vojny s Peržanmi.

Aténske vojny s Perziou 490 – 480 pnl.

Pôvodní indoeurópski Pežania (ich ríša však zahŕňala veľkú časť nebieleho obyvateľstva – pozn. prekl.) začali rozširovať hranice ich ríše okolo roku 550 pnl. – a táto expanzia na západ zahŕňala okrem iného zabratie iónskych mestských štátov (na západnom pobreží dnešného Turecka), založených zostatkom Mykénčanov.

Po tom, čo perzský kráľ Dareios I. nastúpil na trón, Ióni sa vzbúrili, obnovili svoju nezávislosť a päť rokov (499 – 494 pnl.) dokázali Peržanom vzdorovať.

Hore: pôvodná socha aténskeho vojaka v plnej vojenskej výzbroji. Takíto vojaci bojovali počas grécko-perzských vojen, ako aj počas medzigréckych konfliktov v 5. storočí pnl.

Peržania však znovudobyli Ióniu a za trest zničili najväčšie mesto v oblasti, Milétos.

Počas iónskeho povstania mestský štát Atény poslal Iónom materiálnu pomoc, a tento akt viedol Peržanov k rozhodnutiu potrestať aj Aténčanov. Nasledovali dve perzské invázie na územie pevninského Grécka, v roku 490 pnl. a v roku 480 pnl.. Prvá perzská armáda však bola porazená v slávnej bitke pri Maratóne a útočníci boli prinútení ustúpiť a čakať ďalších 10 rokov na preskupenie svojich síl.

Termopyly – Leonidovo hrdinské postavenie

Druhá invázia začala keď perzský kráľ Xerxes I. zhromaždil jedno z najväčších vojsk v starovekej histórii a prekročil úžinu Helespont cez most vytvorený z lodí.

Gréci sa stretli s perzskou armádou v roku 480 pnl. v priesmyku Termopyly, kde spartský vodca Leonidas I. a niekoľko tisíc vojakov hrdinsky obraňovalo úzky priechod.

Zradný Grék ukázal Peržanom ďalšiu cestu, ktorá umožnila útočníkom vstúpiť do priesmyku zozadu. Keď sa Leonidas toto dozvedel, nariadil väčšine jeho mužov stiahnuť sa, ale on a ďalších 1 400 Grékov bojovalo ďalej, až kým neboli do jedného pobití mnohonásobnou presilou Peržanov.

Peržania potom postúpili k Aténam, zajali a vypálili opustené mesto (jeho obyvatelia boli evakuovaní na ostrov Salamína v blízkosti Atén). Perzská flotila sa potom vyplavila za gréckym loďstvom a obe armády sa stretli v bitke pri Salamíne v blízkosti Atén. Táto bitka, počas ktorej vyše 700 lodí na oboch stranách bojovalo takmer celý deň, skončila porážkou Peržanov. Perzský kráľ, ktorý sledoval boj zo zlatého trónu na neďalekom kopci, utiekol späť do Perzie.

V nasledujúcom roku 479 pnl. boli zvyšky perzských pozemných síl v Grécku rozdrvené v bitke pri Platajách. V roku 478 pnl. veľké množstvo gréckych štátov sformovalo dobrovoľnú alianciu, Délsky spolok, za vytlačenie Peržanov z gréckych miest a pobrežných ostrovov Iónie. Atény, ktorých postavenie medzi gréckymi štátmi bolo posilnené víťazstvami pri Salamíne a Platajách, alianciu viedli. Víťazstvá spolku boli korunované oslobodením iónskych ostrovov spod perzskej nadvlády.

Zlatý vek za Perikla – hlasovacie právo na základe krvi

Medzi rokmi 460 – 429 pnl. Atény a mnohé grécke mestské štáty zažívali to, čo dnes nazývame „zlatý vek“. Atény boli vedené nesmierne populárnym vládcom Periklom, ktorý, hoci bol demokratom (v obmedzenom zmysle slova – len dospelý muži určitej triedy mali právo voliť), si bol zjavne plne vedomý nebezpečenstva, ktorý jeho spoločnosti predstavoval stály prílev nebielych.

V roku 451 pnl. Perikles presadil zákon, ktorý obmedzil aténske občianstvo biologickým pôvodom – len tí, ktorí sa narodili aténskej matke a aténskemu otcovi, sa mohli stať občanmi – inými slovami, hlasovacie právo bolo udeľované na základe krvi.

Hore, zľava doprava: Perikles z Atén, pôvodná grécka socha; Sofokles z Atén, pôvodná grécka socha; Zenón z Kýtia, zakladateľ stoickej školy, pôvodná grécka socha.

