Obsah článku

Mnohí dnešní príslušníci bielej rasy sú buď priamo alebo čiastočne potomkami veľkej vlny bielych, ktorá sa prehnala Európou v rokoch od približne 5 500 pnl. do 500 pnl. Títo ľudia, nordickí, čo sa týka rasových podskupín, mali svoju pôvodnú domovinu v oblasti na území dnešného stredného a južného Ruska. (Genetické štúdie európskych populácií, ktoré sa konali od roku 2000, potvrdili indoeurópsku inváziu, ale taktiež ukázali, že nebola početne až taká rozsiahla, ako sa pôvodne predpokladalo.)

Časť I: Európa

Výskum Roberta Ballarda a magazínu National Geographic potvrdil, že povodie Čierneho mora bolo zaplavené Stredozemným morom približne okolo roku 5 600 pnl. – a toto bola pravdepodobná príčina prvého veľkého sťahovania indoeurópskych kmeňov. S pomocou koní sa prví Indoeurópania šírili do všetkých smerov, narušujúc pomalé, ale isté tempo pokroku všade, kam prišli. Veľké počty sa ich usadili v severnej Európe, ostávajúc tam, až pokým sa znova nezačali sťahovať na juh, ďalší migrovali na Stredný a Blízky východ, kým iní putovali na západ, do Španielska a cez more do Británie.

Opustiac povodie Čierneho mora, nordickí Indoeurópania vtrhli do Európy a Ázie. Európa bola osídlená štyrmi hlavnými skupinami: Keltmi, Germánmi, Baltmi a Slovanmi. Na juhu založili preddynastický Egypt a kultúry Stredného východu, ďalej prenikajúc až do Indie (Indoárijci), Afganistanu (Árijci) a Číny. Rozdiel medzi západnými a východnými migráciami Indoeurópanov bol v tom, že na západe sa zmiešali s geneticky príbuzným obyvateľstvom, zatiaľ čo na východe sa zmiešali – a nakoniec boli pohltení – geneticky odlišnými ľuďmi.

Nordickí „ľudia s bojovými sekerami“ – tromf spracovania železa

Títo nordici sa pomaly plaholčili na západ, napádajúc a znovunapádajúc Európu po ďalších takmer 6 000 rokov, čo sa nakoniec prejavilo vo vzniku novej nordickej domoviny v severnej Európe. Ich obrovskou výhodou nad už existujúcimi bielymi mediteráncami a protonordikmi bolo, že si so sebou priniesli tajomstvo spracovania železa: preto sa niektorí z nich stali známi ako „ľudia s bojovými sekerami“.

Z tejto domoviny v severnej Európe – lona národov (vagina gentium, ako túto oblasť volali Rimania) sa po stáročia spúšťali postupné vlny indoeurópskych nordických nájazdníkov do všetkých častí Európy a Blízkeho východu, podrobujúc si a nahrádzajúc ľudí, ktorých tam našli.

Tieto pôvodné nordické kmene mali kamenné budovy a spracovávali bronz a meď. Aká časť vedomostí o spracovaní týchto kovov sa dostala na juh civilizáciám na Strednom východe, ostáva predmetom diskusie.

Čo je však zrejmé, postupné vlny útočiacich nordických kmeňov začali napádať strednú a južnú Európu okolo roku 2 000 pnl. a spôsobili oslabenie starých európskych civilizácií. Obsadzovali rozsiahle oblasti Turecka, Kréty, Grécka, južnej Európy a Talianska.

Útočiaci nordici čoskoro začali splývať s početným mediteránnym obyvateľstvom týchto oblastí, pričom často tvorili jeho vodcovskú elitu.

Niektoré skupiny Indoeurópanov migrovali na Ďaleký východ – dokonca až do Číny, kde boli v hrobkách nájdené pozostatky nordikov. Indoeurópske nordické kmene boli tvorcami mnohých z prvých svetových civilizácií: Árijci v Indii, Kasiti, Chetiti, Peržania, Mykénčania, Gréci, Rimania, Kelti, Teutoni, Slovania a neskoršie kultúry západnej Európy.

Indoeurópske invázie – Európa

Všetky tieto skupiny prišli do Európy vo vlnách od okolo 4 000 pnl. do 500 pnl.

Najväčšiu inváziu Indoeurópanov do Európy tvorili štyri hlavné vlny:

  • Kelti,
  • Germáni,
  • Balti a
  • Slovania.

Všetky tieto skupiny prišli do Európy vo vlnách od okolo 4 000 pnl. do 500 pnl.

