Pri východných hraniciach Rímskej ríše sídlili rozličné indoeurópske kmene a mnohé stále prichádzali zo severu, alebo dokonca zo svojej pôvodnej indoeurópskej domoviny niekde medzi Čiernym a Kaspickým morom. Spomedzi týchto indoeurópskych etník sa jedna skupina stala známa pod menom Góti. Jej rôzne podskupiny – Ostrogóti (východní Góti), Vizigóti (západní Góti) a iné – zohrali výraznú rolu pri záverečných porážkach a rozpade Západorímskej Ríše.

Spočiatku ich rímske sily držali za východnými hranicami. Góti a ich rasoví bratranci viedli dlhoročné lokálne vojny s Rimanmi a bezpochyby by v tom pokračovali aj naďalej, ak by sa nezjavil nový mocný rasový nepriateľ, ktorý hrozil ako Gótom, tak aj Germánom, Rimanom a skutočne celej Európe. Uprostred bojov medzi Gótmi, Germánmi a Rímom nastala prvá otvorene rasová vojna v Európe – invázia aziatov zvaných Huni.

Aláni – prvá obeť

Huni, Rimanmi popisovaní ako „malí, hnedí a šikmookí“, sa vynorili zo Strednej Ázie a hneď sa vrhli na najvýchodnejších belochov: Alánov, v roku 372 nl.

Aláni, nordický kmeň stále žijúci v zemi predkov medzi Čiernym a Kaspickým morom, boli rozdrvení, pretože Huni dlhými vojnami získali výraznú zručnosť v boji na koni. Zvyšky Alánov ušli na juh a západ – stopy týchto posledných nordických kmeňov možno dodnes nájsť medzi súčasnými obyvateľmi týchto oblastí.

Tí, ktorí ušli na západ, hľadali útočisko u Ostrogótov, prinášajúc im prvé zvesti o novej ázijskej hrôze.

Pád Ostrogótov

Ak Ostrogóti sprvu nevedeli presne, kto prepadol Alánov, nemuseli čakať dlho, aby to zažili osobne. Huni postúpiac ďalej na západ prenikli na ostrogótske územia (dnešné západné Rusko) a porazili aj ich.

Ostrogótsky král Hermanrik, vidiac, aký rozsah má invázia, spáchal samovraždu. Jeho nástupca, Vitimer, padol pri pokuse zastaviť Hunov. Ostrogótske kráľovstvo v západnom Rusku sa rozpadlo a tí, čo prežili, prúdili ďalej na západ, do krajín Vizigótov a Slovanov.

Hore: nebiely teror: skupina aziatov, známa ako Huni, útočí na najvýchodnejšie biele etniká, Alánov, 372 nl. Po rýchlom zničení Alánov pochodovali smerom na západ a prinútili proti sebe bojujúcich bielych v Európe – Rimanov, Germánov a Gótov – aby sa zjednotili a čelili spoločnej rasovej hrozbe. Nasledovala otvorená a rozsiahla rasová vojna v rozsiahlej časti Európy – až kým Huni neboli porazení pri Troyes, stredné Francúzsko, a pri Nedao v strednej Európe.

Biela Európa takmer zanikla – vyššie zobrazená scéna zachytáva osud tisícov bielych usadlostí – lúpiaca nebiela horda prepadla rímsku vilu, zabila mužov a uniesla ženy do sexuálneho otroctva.

Vizigótska dohoda s Rimanmi

Athanarik, kráľ Vizigótov, sa postavil Hunom pri Dnestri, ale tí porazili aj vizigótsku armádu. Po tejto porážke boli Vizigóti prinútení ustúpiť a prosili Rimanov o povolenie usadiť sa na rímskom území.

Táto prosba je o to pozoruhodnejšia, že Rimania a Vizigóti boli po dve storočia prakticky neustále viedli vojny. Keď nakoniec Rimania dali súhlas Vizigótom vstúpiť na ich územia, bolo to za veľkú cenu – Vizigóti sa museli vzdať svojich zbraní a poskytnúť Rimanom skupinu žien a detí ako rukojemníkov.

V roku 376 nl. teda Vizigóti prekročili Dunaj a usadili sa na území dnešného Bulharska. Takto boli aspoň načas chránení od hunských nájazdov. Ale podmienky, za ktorých im Rimania povolili usadiť sa, boli také, že vizigótska nespokojnosť onedlho prepukla do otvorenej rebélie.

Vizigótske povstanie – bitka o Hadrianopol

Vizigóti sa tajne ozbrojili a začali napádať rímske pevnosti v provinciách Trácia a Macedónsko (severné Grécko). Nakoniec v bitke pri Hadrianopole (378 nl.) vizigótska armáda porazila rímsku armádu vedenú samým cisárom Valensom – práve on uvalil na Vizigótov drastické podmienky za poskytnutie útočiska. V bitke padol aj sám cisár.

