New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje AfrikaV týchto dňoch uplynuli tri roky, odkedy v roku 2005 mesto New Orleans zasiahol ničivý hurikán Katrina a následné záplavy. Toto väčšinovo čierne mesto sa následne ponorilo do chaosu, ktorý sa vyrovnal ktorejkoľvek oblasti tretieho sveta. Preklad článku, ktorý vám prinášame, sa orientuje na tú časť problému, ktorý mainstreamové masmédiá v USA napriek jej významu absolútne obišli: rasový aspekt celého problému. (Redakcia Priezor.com)

Po tom, čo hurikán Katrina 29. augusta [2005] zasiahol pobrežie Mexického zálivu, celý svet videl zábery, ktoré nenechali nikoho na pochybách, že to, čo sa často nazýva „jediná svetová superveľmoc“, môže ľahko upadnúť do chaosu a špiny, ktoré vládnu v treťom svete. Počasie – hurikán štvrtého stupňa – s tým isto malo niečo spoločné, ale najvážnejšie škody boli napáchané nie prírodou, ale ľuďmi.

Veľa bolo a veľa bude napísané o tom, prečo hrádze, ktoré mali chrániť časť New Orleansu, ktorá je pod úrovňou morskej hladiny, zlyhali. Budú nasledovať obvinenia, či federálne záchranné práce nemohli začať skôr. Budú zostavené komisie na zodpovedanie otázok a nepochybne sa dozvieme nové poznatky. Ale vyskytlo sa aj ďalšie ľudské zlyhanie, omnoho zlovestnejšie a nespútanejšie. Žiadne komisie nebudú mať pridelenú úlohu prešetriť ho a oficiálna Amerika sa z neho odmietne poučiť. V orgii vzájomného obviňovania sa, ktorá príde, bude takmer zabudnuté. Toto ľudské zlyhanie – omnoho významnejšie než tie, ktorými sa budú zaoberať rôzne komisie – je barbarské správanie sa ľudí v New Orleans.

New Orleans: väčšinovo čierne mesto

New Orleans je z 67 % čierne a asi polovica tunajších čiernych žije v chudobe. Všetci okrem odhadovaného počtu 80 – 100 000 obyvateľov mesta (z celkového obyvateľstva 480 000) ho opustili pred tým, než hurikán udrel. Toto znamená, že väčšina z tých, ktorí ostali (okrem pacientov v nemocniciach) boli nielenže čierni, ale čierni z nižších spoločenských tried, ktorí nemali prostriedky alebo dostatočnú predvídavosť na odchod.

Katrina zasiahla mesto ráno v pondelok 29. augusta. Po tom, čo vetry ustali, prvou reakcia bola úľava. Hurikán sa presunul na východ, mesto bolo obité, ale stále stálo. Potom sa prelomili hrádze – zrejme niekedy v utorok – a mesto začalo byť zaplavované. Zakrátko bolo 80 % New Orleans 6 metrov pod vodou a z pôvodnej „iba“ víchrice sa stala pohroma.

Mestský štadión „Superdome“ s kapacitou 70 000 ľudí, bol oficiálne určený ako verejný úkryt pred hurikánom a niekoľko tisíc ľudí v ňom našlo útočisko už noc pred búrkou. Boli tam zásoby jedla, lôžka a lieky. Ale keď začal prílev záplavových vôd, ľudia sem začali prúdiť zo všetkých smerov a ich počet narástol na odhadovaných 25 000.

„Musí to byť legálne, aj policajti si berú...“

Ľudia sem prišli, pretože ich domy sa ocitli pod vodou, ale aj preto, že New Orleans veľmi rýchlo prepadlo banditstvu. Rabovanie začalo ešte počas búrky. Začalo to dojímavým prosením o potrebe jedla a liekov, ktorých je nedostatok, ale zábery černochov brodiacich sa po pás vo vode s televízormi nad hlavou, ktoré čoskoro priniesli noviny, tento pohľad rozptýlili.

New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje AfrikaDeň po nápore hurikánu reportéri zachytili atmosféru v preplnenom supermarkete Wal-Mart v oblasti Lower Garden. Ľudia naberali veci tak rýchlo, ako len mohli, rozbíjali skrinky so šperkami a plnili si nimi ruky. Jeden muž si tak napratal svoju dodávku elektrickými spotrebičmi, že nemohol zavrieť zadné dvere. Mladé dievča zaspalo tvárou dole a ostatní ľudia po nej stúpali. Jeden muž zastal, prevalil ju na chrbát a ona začala zvracať ružovú tekutinu. „Toto je doj...né!“ okomentoval situáciu a prevalil ju späť na brucho. Spravodajca televízie NBC natočil čiernych uniformovaných príslušníkov polície prechádzajúcich sa medzi regálmi a napĺňajúcich nákupné vozíky.