Hore: veľké nordické invázie do Európy sa konali v štyroch hlavných vlnách a ďalších menších podvlnách. Každá podvlna bola odnožou jednej z hlavných vĺn. Opustiac ich prastarý domov pod Kaukazom, Kelti (1), Germáni (2), Balti (3) a Slovania (4) sa usadili v rozličných oblastiach Európy, často ich pomenujúc svojimi jazykmi. Podvlny boli tvorené Mykénčanmi (1A) do Grécka a Latinmi (1B) do Talianska – oba tieto kmene sa neskôr rozrástli do klasických civilizácií, ktorými sa tieto územia stali známymi. Vo všetkých týchto regiónoch nájazdníci objavili už prítomné obyvateľstvo starých Európanov, ktoré im bolo do veľkej miery rasovo príbuzné. Tak sa Latini zmiešali s Etruskami v Itálii, čím sa vytvoril nordicko-mediteránny mix, ktorý predstavoval klasický rímsky typ. Rovnaký proces sa objavil aj v Írsku a stal sa príčinou „írskeho vzhľadu“, ktorý kolíše medzi nordickým (modré oči, blond vlasy) a tmavými vlasmi a tmavými očami, prípadne tmavými vlasmi a svetlými očami.

Samotné slovo Kelt je odvodené od Keltoi, názvu, ktorým ich pomenoval grécky historik Herodotos. Rimania poznali Keltov ako Galov a na britských ostrovoch ako Britanikov.

Keltské kmene často napádali Grécko a Taliansko: v roku 390 pnl. Kelti dobyli Rím a pokračovali plienením posväteného gréckeho mesta, Delf, v roku 279 pnl.

Hoci tieto indoeurópske kmene používali iné mená, všetky si boli rasovo podobné, pochádzajúc z tej istej nordickej skupiny. Všetky ich jazyky boli odvodené od jedného praindoeurópskeho (protoindoeurópskeho) jazyka, ktorý sa sformoval, keď ich predkovia žili spoločne v pôvodnej indoeurópskej domovine v dnešnom Rusku.

Príliv nových, pomerne početných, skupín nordikov do Európy ovplyvnil rasové zloženie rôznych oblastí rôznymi spôsobmi v závislosti od povahy už existujúcej pôvodnej európskej populácie žijúcej na daných územiach.

V oblastiach, v ktorých bolo riedke osídlenie alebo kde bolo väčšie množstvo protonordikov, Indoeurópania si do veľkej miery udržali nordické charakteristiky. Kde už ale existoval protonordicko/alpínsko/mediteránny mix, nordickosť nových príchodzích sa čoskoro zriedila. Najmenej zaľudnené územia a územia najmenej zaľudnené alpíncami a mediteráncami boli v severnej a západnej Európe, a tieto oblasti sa stali novou nordickou domovinou – situácia, ktorá až donedávna ostala nezmenená.

Británia pomenovaná podľa britanických Keltov

Okolo roku 600 pnl. už britanickí Kelti ovládali veľkú časť územia, dnes známeho ako západná Európa – Francúzsko, časť oblasti Nizozemska (Belgicko, Holandsko), Britániu a Španielsko. Názov Britanny (vo Francúzsku) a samotné pomenovanie Británia je odvodené od tejto skupiny Indoeurópanov.

Kelti, migrujúci na západ, našli tieto oblasti pomerne riedko osídlené obyvateľstvom zmiešaného nordicko/alpínsko/mediteránneho pôvodu. Vo väčšine prípadov sa Kelti zmiešali s týmito zoskupeniami, čím sa vytvorila široká paleta zmiešaných rasových typov. Toto viedlo k vzniku „keltského vzhľadu“, ktorý kolíše medzi typickými nízkymi hnedookými a tmavovlasými „keltskými“ Welšanmi a červenovlasými modrookými Škótmi, ktorí sú tiež nazývaní „Keltmi“.

Títo Kelti zo západnej Európy boli neskôr porazení a vytlačení ďalej na západ potomkami iných indoeurópskych kmeňov, ktoré napadli Taliansko a stali sa Rimanmi. Germáni a Balti v strednej a severnej Európe.

Germánske indoeurópske kmene sa najprv usadili na území dnešného Dánska a južnej Škandinávie okolo roku 4 000 pnl., ale čoskoro sa začali sťahovať na juh smerom k strednej Európe a neskôr dali meno aj Nemecku.

Balti obsadili severné pobrežie kontinentu (dali meno Baltskému moru) a krajiny Škandinávie (ovládli ich s výnimkou Fínska, ktoré si dodnes udržalo veľkú časť svojho pôvodného alpínsko/mediteránneho zloženia obyvateľstva).

