Simon, Mol, Moleke, Njie, HIV, AIDSEšte v apríli minulého roka sme vás informovali o prípade Kamerunčana, ktorý v Poľsku úmyselne nakazil smrtiacou chorobou HIV niekoľko bielych dievčat. Odvtedy sa situácia pohla o niečo dopredu: minulý mesiac tento muž podľahol chorobe, ktorú úmyselne rozšíril medzi desiatky Európaniek. Teraz, keď sa konečne odobral na druhý svet, vás môžeme komplexnejšie oboznámiť s jeho pôsobením a škodou, ktorú stihol za svoj život napáchať.

Simon Moleke Njie sa narodil 6. novembra 1973 v prímorskom meste Buea v Kamerune. Podľa svojho vlastného životopisu pracoval ako novinár, ktorý odhaľoval korupciu vo vládnych kruhoch, a preto bol prenasledovaný. Snažil sa dostať azyl vo viacerých afrických štátoch, napokon mu vyhovela Ghana. Tu bol však tiež údajne perzekvovaný. V júni 1999 pricestoval do Poľska ako člen delegácie PEN Club (mimovládna organizácia združujúca humanistických novinárov). Túto krajinu už neopustil; ihneď požiadal o azyl, ktorý dostal v septembri 2000.

Šampión antifašizmu

V Poľsku používal pseudonym „Simon Mol“, pod ktorým písal poviedky, básne a novinové články. Založil dokonca vlastné divadlo – Migrator Theatre. Počas svojho pôsobenia v Poľsku sa Mol stal hviezdou medzi antifašistami a ľavičiarmi. Vo veľkom sa angažoval v kampaniach za práva utečencov, akciách a happeningoch proti fašizmu a rasizmu. Písal články do ľavičiarskych a humanistických periodík, kde propagoval toleranciu, multikultúrnu spoločnosť a kritizoval xenofóbiu.

V roku 2003 si dokonca vyslúžil prestížne ocenenie „Antifašista roka“. Antifašistami bol propagovaný aj na rôznych multikultúrnych akciách, koncertoch proti rasizmu a podobne. Vykresľovali ho ako prípad vzorného a morálneho antifašistu, ktorý sa narodil v ťažkých podmienkach, no svojou usilovnosťou sa stal úspešným človekom a ešte sa aktívne zasadzoval za práva iných. V roku 2006 dostal (od organizácie PEN International) „Cenu slobody“ udeľovanú novinárom presadzujúcim ľudské práva.

Usvedčený podvodník

Obrat však nastal v marci 2006. Poľský denník Rzecpospolita publikoval článok, v ktorom odhalil, že Molov „životopis“ je v skutočnosti sfalšovaný. Redaktor kamerunských novín poprel, že by pre nich Njie v minulosti pracoval, jeho matka, 64-ročná Hannah Nganje tvrdila, že bol zamestnaný v rafinérii, nepísal o žiadnej vládnej korupcii a nie je pravda, že v roku 1996 bol vo väzení. Predstaviteľ zväzu novinárov v Ghane Bright Kwame Blewu povedal, že počas svojho pobytu v Ghane Njie písal pre noviny: články o futbale. V tejto krajine nebol nikdy zatknutý, nieto odsúdený.

Napriek tomu, že tieto skutočnosti znamenali neopodstatnenosť Molovho nároku na politický azyl, a ešte ho aj usvedčovali z ich fabulácie, nevyvodili proti nemu poľské úrady žiadny relevantný postup.

Pred Vianocami 2006 sa začali na internete šíriť chýry o tom, že Mol je nakazený HIV. Mol ich ale okamžite razantne poprel v otvorenom liste.

Simon, Mol, Moleke, Njie, HIV, AIDSV januári 2007 bol Simon Mol zadržaný poľskou políciou a obvinený z toho, že svoje sexuálne partnerky úmyselne nakazil vírusom HIV. Nákaza mu bola diagnostikovaná už v roku 1999 v utečeneckom tábore. Vzhľadom na podobu lekárskych procedúr bolo nemožné, aby sa Mol o tejto skutočnosti nedozvedel. Podľa poľského právneho poriadku sa s tým ale nedalo nič robiť.

