Táto kniha rozpráva o príbehu bielych ľudí ako rasovej skupiny a nie na určitom území. Preto jej dej skáče cez kontinenty, obdobia a civilizácie, ktoré majú spojitosť len v spoločnom genetickom dedičstve. Pre pochopenie témy tejto knihy je z tohto dôvodu nevyhnutné porozumenie pojmom rasy, etnika a kultúry.

Rasa, etnikum a kultúra

Rasa je definovaná ako skupina jedincov so spoločnými genetickými vlastnosťami, ktoré určujú ich fyzický vzhľad a čo je diskutabilnejšie, ich kognitívne schopnosti. Etnikum je definované ako zoskupenie jedincov (najčastejšie jednotnej rasovej skupiny, ale niekedy tiež rozdielnych rás) určitých spoločných tradícií, jazykov, foriem umenia, postojov atď.

Kultúra predstavuje hmotné prejavy vytvorené etnickými zoskupeniami – jazyk, umelecké diela, náboženstvo, spoločenské usporiadanie – jednoducho celkové výdobytky určitej etnickej skupiny. V praxi je teda možné hovoriť o bielej rase, škótskom etniku a škótskej kultúre. Posledné dve – etnikum a kultúra – sú navzájom závislé a v skutočnosti jedno z druhého vyplývajú. Táto kniha sa zaoberá primárne históriou bielej rasy a v rámci nej aj bielych etnických skupín a kultúr.

Biela rasa – tri podskupiny

Čo presne je myslené bielou rasou? Jestvujú tri hlavné podskupiny bielej rasy a dve vedľajšie (vzniknuté z veľkej časti miešaním troch pôvodných podskupín). Tri najväčšie podskupiny sú akademicky známe ako nordická, alpínska a mediteránna.

Hoci tieto pomenovania boli vytvorené najmä na základe území, s ktorými boli tieto rasové podskupiny spájané v období kresťanstva (nordici v severnej Európe, alpínci v strednej Európe a mediteránci v južnej Európe), je nesprávne sa domnievať, že tieto oblasti obývali vždy. Tieto tri hlavné podskupiny zohrávali rolu v udalostiach takmer každej oblasti, kde sa biela rasa ako celok objavila. Zároveň, drvivá väčšina bielych ľudí je v súčasnosti zmiešaninou všetkých týchto podskupín.

Z týchto troch pôvodných skupín vo veľkých počtoch existujú už len dve: nordici a alpínci. Pôvodní mediteránci dávnej minulosti nesmú byť zamieňaní za tých ľudí, ktorí sú „mediteráncami“ nesprávne nazývaní dnes – súčasné obyvateľstvo stredomorskej oblasti je z veľkej časti zmesou viacerých rás s tým, že pôvodná biela mediteránna zložka bola z najväčšej časti už dávno pohltená najprv inváziami nordikov a alpíncov a potom nebielymi arabskými, tureckými a ďalšími stredovýchodnými a severoafrickými rasovými zoskupeniami.

Na ilustráciu konceptu týchto troch hlavných podskupín: hoci existuje široko vymedzená „čierna rasa“, člení sa na ďalšie podskupiny – Pygmeji z povodia Konga a ultra vysoké kmene Masajov z Kene sú dvomi dobrými príkladmi rasových podskupín čiernej rasy.

Podskupina je teda vetva určitej rasy, ktorá sa mierne odlišuje fyzickými charakteristikami, ale stále zdieľa dostatok rovnakého genetického základu s ostatnými podskupinami zahrnutými v širokej rasovej kategórii.

Nordici – vysokí, štíhli, svetlé vlasy a oči

Nordická rasová podskupina, ktorá aj dnes existuje vo veľkých počtoch, je charakterizovaná svetlo zafarbenými vlasmi a očami, vysokou a štíhlou telesnou stavbou a osobitým „dlhým“ (čiže tenkým a predĺženým) tvarom lebky.

Lebka príslušníka nordickej rasovej podskupiny spredu a zboku. Dlhý charakter tvárovej štruktúry je jasne viditeľný. Vpravo: typický nordik zo Švédska.

