Text odznel v škole v podobe rečníckeho prejavu na tému právo na azyl (12.11.2007).

Kolegyne a kolegovia, prajem Vám príjemný večer.

Dnes vystúpim k téme „právo na azyl“. Mojím stanoviskom je tzv. „malé právo“ na azyl, teda za prísne podmienky selekcie prisťahovalcov.

Svoj prejav by som rozdelil na niekoľko častí:

  1. Vymedzenie pojmu azyl a práva na azyl
  2. Požiadavky, ktoré by som vymedzil ako podmienky udelenia azylu
  3. Súčasná právna úprava v SR a globálny trend

1. Vymedzenie pojmu azyl a práva na azyl

Slovo „azyl“ je odvodené od gréckeho slova znamenajúceho príbytok, útočisko.

„Azyl“ je v súčasnosti definovaný ako určitá forma ochrany človeka pred nebezpečenstvom, ktoré by ho mohlo zastihnúť v domovskej krajine. Najčastejšími príčinami sú zlá ekonomická situácia, politické či náboženské prenasledovanie (perzekúcia). Podstata azylu spočíva v tom, že osoba, ktorej je udelený azyl, môže ostať na území štátu a stať sa jeho plnohodnotným občanom.

„Právo na azyl“ je nárok človeka na to, aby mu bol udelený azyl. Podrobnejšie podmienky a okolnosti sú definované v právnom poriadku toho-ktorého štátu.

Následne sa budem venovať podmienkam, ktoré sú podľa môjho názoru opodstatnené pre udelenie azylu.

2. Požiadavky, ktoré by som vymedzil ako podmienky udelenia azylu

Vymedzil by som dve hlavné skupiny požiadaviek, ktoré by musel spĺňať žiadateľ o azyl:
    a) etnické
    b) hospodársko-sociálne

a) Podmienky etnické

Prvá skupina podmienok by znamenala, že akýkoľvek žiadateľ o azyl by musel pochádzať z príbuzného etnického prostredia ako je prijímateľský štát. Dôvodov, prečo by tomu malo byť tak, je niekoľko.

Na úvod odcitujem amerického aktivistu za ľudské práva D. Dukea:

    Nepovažujem sa za rasistu, nemám nič proti iným národom a rasám, ale určite chcem zachovať svoju vlastnú. A myslím, že to platí pre všetkých ľudí. Čo sa týka Ameriky a európskeho sveta, chcem žiť v štáte, ktorý odráža moje tradície a hodnoty a nechcem, aby sa moji ľudia stali menšinou v republike, ktorú postavili naši praotcovia. Každý kmeň, národ alebo rasa, ktorej cieľom je zachovať svoju kultúru, skupinové záujmy a suverenitu, musí zachovať svoj prevládajúci stav v geografickej oblasti, ktorú obýva.“

Mnohí si teraz možno pomyslia, že takáto požiadavka je „rasistická“, „diskriminačná“ alebo „netolerantná“. Skutočne veľa ľudí má najmä následkom masmediálneho pôsobenia vytvorené rôzne predsudky voči takémuto postoju, ktoré však nie sú racionálne.

Byť hrdý sa svoju príslušnosť k národu a rase neznamená opovrhovať inými a považovať ich za podradných; snaha zachovať existenciu svojej skupiny neznamená nenávidieť ostatných alebo chcieť ich utláčať či vyhladiť.

Snaha zachovať si špecifickú národnú identitu vôbec nie je „zlá“. Nie je „zlé“, ak si Židia, černosi alebo Číňania snažia zachovať svoju kultúru a osobitosť. Toto právo by však nemalo byť upierané ani iným národom. A špecificky teraz myslím európske národy.

Následkom multikulturalizmu však západný svet prestane byť tým, čím bol, stratí svoj tvár. V podstate jeho dedičstvo bude úplne vymazané spod slnka. Prestane existovať. Kto si myslí, že ide len o pusté strašenie alebo paranoické výlevy, ktoré nemajú oporu vo faktoch, toho možno poukázať na prípad Kosova. Kosovo bolo kedysi čisto srbskou oblasťou. V 13. – 14. storočí predstavovalo srdce Srbského kráľovstva. Keď Turci túto časť Európy okupovali, násilne vyháňali Srbov a zavádzali moslimské náboženstvo. Väčšina udalostí vedúca k súčasnému stavu Kosova sa však odohrala až v 19. a 20. storočí. Masívna imigrácia Albáncov koncom 19. storočia spôsobila, že tvorili asi polovicu obyvateľstva Kosova. Táto situácia sa vyvíjala až do dnešného stavu, kedy Srbi tvoria len 6 % obyvateľstva, len 6 %, teda asi 1/20 – v krajine, ktorú vybudovali ich predkovia.