V jednom obchode policajt rozbil sklo na poličke s DVD nosičmi, aby sa civilisti nezranili pri takýchto pokusoch. Jeden muž bol ale nevďačný: „Policajti dostali všetky najlepšie veci. Sú väčší zlodeji ako my!” Istá žena naberajúca si makeup do zásoby bola rada, že videla mužov v uniformách. „Musí to byť legálne,“ povedala „Aj policajti si berú.“

Ochromeným mestom sa rýchlo šírili všetky druhy násilností: prepady, znásilnenia či dokonca vraždy sa stali rutinou. Na strechách a povalách boli stále uväznené tisíce ľudí ale 1. septembra primátor mesta Ray Nagin odvolal všetkých policajtov zo záchranných prác a prikázal im zaistiť bezpečnosť v meste. Aká bola odpoveď zboru? Približne 200 policajtov jednoducho zadanie ignorovalo a odišli. „Povedali, že stratili všetko a nemysleli si, že im stálo za to vrátiť sa tam a riskovať životy v súboji s lupičmi,“ vysvetlil Henry Whitehorn, náčelník štátnej polície v Louisiane. Mnohí zmizli bez slova. Šerif Harry Lee z Jefferson Parish v New Orleans tiež hlásil, že jeho muži dezertujú. „Chcú byť so svojimi rodinami,“ povedal, „No, ja tiež chcem byť s rodinou, ale neodídete predsa v strede krízy.“

Dvaja policajti (jedným z nich bol hovorca oddelenia polície Paul Accardo) spáchali samovraždu strelením si do hlavy. Podľa odhadu novín London Times každý piaty policajt odmietol pracovať a niektorí z tých, čo ostali v uniformách, boli neužitoční. Keď Debbie Dursová, turistka z Washingtonu, Michigan poprosila istého policajta o pomoc, odpovedal jej: Choďte do pekla – teraz je tu každý sám za seba.“

Pád poriadku spôsobil, že bolo takmer nemožné organizovať záchranné práce. „Nikto nepredpokladal rozpad či rozklad civilného policajného zboru v New Orleans,“ vysvetlil generálporučík Steven Blum z národnej gardy. Povedal, že mesto malo k dispozícii len tretinu z počtu 1 500 policajtov operujúcich pred hurikánom a že garda sa musela orientovať na vynucovanie práva a poriadku miesto zachraňovania: „Vtedy sme začali na miesto posielať vojenskú políciu.“

Od roku 1978 malo New Orleans výhradne čiernych primátorov a títo sa desaťročia snažili policajný zbor spraviť tak čiernym, ako to len bolo možné. Policajti museli bývať priamo v meste, čím boli vylúčení bieli z predmestí. Znížili sa štandardy potrebné na prijatie do polície, aby ich čierni ľahšie zvládali. Katrina odfúkla akúkoľvek pretvárku o kompetentnosti zboru.

(5. septembra, presne týždeň po hurikáne primátor Ray Nagin ponúkol celému policajnému zboru, hasičom a záchranárom a ich rodinám 5-dňovú platenú dovolenku – v Las Vegas alebo inde. Povedal, že v meste je už dosť veľa príslušníkov národnej gardy, aby udržali poriadok a že jeho muži „toho veľa prežili“. Odmietol obvinenia, že toto bolo porušením povinnosti. Dokonca prostriedky na zaplatenie dovoleniek žiadal od Federálneho úradu pre krízového riadenia (FEMA), ale FEMA odmietla. „Neodovzdali sme kontrolu nad mestom,“ vysvetlil hovorca New Orleans, „Necháme tu základnú kostru zboru – asi 20 % oddelenia – na vedenie a spoluprácu, zatiaľ čo zvyšok príslušníkov si oddýchne.“)

Streľba čiernych gangov spomaľuje záchranné práce

New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje AfrikaNew Orleans má vysokú kriminalitu aj za dobrých časov – je medzi americkými mestami s najväčšou mierou vrážd. Teraz sa však ukradnuté strelné zbrane rozšírili do ulíc. Niektorí černosi strieľali na akýkoľvek symbol autority, odháňali tak záchranné helikoptéry a plavidlá pobrežnej stráže. Aj niekoľko dní po hurikáne, hoci zúfalí ľudia stále mávali na pomoc zo striech, FEMA vyhlasovala, že podmienky boli príliš nebezpečné na záchranné akcie.