Alpínci – „pevné“ telo, okrúhla hlava, hnedé oči

Alpínska rasová podskupina, ktorá je taktiež stále početná, je charakterizovaná hnedými vlasmi a očami, nízkym, „pevnejším“ telom a typickým „okrúhlym“ (čiže takmer, ale nie úplne, kruhovým) tvarom lebky.

Lebka príslušníka alpínskej rasovej podskupiny spredu a zboku. Obdĺžnikový tvar tvárovej štruktúry je jasne viditeľný. Vpravo: klasický alpínec z južného Nemecka.

Mediteránci – zmiešanina telesných typov

Mediteránna rasová skupina už dnes prakticky neexistuje – prvá z troch bielych rasových podskupín, ktorá zmizla zo zemského povrchu, pohltená okolitými rasami. Mediteránna rasová podskupina bola predominantne (ale nie úplne) charakterizovaná tmavou farbou očí a vlasov, štíhlou (nordickou) alebo pevnou (alpínskou) telesnou stavbou a buď dlhým alebo okrúhlym tvarom lebky.

Lebka príslušníka mediteránnej rasovej podskupiny spredu a zboku. Vpravo: čo najbližší príklad skutočného mediteránca v dnešných časoch: vojak počas prvej svetovej vojny z Walesu v Británii.

Mediteránci prakticky vymreli

Je dôležité ešte raz spomenúť, keďže je to určujúce vo viacerých ohľadoch, že dnes jestvuje už len veľmi málo príslušníkov tejto mediteránnej rasovej skupiny. Boli známi ako „starí Európania“ a na úsvite histórie obývali rozsiahle územia Európy, Egyptu a Stredného a Blízkeho východu.

Tieto mediteránne typy nenesú takmer žiadnu podobnosť so súčasnými obyvateľmi pobrežia Stredozemného mora: pôvodní starí Európania boli takmer úplne pohltení buď nordikmi a alpíncami v samotnej Európe alebo Afričanmi, Semitmi a aziatmi v severnej Afrike a na Blízkom a Strednom východe.

Jediným miestom v Európe, kde sa z času na čas vyskytujú občasné záblesky mediteránnej rasovej podskupiny, je okraj Británie, najmä Wales a Devonshire a územie Baskov v Španielsku. V týchto oblastiach sa stále vyskytujú ľudia nízkeho, tmavého vzhľadu – zvyšky pôvodných obyvateľov Európy.

Ale úplne čisté príklady mediteránneho typu sú extrémne zriedkavé, keďže aj obyvatelia menovaných oblastí väčšinou počas rokov získali nejakú prímes alpínskej alebo nordickej krvi.

Ďalšie podskupiny – dinári a východní balti

Existujú ďalšie dve biele rasové podskupiny (dinári a východní balti) – tieto sú v najväčšej miere dôsledkom miešania troch hlavných podskupín. Veľké počty dinárov a baltov sa vyskytujú v dnešnej východnej Európe a vykazujú telesné znaky nordikov, alpíncov a mediteráncov.

Veľmi malé percento týchto dvoch podskupín tiež preukazuje telesné charakteristiky pochádzajúce z miešania s vlnami ázijských votrelcov, ktorí do Európy počas dejinného vývoja prenikali z východu: tieto účinky sú rozoberané dopodrobna v ďalších kapitolách knihy.

Bieli definovaní genetickou príbuznosťou

Pre účely tejto knihy sa etnická alebo kultúrna skupina pokladá za súčasť bielej rasy vtedy, ak do dostatočnej miery zdieľa genetické dedičstvo so širokou rasovou skupinou. Ak takáto etnická skupina stratí svoju genetickú príbuznosť, ktorá ju k bielej rase radila (ako sa to stalo napríklad mediteráncom), je formálne vylúčená zo širokej kategórie bielej rasy.

Spôsoby zisťovania rasy civilizácie

Ako sa zistí rasa určitej civilizácie? Ako sa určí, ku ktorým rasám prináležali určité spoločenstvá alebo národy? Tieto otázky majú jednoduchú odpoveď: rasa v histórii sa určuje štyrmi spôsobmi: paleoserológiou, prejavmi umenia, jazykom a genetickým výskumom. Posledná metóda sa začala aplikovať až v posledných rokoch 20-teho storočia, ale ukázala sa obrovskou pomocou v odhaľovaní rasovej histórie.