Pred necelými dvesto rokmi Srbi ešte boli prevažným väčšinovým obyvateľstvom Kosova – podobne ako dnes sú väčšinovým obyvateľstvom Francúzska Francúzi, Veľkej Británie Briti a Slovenska Slováci. Necelých 200 rokov nekorigovanej migrácie však stačilo na to, aby Kosovo stratilo svoju tvár a prestalo byť srbským. Teraz sa zmieta v agónii a konfliktoch.

Ak sa principiálne nezmení smerovanie západných štátov, takýto je pravdepodobný budúci osud celej Európy. Európska únia totiž otvorene vyhlasuje, že budúcnosť Európy je v prisťahovalcoch z tretieho sveta, keďže európske obyvateľstvo starne a zmenšuje sa.

Opäť – toto neznamená nenávisť k iným etnickým či rasovým skupinám, ale jednoducho snaha zachovať svoju národnú osobitosť, ktorú v 21. storočí nemôže nikto upierať. Je súčasťou základných ľudských práv.

V tomto je obsiahnutá celá hlavná pointa argumentu, prečo by prisťahovalci mali pochádzať z príbuzného národného, alebo aspoň rasového pozadia. Multikulturalizmus však má aj mnohé ďalšie nevýhody.

Čo sa týka napríklad ekonomického aspektu, napríklad: americká mimovládna organizácia National Centre for Policy Analysis (Národné centrum pre analýzu politiky) vyhotovila už v auguste 1995 štúdiu, v ktorej skúmala dopad multikulturalizmu na ekonomickú výkonnosť. Došla k záveru, že ekonomický rast a stabilita pozitívne koreluje s trhovou slobodou a etnickou homogenitou. Čím viac je spoločnosť heterogénna, teda multikultúrna, tým viac sociálneho konfliktov vzniká v rámci nej, čo je spojené s poklesom osobnej a ekonomickej slobody.

Multikulturalizmus však spôsobuje aj nesmierne sociálne problémy. Všeobecným pravidlom je: čím viac je spoločnosť heterogénna, tým je menej stabilná, tým viac rozporov a konfliktov v nej vzniká. Balkán so svojou obrobskou etnickou, národnostnou, náboženskou a aj rasovou diverzitou môže byť výstižným príkladom. Aj v 21. storočí ho sužujú staré nenávisti, z ktorých sa nevie vymotať. Ktoré sú samozrejme prirodzeným dôsledkom premiešavania rozličných národov, kultúr, etník, atď. po stáročia.

Čo sa týka zvyšku západného sveta, z takmer nekonečného zoznamu možno spomenúť: v Amerike po desegregácii černošské nepokoje v Cambridge v rokoch 1963 a 1964, v Los Angeles v roku 1965 a vyše 30 ďalších mestách; rasové nepokoje v anglickom Brixtone v roku 1982; násilnosti vo francúzskom Lyone v decembri 1996 a 1997; v Toulouse v roku 1998; v Paríži v rokoch 1997, 2000 a 2005; ázijské nepokoje v Bradforde a Burnley v roku 2001; nepokoje v New Orleanse v roku 2005. Ako vidíme, násilností v posledných rokoch dokonca pribúda. V takmer všetkých prípadoch boli pôvodcom násilností Neeurópania. Súčasnosť aj minulosť potvrdzujú, že harmonická multikultúrna spoločnosť je asi tak reálna ako okrúhla kocka.

