Priština socha básnik KosovoV nedeľu 17. februára 2008 vyhlásil parlament Kosova a Metohije, južnej provincie Srbskej republiky, nezávislosť, čím sa odtrhol od tohto štátu. Tento akt sa udial proti vôli Belehradu. Nad Kosovom, niekdajším miestom hrdinského vzdoru európskych armád proti tureckej hrozbe, opäť veje moslimská vlajka. Tentoraz s podporou západných štátov.

Dvojitý meter masmédií

Masmédiá boli včera plné reportáží o „193. nezávislom štáte sveta“ a záberov davov Albáncov, ktorí s radosťou oslavovali vznik nového štátu. Samozrejme sa spomínali vojnové zločiny z balkánskych vojen, hlavne tie páchané Srbmi proti Albáncom – nedá sa poprieť, že sa vyskytli.

Lenže potom sú tu zábery, ktoré neukazovali: pohľad na vypálené srbské dediny, zbombardované mestá, obete terorizmu UCK (ktorej bývalý vodca, Hashim Thaçi, dnes stojí na čele Kosova) a iné udalosti, ktoré spôsobili, že v Kosove takmer žiadni Srbi neostali.

USA potešené destabilizáciou Európy

Jednoznačne za Kosovo ako samostatný štát sa postavili Spojené štáty americké. Tieto už aj predtým prispeli k destabilizácii regiónu, napr. bombardovaním Juhoslávie. Prezident Bush sa už stihol vyjadriť, že USA zabezpečí, aby bola na Balkáne zachovaná demokracia. Jeho výrok možno vyložiť aj takto: Srbi, ak sa opovážite chrániť celistvosť svojej krajiny, opäť vás zbombardujeme!

Predstavitelia politickej scény na Slovensku prevažne kritizovali akt vyhlásenia nezávislosti. Podpredseda vlády Dušan Čaplovič, inak priekopník politickej korektnosti, dokonca poukázal na skutočnosť, že Albánci vypaľovali srbské kresťanské chrámy a svet mlčal, zatiaľ čo keby v Európe horela čo len jedna mešita, táto udalosť by bola neustále zdôrazňovaná.

Takéto triezve vyjadrenia sú však ťažko niečím viac než snahou zapáčiť sa voličom. Jediná parlamentná strana, ktorá je za to, aby SR uznala samostatné Kosovo, je, pochopiteľne, SMK na čele s „autonómnym“ Pálom Csákym – aj tu je evidentný motív zapáčiť sa voličom.

Gračanica Kosovo kláštor chrám srbský ortodoxný
Srbský ortodoxný kláštor pri dedine Gračanica, len 5 km od hlavného mesto Kosova, Prištiny. Od roku 2006 je zaradený na zozname svetových kultúrnych pamiatok UNESCO. Kosovo je kolískou srbskej ortodoxnej cirkvi.

Širšie súvislosti: multikulturalizmus je deštruktívny svojou podstatou

Politici síce spomínajú negatívne dôsledky (nestabilita na európskej politickej scéne, negatívny precedens pre iné menšinové skupiny, porušenie medzinárodného práva, hrozba sporov a konfliktov...) no nie ich príčinu.

Rôzni „experti“ vám však nespomenú jednoduchú súvislosť: súčasný stav Kosova je dôsledkom liberálnych opatrení, multikulturalizmu a nehatenej imigrácie. To isté v inom prevedení sa v súčasnosti deje v Austrálii, Severnej Amerike a zvyšku Európy: v réžii Afričanov, Hispáncov, Cigánov, Turkov, Alžírčanov, Maročanov a iných nebielych.

Pozrime sa, čo sa vlastne pod vplyvom multikulturalizmu deje a aké sú jeho následky „Multikulturalizmus je ideológia presadzujúca, aby spoločnosť pozostávala z rozličných kultúr, národov, etník a rás, z ktorých každá má mať v rámci spoločnosti rovnaké práva,“ znie jedna zo štandardných definícií. Pekná myšlienka, poviete si možno.

Ale nebol „peknou myšlienkou“ aj komunizmus? Ideológie, ktoré nerešpektujú reálie existujúceho sveta, majú nepríjemný zvyk padnúť na hlavu, nepríjemne pritom zasiahnuc tých, ktorí sa ich držali. .„Neexistuje nič také ako dobrá teória, ak nie je použiteľná v praxi. Teória, ktorá zlyhá v praxi, je zlá,“ povedal írsky filozof Edmund Burke. A to isté platí aj pre multikulturalizmus.

Multikulturalizmus je skutočne v mnohom ako komunizmus, aplikovaný na širšie skupiny. Neberie do úvahy skutočnosť, ktorú nemožno ignorovať: že národy majú svoje špecifické znaky, vzniknuté jedinečným historickým vývojom: pôvod, jazyk, tradíciu, kultúru; metaforicky povedané, majú iného ducha. Ak sa snažíte niečo aplikovať nasilu, existuje len jedna možnosť budúcich následkov: nevôľa, rozpory, nestabilita a konečné zlyhanie alebo pád.