Paleoserológia odhaľuje rasové typy

Paleoserológia je štúdium kostrových pozostatkov – telesných zvyškov ľudí, ktorí zomreli počas skúmaného obdobia. Keďže rôzne rasové skupiny majú rozdielne rasové charakteristiky, je relatívne jednoduché určiť rasové zloženie obyvateľov určitej oblasti výskumom hrobov.

Táto veda býva v súčasnosti často používaná policajnými patológmi na určenie rasy neznámych obetí a ukázala sa rovnako užitočná pri historických vykopávkach.

Skúmanie pohrebísk a mŕtvol sa stalo neoceniteľným prínosom pre porozumenie rasového zloženia ľudí, ktorí žili na rozličných územiach v rôznych časových obdobiach v prípadoch, kedy neexistujú žiadne iné indikátory ich rasového pôvodu.

Rasa sa objavuje v umeleckých dielach

Umelecké diela (maľby, či už bežné obrázky, vyobrazenia na keramike alebo dokonca na sochách) tiež poskytujú jednoznačné ukážky rasového zloženia obyvateľov.

Najmä starobylé civilizácie – všetkých rasových skupín – sa zobrazovali vo svojich umeleckých dielach (často preto, lebo ich vlastná rasa bola jediným ľudským modelom, ktorý bol k dispozícii). Teda napríklad rané čínske umenie zobrazovalo najmä Číňanov, inkské a aztécke umenie vyobrazovalo len Inkov a Aztékov atď. Prakticky vo všetkých spoločenstvách prvotné umenie odzrkadľovalo vtedajších obyvateľov daných oblastí. Toto pravidlo je dobre demonštrované štyrmi umeleckými dielami zobrazenými nižšie.

Sledovanie rasy v histórii: rasa vyobrazená v umení. Rané civilizácie veľmi často zobrazovali svoju vlastnú rasu, pretože bola najpočetnejšia (alebo jediná) na území, ktoré obývali. Porovnanie (zľava doprava) olméckeho umenia, 400 pnl., afrického umenia, cca 1 400 nl., japonského umenia, 1 000 nl. a gréckeho umenia, 340 pnl., jasne odráža túto skutočnosť. Výskum umenia je vierohodnou zložkou určovania rasy spoločenstiev, ktoré ho vytvorili.

Genetika ukazuje rasovú minulosť

Všetky ľudské bytosti majú tri druhy génov: mitochondriálnu DNA, dedenú po ženskom pokolení, chromozómy Y, dedené po mužskom pokolení a autozomálnu DNA, dedenú po oboch pohlaviach. Výskum genetiky slúži na potvrdenie presnosti ďalších spôsobov určovania rasy v histórii.

Jazyk odráža rasovú podobnosť

Výskum jazyka je ďalšou dôležitou stopou v sledovaní rozptylu ľudí: podobnosti v jazyku nechávajú jasne identifikovateľné „odtlačky“ v kultúrach.

Podobné slová, frázy alebo jazykové formy sú jasným dôkazom jednotného pôvodu civilizácií, pretože táto podobnosť odráža fakt, že v niektorom bode minulosti mali títo ľudia spoločný pôvod.

Teda postup kultúry (a tým pádom aj národa) môže byť určený sledovaním jazyka.

slovenčinaangličtinanemčinalatinčinagréčtinasanskritlotyština
trithreedreitrestreistritris
matkamotherMuttermatermetermatarmate
bratbrotherBruderfraterbhraterbhraterbralis

Diskusia o génoch a prostredí

Argument klimatického vplyvu ako príčiny telesných rasových rozdielov je taký naštrbený, ako neochvejná viera v spoločného rasového predka.

Často sa hovorieva, že špecifické rasové znaky sú priamym dôsledkom pôsobenia prostredia, a preto sú ľahko zmeniteľné. Takéto tvrdenie je však zavádzajúce. Hoci prostredie môže v dlhodobom merítku selektovať a preferovať určité genetické vybavenie (napr. chladné prostredie pre vyššiu inteligenciu), genetické zloženie človeka samotné sa nikdy nemôžu priamo zmeniť pôsobením prostredia.