Ironické na danej porážke bolo to, že aj väčšina vojakov na rímskej strane boli žoldnieri gótskeho pôvodu. Východorímska ríša potom akceptovala prítomnosť Gótov v strednej Európe a odstránila mnoho z Valensových obmedzení.

Kým však Góti bojovali s Rimanmi, bývalé gótske územia na východe boli celkom zabraté Hunmi.

V čase bitky o Hadrianopol už Huni mali obsadenú väčšinu Dácie, krajiny, ktorú predtým Vizigóti odňali Rímu (približne územie dnešného Rumunska).

Európa takmer úplne zaplavená

V tomto momente sa rasová rovnováha mohla celkom preklopiť na stranu ázijských mongoloidov – všetky pôvodné oblasti bielych predkov boli buď zničené alebo zabraté Hunmi.

Okrem toho Huni okupovali veľkú časť západného Ruska a časti východnej Európy, vrátane celých oblastí dnešného stredného Nemecka, Maďarska a Rumunska, premeniac ich behom noci na ázijské štátiky.

Neuspokojac sa s týmto, aziatskí Húni pokračovali v postupe smerom na západ, čím spôsobili pohyb celých národov a zničili takmer všetko, čo im prišlo do cesty.

Týmto spôsobom boli zvyšky Alánov a iných menších nordických kmeňov zatlačené na západ, vytlačiac tak tamojšie už predtým usadené kmene. Bol to práve tento posun, ktorý spôsobil následné migrácie vykorenených germánskych etník až do Španielska a dokonca severnej Afriky.

V roku 432 nl., za vlády Theodosia I., Huni posilnili svoje základne a postavenie vo východnej a strednej Európe do takej miery, že dostávali z Rímu pravidelné ročné veľké výkupné – tribút.

(V tomto čase bol už Rím, čo sa týka obrany, úplne závislý na „barbarských“, ináč povedané germánskych a galských, žoldnieroch – populácia Ríma bola už zväčša rasovo pomiešaná a stratila akúkoľvek sociálnu súdržnosť a schopnosť poskytovať v dostatočnom počte vhodných brancov do vojska.)

Európa pod vládou nebielych Hunov: tmavá oblasť zobrazuje rozsah aziatskej invázie. Huni okrem toho podnikali útoky do Francúzska, Talianska a severného Grécka.

Attila: „bič Boží“

V roku 433 nl. sa stal novým kráľom Hunov muž, ktorého meno sa stalo synonymom hrôzy – Attila.

Nový kráľ založil svoj hlavný stan v dedine Buda na Dunaji v roku 445 nl. (Buda bola neskôr zlúčená s dedinkou na druhej strane Dunaja – Pešťou – a tak vznikla dnešná Budapešť v roku 1873).

V tom čase sa už hunská ríša rozprestierala od Kaspického mora na východe po Severné more. V celej tejto oblasti viedli Huni krutú rasovú vojnu a genocídu proti všetkým bielym, ktorí boli príliš slabí na odpor. Bezpočet bielych usadlostí bol zmetený z povrchu zeme, ženy odvedené do zajatia.

V roku 452 sa Attila pohol znova na západ so zámerom zmocniť sa Francúzska, a tak ovládnuť celú Európu.

Hunská krv vstupuje do východnej Európy

V tejto fáze sa začali Huni telesne zmiešavať s časťou ľudí, ktorých ovládli. Stopy mongolského vplyvu možno stále vidieť na časti východoeurópskej populácie (tzv. „slovanský výzor“, ktorý v skutočnosti vôbec nie je slovanský, ale zmiešaný mongoloidno-slovanský).

Pravdepodobne vplyvom tohto čiastočného zmiešania dokázali Huni naverbovať časť miestneho obyvateľstva do svojej armády – jednotky rôznych východoeurópskych kmeňov boli zaradené do hunského vojska, ktoré následne vpadlo do Francúzska. Keď títo východoeurópania padli do zajatia u svojich rasových bratrancov, bolo s nimi zaobchádzané extrémne kruto. Tak či tak, veľká väčšina hunskej armády bola stále mongolského typu pod vedením bezpochyby vojensky schopného Attilu.

Huni neustále silno vojensky tlačili smerom na Atlantik – a Európa stála na samom okraji záhuby.

Bitka pri Troyes – zjednotení bieli porazili aziatov

Hrozba hunskej armády nakoniec prinútila sváriacich sa Rimanov a Vizigótov zjednotiť svoje rady. Rímska armáda pod vedením posledného skutočne významného rímskeho generála Aetiusa sa zjednotila s vojskami krála Theodorika I. a spoločne čelili Hunom v strednom Francúzsku blízko dnešného mesta Troyes v roku 451.

V bitke trvajúcej celý deň si vojská spôsobili ťažké straty a aj vizigótsky kráľ Theodorik I. bol zabitý v boji. Za súmraku ale predsa len spojená armáda bielych dosiahla rozhodujúcu prevahu nad aziatmi.