Hore: artefakt, ktorý vystihuje technickú vyspelosť predrímskych Germánov: vagón Dejbjerg z Dánska, cca 500 pnl., obsahuje udivujúco prepracovaný systém ložísk s drevenými čapmi a bronzovou výstužou na uľahčenie otáčania kolesa po jeho osi. Takto premyslený stupeň technológie dokazuje, že predrímski Kelti, Germáni, Balti a Slovania vôbec neboli „barbari“, ale vysoko vyvinutí ľudia schopní pozoruhodných technologických výkonov. (Národné múzeum, Copenhagen)

V priebehu rokov 1 800 pnl. až 400 pnl. Kelti v južnom Nemecku a Rakúsku vytvorili dve vyspelé kultúry spracujúce kovy, archeológmi pomenované podľa miest, kde boli nájdené najpočetnejšie artefakty: Urnfield a Halštat v severnom Rakúsku. Zručnosti vyvinuté v týchto kultúrach sa rozšírili po Európe – zaviedli používanie železa za účelom výroby nástrojov a zbraní.

V strednej Európe sa Germáni usadili aj v širokom páse od východného Francúzska cez Poľsko a na juh na Balkán. Predpokladá sa, že postup skupín Germánov mohol mať súvis s vlnou Indoeurópanov nazývaných Latini, ktorí v tomto čase prenikli do Talianska.

Kelti napádajú južnú Európu

Kmeň Indoeurópanov známy ako Latini prenikol na juh až do Talianska, prebral kontrolu nad polostrovom a zmiešal sa s už existujúcim pôvodným obyvateľstvom, čím boli položené základy pre neskorší vznik najväčšej ríše sveta – Rímu. Jazyk, ktorý so sebou priniesli, sa volal podľa nich – latinčina. Ironicky, rímska vojenská sila neskôr rozdrvila svojich vzdialených rasových bratrancov – Keltov vo Francúzsku a Británii, ale nakoniec bola podrobená potomkami indoeurópskych Germánov.

Latini neboli jediní Kelti, ktorí sa sťahovali na Apeninský polostrov. Okolo roku 400 pnl. ďalšia skupina Keltov napadla severné Taliansko, zničila etruské osídlenie a založila mesto Miláno. V roku 390 pnl. dokonca keltská armáda uspela v obliehaní samotného Ríma a odišla až vtedy, keď im Rimania vyplatili výkupné v zlate.

V južnom Francúzsku a Španielsku sa Kelti stretli s vyspelým mediteránnym obyvateľstvom. Stratili mnoho zo svojho nordického vzhľadu, pretože v tejto oblasti bolo už usadené omnoho väčšie množstvo mediteráncov. Mnohí z týchto zmiešaných keltsko-mediteránnych obyvateľov boli neskôr ovládnutí arabskými islamskými armádami počas prvých tisícročí nl. Premiešavaním s arabskými dobyvateľmi vzniklo množstvo Španielov, ktorí sú v skutočnosti zmiešaninou Keltov, mediteráncov a Arabov a nenesú takmer žiadne znaky ich prvých indoeurópskych predkov.

Aj dnes však ešte stále v Španielsku existuje početné pôvodné keltské a mediteránne obyvateľstvo, hoci početne upadá.

Hore: vplyv indoeurópskych nordických rasových typov (dokonca aj ochlpenie ohanbia je svetlej farby) na Balkáne je evidentný z tejto podlažnej mozaiky v macedónskom meste Pella, na severozápad od Saloniky v severnom Grécku, cca 4. stor. pnl.

Mykénčania – prví Indoeurópania v juhovýchodnej Európe Pevninské Grécko, ktoré bolo obývané pôvodnými európskymi mediteránnymi rasovými typmi, padlo pod náporom invázie indoeurópskych Mykénčanov – tento kmeň položil základy, z ktorých vychádzala klasická grécka civilizácia, hoci samotná začala existovať až po ďalšej vlne nordických útočníkov.

Mykény vyrástli v časti pevninského Grécka známej ako Peloponéz okolo roku 1 900 pnl. spolu s náhlym objavením sa sťahujúcich sa nordických kmeňov, ktoré pomerne rýchlo pohltili miestne obyvateľstvo. Existujú dôkazy o tom, že Mykénčania mali kontakt s ďalším indoeurópskym kmeňom, Chetitmi, keďže jestvujú doklady o obchode medzi týmito dvoma národmi.