V stredu na kraji Highway 10 čakali stovky hasičov – dobrovoľníkov a pomocných pobrežných strážcov na malých loďkách a snažili sa dostať k ľuďom. Nemohli však vyraziť kvôli ostreľovačom. „Snažíme sa vykonávať svoju prácu, ale nemôžeme, pokým na nás strieľajú,“ vysvetlil major Joey Broussard, jeden z organizátorov záchranných prác, „Nevieme, kto a nevieme, prečo, ale nechceme sa dostať do situácie, že by sme museli paľbu opätovať.“

Možno najstrašnejšie opisy prichádzali z nemocníc, kde sa personál zúfalo snažil pacientov so stúpajúcou vodnou hladinou sťahovať do vyšších poschodí, zatiaľ čo černosi vnikali dnu a rabovali nižšie poschodia. Väčšina nemocníc mala núdzové generátory, ale tieto zlyhávali alebo im došlo palivo. Dva dni po hurikáne mesto nemalo žiadnu tečúcu vodu a ako sa míňali zásoby jedla, lekári a sestry si sami dávali infúzie, aby mohli pracovať ďalej.

Kúsok pred New Orleans ozbrojenci zastavili nákladné vozidlo so zásobami jedla, vody a liekov, ktoré bolo na cesto do 203-lôžkovej nemocnice. Pacienti vo všetkých nemocniciach v meste boli nakoniec evakuovaní, ale záchrancovia sa stretli s odporom. Plukovník Cheri Ben-Iesan z pobrežnej stráže povedal reportérom: „Nemocnice sa snažia evakuovať pacientov. Každá z nich hlásila, že pri príchode vrtuľníkov na nich ľudia strieľajú so slovami ,Radšej poďte pre moju rodinu!‘“ Pokus evakuovať pacientov a personál z Charity Hospital v centre New Orleans bol zastavený paľbou ostreľovačov. Iné nemocnice hlásia správy o gangoch lupičov, ktorí napádajú a prevracajú sanitky.

Chris Lawrence, reportér CNN odoslal správu zo strechy policajnej stanice: „Momentálne je toto jediné bezpečné miesto v meste. Predtým sme boli aj v uliciach, ale polícia hovorí, že tam v žiadnom prípade nie je bezpečne. (...) Nejakým mladým ženám poradili, aby sa rýchlo stratili z ulíc.“

Najviac šokujúci nadpis počas celej krízy môže byť ten z 2. septembra z periodika Army Times: „Jednotky v New Orleans zahájili bojové operácie“. Článok hovoril o tom, že pri štadióne Superdome sa zhromažďujú príslušníci národnej gardy štátu Louisiana na bezpečnostnú misiu zahrňujúcu celé mesto. „Toto miesto bude vyzerať ako malé Somálsko,“ vysvetlil brigádny generál Gary Jones, „Ideme tam a získame toto mesto naspäť. Bude to bojová operácia, aby sme ho opäť dostali pod kontrolu.“ V blízkosti bola aj obojživelná útočná loď Bataan, ale helikoptéry z nej neboli vyslané po správach o nebezpečenstve ostreľovačov.

Mnohí vojaci sa dostali do paľby zo strany civilistov. „Nikdy som si nemyslel, že ako na člena národnej gardy na mňa budú strieľať iní Američania,“ povedal Philip Baccus z 527. inžinierskeho bataliónu, „A už nikdy som si nemyslel, že si budem musieť brať so sebou pušku na záchrannú misiu po hurikáne. Toto je hanba.“ Cliff Ferguson z tej istej jednotky dodal: „Musíte zvážiť, či stojí za to riskovať svoju hlavu pre niekoho, kto sa otočí proti vám a začne strieľať. Neprišli sme sem vybojovať vojnu. Prišli sme pomôcť.“

New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje AfrikaMichael Brown, šéf FEMA, sa vyjadril: „Všetci pracujeme v podmienkach mestskej vojny.“ Generálporučík Steven Blum z národnej gardy povedal, že 7 000 strážnikov prichádzajúcich do Louisiany bude mať za úlohu udržiavať pokoj v New Orleans. Povedal, že asi polovica z nich sa práve vrátila z misií spoza oceánu a boli „vysoko zdatní v používaní smrtiacej sily“. Prisľúbil, že so zločincami sa vysporiada „rýchlym a účinným spôsobom“.