Kondóm? Nebuď rasistka...

Počas svojho sedemročného pobytu v Poľsku mal mol vzťah s desiatkami poľských dievčat a žien. Mol využíval pozitívny obraz, ktorý majú antifašisti v očiach mnohých mladých či lži šírené multikulturalistami o tom, že mať partnera inej rasy je „tolerantné“, že ide o prejav vyspelosti a ušľachtilosti. Práve dôsledkom týchto bludov boli jeho partnerky očarené kombináciou: nebiely + antifašista + humanista + nositeľ prestížnych ocenení za svoju činnosť v tomto smere. Hoci Mol vedel o tom, že je nakazený vírusom HIV, úmyselne podnecoval svoje partnerky, aby s ním mali nechránený sex: v opačnom prípade by mohlo ísť o prejav „rasizmu“ či „predsudkov“.

Ako aj povedala jedna z nakazených, študentka literatúry Monika O., pre poľský denník Gazeta Wyborcza:

    „Bola som fascinovaná ľudskoprávnym aktivistom bojujúcim proti rasovým predsudkom. Čoskoro sme sa začali stretávať a spávať spolu. Nevedela som si predstaviť, že by ma mohol nakaziť vírusom HIV, alebo dokonca predo mnou zatajiť, že je nakazený. Tiež som sa domnievala, že upodozrievať ho z možnej nákazy by bolo znakom predpojatosti. Takže sme sa milovali bez ochrany.“

Viacero Molových obetí opisovalo, aké boli jeho osobou uchvátené. Táto „charizma“ však neplynula z jeho prirodzených schopností, ale skreslenom obraze vytvorenom masmédiami. Že Mol nebol žiadnou prirodzenou autoritou, ale len ostatných vydieral politickou korektnosťou, potvrdil aj jeden popredný poľský ľudskoprávny aktivista: „Simon Mol vždy každého obviňoval z rasizmu. Keď ste nechceli robiť, čo chcel, kričal, že je to preto, že je čierny. Nikdy nepočúval žiadne argumenty, vždy len odišiel a treskol za sebou dverami. Každý vedel, že by svoje obvinenia mohol povedať na verejnosti a každý sa toho obával. Terorizoval nás politickou korektnosťou.“

V júli 2007 sa prihlásilo 14 žien, ktoré boli Molom nakazené vírusom HIV a ďalšie čakali na výsledky testovania. Pritom podľa odhadov polície väčšina obetí je zo strachu alebo nevedomosti ešte neznáma. Niekoľko žien taktiež dosvedčilo, že Mola informovali o tom, že sa od neho nakazili vírusom HIV, no on to ignoroval. Obvinil ich zo stereotypizovania, vraj si myslia, že každý čierny má AIDS. Celkový počet obetí nie je dodnes špecifikovaný, no môže sa vyšplhať na 50 či dokonca 100.

Obeťou vlastného zločinu

Simon Mol, samozrejme, reagoval s aroganciou jemu vlastnou. Všetky obvinenia rázne poprel, policajtov označil za rasistov a nacistov a všetky obvinenia ako sprisahanie proti jeho osobe. Mol tvrdil, že mu závideli úspech a poľských dievčat, a tak proti nemu tieto obvinenia vykonštruovali. Mnohí akademici alebo osobnosti z oblasti kultúry sa ho vtedy otvorene zastali s tým, že je zdravý a tieto obvinenia sú opäť len prejavom rasizmu.

Čoskoro ale vyšlo najavo, že Mol AIDS skutočne má a aj mu nakoniec podľahol. V lete 2008 sa jeho zdravotný stav začal zhoršovať. Od 18. augusta prebýval vo väzenskej nemocnici. Tu však odmietol prijímať akékoľvek lieky, a tak bol presunutý do civilnej nemocnice vo Varšave, kde 10. októbra 2008 zomrel.