Pravda je taká, že telesné znaky sú geneticky určené v momente počatia a neexistuje absolútne žiadny dôkaz o tom, že život v chladnom alebo horúcom podnebí by zmenil genetické zloženie ľudí. Keby sa veľká skupina Číňanov presťahovala do Nórska a žila by tam po neobmedzene dlhú dobu, celý čas ostávajúc vo svojej rasovej skupine (sobáše, deti), skutočne by niekto predpokladal, že by sa „vyvinuli“ na modrookých blondiakov, nech už by to trvalo akokoľvek dlhý čas?

Rovnaký argument môže byť použitý obrátene: kto by sa seriózne domnieval, že bieli, presťahovaní do Číny (a ostávajúc stále v rámci svojej genetickej komunity, nemiešajúc sa s miestnou populáciou) by sa po akokoľvek dlhom čase, čo sa týka telesného vzhľadu, stali mongoloidnými?

Ľudia môžu narásť do trochu väčšej výšky alebo žiť o niečo dlhšie s lepšou stravou alebo zdravotnými službami, ale to je tiež len rozšírenie ich genetického potenciálu a nie zmena v génoch samotných. Podnebie nemôže nikdy priamo zmeniť genetickú informáciu ľudí.

Gény sa menia miešaním

Gény sa však môžu meniť, a menia sa, ak sa dostatok nositeľov určitého genetického základu mieša – a má potomstvo s – nositeľmi genetického základu výrazne odlišného od pôvodnej skupiny. Toto je skutočný spôsob, akým sa gény môžu „meniť“ – a dejiny sú plné príkladov, kedy sa to stalo – pôvodné rasové skupiny sa zmiešali s ďalšími, predtým odlišnými, rasami, čím sa vytvorili nové rasové zoskupenia, ktoré mali úplne odlišné telesné, ale aj kognitívne charakteristiky od oboch rodičovských skupín.

Prostredie a výdobytky

Ďalším rozšíreným mýtom je, že niektoré rasové skupiny sa vyvíjali rýchlejšie ako iné, pretože mali náhodou lepšiu geografickú pozíciu. Toto je známe ako environmentálna teória vývoja: niektoré rasy mali „šťastie“ – žili napríklad v údoliach úrodných riek, mali prístup k rôznym druhom domestikovateľných zvierat alebo jedlých rastlín, čiže sa vyvíjali rýchlejšie ako iné rasové zoskupenia, obývajúce zvyšok sveta.

Tento náhľad na svet sa snaží hlavne vysvetliť obrovskú technologickú priepasť, ktorá existovala medzi bielymi Európanmi a čiernymi Afričanmi, americkými Indiánmi, Ázijcami a austrálskymi Aborigénmi počas objavovania a kolonizovania sveta bielymi. Hoci nie je účelom tejto knihy zaoberať sa nadradenosťou a podradnosťou, ktoré sú, napokon, subjektívne (čo je posudzované ako nadradené niekým, môže inými byť posudzované ako podradné), technologická priepasť medzi rasami potrebuje príhodný komentár, už len preto, že zohrala tak dôležitú úlohu v interakcii bielych s ostatnými rasami sveta.

„Environmentálna teória“, ako je vykladaná dnešnými sociológmi, je rozdrvená dvomi hlavnými príkladmi: Egypt a porovnanie autochtónnych kultúr rovníkovej Afriky a Strednej Ameriky.

V Egypte, ako bude ukázané, bieli aj čierni zdieľali prakticky rovnakú zemepisnú polohu po brehoch rieky Níl – no napriek tomu bieli starovekí Egypťania vytvorili civilizáciu, ktorá je dodnes klenotom svetovej histórie, zatiaľ čo výkony čiernych Núbijcov z rovnakej oblasti sú oproti zázrakom pyramíd úplne bezvýznamné. Ak by bola pravdivá teória o „šťastnej náhode podmienok“, rozsiahle rozdiely medzi bielymi Egypťanmi a čiernymi Núbijcami by nikdy nemali existovať, keďže obývali oblasti s rovnakým prostredím.