Attila bol prinútený ustúpiť krížom cez Európu až späť do Maďarska, pomstiac sa hrozným spôsobom na tých dedinách a mestách Európanov, ktoré mu ležali v ceste.

Attilove masakre bielych v severnom Taliansku – vznik Benátok

Na západe porazený Attila sa ale neskôr pokúsil ešte raz zničiť bielych. V roku 452 aziati vtrhli do severného Talianska a zrovnali so zemou mesto Aqueila, zmasakrujúc všetkých obyvateľov, ktorých tam našli (tí, ktorí prežili, sa skryli do priľahlých močiarov, kde postupne neskôr vybudovali mesto Benátky).

Attila zomrel v roku 453 nečakane ako 60 ročný – vraj po prasknutí cievky pri divokej svadobnej noci s miestnou germánskou princeznou (nakoľko sú tieto detaily pravdivé, je otázne, faktom ale je, že si zobral za ženu bloňďaté germánske dievča Hildico, tak, ako mnoho iných jeho mongolských bojovníkov, ktorých genetické stopy možno dodnes občas vidieť na tvárach vo východnej Európe a Rusku).

Bitka pri Nedao – Germáni zachraňujú bielu rasu pred vyhynutím

Attilova smrť sa stala podnetom pre vzburu Hunmi podrobených etník. V roku 454 Góti, Slovania a iné národy, ktoré prežili 70 rokov krutej nadvlády Hunov v Európe, povstali a v bitke pri Nedao porazili Hunov v priamom boji medzi mongolskými a germánskymi vojmi. Víťazstvo bolo absolútne a Huni boli úplne zničení.

Bitka pri Nedao sa stala jednou z najvýznamnejších v histórii bielych národov, pretože bez nej by zrejme už do roku 500 bola biela Európa úplne zahltená aziatmi.

Germáni, víťazi nad Hunmi, sa stali slávni u svojich indoeurópskych rasových príbuzných, presne podľa etymológie svojho pomenovania, ktoré v islandskom jazyku doslovne znamená „ochranca ľudí“.

Huni utekajú

Po utrpení zdrvujúcej porážky od Germánov veľká väčšina preživších aziatov utiekla späť na východ, k Azovskému moru v dnešnom Rusku – obávajúc sa pomsty belochov (strach, ktorý bol opodstatnený, pretože víťazstvom rozvášnené európske vojská nemilosrdne zničili akúkoľvek blúdiacu skupinu Hunov, na ktorú narazili).

Hunské dedičstvo

Huni však za sebou zanechali dve dôležité veci:

Po prvé, dali meno krajine, ktorá slúžila ako ich základňa počas ich rasových výbojov, Maďarsku (nazývané Hungary, Hungaria, Ungarn a podobne). (Táto teória však nie je prijímaná jednoznačne, hovorí sa i o tom, že toto pomenovanie pochádza z bulharsko-turkického „Onogur“, čo bol kmeňový zväz, ktorého členmi alebo aspoň susedmi boli maďarské kmene v 6. storočí nl.. – pozn. prekl.)

Po druhé, nejaká prímes mongolských génov zostala v slovanských etnikách, ktoré boli nimi 80 rokov okupované. V žiadnom prípade neboli ovplyvnení všetci indoeurópski Slovania, ale len ich menšia, i keď signifikantná, časť.

Slovania následne expandovali východne do oblastí Ruska, predtým tiež okupovaných Hunmi. Tam sa opäť pomiešali s ľudmi hunsko-slovanského pôvodu – roztrúsenými zvyškami Attilovej ríše.

Toto zmiešanie prispelo k vytvoreniu osobitného tzv. „slovanského výzoru“, ktorý možno nájsť dodnes u určitého percenta východoeurópskeho obyvateľstva v Rusku a okolí (najmä južné bývalé sovietske republiky ako Turkmenistan, Kazachstan, Azerbajdžan – pozn. prekl.).

Najzávažnejším dôsledkom hunskej invázie ale bolo vyhubenie zdroja indoeurópskych etník v ich pôvodnej materskej domovine medzi Čiernym a Kaspickým morom. Táto oblasť už nikdy viac nedala vznik novému indoeurópskemu nordickému etniku; zdroj nordického života naveky vyhasol – jeden z najväčších zločinov rasovej genocídy, aké história pozná.

Na nasledujúcich tisíc rokov sa územie medzi Čiernym a Kaspickým morom, predtým pôvodný zdroj indoeurópskych nordických kmeňov, stalo len bezútešným nástupiskom pre vlny farebných hôrd valiacich sa z ázijských polopúští a stepí do Európy: prví boli Huni, potom prišli Avari (neskôr porazení germánskymi Frankami), Maďari (ktorí podobne ako Huni okupovali územie dnešného Maďarska), Tatári, Turci (vytlačení z Európy až po prvej svetovej vojne v roku 1918) a iní aziati, ktorých časť nakoniec vytvorila aj etniká Cigánov, dodnes existujúce vo východnej Európe.

Zábava