Za čias Perikla antické Grécko dosiahlo vrcholný rozkvet, za ktorý je zapamätávané dodnes: medzi najslávnejšie pamiatky patrí Partenón na aténskej akropole, postavený v rokoch 447 – 432 pnl. a zasvätený patrónke toho mesta, Aténe. Tento monument stojí dodnes ako svetoznámy míľnik antického Grécka.

Hore: Partenón, Atény, 447 – 438 pnl., ako ho možno vidieť dnes, a dole, akropola, ako vyzerala počas zlatého veku Atén. Perikles, najslávnejší panovník Atén a Feidias, najväčší aténsky architekt, pozdvihli mesto do takej slávy, že len jeho číra estetická krása nebola dodnes prekonaná. Po tom, čo Rimania dobyli Grécko (dlho po jeho skutočnom páde), boli udivení nesmiernym leskom a pompou Atén a prebrali mnoho architektonických a umeleckých prvkov práve zo starovekého Grécka.

Medzigrécke vojny 431 pnl. – 404 pnl.

Vojny medzi gréckymi štátmi, známe ako peloponézske vojny (pomenované podľa polostrova) boli priamou príčinou pádu vojenskej sily Grécka.

Po skončení vojen s Perziou sa Grécko rozdelilo na dva tábory: spartský (najmä monarchie alebo oligarchie vedené Spartou) a aténsky (najmä demokracie vedené Aténami).

Vnútorné intrigy, žiarlivosť, všeobecná nedôvera a k tomu pridaný spor medzi demokraciou a oligarchiou viedol k vypuknutiu vojny medzi dvomi alianciami.

Prvá fáza vojny dopadla nerozhodne; zatiaľ čo Sparťania mali silnejšie pozemské vojsko, Aténčania mali výraznú prevahu na mori. Atény boli navyše chránené masívnym a dobre postaveným opevnením, vrátane „dlhých hradieb“ – neuveriteľná sada vyše 10 kilometrov dlhých stien obopínajúcich cestu vedúcu od Atén k ich hlavnému prístavu Pireus, cez ktorý mohla aténska flotila zásobovať mesto v prípade obliehania.

V roku 430 pnl. v Aténach vypukol mor, ktorému padla za obeť štvrtina obyvateľstva, vrátane Perikla. Spartská liga tiež utrpela straty ako sa mor šíril a v roku 421 pnl. boli už obe strany vyčerpané. Bola podpísaná mierová zmluva, ale tá nemala dlhé trvanie a nový konflikt vypukol v roku 415 pnl., kedy sa Aténčania pokúsili vpadnúť na Sicíliu, kde už existovali kolónie naklonené Sparte.

Následne zasiahli Peržania, ktorí si stále pamätali na svoju porážku Aténčanmi v roku 480 pnl., a ponúkli Sparťanom peňažné prostriedky a zručnosti na vystavanie flotily, ktorá by už bola schopná postaviť sa aténskej, pod podmienkou, že Sparta ponechá Peržanom voľnú ruku v Iónii.

Sparta návrh prijala a v roku 405 pnl. jej nové loďstvo dosiahlo významné víťazstvo pri prístave Aigospotamoi v Trácii. Sparťania zajali okolo 170 aténskych lodí a 4 000 zajatcov, čo bolo ranou, z ktorej sa Atény už nedokázali zotaviť. Sparťania potom opäť obľahli Atény.

Bez loďstva, ktoré by mohlo podporiť mesto, aténsky odpor oslabol a v roku 404 pnl. vypukol hladomor, ktorý prinútil Atény vzdať sa.

Hore: dvaja grécki vojaci v boji. Medzigrécke vojny, tiež známe ako peloponézske vojny (431 – 404 pnl.) prebiehali medzi spolkami vedenými Aténami a Spartou. Skončili sa porážkou Atén a spartský vplyv po nich siahal po celom Grécku. Vojny však mali nepriamy dôležitý rasový dôsledok – dramaticky znížili počet indoeurópskych obyvateľov krajiny. Táto skutočnosť, skombinovaná s dovozom veľkého množstva otrokov miešanej rasy z Blízkeho východu a Afriky, vo veľkej miere prispela k pádu antického Grécka.

Peloponézske vojny sa skončili, ale na gréckych mestských štátoch si vyžiadali strašnú daň – počet bielych obyvateľov výrazne poklesol. Táto skutočnosť, spolu s fyzickou integráciou dovezených otrokov zmiešaného pôvodu, najčastejšie z Blízkeho východu alebo Afriky, bola primárnym dôvodom pádu starovekého Grécka.