Zvykne sa tiež hovoriť, že bieli mali na rozdiel od domorodého obyvateľstva výhodu stádového dobytka a koní – toto tvrdenie ignoruje fakt, že bieli Egypťania spočiatku kone nemali a začali ich používať až po tom, ako vytvorili mnohé zo svojich technologických zázrakov. V skutočnosti boli kone do Egypta prvýkrát prinesené inváziou semitských Hyksósov, ktorá nastala až stovky rokov po prvom rozkvete egyptskej civilizácie.

Nerovnosť rozvoja – rovnaké prostredie

Stojí za to porovnať výdobytky nebielych Indiánov – Aztékov a Inkov v Strednej a Južnej Amerike, rozkladajúcej sa okolo rovníka, s tými v pôvodnej domovine čiernej rasy, v rovnakej zemepisnej šírke v rovníkovej Afrike. Vzhľadom na blízkosť k rovníku v oboch oblastiach prevládali (a prevládajú) prakticky rovnaké prírodné podmienky. Ani jeden región nemal kone a v oboch bola prekážka dažďových pralesov, s ktorou bolo potrebné sa vyrovnať.

Napriek podobnosti prostredia Indiáni v Strednej Amerike boli schopní vystavať sofistikované budovy, vyvinúť písomné formy komunikácie, rozvinúť vyspelé spracovanie zlata a kovov a mnoho ďalších výdobytkov, zatiaľ čo v Afrike bol dosiahnutý len malý, alebo žiadny, pokrok oproti dobe kamennej. (Existujú tiež silné náznaky, že raná americká civilizácia bola pod bielym vplyvom, ako bude rozpísané v neskoršej kapitole.)

Nerovnosť medzi nebielymi Indiánmi a nebielymi Afričanmi nemôže byť vysvetlená „náhodou geografie“.

Naposledy a najničivejšie, „environmentálna“ teória padá, keď je daná do súvisu so vzostupom a pádom civilizácií. Prečo bol staroveký Egypt vedúcou civilizáciou svetovej kultúry, ale teraz je zaostalou krajinou tretieho sveta?

Keby prostredie samo o sebe dávalo určitým ľuďom „stálu výhodu“, potom z toho jasne vyplýva, že Egypt by mal byť jednou z najrozvinutejších krajín na svete.

V skutočnosti je však, ako dosvedčí každý návštevník tejto krajiny, Egypt je vyplnený nešťastím, biedou a zaostalosťou – napriek tomu, že „prostredie“ je úplne rovnaké ako počas obdobia mocnej civilizácie, ktorá vybudovala pyramídy.

„Environmentálna“ teória preto nevysvetľuje, prečo Egypt, s nezmenenými prírodnými podmienkami, mohol stratiť svoju prevahu nad zvyškom sveta.

Technologická nadradenosť – príčiny

Tak čo potom spôsobilo technologickú priepasť? Ak to nebolo prostredie, jediné možné logické vysvetlenie je, že určité typy kultúr alebo civilizácií sú výtvormi určitých druhov ľudí – ukážkou vrodeného potenciálu istej rasovej skupiny. Hoci toto je v súčasnosti považované za politicky nekorektný uhol pohľadu, fakty historického vývoja nepotvrdzujú žiadny iný záver.

Ešte jeden príklad – vývoj Severnej Ameriky je porovnateľný s vývojom Južnej Ameriky. Severná Amerika bola z najväčšej časti osídľovaná bielymi Európanmi a následne sa stala vedúcou silou moderného sveta. Na druhej strane, Južná Amerika, s omnoho bohatšími prírodnými surovinami ako Severná Amerika, nebola nikdy kolonizovaná väčšinou bielych Európanov a majorita jej súčasného obyvateľstva je zmiešanej rasy.

Tento kontinent je klasifikovaný ako súčasť tretieho, alebo prinajlepšom druhého sveta. Skutočne, keby prostredie bolo jediným faktorom určujúcim stupeň rozvoja, Južná Amerika by teoreticky mala byť vyvinutejšia ako Severná Amerika, keďže má oveľa viac „prirodzených výhod“.