Údajne boli vydané rozkazy, aby sa strieľalo priamo s účelom zabiť útočníkov a guvernérka Louisiany Kathleen Blancová sa vystatovala, že vojnou zocelení veteráni bleskovo potlačia všetky násilnosti. Avšak v skutočnosti len pri málo príležitostiach vojaci použili svoje zbrane. Londýnsky denník The Times priniesol správu o tom, ako policajt v New Orleans cez slzy vysvetľoval, že videl telá prederavené guľkami a jedného muža s odstreleným vrchom hlavy. Povedal, že lupiči boli vyzbrojení ukradnutými samopalmi AK-47. .„Je to vojnová zóna a [federálna vláda] k nej tak nepristupuje,“ dodal.

Nikdy nebudeme poznať celý rozsah násilností, ktorí černosi rozpútali v ich vlastnom meste. Mnohé obete sa nenájdu v priebehu týždňov či dokonca mesiacov, či budú nerozoznateľné pre pokročilé štádium rozkladu. Ich vrahovia sa nikdy nenájdu. Nafúknuté, zapáchajúce telá obetí sa budú objavovať po stovkách a či už boli zastrelení alebo utopení, budú vyzerať prakticky rovnako. V snahe čo najrýchlejšie vyčistiť ulice od mŕtvol sa verejná správa nebude veľmi zaujímať o príčinu smrti.

Z hurikánu do džungle

New Orleans, Katrina, rabovanie, černosi, nepokoje, AfrikaV dvoch hlavných utečeneckých strediskách – štadióne Superdome a mestskom konferenčnom stredisku – však úpadok spozorovalo priveľa ľudí na to, aby bol ignorovaný. Prví utečenci dorazili na štadión v nedeľu 28. augusta. Poslední ho opustili v sobotu 3. septembra, takže niektorí ľudia tu strávili takmer týždeň. Po tom, čo toalety začali pretekať, sa štadión stal známy ako Sewerdome („Kanálový štadión“).

Príprava na príchod utečencov bola žalostne nedostačujúca. Behom jedného dňa už 25 000 ľudí trpelo v teplotách dosahujúcich takmer 40 °C. Akékoľvek pravidlá, ktoré boli oficiálne ustanovené, v praxi čoskoro odumreli a štadión sa premenil na džungľu. Mladí muži lúpili a znásilňovali beztrestne. Občasné výstrely šírili v dave paniku. Minimálne jeden človek spáchal samovraždu zoskokom na hraciu plochu z vyšších poschodí štadióna. Telá zavraždených, detí a starých ľudí mŕtvych od vyčerpania sa začali kopiť. V štadióne sa narodilo šesť detí. Charles Womack, 30-ročný robotník povedal, že videl, ako jedného muža ubili k smrti a on sám bol zbitý tyčou. Drogovo závislí – ktorí si so sebou priniesli svoj „najcennejší“ majetok – otvorene užívali drogy a zápasili o ne.

Skupinu asi tridsiatich britských študentov tvorili jedny z mála bielych v štadióne. Strávili tu štyri trýznivé dni. Jamie Trout (22) študent ekonómie popísal, že to bolo „ako niečo z Lord of the Flies“ (román Williama Goldinga o tom, ako ľuďmi vytvorená civilizácia upadá počas katastrofy – pozn. prekl), pričom „ľudia po nás kričali rasové urážky, pretože sme boli bieli“. Jednu noc prišla správa, že čoskoro vypadne elektrina a generátory majú palivo už len na 10 minút. Zoe Smithová (21) povedala, že sa báli o svoje životy: „Všetky dievčatá sme sedeli v strede, zatiaľ čo chalani okolo nás, za stoličkami ako ochranou. Boli sme maximálne zhrození, situácia upadla do úplného chaosu, ľudia boli veľmi nepriateľskí a životné podmienky katastrofálne.“ Povedala, že dokonca aj počas dňa „keď sme sa ponúkli, že pomôžeme s upratovaním, miestni nás urážali“.

Jamie Trout povedal, že národná garda si nakoniec uvedomila, aká nebezpečná bola hrozba zo strany čiernych a presunula Britov do časti basketbalového ihriska, ktoré bolo bezpečnejšie chránené. „Vojaci nás varovali, aby sme si [počas presunu] svoje veci držali pevne a blízko pri tele,“ povedal. Dvadsaťtriročná Jane Wheeldonová ocenila pomoc konkrétne jedného dôstojníka, seržanta Garlanda Ogdena: „Porušil veľa pravidiel, aby nás mohol presunúť.“

