Pradávny „sen“ zástancov multikulturalizmu sa stal realitou v Berlíne vo štvrti Kreuzberg. Je tu celá jedna škola, do ktorej nechodí žiadny nemecký žiak! Týmto „stopercentne dokonalým“ „multikultúrnym“ vzdelávacím inštitútom sa môže pýšiť Eberhard-Klein-Oberschule v ulici Skalitzer v Kreuzbergu. Jedine časť učiteľov je nemeckého pôvodu.

Gabrielle Heinz z berlínskej Morgenpost hovorí, že na tejto škole „sme my, učitelia, cudzincami“. Posledné štyri (!) nemecké deti odišli koncom minulého školského roka.

Celkovo nevyzerá budúcnosť na tejto škole pre nemeckých žiakov veľmi ružovo. Riaditeľ školy Bernd Böttig pre tlač skonštatoval, že návrat nemeckých žiakov do školy neočakáva. „Aj keby som školu pozlátil“, myslí si riaditeľ. Uviedol však aj to, že za prijímanie nemeckých žiakov na jeho školu nemôže ďalej pedagogicky zodpovedať a už nemeckým rodičom už neodporúča zapisovať deti na jeho školu.

V minulosti sa často stávalo, že nemeckí rodičia svoje deti hneď po uvítacej ceremónii zo školy odhlásili: po tom, ako sa mohli presvedčiť o „požehnaniach“ multikultúrnej vzdelávacej práce.

Dnes navštevuje Eberhard-Klein-školu 342 žiakov, 80 percent z toho sú Turci, 15 percent tvoria Arabi a ostatní sú Albánci, Juhoslovania, Afričania a Vietnamci. Tomu často zodpovedá aj úroveň vzdelania. V berlínskej Morgenpost píšu o hodine zemepisu, na ktorej boli, pravdepodobne, prítomní aj žurnalisti:

„Eberhard-Klein-Oberschule, streda, piata hodina. Na rozvrhu siedmej triedy je práve zemepis. Žiaci majú opísať jeden text z pracovného papiera. Hassan ale nepíše, je nahnevaný. Nahlas po turecky nadáva svojej susede Ayse. Ona mu to, samozrejme, odpláca. „Hassan“, napomína žiaka učiteľka Gabrielle Heinze, „si na nemeckej škole, takže budeš nemecky aj rozprávať!“ Hassan pozerá na svoj pracovný papier a ešte pár nenávistných slov posiela smerom ku katedre – po turecky. Že to neboli žiadne zmierlivé slová, si Gabrielle Heinze môže myslieť. Rozumieť materinskému jazyku svojich žiakov nemôže...

...ani jedna písomka zo zemepisu, ktorú dnes pani učiteľka vrátila žiakom siedmej triedy, nedopadla lepšie ako na 5. Z jednej rady daných slov museli žiaci vyplniť zmysluplne medzery medzi slovami. Mohammed sa o to aspoň pokúsil. „Dôležitá surovina v severnom mori je tajga“, doplnil Mohammed. Pritom je táto siedma trieda „celkom dobrý ročník“, hovorí Gabrielle Heinze. „Predovšetkým sa všetci aspoň trocha snažia.“ Ich šance na úspech v škole sú ale aj tak zlé, tu si učiteľka nerobí žiadne ilúzie: „Mimo vyučovania žiaci neprerieknu skoro ani jedno slovo po nemecky.“

Ešte v 80-tych rokoch minulého storočia bola Eberhard-Klein vzorom pre ostatné školy. V tom čase bola „architektonickým vrcholom v medzinárodnej stavebnej výstave, vybavená dielňami, bibliotékou a odbornými miestnosťami“. Jej výstavba stála 36 miliónov mariek. V roku 1995 sa z nej stala prvá integrovaná škola hlavného mesta, kde bol pomer tried zaplnený 50 : 50 Nemcami a cudzincami. Pár rokov neskôr ale toto číslo padlo za obeť politicky korektným trendom. Výsledkom bol úbytok a exodus nemeckých žiakov.

Avšak vývoj na Eberhard-Klein-Schule bol celkom predvídateľný. Už minulý rok sa sťažoval zástupca rektora Joachim Klein v kronike Kreuzbergu: „Pred desiatimi rokmi sa skladala polovica našich žiakov z Nemcov. Dnes tu máme 95-percentný podiel cudzincov.“ Súčasne zdôraznil, že Kreuzberg už dávno nie je „útulným miestom multikultúrnej spoločnosti, kde je cudzí element vnímaný ako malebný“.

Vinu za to nesie v prvom rade politika, a tak sa nie je čomu čudovať. Klein povedal: „Politici dopustili vznik geta a učitelia sú teraz v zúfalej pozícii“. A ako to má pokračovať? Turecký učiteľ Musa Özdemir navrhol minulý rok, aby sa kreuzbergské školy spojili s tými z Friedrichshainu, aby sa predišlo vytváraniu geta. Či to niečo prinesie? Nehrozí len ďalší útek šikovných nemeckých detí?

Prípad Eberhard-Klein-Schule v Kreuzbergu je jasným príkladom toho, čo Nemecku – a celej Európe – ešte len hrozí, ak sa v blízkej budúcnosti radikálne nezmení politika voči cudzincom.

Zábava