V roku 400 pnl. už žiadne z bývalých veľkých miest nemohlo odolať tlaku novej sily na severe - Macedónie. Z tejto krajiny vzišiel Alexander Veľký, ktorý dobyl všetky súperiace grécke štáty v roku 338 pnl.

Grécka akadémia

Ohromné budovy nie sú jediným dedičstvom antického Grécka.

Medzi rokmi 700 pnl. – 400 pnl. bol dosiahnutý obrovský pokrok aj vo filozofii, kultúre a vede. Žiadny prehľad antického Grécka nemôže byť kompletný bez predstavenia týchto veľkých prác.

– Grécka filozofia je až dodnes držaná v hlbokej úcte. „Otcom filozofie“ bol Táles (636 – 546 pnl.), ktorý žil v iónskom meste Milétos. Táles bol prvým filozofom, ktorý sa pokúsil fungovanie sveta vysvetliť pomocou prirodzených príčin a nie ako rozmar bohov.

– Geometer Pytagoras (582 – 500 pnl.) pochádzal z ostrova Samos v Iónii a je najvýznamnejší svojou teorémou o pomere strán v pravouhlých trojuholníkoch.

– Ďalšia skupina filozofov sa stala známa ako sofisti, učitelia múdrosti a rečníctva –rétoriky. Sofisti trvali na tom, že samotná pravda bola relatívna a popierali existenciu akýchkoľvek absolútnych noriem. Najznámejším sofistom bol Protagoras (490 – 421 pnl.), z mena ktorého je odvodené slovo „protagonista“.

Hore, zľava doprava: Sokrates, alpínsky rasový typ, pôvodná grécka socha; Demosténos z Atén, pôvodná grécka socha; Euripides z Atén, pôvodná grécka socha.

– V štvrtom storočí pnl. filozof menom Diogenes založil školu cynikov. Nemali žiadnu úctu voči pravidlám a predpisom spoločnosti a žili veľmi jednoduchým spôsobom života. Diogenes túto filozofiu bral až do extrému, jeden čas dokonca ako svoj domov používal veľkú skladovaciu nádobu.

– Stoickí filozofi boli nazvaní podľa stĺporadia (stoa), kde ich zakladateľ, Zenón z Kýtia, vyučoval. Verili, že ak by ľudia konali prirodzene, správali by sa dobre, pretože ich povahy sú kontrolované bohmi.

– Najzarytejším odporcom sofistov bol Aténčan Sokrates (470 – 399 pnl.), ktorý veril a hľadal večnú pravdu. Bohužiaľ pre neho, jeho hľadanie nakoniec viedlo k jeho nútenej samovražde po tom, čo ho jeho spoluobčania obvinili z nedodržiavania náboženských noriem a kazenia mládeže.

– Najvýznamnejším zo Sokratových žiakov bol Platón (427 – 347 pnl.), ktorý sa stal nesmrteľný spísaním prvého systematického spisu politickej vedy – Republiky. Podľa Platóna sa mala spoločnosť rozdeliť do troch tried - bronzovej (pracovníci); striebornej (stredná trieda); a zlatej (vládnuca trieda). Čo je veľmi dôležité, Platón bol prvý zo slávnych filozofov, ktorý rozpoznáva rasu ako kľúčový faktor vzostupu a pádu civilizácií. V Republike tvrdí, že prvou podmienkou trvalej štátnosti je potreba udržania rasovej homogenity.

– Platónovým najslávnejším žiakom bol Aristoteles (384 – 322 pnl.), ktorý sa venoval širokej palete tém vrátane umenia, biológie, matematiky, politiky, logiky a rétoriky, okrem iného. Aristotel bol aj učiteľom Alexandra Macedónskeho, ktorý sa neskôr stal vládcom väčšiny v tom čase známeho sveta.

– Hippokrates (okolo 420 pnl.) bol skvelým fyzikom, ktorý prepracoval mnohé z toho, čo bolo dovtedy známe o medicíne. Jeho Hippokratova prísaha je aj dnes lekármi používaná ako zásada profesionálnej etiky.

– Medzi veľkých gréckych autorov divadelných hier patria: Aischylos (525 – 456 pnl.); Sofokles (496 – 406 pnl.), najznámejší svojou hrou Kráľ Oidipus (presne nazvanou Tyran Oidipus) o mužovi, ktorý sa omylom ožení s vlastnou matkou; Euripides (480 – 406 pnl.); a autor komédií Aristofanes (445 – 385 pnl.).