Austrálski turisti uviaznutí v Superdome mali rovnaké skúsenosti. Bud Hopes, 32-ročný Austrálčan z Kangaroo Point, Brisbane, sa chopil vedenia a zrejme predišiel mnohým škodám. Ako sa štadión ponoril do anarchie, uvedomil si, že bieli sú v nebezpečenstve a zhromaždil turistov spolu kvôli bezpečnosti. „Bolo nás tam spolu 65, takže sme boli schopní starať sa jeden o druhého, najmä o dievčatá, do ktorých strkali a hrozili im,” povedal Hopes. Organizovali sprievody pre ženy, ktoré potrebovali ísť na toaletu alebo pre jedlo a rozostavili súpis mužov, ktorí držali stráž, zatiaľ čo iní spali. „Presedeli sme celú noc, len pozerajúc jeden na druhého, nevediac, či ráno ešte budeme živí,” pokračoval Hopes. „Deväťdesiatosem percent ľudí na svete je dobrých,“ povedal, Na tomto mieste bolo deväťdesiatosem percent ľudí zlých.“ (Predstavte si reakciu, keby sa dialo niečo podobné v opačnej réžii: väčšina bielych by utláčala, zastrašovala, urážala a ohrozovala menšinu černochov. – pozn. prekl.)

New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje Afrika

John McNeil z mesta Coorparoo, Brisbane opísal, čo sa stalo jeho skupine, keď sa dozvedeli, že čoskoro vypadne elektrina: „Pozrel som sa na Buda [Hopesa] a povedal: ‚To je náš koniec.‘ Gangy si nás už vyhliadli. Keby svetlá naozaj vypadli, boli by sme vo veľkých ťažkostiach. Sedeli sme tam, čakali na zázrak a svetlá nakoniec nezhasli.“ Pán Hopes povedal, že životy Austrálčanov zachránil jeden člen národnej gardy, ktorý ignoroval predpisy a eskortoval bielych k medicínskemu centru popri kypiacich davoch černochov.

Peter McNeil z Brisbane povedal austrálskym médiám, že jeho syn John bol jedným z tých 65, ktorým sa podarilo dostať von. Černosi boli údajne takí nepriateľskí, že „by vás prebodli, len čo sa na vás pozrú“. „Nikdy v živote nebol taký vyľakaný,“ vysvetľoval pán McNeil, „Povedal, že sa musia dostať z tmy. V opačnom prípade by tam už na druhý deň nemuseli byť.“ Žiadne americké noviny nespomenuli to, čo si títo bieli turisti vytrpeli.

Keď 1. septembra začali vojaci preberať kontrolu, niektorí černosi ich privítali s nadšením, iní na nich vrieskali obscénnosti. Kapitán John Pollard z texaskej vzdušnej národnej gardy povedal, že v štadióne bolo 20 000 ľudí, keď začala evakuácia, ale z okolitých oblastí sa vyrojili ďalšie tisíce, keď sa k nim dostali správy, že z mesta budú odchádzať autobusy. Vojaci držali svoje pušky M-16 s granátometmi v pohotovosti a dávali pozor na ostreľovačov.

V ten istý deň sa začala evakuácia autobusmi do Houstonu. Vojaci mali problémy s upokojovaním davov: ľudia vzadu natlačili tých vpredu na barikády, ktoré boli rozostavené na zadržanie más. Mnohí čierni kričali nadávky a urážky, len čo uvideli nejakého strážnika. Niektorí sa báli, že stratia miesto v rade, a tak sa ani neobťažovali chodiť na toaletu, ak potrebovali. Army Times písali, že seržant Ron Dixon z národnej gardy štátu Oklahoma, ktorý sa len nedávno vrátil z Afganistanu povedal, že bol zarazený skutočnosťou, že oproti Afgáncom, ktorí si pomáhali aj navzájom, ľudia z New Orleans žiadali pomoc len od iných.

Večer 3. septembra bol už štadión Superdome kompletne evakuovaný, ale ostal v katastrofálnom stave, plný špiny, ľudského odpadu a neznámeho počtu mŕtvol. Taktiež odtiaľ bolo ukradnuté všetko, čo sa dalo odmontovať. Janice Singletonová pracovala v štadióne v čase, keď mesto zasiahol hurikán. Povedala, že bola okradnutá o všetko, čo mala, vrátane topánok. Ohľadom budovy smutne zhodnotila: „Štadión úplne rozobrali. Zničili ho. Zobrali všetko, čo sa zobrať dalo.“

New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje AfrikaV konferenčnom stredisku boli však podmienky ešte horšie. Hoci nie je tak ďaleko od štadióna a taktiež je vo vhodnej polohe, nebolo oficiálne určené ako úkryt. Nebolo však zaplavené vodou a čoskoro sa do jeho chodieb napratalo okolo 20 000 ľudí. Neboli tu žiadne zásoby ani personál, a zdá sa, že zopár dní FEMA ani národná garda „oficiálne“ nemali potuchy, že tam niekto vôbec je.