Na pevninskom Grécku sa v tomto období začínalo objavovať mnoho miest a boli zakladané aj mykénske kolónie na pobreží Turecka, ba dokonca až v Sýrii. Mykénčania sú považovaní za predchodcov klasickej gréckej civilizácie a zanechali po sebe veľkolepé mesto, Mykény, ktorého najznámejším obyvateľom bol kráľ Agamemnón.

Hore: Levia brána v Mykénach, cca 1 500 pnl.

Mykény boli dobyté a zničené v roku 1 100 pnl. počas vpádu ďalšieho nordického kmeňa, Dórov. Potomkovia Dórov sa neskôr stali známi ako Sparťania a Korinťania a mali významný dopad na históriu klasickej gréckej civilizácie. Zničenie Mykén spôsobilo, že mnohí Mykénčania opustili Peloponéz a veľké množstvo ich odišlo na východné pobrežie dnešného Turecka.

Pobrežné osídlenie bolo známe ako Iónia. Iónska civilizácia si udržala bohatý odkaz Mykén, a získala tiež prvky lýdskej kultúry. Civilizácia, ktorá neskôr dosiahla obrovský rozkvet v Aténach, vyrástla v Iónii. Dóri – zakladatelia Grécka, 1 100 pnl.

Dóri – zakladatelia Grécka, 1 100 pnl.

Počnúc rokom 1 100 pnl. začali Grécko zo severu napádať vlny nových indoeurópskych nordikov: Dóri. Časové obdobie medzi dórskou inváziou (1 100 pnl.) do roku približne 750 pnl. je známe zavedením spracovania železa na Peloponézsky polostrov. Čas Dórov je historikom známy ako homérske obdobie, pretože sa o ňom vie len málo a hlavný zdroj poznatkov o ňom tvoria Homérove spisy – epické básne Ilias a Odysea.

Štruktúra spoločnosti Dórov

Muž z homérskeho obdobia bol bojachtivý, odvážny a ctižiadostivý – podľa všetkého oplýval všetkými tromi z týchto vlastností.

Spoločenské usporiadanie toho času bolo tvorené poľnohospodárskymi systémami, zabezpečujúcimi obživu, a vládnucou vrstvou, skladajúcou sa z kmeňových kráľov a poradcov z vplyvných aristokratických rodín.

Približne v tomto čase už možno hovoriť o mestskom štáte – polis. Každé mesto malo vyvýšené opevnené miesto – akropolu, kde našli útočište najdôležitejší obyvatelia mesta alebo kde sa zhromažďovali pri vzývaní svojich bohov.

Časom sa miesto priamo pod akropolou rozvinulo na obytnú a obchodnú zónu. Táto v spojení pod centrálnou vládou s akropolou tvorila jednotku známu ako polis. Samotné slovo politika je odvodené od tohto gréckeho slova.

Slovania – z kotla konfliktu

Zo všetkých Indoeurópanov, ktorí sa usadili v Európe okolo roku 2 000 pnl. – počas veľkých nordických invázií, skupina, ktorá sa stala známa ako Slovania, sa usídlila najbližšie k svojej prastarej domovine v južnom Rusku.

Územie, ktoré obývali – dnes známe ako Ukrajina a Bielorusko – bolo ideálne pre pestovanie obilnín a povzbudilo usadlíkov, aby sa obrátili skôr k poľnohospodárstvu ako k vojne a boju. Okolo roku 1 000 pnl. sa títo indoeurópski predchodcovia Slovanov začali sťahovať na západ, obsadzujúc územie okolo rieky Visly (v dnešnom Poľsku).

Hore: tak trocha zidealizovaná maľba slovanskej pohrebnej hranice jedného z ich náčelníkov okolo roku 900 nl. Ako všetci Indoeurópania, aj Slovania tradične spaľovali mŕtvoly svojich vodcov. Ak bolo uprednostnené zakopanie mŕtveho, bolo bežné s náčelníkom zakopať aj všetky jeho zbrane, nástroje a predmety. Tento obraz bol vyrobený na základe opisu návštevníka južného Ruska toho času. Vyobrazenie lode vikingského štýlu v pozadí je zaujímavým postrehom – jasná známka toho, že pôvodní Slovania boli prakticky rasovo aj kultúrne zhodní s ďalšou skupinou Indoeurópanov, ktorá sa usadila v Škandinávii a z ktorej sa neskôr stali Vikingovia.

Okolo roku 700 pnl. bola celá oblasť podrobená ďalším indoeurópskym kmeňom, Skýtmi, ktorí sa objavili z juhu (kde ďalšia vetva tohto kmeňa prenikla do Malej Ázie a na Blízky východ).