– Istý oslobodený otrok si získal slávu ako rozprávač: Ezop (celým menom Ezopus), ktorý žil v 4. storočí pnl., je najznámejší svojou zbierkou bájok, z ktorých každá nesie morálne ponaučenie.

Hore: grécke divadlo, Epidaurus, okolo 350 pnl.

Grécki bohovia

Základ gréckej mytológie pozostáva z príbehov o mnohých bohoch. Grécke náboženstvo malo niekoľko spoločných charakteristík s mnohými indoeurópskymi predkresťanskými náboženstvami: bohovia často vzhľadom pripomínali ľudí, vykazovali ľudské pocity a náboženstvo neobsahovalo nijaké špecifické spirituálne učenia. Keďže mytológia nemala žiadnu svätú knihu, jej interpretácie a vykonávanie praktík sa tiež značne líšili.

V tomto bájovsloví žili bohovia na posvätnej hore, Olypme, v celkom bežnej spoločnosti so striktným hierarchickým rozdelením.

Hlavní bohovia a ich oddelené sféry zodpovednosti odrážajú veľmi pozemskú povahu náboženstva ako celku:

  • Zeus bol hlavou bohov a duchovný otec všetkých ostatných bohov a ľudí. Bol tiež známy ako Dios (odtiaľ skloňovanie vo všetkých pádoch okrem nominatívu – pozn. prekl.).
  • Héra bola Diovou manželkou, teda tiež kráľovnou nebies a strážkyňou manželstva.
  • Hefaistos bol bohom ohňa a kováčstva.
  • Aténa bola bohyňou vojny a múdrosti a oficiálnou patrónkou mestského štátu pomenovaného podľa nej.
  • Apolo bol bohom svetla, poézie a hudby.
  • Artemis bola bohyňou lovu a mesiaca.
  • Áres bol bohom vojny.
  • Afrodita bola bohyňou lásky. Hestia bola bohyňou domova.
  • Gaia bola bohyňou zeme.
  • Hermes bol poslom bohov a vládca vedy a vynálezov.
  • Poseidon bol vládcom morí a so svojou ženou Amfitritou viedol skupinu menej dôležitých morských bohov ako nereidov a tritónov.
  • Demeter bola bohyňou poľnohospodárstva, spájanou aj so zemou.
  • Hádes bol dôležitým bohom, ale nebol všeobecne považovaný za obyvateľa Olympu, vládol podsvetiu, kde žil so svojou ženou Perzefónou. Podsvetie bolo temným a žalostným miestom nachádzajúcim sa v strede Zeme, obývané dušami mŕtvych.
  • Dionýzos bol bohom vína a radostí, a tým pádom jedným z najobľúbenejších bohov. Nie je prekvapením, že mnoho slávností bola zasvätených práve jemu. Dionýzos bol sprevádzaný zástupom satyrov (živočíchy s nohami kozy a vrchom tela opice alebo človeka), kentaurov (hlava a trup človeka a telo koňa) a nýmf (krásne mladé ženy podobné vílam).
  • Samotné meno Európy je odvodené od gréckej bohyne Európy, dcéry fénixa, ktorý bol schopný oživiť sa z popola po tom, čo zahynul v ohni.

Gréci verili, že bohovia ovládali všetky stránky ich životov a že ľudia, ako smrteľné stvorenia, boli úplne závislí od vôle bohov. Každé mesto sa zasväcovalo bohovi alebo skupine bohov, pre ktorých boli stavané chrámy. Aténa bola týmto spôsobom ochrankyňou mesta Atén a vovnútri Partenónu stála jej zlatá socha, veľkolepá ruina stále viditeľná na akropole.

Existovali aj ďalšie posvätné miesta – Delfy boli svätým miestom zasväteným Apolovi. V chráme v Delfách sídlil prorok, ktorý tvrdil, že dokáže vidieť do budúcnosti; podobný chrám bol postavený v Didyme v dnešnom Turecku.

Hore: starobylé grécke náboženstvo bolo jasne indoeurópske, čo sa týka pôvodu a mnohí z ich bohov mali zjavné paralely s ostatnými indoeurópskymi bohmi. Tu sú zvyšky chrámu z Délf, Grécko. Tu žil veštec, ktorý vraj dokázal vidieť do budúcnosti.

Najzvláštnejšou časťou gréckeho panteónu bolo, že bohovia, napriek ich nadľudským silám, trpeli ľudskými slabosťami a chybami úsudku – zvláštna kombinácia nadprirodzeného a veľmi ľudského, podobne ako v severoeurópskych a iných indoeurópskych náboženstvách.