Vládu prebrali ozbrojené gangy a z času na čas sa ozývali výstrely. Nebola tam žiadna elektrina a v noci sa stredisko ponorilo do úplnej temnoty. Zvrhlosť sa okamžite prejavila v znásilneniach, lúpežiach a vraždách. Nočnú tmu pretínali hrozivé výkriky, ale nikto poriadne nevidel alebo sa neodhodlal pohnúť sa. Keď sa šéf polície Eddie Compass dopočul o tom, čo sa tam deje, vyslal skupinu 88 policajtov, nech preskúmajú situáciu. Stretli sa však s tuhým odporom a boli nútení ustúpiť, čím nechali tisíce nevinných napospas zločincom.

Od búrky ubehli štyri celé dni, keď sa budovy zmocnilo 1 000 vojakov národnej gardy a prebrali vládu od ozbrojených gangov. „Keby sme išli s menšou silou, mohli sme byť zatlačení, nevinní by sa mohli dostať do paľby v boji medzi gardou a vojenskou políciou a tými, ktorí nechceli byť zadržaní,” vysvetlil generál Blum.

Trolkyn Josephová (37) so svojou dcérou a príbuznými reportérom povedali, že počas noci sa v centre mesta potulovali skupiny mužov a znásilňovali a vraždili deti. Josephová uviedla, že v piatok o 5:00 ráno našla mŕtve 14-ročné dievča: štyri hodiny potom, čo zmizlo. „Bola znásilňovaná 4 hodiny, až kým neumrela,“ povedala Josephová cez slzy, „Ďalšie dieťa, sedemročný chlapec, bol nájdený minulú noc znásilnený a zavraždený v kuchynskej mrazničke.“

Africa Brumfieldová (32) vysvetlila, že strach mali najmä ženy: „Dochádza tu k znásilneniam. Ženy nemôžu ísť na záchod bez mužov. Sú znásilňované a následne podrezávané.“ 43-ročný Donald Anderson bol v konferenčnom stredisku so svojou manželkou, ktorá bola v šiestom mesiaci tehotenstva. „Chodili sme dokola po budove, pretože počas noci prepukala panika a ľudia boli udupávaní,” povedal, „Chceli sme prežiť.“

Zopár bielych v dave bolo úplne zhrozených. Osemdesiatročná Selma Valentiová, ktorá bola s manželom, povedala, že čierni sa im vyhrážali smrťou: „Nenávideli nás. Štyria mladí čierni muži povedali, že na ďalší deň prídu autobusy a zoberú starých ľudí, takže preto nás zabijú.” Čierni chceli pravdepodobne zabrať ich miesta v autobusoch.

New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje Afrika

V stredisku však existovala najmenej v jednom prípade istá forma vymáhania spravodlivosti. Jeden vojak národnej gardy hlásil, že muž, ktorý znásilnil a zabil mladé dievča na WC, bol chytený davom a ubitý na smrť.

Jedného času pred centrom ležalo sedem alebo osem mŕtvol, niektorým tiekla krv zo strelných rán. Vnútri bola núdzová márnica, ale príslušníci gardy nedovolili fotografovi agentúry Reuters odfotografovať ju: „Už tam nikoho nepúšťame. Ak chcete robiť zábery mŕtvych tiel, choďte do Iraku.“ Do nedele 3. septembra už stredisko takmer všetci žijúci opustili. Utekajúci si cez nosy pretiahli tričká, aby sa chránili pred zápachom rozkladajúcich sa tiel.

V čase víkendu už bolo v meste okolo 50 000 vojakov a federálnych záchranných pracovníkov, ale ani takáto ich masívna prítomnosť nepriniesla pokoj. V nedeľu 4. septembra sa armádni inžinieri dostali pod paľbu. Ich policajný sprievod streľbu opätoval a rozpútala sa prestrelka spojená s naháňačkou. Policajný veliteľ W. J. Riley povedal, že polícia zabila štyroch útočníkov.

V sobotu bolo na vlakovej stanici v New Orleans zriadené dočasné centrum na výkon väzby. Generálny prokurátor Louisiany Charles Foti povedal, že bolo plánované zriadenie dočasného súdneho systému, ale nikto nemal predstavu, ako by sa zostavili poroty či predvolali svedkovia.

Začal sa ponurý proces prečesávania mesta od mŕtvol a hľadania prípadných preživších.