Okolo roku 200 pnl. Skýti ovládali značnú časť územia, ľahko porážajúc slovanských poľnohospodárov. Avšak okolo roku 100 pnl. sa územím prehnala ďalšia – jedna z posledných – vĺn nájazdníkov – Sarmati. Sarmati nahradili Skýtov ako pánov slovanských území a poslední zo Skýtov boli pohltení novými indoeurópskymi dobyvateľmi, pričom obidve skupiny boli rasovo identické.

V roku 600 nl. sa ďalší kmeň Indoeurópanov – Góti – prevalil zo severnej Európy, porazil Sarmatov a ovládol územia východnej Európy. Toto opakované dobýjanie a znovupodrobovanie ľuďmi, ktorí boli v zásade všetci rovnakého pôvodu – indoeurópskeho, vytvorilo mix známy ako Slovania.

V tom čase boli Slovania čisto indoeurópskym národom a iba neskôr sa určité skupiny slovanskej populácie na úplnom východe do malej miery pomiešali so zvyškami mongolských dobyvateľov, čím sa vytvorila zmiešaná slovansko-mongolská rasa, ktorá bola často úplne nesprávne označovaná ako „typicky slovanská“.

Pravdepodobne pre ich blízkosť s prastarou domovinou v južnom Rusku si kmene, ktoré nakoniec sformovali Slovanov, udržali kultúrne zvyky svojich predkov najdlhšie.

Indoeurópske náboženstvo uctievania slnka u Slovanov pretrvalo až do 12. storočia. Ich najvyššie božstvo bolo známe jazdou na bojovom voze a jeho zbraňou bolo kladivo – zjavná spoločná mytologická minulosť so škandinávskym bohom Tórom.

Keď Rímska ríša začala praskať vo švíkoch, Slovania sa začali šíriť na západ, po prvýkrát prenikli na Balkánsky polostrov a potom do strednej Európy.

Okolo roku 650 nl. sa Slovania zmocnili pobrežia Adriatického mora oproti Taliansku (dnešné Albánsko). Neskôr sa tiež dostali na juh a dokonca až do Turecka, kde boli pohltení početnejšou zmiešanou rasou, vtedy obývajúcou to územie.

Slovania vo východnej Európe nielen niesli ťarchu hunskej invázie do Európy, ale boli tiež po takmer 1 000 rokov okupovaní moslimskými Turkami.

Obmedzená miera miešania medzi Slovanmi a oboma skupinami týchto dobyvateľov vytvorila tmavý „slovanský“ výzor, ktorý je príznačný pre mnohých dnešných obyvateľov tejto oblasti. Mnohé z týchto rasových typov sú výsledkom týchto miešaní, ale, samozrejme, existuje obrovské množstvo Slovanov, ktorí vykazujú telesné charakteristiky svojich indoeurópskych predkov.

Keltské inovácie – krúžkové brnenie a mydlo

Hoci tieto indoeurópske kmene mali spoločný pôvod, nebránilo im to bojovať medzi sebou navzájom, rovnako ako proti všetkým ostatným nepriateľom. Každý z kmeňov bol vedený kráľom a ďalej delený do tried druidov (kňazov), bojovníkov a obyčajných ľudí.

Dobytie juhovýchodnej Európy, Francúzska a Británie Rímom účinne zničilo keltské dedičstvo. Kelti neboli až takí gramotní ako Rimania, a preto mali menej organizačných schopností ako ich podmanitelia. Kelti boli však vynálezcami krúžkového brnenia, železných podkov na kone a boli prví, kto vyrábal bezšvíkové obruče pre bojové vozy. Ďalšou dôležitou keltskou inováciou bolo mydlo.

V umeleckých dielach Keltov, ktorých zložitosť sa stala povestnou, sú jasne odhalené ich styky s ďalšími indoeurópskymi kmeňmi: keltský umelecký štýl je poznačený používaním štylizovaných rastlinných motívov, obvykle gréckeho pôvodu a mýtických stvorení odvodených od Skýtov a ďalších Indoeurópanov z ruských stepí. Ďalšie obľúbené vzory ako elipsovité a protichodné krivky, špirály, či krokvy sú tiež odvodené z umenia ruských stepí.

Takmer všetci z pôvodných Indoeurópanov uctievali slnko a slnečné koleso – kruh s krížom cezeň bol motívom mnohých vyobrazení. Moderný keltský kríž, dnes považovaný za kresťanský symbol, bol odkopírovaný priamo z tohto indoeurópskeho, čisto pohanského symbolu.

Dnes keltčina ako jazyk prežíva iba v najkrajnejších výbežkoch území obývaných potomkami Keltov – vo Walese, Škótsku a niekoľkých oblastiach Írska.

Zábava