Odeurópštenie Kosova: záležitosť necelých dvesto rokov

Jednou z najčastejších výhrad zástancov multikulturalizmu je, že jeho odporcovia preháňajú: demografická zmena, napríklad, vraj zďaleka nepostupuje tak rýchlo, ako ju vykresľujú. Pozrime sa teda na fakty. Historické údaje o demografickom zložení Kosova sú ľahko dostupné a hovoria jasnou rečou. Pre úplnosť načim uviesť ich prehľad, dostupný v bežných encyklopédiách.

Listiny z roku 1330, kedy bolo Srbsko jedným z najmocnejších štátov Európy, sumarizujúce obyvateľstvo Metohije (časť Kosova) a dokonca časti dnešného severného Albánska ukázali, že z okolo 5 000 sídel a fariem zaznamenaných na tomto území bolo 44 albánskych a zvyšných vyše 4 788 slovanských, zväčša srbských. Až do konca 14. storočia počet všetkých Nesrbov v Kosove neprekročil 2 % obyvateľstva. V tomto čase bolo Kosovo centrom srbského štátu a sídlila tu aj srbská ortodoxná cirkev.

Exodus Srbov Srbi Kosovo
Exodus Srbov na obraze maliara Pavle Jovanovića (1859 – 1957). Rok 1690: 30 000 srbských rodín putuje na sever pod vedením ortodoxného patriarchu Arsenija III. po tom, čo boli Turkami vyhnaní z mesta Peć, Kosovo.

14. storočie sa nieslo v tieni vzostupu moci osmanských Turkov a ich čoraz častejších nájazdov proti európskemu kontinentu. Ešte v roku 1386 srbské vojská pri Pločniku rozdrvili Osmanov a spomalili ich postup ďalej do Európy, ale smutný medzník nielen pre Srbsko, ale aj celú Európu, znamenal rok 1389.

V tomto roku sa práve na Kosovom poli odohrala veľká bitka medzi tureckými nájazdníkmi a armádou srbského kráľa. Srbi čelili yhruba dvojnásobnej presile a hoci podľahli, bitka stála život samotného sultána Murada I. Spolu s ním ale aj srbského panovníka, cára Lazara a značnú časť srbskej nobility.

Následná turecká okupácia trvala až do začiatku 20. storočia, čo rozhodne neprispelo rozvoju srbského národu. Značný vplyv na pokles srbského obyvateľstva mali aj vojny, ktoré spravili utečencov z desaťtisícov srbských rodín. Habsbursko-turecké vojny na konci 17. storočia spôsobili útek asi 60 000 – 70 000 Srbov z Kosova na sever, do Habsburskej ríše. Podobný proces sa opakoval počas druhej srbskej migrácie v roku 1737. Uvoľnené územia boli následne osídľované inými etnikami, často prevažne Albáncami.

Napriek tomuto všetkému rakúsky lekár Dr. Joseph Müller ešte v roku 1838 konštatoval, že väčšina Kosova je stále prevažne srbská. Aj podľa interných údajov Rakúšanov z roku 1871 sa rátalo s tým, že asi dve tretiny obyvateľstva Kosova sú stále srbské. Odhaduje sa, že počas rokov 1876 – 1912, najmä počas grécko-tureckej vojny z roku 1897 bolo z Kosova vyhnaných alebo utieklo asi 400 000 Srbov. Zároveň so stále sa zvyšujúcim prílivom albánskych moslimov exponenciálne narastal odliv Srbov.

Súčasný stav definitívne spečatilo až dvadsiate storočie. Dnes Srbi tvoria v Kosove 5 – 6 % obyvateľstva. Ako je teda zrejmé z demografických štatistík, ešte v druhej tretine 19. storočia tvorili Srbi v Kosove prehľadnú, asi dvojtretinovú väčšinu (približne ako bieli Američania dnes v Spojených štátoch amerických). Za necelých 200 rokov však úplne stratilo svoj charakter a stalo sa neeurópskou, neslovanskou enklávou Srbska.

Poučenie z prípadu Kosova: nikdy viac!

Tí, ktorí možno v dobrej viere snívali svoj multikulturalistický sen, by mali 17. febuára 2008 otvoriť oči. Multikulturalizmus v bezduchej podobe, v akej sa realizuje v dnešných európskych štátoch, nie je ani tak „vzájomné obohacovanie sa“. Skôr naopak: spôsobuje úpadok, rozdeľuje, znamená rozpory, deštrukciu jedinečnosti, rozdrobovanie a chaos. Prípad Kosova to jasne ukázal. Máme však ešte šancu sa z neho poučiť.

Externý odkaz

Zábava