Reakcie

Svet reagoval na udalosti, o ktorých nikdy nepredpokladal, že sa stanú v Spojených štátoch, s úžasom. „Anarchia v USA“ znel titulok v najpredávanejších novinách v Británii, The Sun. „Apokalypsa dnes“ hlásal nemecký Handelsblatt. Mario de Carvalho, portugalský kameraman, ktorý dokumentoval mnohé podobné situácie, povedal, že videl mŕtve telá detí a starých ľudí ležať popri diaľnici vedúcej z New Orleans. „Je to chaotická situácia, je to hrozné. Je to situácia, ktorú obvykle vidíme v iných krajinách, v treťom svete...“ povedal.

Avšak toto prirovnanie by bolo pre niektoré štáty tretieho sveta urážkou. „Som úplne znechutený,“ povedal Srílančan Sadžíva Čintaka (36) o rabovaní. „Po tsunami naši ľudia, dokonca aj tí, ktorí všetko stratili, chceli pomôcť ďalším, ktorí trpeli. Ani jeden turista uväznený tu záplavou tsunami nebol olúpený. Keď sa všetky tieto veci dejú v USA, jednoznačne vidíme, ktorá časť sveta je civilizovaná.“

V Spojených štátoch bol ostrý kontrast medzi správaním sa čiernych a záchranárov, ktorí boli takmer všetci bieli, prijatý s klasickou pobláznenosťou. Niektorí obvinili „zaujaté“ médiá z toho, že zamlčali fakty o zločinných bielych a hrdinských čiernych pilotoch záchranných helikoptér.

New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje Afrika

Väčšina čiernych, dokonca aj politikov, sa snažila rabovanie ospravedlniť. „Zúfalí ľudia robia zúfalé veci,“ povedala reprezentantka Diane Watsonová z Kalifornie. Jesse Jackson mladší, reprezentant Illinoisu (za Demokratickú stranu), povedal, že nesmieme súdiť príliš prísne: „Kto sme, že môžeme povedať, aký poriadok by mal vládnuť v tomto neopísateľnom prostredí?” Reprezentant Melvin Watt, demokrat zo Severnej Karolíny a predseda organizácie čiernych kongresmanov bol zo všetkých zrejme najdrzejší: „To, čo pobrali, im ajtak na nič nebude.“

Mnohí čierni s úplnou istotou vyhlasovali, že federálna pomoc prišla neskoro, pretože obete boli čierne. Republikán Elijah Cummings povedal, že o tom, kto žil a kto zomrel rozhodovali „chudoba, vek a farba pleti“. Hilary Sheltonová, predsedníčka washingtonského oddelenia NAACP nafukovala „nerovné zaobchádzanie“ s obeťami Katriny. „Veľa černochov si myslí, že ich rasa, majetkové pomery a volebné záujmy hrali rolu v tom, že pomoc prišla neskoro,“ vysvetlil Jesse Jackson starší. Povedal, že smeti pred konferenčným strediskom spôsobili, že to tam vyzeralo ako „na palube otrokárskej lode“. Čierny aktivista Randall Robinson povedal, že záchranné práce boli významným momentom v rasovej histórii Ameriky. „Konečne som uvidel, čím moja krajina je: obrovským klamom,“ dodal.

Reprezentantka Carolyn Kilpatricková povedala, že je „zahanbená z Ameriky... z našej vlády“. Primátor New Orleans, Ray Nagin, kričal a nariekal v miestnom rozhlase, požadujúc federálnych úradníkov: „Zdvihnite svoje zadky a spravme niečo!“ (A keď prišla federálna pomoc, dal zamestnancom mesta dovolenku.). Na stretnutí čiernych vodcov v Detroite vládlo rozhorčenie. Jeden divák sa pýtal, prečo bola federálna odpoveď na „čiernu genocídu“ taká pomalá. Ďalší vrieskal: „Tento štát postavili africkí Američania. Teraz sú potomkovia otrokov nechaní zomierať!“

Jeden černoch, sledujúci chaos zo zahraničia, priniesol iný názor. Leighton Levy napísal 2. septembra v Jamaica Star: „Začínam si myslieť, že čierni ľudia, kdekoľvek na svete sú, nesú prekliatie genetickej predispozície kradnúť, vraždiť a vyvolávať nepokoje.“ Zaujímalo ho, prečo neexistujú žiadne zábery bielych lupičov: „Je to tým, že médiá ich neukazujú kradnúť a rabovať? Alebo tým, že sa snažia ostať nažive, čakajú na záchranu a skrývajú sa pred čiernymi?“ (článok môže byť nájdený v plnom znení tu – k 31. 8. 2008; pozn. prekl.)