Možno sa jasne domnievať, že Mol spojil „príjemné s užitočným“: užíval si s bielymi ženami a pritom aj rozširoval poslanie multikulturalistov: rozklad bielej európskej civilizácie.

Zrejme išlo aj o istý druh rasového cynizmu, čo by zodpovedalo Molovej povahe podľa ľudí, ktorí ho bližšie poznali. Okrem toho, na čiernom kontinente sú rozšírené povery, že pohlavných, aj iných chorôb sa možno zbaviť pohlavným stykom s bielou pannou alebo tým, že AIDS pohlavným stykom „prenesie na niekoho iného“. Značná časť Molových obetí boli práve dievčatá, pre ktorých bol prvým sexuálnym partnerom. „Nikdy by sme nemali podceňovať dôležitosť mágie, keď rozoberáme správanie Kamerunčanov. Viera v mágiu je rozšírená dokonca aj medzi ich elitou,“ hovorí poľský akademik špecializujúci sa na kultúru Kamerunu.

Čierny Európan – naivná predstava, hovorí poľský odborník

Simon, Mol, Moleke, Njie, HIV, AIDSProfesor Ryszard Vorbrich, najuznávanejší odborník na Kamerun v Poľsku, z Univerzity Adama Mickiewicza v Poznani sa na margo celého prípadu vyjadril: „Vidíme človeka, ktorý je vzdelaný, nosí slušné kravaty, hovorí dobrou angličtinou. Naivne veríme, že je úplne ako my, že je ako Európan – ale čierny Európan.“ Je to však fikcia: „Hoci v skutočnosti by tento človek mohol byť schopný s nami diskutovať o Shakespearovi rovnakými pojmami, aké používame my, jeho názory a presvedčenie o úplne základných veciach sú fundamentálne odlišné.“

AIDS – choroba vyvolaná vírusom HIV – je smrteľná a jednou z mála chorôb, ktoré ani v súčasnosti nevieme vyliečiť. V tele týchto mladých žien teda tyká časovaná bomba, ktorej výbuchu nevie zabrániť ani najnovšia lekárska veda.

AIDS je choroba, ktorou sa slušný človek sotva nakazí. Je doménou homosexuálov, lesieb a drogovo závislých. Človek žijúci životom zodpovedajúcim základným morálnym zásadám má omnoho vyššiu šancu, že bude zabitý autom než že by sa nakazil vírusom HIV. V tomto prípade išlo o naivitu, propagandou vypestované exogamné sklony v rámci rasy a spravidla aj ženy s nábehom na promiskuitné správanie. Ich chyby zavinené deštruktívnym myslením sa chystá príroda nekompromisne potrestať a to ich smrťou. Čo je ale najviac poľutovaniahodné, vďaka maske antifašizmu a humanizmu na tvári len jedného černocha tieto nakazené ženy môžu chorobu šíriť ďalej a ďalej medzi úplne nevinných Európanov.

Neustávajúci boj proti multikulturalizmu je teda aj symbolom boja proti reťazovým vraždám. Aby sa predišlo takýmto prípadom, stojí na zváženie nasledujúce riešenie: povinnosť ľudí nakazených vírusom HIV mať pod pupkom vytetovaný nápis „HIV“. Aby sa nestalo, že by sa nakazené osoby vyhýbali diagnostikovaniu, bola by povinná pre všetkých, u ktorých existuje podozrenie, že udržujú blízky vzťah s neeurópskym partnerom, u ktorých je prevalencia tejto choroby značne vyššia. Je jasné, že by takéto riešenie spôsobovalo aj negatívne javy, ale je na spoločnosti, aby zvážila či istá miera negatívnej stigmatizácie a pocit hanby u potenciálneho masového vraha je väčším zlom ako desiatky nevinných obetí.

Zábava