Homo erectus – pochybný predok bielych

Archeológia a jej príbuzná veda, paleoserológia, odhalili, že životné formy základného tvaru ľudí (teda dve ruky, dve nohy, telo, hlava a vzpriamená chôdza na dvoch nohách) sa objavili na rozličných miestach na Zemi približne pred dvomi miliónmi rokov. Toto bol „homo erectus“ („človek vzpriamený“), evolucionistami tak oslavovaný ako predok človeka. Pozostatky týchto živočíchov boli nájdené po celej Európe, Afrike, Číne a Austrálii. Ostáva však špekulatívne s akoukoľvek istotou tvrdiť, že dnešný človek je potomkom niektorých z týchto rasových typov homo erectusa.

Hore: porovnanie lebky homo erectusa (vľavo) a homo sapiensa sapiensa (vpravo) ukazuje rozdiel vo veľkosti lebky a tvárovom sklone a slúži ako vynikajúca ukážka rozsiahlych odlišností medzi týmito rasovými typmi. Tak široké rozdiely spochybňujú hypotézu, že dnešná biela rasa je potomkom iných rasových skupín a najmä mýtus „von z Afriky“.

Neandertálec – nie je príbuzný s bielymi

Obdobie homo erectusa je známe ako paleolit (staršia doba kamenná). Za koniec tejto doby sa považuje príchod neandertálskeho človeka, nového rasového typu, ktorý je dnes predstavovaný ako „opičí muž“. Hoci neandertálec bol málo dôvtipný, predsa len bol pokrokom oproti homo erectusovi. Avšak opäť, neexistuje žiadny jasný dôkaz, ktorý by ho dával do spojitosti s dnešnými bielymi rasovými typmi.

Výsledky DNA testov pozostatkov neandertálcov vykonané na Glasgowskej univerzite v Spojenom kráľovstve a publikované v odbornom časopise Nature v marci 2000 jednoznačne dokázali, že dnešní ľudia nemajú vo svojom rodokmeni neandertálskych predkov a tým pádom sú úplne nepríbuzní.

Telesnými znakmi neandertálskeho človeka boli charakteristické veľké nadočnicové oblúky a vo všeobecnosti boli jeho ruky dlhšie vzhľadom k ostatnému telu. Bol prognatický – to znamená, že jeho čelo bolo viac vzadu a zuby výrazne vyčnievali dopredu – zväčša až za najprednejší bod nosu alebo brady.

Kromaňonec – prvý príslušník dnešnej bielej rasy

Hore vľavo a v strede: muž z Cheddaru. Dobre zachovaná lebka, jasný prípad kromaňonského človeka, bola nájdená v Cheddar Gorge v Anglicku. Vek kostry bol spočiatku určený na približne 30 000 až 40 000 rokov, ale nedávny výskum ukázal, že je možno len 9 000 rokov stará. Vpravo hore: rekonštrukcia kromaňonca, ktorú vyhotovil slávny antropológ Maurice Putnam Coon. Je to výskytom prvého kromaňonca, kedy sa začína zaznamenaná biela história.

Prvý rasový typ dnešnej bielej rasy sa objavil približne medzi rokmi 40 000 pnl. až 15 000 pnl. v rozličných častiach Európy a Blízkeho východu. Toto časové obdobie sa nazýva neskorý paleolit, všeobecne je známe tiež ako doba kamenná. Prvý biely rasový typ je známy ako kromaňonský človek – podľa miesta prvého nálezu kostrových pozostatkov v oblasti Dordogne vo Francúzsku.

Kromaňonec je prvá dvojnohá forma života, s ktorou si dnešní príslušníci bielej rasy môžu dokázať priamu genetickú príbuznosť. História bielej rasy preto začína okolo roku 35 000 pnl. – a tak je to obdobie neskorého paleolitu, ktorým príbeh v tejto knihe skutočne začína.

(Poznámka prekladateľa: máločo môže byť povedané s istotou o dávnej histórii ľudstva a aj to, čo vieme, je spochybniteľné a diskutabilné. Keďže účelom tejto knihy nie je výklad pôvodu človeka, nezastáva k nemu žiadne konkrétne stanovisko, iba konštatuje fakt, že príslušníci bielej rasy pravdepodobne prvýkrát kráčali po povrchu Zeme približne pred 40 000 rokmi.)

Zábava