Väščina čiernych a mnoho bielych upadlo do klasických predpokladov o všemocnej vláde a bezmocných černochoch. Ak čierni trpeli, je to preto, že bieli pre nich neurobili dosť. Títo si však neuvedomujú, že bolo v prvom rade povinnosťou mesta New Orleans a štátu Louisiana – nie federálnej vlády – pripraviť opatrenia proti hurikánu. Pred tým, než búrka udrela, primátor Nagin vyhlásil povinnú evakuáciu len na nátlak Bushovej administratívy. Avšak primátor nespravil nič, aby tento rozkaz vykonal; účinne nechal potopiť stovky mestských autobusov miesto toho, aby ponúkli dopravu ľuďom, ktorí nevlastnia autá.

New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje Afrika školské autobusy

Mentalita a nálada černochov v New Orleans môže byť priblížená zábermi, ktoré zachytili reportéri Fox News v nedeľu 4. septembra. Bieli dobrovoľníci sa snažili presvedčiť čiernu ženu, aby so svojimi malými deťmi opustila svoj zaplavený dom. „Musíte odísť,“ vysvetľovali jej, „Voda neustúpi.“ Čierny muž na streche poschodovej budovy povedal záchrannému tímu v helikoptére, že nepotrebuje odísť. Chcel len nejaké zásoby.

Títo ľudia nerozumeli niečomu, čo bolo jasné celému svetu. New Orleans nemal žiadnu elektrinu, žiadnu kanalizáciu, žiadnu dopravu a žiadne zásoby jedla. Čierni odmietli opustiť svoje zaplavené domy, hoci to znamenalo takmer istú smrť.

Minister vnútra Michael Chertoff poukázal na to, akým nezmyslom bolo ostať v troskách: „Neexistuje žiadna rozumná alternatíva,“ povedal, „Nemôžeme zabezpečiť ľudí zalezených v domoch v New Orleans počas týždňov a mesiacov, v ktorých budeme mesto čistiť a odvodňovať.“

Poučenie

99 % bieleho obyvateľstva New Orleans mesto opustilo, keď bol pár dní pred hurikánom vydaný pokyn na evakuáciu. Okolo 80 000 čiernych nemohlo alebo nechcelo odísť. Bieli nenechali „čiernych napospas“, ako sa nám niektorí snažia nahovoriť. Niektorých z nich nikto nedokázal prinútiť odísť, ale ak bolo niekoho prácou dať im tú možnosť, v prvom rade išlo o miestnu správu, riadenú čiernymi.

Z tých černochov, ktorí zotrvali, pravdepodobne len menšina páchala kriminalitu, ale aj to stačilo na to, aby sa mesto premenilo na pekelnú dieru. Niektorí robili neopísateľné veci: rabovali nemocnice, strieľali na záchranné tímy, ničili sanitky. Žiadne množstvo hľadania ospravedlnení nemôže zakryť tieto zvrhlosti. Černosi – a len černosi – robili tieto veci.

Určite nebolo príjemné stráviť tri alebo štyri dni v Superdome či konferenčnom stredisku, ale 50 000 bielych by sa správalo úplne ináč. Ustanovili by pravidlá, rozdeľovali zásoby, starali sa o chorých a umierajúcich. Pre deti by zorganizovali hry. Noviny by boli plné príbehov o obetavosti a skupinovom duchu.

New Orleans Katrina rabovanie černosi nepokoje Afrika

Prírodné pohromy väčšinou v ľuďoch prebudia to najlepšie. Pomáhajú susedom aj cudzincom. U černochov – minimálne u tých z nižších vrstiev v New Orleans – bola katastrofa ospravedlním pre kradnutie, rabovanie, znásilňovanie a vraždenie.

Naši vládcovia a mediálni moguli sa pokúsia príbeh hurikánu Katrina premeniť na ďalšie morálne ponaučenie o utláčaných černochoch a bezcitných belochoch, ale takémuto upokojovaniu už verí čoraz menej ľudí. Mnohí bieli si uvedomia – niektorí po prvýkrát – že v našom strede máme Afriku, tú úplne cudziu Afriku mŕtvol ležiacich popri cestách, krutosti a anarchie, o ktorej si mysleli, že nikdy nedosiahne našu zemepisnú širku.

Príbeh hurikánu Katrina má poučenie pre každého, kto si úmyselne nezakrýva oči. Rasy sa líšia. Černosi a belosi sa líšia. Keď sú čierni ponechaní úplne sami na seba, západná civilizácia – akákoľvek civilizácia – vymizne. Počas krízovej situácie civilizácia vymizne zo dňa na deň.

Tento článok vyšiel v časopise American Renaissance v septembri 2005.

Zábava