Niekto by mohol namietnuť, že to tak nemusí byť, ak by ľudia len boli učení k tolerancii. Na toto však možno povedať, že taktiež komunizmus by bol azda mohol byť pekný, no podmienkou je, aby všetci dodržiavali pravidlá hry. Hádam by bolo možné presadiť, aby vo všetkých školách prebiehalo vzdelávanie v komunistickom duchu. Poznanie ľudskej povahy nám však dáva jasný záver: je to nemožné, nech by boli ľudia vychovávaní akokoľvek. Vo väčších skupinách je to jednoducho nemožné. A to, samozrejme, potvrdzuje aj história.

b) Podmienky hospodársko-sociálne

K druhej skupine podmienok, hospodársko-sociálnym. Je potrebné zabezpečiť, aby žiadateľ o azyl nebol po jeho udelení hospodárskou ani sociálnou príťažou pre štát.

Takáto požiadavka je úplne rozumná: štát narába predovšetkým prostriedkami získanými od občanov a jeho povinnosťou je prerozdeľovať a používať ich v prospech obyvateľstva. Je samozrejmé, že ľudia, ktorí sa podieľajú na tvorbe prostriedkov štátu nemajú absolútne žiadnu povinnosť doplácať a pracovať na tých, ktorí sa tohto procesu nezúčastňujú. To je predsa úplne samozrejmé.

Taktiež treba zvážiť ekonomicko-sociálne ohľady, aby napríklad prílev utečencov z chudobnejších krajín nespôsobil ekonomickú nestabilitu. Napríklad prílišný príliv lacnej pracovnej sily. Takíto prisťahovalci síce sú schopní a ochotní pracovať a to dokonca aj za veľmi malý peniaz. To by spôsobilo pokles ceny pracovnej sily a tak by znevýhodnilo domáce obyvateľstvo.

Na zabezpečenie týchto podmienok by mali určitý čas po prijatí azylanta existovať kontrolné prostriedky. Ak sa bude napr. úmyselne a dlhodobo vyhýbať práci alebo budú pochybnosti o jeho loajalite k štátu, mala by byť otvorená možnosť jeho napomenutia a eventuelne vyhostenia.

3. Súčasná právna úprava v SR a globálny trend

Stručne sa ešte vyjadrím k tomu, nakoľko je realita zhodná s mojím modelom. V Slovenskej republike sú v súčasnosti podmienky pre udelenie azylu pomerne prísne, čo sa aj odráža v nízkom počte úspešne udelených azylov. Je to taktiež dané tým, že Slovensko, hoci je už dlhšie v Európskej únii a čoskoro aj v Schengenskom priestore, obvykle nebýva cieľovou krajinou prisťahovalcov, ale len tranzitnou (prechodnou). To znamená, že migranti tadeto len prechádzajú v snahe dostať sa do bohatších krajín viac na západe.

Na Slovensku sa v zákone síce explicitne nezakotvujú etnické požiadavky, ale takéto niečo zatiaľ na v zásade ani nie je aktuálne, keďže SR je stále pomerne homogénny štát. Je však nutné do budúcnosti zabrániť priveľkej imigrácii ľudí iných rás a civilizácií.

Ničmenej prístup západoeurópskych štátov a najmä USA je značne liberálnejší než slovenský a taktiež do týchto krajín omnoho viac cudzincov prichádza. Symbolicky, tristomilióntym obyvateľom Spojených štátov amerických minulý rok sa stal mexický imigrant. Podľa prognóz American Bureau of Census (Amerického úradu pre sčítanie obyvateľstva) okolo roku 2050, teda času, ktorého sa, dúfam, väčšina z nás dožije, budú väčšinu obyvateľstva USA tvoriť černosi, Mexičania a ázijci. Pôvodní zakladatelia štátu, bieli Američania, budú v menšine. A tento trend sa bude stále viac prehlbovať. Odhad bol projektovaný v roku 1996 (vo februári) a sčítanie obyvateľstva v roku 2000 ukázalo, že počet bielych ľudí bol nadhodnotený, takže výsledný trend bude ešte smutnejší.

Pre zaujímavosť, čítal som o prípade jedného Kamerunčana, ktorý sa odvolával na to, že v jeho domovskej dedine ho preklial miestny voodoo čarodejník, a tak sa nemôže vrátiť. Prišiel do Veľkej Británie a dostal azyl. Či už je tento konkrétny prípad presný alebo nie, nikto nemôže poprieť, že štáty na západ od nás sa nachádzajú v pokročilej fáze multikulturalizmu a z neho plynúcich problémov charakteru, ktoré som už menoval. Ak sa tento trend nezvráti, v konečnom dôsledku môže viesť k zániku západnej civilizácie.

Zábava