Hore: dôraz na šport a telesnú silu počas klasického Grécka sa odráža v týchto slávnych sochách: vľavo diskobolos, rímska kópia gréckeho originálu (Rímske národné mkúzemu, Rím); vpravo Afrodita z Knidu, rímska kópia gréckeho originálu (Vatikánske múzeum, Rím).

Tmavnutie Grécka – občianstvo cudzincom

V roku 411 pnl., štyridsať rokov po tom, čo Perikles ustanovil svoj zákon obmedzujúci občianstvo biologickým pôvodom, bolo toto nariadenie prevrátené dolu hlavou a aténske občianstvo bolo udeľované desaťtisícom cudzincov, ktorí do Atén prichádzali prevažne zo Stredného východu, pričom sa argumentovalo tým, že mestský štát musel dorovnať obrovské straty obyvateľstva, ktoré utrpel v dôsledku grécko-perzských a medzigréckych vojen.

V tomto bode rasové zloženie Atén a mnohých ďalších gréckych štátov začalo vykazovať vplyv prisťahovalectva ľudí z Blízkeho a Stredného východu a významná časť populácie sa stala tmavšou ako za Perikla.

Toto tmavnutie obyvateľstva (sčasti spôsobené tým, že pôvodné nordické a európske prvky spoločnosti sa v sériách vzájomných vojen vyvražďovali – a sčasti dovozom más otrokov z Blízkeho východu, ktorí boli zmiešanej rasy) ide ruka v ruke s oslabovaním a pádom antického Grécka.

Vľavo hore: táto grécka socha z roku 300 pnl. zobrazuje čierneho otroka leštiaceho topánku. Vpravo hore: grécka socha čierneho hudobníka datovaná medzi 4. a 3. stor. pnl. Národná bibliotéka, Paríž.

Pád antického Grécka a dovoz nebielych otrokov. Práve import veľkého množstva rasovo cudzích otrokov viedol k zániku starovekej gréckej civilizácie.

Hore: tri nádoby z 5. stor. pnl. ukazujú rasové typy v starovekom Grécku: jeden je jasne semitský, ďalší čierny. Národné múzeum, Atény.

>
Hore: váza zobrazujúca čiernu ženu ako čarodejnicu Circe.Hore: dvojhlavá váza vyobrazujúca bielu a čiernu tvár, dva prvky neskorej gréckej spoločnosti.

Hore: detail z krytu múmie Artemidisa mladšieho, Gréka, ktorý sa usadil v egyptských Tébach počas rímskych časov (100 nl.) jasne odráža zmenu rasových typov, ktorá prebehla v Grécku.

Postupné tmavnutie Grékov bolo zaznamenané mnohými slávnymi spisovateľmi toho času. Hipokrates sa vo svojich práchach zmieňuje o „dlhých hlavách“ (teda nordických lebkách) Macedóncov, zatiaľ čo Aristoteles často spomína svetlosť Skýtov a Macedóncov. (Perikla za jeho čias komici posmešne prezývali „špicohlav“ kvôli jeho dlhej lebke – pozn. prekl.)

Grécky vojak a historik Xenofón (430 – 354 pnl.) taktiež popisuje blond a svetlookých Macedóncov a Skýtov vo svojej knihe Anabasis, ktorá opisuje grécku výpravu proti Peržanom.

Za čias rímskeho cisára Octavia Augusta (ktorý vládol priamo po Cézarovi) rímsky historik Manilius radil Grékov medzi tmavšie národy sveta, nazývajúc ich súčasťou „colorate gentes“ (farebných národov) (Astronomica, iv, 719.). Je pravdepodobné, že Manilius opisoval helenistický svet ako celok, nielen obyvateľov Gréckeho polostrova, keďže obyvatelia okolitých území v tom čase už prevzali mnohé z gréckej kultúry a boli jazykovo a kultúrne relatívne nerozoznateľní od Helénov samotných. V tom čase samozrejme v Grécku boli aj bieli obyvatelia, ako tam sú aj dnes.

Ďalším faktorom, ktorý vplýval na rasové zloženie Grécka, bola existencia Byzantskej (Východorímskej) ríše, ktorá do oblasti priťahovala rôzne druhy stredovýchdoných zmiešaných rasových typov. Tento proces, ktorý trval viacero storočí, bol ešte zhoršený tureckou inváziou do Grécka a na Balkán.

Zábava